Trest za súcit Bulharský kláštor prijal ukrajinské deti, predstaveného neskôr potrestal patriarcha

V septembri 2025 pricestovalo tridsaťosem detí z vojnou zničeného ukrajinského mesta Sumy do tsarnogorského Monastiera svätého Kozmu a Damiána v Bulharsku, čo malo byť bežným prejavom kresťanskej charity. 

O niekoľko týždňov neskôr bol bývalý igumen monastiera a iniciátor tohto mládežníckeho tábora archimandrita Nikanor (Miškov) suspendovaný zo slávenia božskej liturgie. Tento prípad vyvoláva hlboké otázky o humanitárnom svedectve, cirkevnej autorite a o tom, ako pravoslávne cirkvi reagujú na utrpenie uprostred geopolitických tlakov.

Služba monastiera najmladším obetiam vojny

Tsarnogorský monastier s osemčlennou mníšskou komunitou už od roku 2012 organizuje letné tábory pre deti. Táto návšteva však bola iná. Otec Nikanor opísal ukrajinské deti s pozoruhodnou úprimnosťou: „Na prvý pohľad sú to deti ako všetky ostatné deti – smejú sa, hrajú sa, vtipkujú. Ale môžeme len hádať, čo si nosia v srdciach. Jeden z najmenších chlapcov, keď zbadal popraskanú dlažbu, položil mi otázku, či je popraskaná od bomby.“

„Po prvýkrát – a bohužiaľ dosť neskoro – sme poskytli útočisko deťom, ktoré prežili hrôzy skutočnej vojny,“ vysvetlil. Monastier prijal týchto utečencov bez akýchkoľvek podmienok, bez vyžadovania, aby deti pochádzali výlučne z kresťanských rodín.

Archimandritovo oznámenie na sociálnych médiách bolo vzdorovité: „Dostal som ‚zaslúženú odmenu‘ za to, že som ubytoval ukrajinské deti. Budeme pokračovať.“

Bulharský patriarcha Daniel uvalil suspenziu po zasadnutí metropolitnej rady, pričom ako dôvod uviedol, že otec Nikanor nevedie riadne finančné záznamy. Sofijská metropólia tvrdila, že dokumentácia bola nedostatočná. Bola to legitímna obava o administratívu alebo pokus o nepriamy tlak na monastier, pričom ideologické dôvody boli zamaskované finančnými obvineniami?

Otec Nikanor to spochybňuje z praktických dôvodov. „Keď som sem prišiel, bolo tu len prázdne pole – všetko, čo dnes vidíte v Tsarnogorskom monastieri, sme postavili od základov. Nikdy som nedostal finančné záznamy od predchádzajúceho igumena a nikto zo Sofijskej metropólie mi nikdy nenariadil, aby som pripravoval takéto správy.“

Hlbší spor sa týka príjmov. Otec Nikanor namietal proti požiadavkám metropólie, aby jej monastier pravidelne prispieval peniazmi – akousi „cirkevnou daňou“. „Povedal som im, že slúžim v cirkvi, nie v obchodnej spoločnosti.“

„Ani patriarcha Maxim, ani patriarcha Neofyt nevyslovili takéto požiadavky,“ poznamenal otec Nikanor. Nikdy predtým v Bulharsku neboli patriarchovia takí baživí po peniazoch –  táto prax je bežnejšia v Ruskej cirkvi a teraz sa ju snaží zaviesť nový bulharský patriarcha. Od Danielovho zvolenia viac ako štyridsať duchovných, čo je desať percent metropólie, odišlo z rovnakého dôvodu do iných bulharských eparchií.

Je potrebné poznamenať, že uvedené nezrovnalosti v účtovníctve sa netýkajú významných súm, ktoré boli vynaložené na obnovu monastiera z ruín – tieto boli riadne skontrolované štátnymi orgánmi. Sťažnosti sa týkajú iba skromných denných príjmov z predaja sviečok a z majetku monastiera.

Mníšske bratstvo stojí plne za otcom Nikanorom. „Otec Nikanor a ja slúžime spolu už dvadsaťdva rokov,“ povedal otec Adrián, ktorý je mníchom od roku 2000. „Trinásť rokov organizujeme detské tábory, čím napĺňame Kristove slová. Som úplne zmätený z tohto trestu. Je nepodložený a nekánonický!“

Bulharská verejnosť má celkom jasno v dôvodoch, prečo sa patriarcha Daniel rozhodol sankcionovať Nikanora. Dôvody súvisia s Nikanorovým kritickým postojom k novému postaveniu Bulharskej cirkvi v pravoslávnom svete a s Nikanorovým odsúdením úlohy Ruskej cirkvi v ruskej okupácii Ukrajiny. 

