Patriarchovo posolstvo ku Dňu milosrdenstva Kirill a väzni, ktorých odmieta navštíviť

Devätnásteho decembra (6. decembra podľa juliánskeho kalendára, ktorý dodnes používa Ruská pravoslávna cirkev), na sviatok svätého Mikuláša Divotvorcu, bolo vo všetkých moskovských chrámoch čítané patriarchovo posolstvo, ktoré bolo načasované tak, aby sa zhodovalo s charitatívnou kampaňou Deň milosrdenstva a súcitu pre všetkých, ktorí sú väznení. 

Voľba sviatku nie je náhodná: svätý Mikuláš je od staroveku uctievaný ako ochranca nespravodlivo odsúdených a tých, ktorí trpia v žalároch. To, čo patriarcha Kirill v tento deň hovorí v mene cirkvi, si však zaslúži dôkladnú analýzu – ani nie tak pre to, čo hovorí (ide o štandardnú zbožnú rétoriku, ktorá už dávno stratila na účinnosti), ale pre to, čo patriarchovo posolstvo vynecháva.

Realita v zátvorkách

Text posolstva je úplne predvídateľný a formulovaný v tradičnom zbožnom tóne. Patriarcha nám pripomína, že „odňatie slobody podnecuje človeka k uvažovaniu nad základnými otázkami života, konfrontuje ho s potrebou prehodnotiť svoje hodnotové priority a robiť pokánie za zlo, ktoré spáchal“. Uväznenie „často vedie srdce k pokániu a obracia ho k Bohu“. Cirkev je zo svojej strany povolaná preukazovať milosrdenstvo a súcit, „aby väzni bez podľahnutia skľúčenosti a beznádeji našli nádej, útechu a túžbu po náprave“.

Patriarcha s uspokojením konštatuje, že „v súčasnosti cirkev aktívne vykonáva pastoráciu na miestach väznenia“, že „v nápravných zariadeniach sa budujú kaplnky, kde mnohí väzni po prvýkrát v živote pristupujú k sviatostiam spovede a svätého prijímania“. Obraz sa javí až prehnane povzbudzujúco: cirkev sa stará, väzni robia pokánie, budujú sa kaplnky.

Tento povzbudzujúci obraz je však možný len vďaka úplnému ignorovaniu reality. Text neobsahuje ani slovo o viac ako tisícke politických väzňov, ktorých mená sú známe jednotlivým organizáciám zaoberajúcim sa ľudskými právami. Ľudia odsúdení za protivojnové vyhlásenia, za „diskreditáciu armády“, za odmietanie klamať a schvaľovať násilie pre patriarchu neexistujú. Alebo skôr existujú len ako súčasť anonymnej masy „tých, ktorí zakopli“ a ktorí musia „prehodnotiť svoje hodnotové priority“.

V správe nie je ani slovo o ukrajinských vojnových zajatcoch, ktorí sú zadržiavaní v ruských väzniciach – ľuďoch, ktorí bránili svoju zem proti tej istej agresii, ktorú sám patriarcha ospravedlňoval a požehnával. Ani slovo o ukrajinských civilistoch, ktorí sú nezákonne zadržiavaní v ruských väzniciach. Pre patriarchovo milosrdenstvo títo ľudia jednoducho neexistujú.

Medzi väzňami, ktorých patriarcha radšej ignoruje, sú absolventi Sretenského teologického seminára – inštitúcie založenej a dlhodobo vedenej metropolitom Tichonom (Ševkunovom), hierarchom, ktorý je všeobecne považovaný za osobného spovedníka prezidenta Putina –, etnickí Ukrajinci Denis Popovič a Nikita Ivankovič. 

Takmer rok sú zadržiavaní v predsúdnej väzbe v Lefortove, zariadení spravovanom FSB, ktoré je známe zadržiavaním politických väzňov. Sú zadržiavaní na základe vymyslených obvinení z prípravy teroristického útoku proti metropolitovi Tichonovi. V prvých týždňoch po ich zatknutí im bol odopretý prístup ku kvalifikovanému právnemu zástupcovi; počas súdneho procesu vyhlásili, že ich priznania boli vynútené mučením – obaja následne tieto vyhlásenia odvolali. Cirkev, na ktorej službu sa títo mladí muži pripravovali, však na ich obranu nepovedala ani slovo.

Patriarcha Kirill ďalej ľahko prešiel mlčaním desivé problémy mučenia v ruských väzenských zariadeniach. Na jeseň 2024 predložila osobitná spravodajkyňa OSN pre situáciu v oblasti ľudských práv v Ruskej federácii Mariana Katzarová Valnému zhromaždeniu správu s názvom Mučenie v Ruskej federácii: nástroj represií doma a agresie v zahraničí. V správe sa opisuje systematický charakter násilia, konkrétne metódy – elektrické šoky, znásilňovanie, mučenie v psychiatrických zariadeniach – a úplná beztrestnosť páchateľov. Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva charakterizoval mučenie ako „štátom schválený nástroj systematického potláčania“.

Väzenskí kapláni, o ktorých patriarcha píše taktným vrelým tónom, pracujú v systéme, kde je mučenie a ponižovanie normou. Ale o tom ani slovo. Rovnako ani o tých, ktorí tieto mučenia vykonávajú. Napriek tomu by mali byť vyzvaní, aby s tým prestali a robili pokánie. Tieto monštrá potrebujú pokánie viac ako väčšina väzňov v Rusku.

Napokon, patriarcha mlčí aj o skutočnosti, že kňazi jednoducho nemajú povolený prístup k určitým politickým väzňom. O tejto skutočnosti sa zriedkakedy hovorí verejne, ale v súkromných rozhovoroch to väzenskí kapláni priamo priznávajú. Väzenskí duchovní, ktorí si želajú zachovať prístup aspoň k niektorým väzňom, sú nútení to akceptovať – a mlčať. Tu vzniká mučivá morálna dilema: mlčať kvôli možnosti vykonávať duchovnú službu alebo požadovať skutočne kresťanské zaobchádzanie so všetkými bez výnimky. Patriarchálne posolstvo ignoruje túto dilemu.

Áno, v podmienkach totalitného štátu nie je možné otvorene písať o takýchto veciach, ale vždy existuje možnosť aspoň sa pokúsiť niečo naznačiť medzi riadkami. Nie, patriarcha takúto možnosť ani nezvažuje a tu je dôvod.

„Pravoslávna štátna autorita“ ako zhovievavosť

Takéto „selektívne milosrdenstvo“ sa stáva zrozumiteľnejším, ak si spomenieme na ďalšie nedávne vyhlásenie patriarchu. Len pár dní pred „Dňom milosrdenstva“, 14. decembra, v kázni po božskej liturgii v Chráme svätého apoštolom rovného a veľkého kniežaťa Vladimíra v Krylatskom, patriarcha Kirill predniesol chválospev na ruskú moc:

„Žijeme v naozaj veľmi prosperujúcej dobe. Niekedy si človek dokonca pomyslí: ‚Pane, je to naozaj pravda? Pravoslávny prezident, pravoslávny premiér, pravoslávni gubernátori...‘ Musíme byť vďační Bohu za krajinu, v ktorej žijeme, a, poviem to otvorene, za vládu na čele s pravoslávnymi ľuďmi – po prvýkrát od čias cárskeho režimu!“

Z tohto pohľadu všetko zapadá do seba. Ak je štátna moc pravoslávna, ak je súčasnosť prosperujúca, ak je všetko, čo sa deje, darom od Boha, odkiaľ sa potom vzali politickí väzni? Odkiaľ sa vzalo mučenie? Odkiaľ sa vzalo systematické násilie? Vo svete s pravoslávnym prezidentom a pravoslávnymi gubernátormi môžu byť vinní len jednotlivci, ktorí „zakopli“ a potrebujú pokánie. Systém je mimo kritiky. Systém je superpravoslávny.

Patriarchovo posolstvo ku Dňu milosrdenstva nie je dokumentom o milosrdenstve, ale o úmyselnej slepote. Milosrdenstvo patriarchu Kirilla je úplne selektívne: je adresované len tým väzňom, ktorých existencia nespochybňuje legitimitu „pravoslávnej štátnej moci“. Politickí väzni, vojnoví zajatci, obete mučenia – títo všetci ležia mimo zorného poľa patriarchu. Nie preto, že by o nich patriarcha nevedel, ale preto, že hovoriť o tom by znamenalo priamo uznať, že s „pravoslávnym štátom“ je niečo hlboko v neporiadku.

Svätý Mikuláš, ktorého pamiatku cirkev slávi 19. decembra, bol oslavovaný ako ochranca nespravodlivo odsúdených. Ako sa uvádza v jeho hagiografii, Mikuláš väzňov nielen navštevoval, ale aj zasahoval, zastavoval popravy a odsudzoval nespravodlivých sudcov. V Rusku sa deň Mikulášovej pamiatky stal dňom, keď „oficiálna cirkev“ neodsudzuje bezprávie a nezastavuje katov, ale s hrozným mlčaním prechádza okolo nespravodlivých sudcov a mučiteľov – dozorcov, zatiaľ čo prednáša chválospevy na diktátora a jeho represívne inštitúcie.

Patriarchovo posolstvo pre tento deň ukazuje, ako ďaleko môže „oficiálna cirkev“ zájsť v prispôsobovaní evanjeliového milosrdenstva potrebám totalitnej štátnej ideológie. Nie je to len pokrytectvo – je to vedomé odmietanie vidieť realitu a výzva pravoslávnym kresťanom v Rusku, aby robili to isté. Je to milosrdenstvo, ktoré sa skrýva v bubline a zatvára oči pred utrpením tých, ktorých je politicky nevhodné vnímať.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy. Preložil o. Ján Krupa.