To odzrkadľuje model, ktorý zaviedol ruský patriarcha Kirill, keď prepustil desiatky duchovných, ktorí sa postavili proti jeho verejnej podpore Putina. Ten istý model teraz implementuje srbský patriarcha Porfirije, ktorý inicioval súdne konanie proti teológom a teraz aj biskupovi, ktorí verejne kritizovali Srbskú cirkev za podporu Vučiča proti študentom.

Nevyslovený kontext: Bulharsko, Rusko a Ukrajina

„Nemôžem povedať, že existuje spojitosť medzi ukrajinskými deťmi v našom monastieri a mojím suspendovaním – to vie len Boh,“ vyhlásil otec Nikanor. „Ale je to veľmi nepríjemná zhoda okolností. Varoval som ho, že tento trest bude mimoriadne nepríjemný, že spôsobí presne to, čo teraz spôsobuje.“

Nemožno ignorovať širší cirkevný kontext. V lete 2024 patriarcha Daniel povedal v Bulharskej národnej televízii, že Bulharská pravoslávna cirkev neuznáva Pravoslávnu cirkev Ukrajiny, ktorá v roku 2019 dostala autokefáliu od Ekumenického patriarchátu. Daniel uviedol obavy z „násilia, zaberania chrámov a zabíjania kňazov“ a tvrdil, že „chrámy prevedené do Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny zostávajú prázdne“ – čo je vyjadrenie, ktoré odráža stanovisko Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Bulharská pravoslávna cirkev patrí medzi desať miestnych cirkví, ktoré odmietajú uznať Pravoslávnu cirkev Ukrajiny a namiesto toho udržiavajú spoločenstvo s Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou, ktorá bola predtým podriadená Moskve. K tomu dochádza v zložitej politickej situácii: Bulharsko je členom NATO a EÚ, ale udržiava významné väzby s Ruskom. Vzťahy Bulharskej cirkvi s Ruskou cirkvou sú tradične úzke, čo vytvára napätie, keďže vojna núti cirkvi balansovať medzi humanitárnymi imperatívmi a inštitucionálnou lojalitou.

V tomto kontexte sa rozhodnutie bulharského monastiera prijať ukrajinské deti stáva viac než len jednoduchou charitou. Stáva sa vyhlásením o tom, čie utrpenie sa cirkev rozhodla uznať.

Zo sveta pravosláviaNovozvolený bulharský patriarcha verejne priznal, že o svoj nový úrad sa neusiloval

Ján Krupa

Osobné vzťahy medzi Nikanorom a Danielom boli napäté od začiatku. Keď Daniel ako vidinský metropolita opakoval ruskú propagandu a obviňoval Ukrajinu za jej nešťastie, Nikanor sa od neho verejne dištancoval. Odvtedy sa títo dvaja stali tvárami dvoch prúdov v Bulharskej pravoslávnej cirkvi: proruského prúdu a prúdu proeurópskeho, ktorý je orientovaný na Fanar (Konštantínopol). 

Pred voľbami patriarchu Nikanor vyhlásil, že Bulharsko nie je ruskou provinciou, a pochyboval, že bude zvolený Daniel. Keď sa tak stalo, Nikanor vyhlásil, že všetko bolo „ako z učebnice KGB“ a že opustí Bulharskú cirkev. Po stretnutí s Danielom o niekoľko dní neskôr sa obaja verejne zmierili. 

V januári tohto roku však Nikanor náhle rezignoval na funkciu igumena a požiadal o preloženie do inej eparchie. Daniel ako patriarcha nikdy nenavštívil Nikanorov monastier a ostatným kňazom bolo ústne nariadené, aby sa tam nezdržiavali.

Nikanorovo hodnotenie je jednoznačné: „Dúfam, že sa s nimi definitívne rozídem – tak v tomto svete, ako aj v tom budúcom!“ Jeho rešpekt voči patriarchovi, ako rozhodne vyhlásil, „je teraz preč“.

Otázky pre pravoslávne svedectvo

Tento incident vyvoláva nepríjemné úvahy. Ak suspenzia skutočne rieši zlé finančné manažovanie, vyvoláva to otázky o podpore mníšskych vodcov pri administratívnych povinnostiach za rešpektovania mníšskych chariziem.

Ak však nejakú rolu zohrala návšteva ukrajinských detí – či už ako primárna motivácia, alebo ako faktor, ktorý spôsobil, že existujúce napätie sa stalo neudržateľným –, dôsledky sú ešte znepokojujúcejšie. Naznačuje to, že humanitárna pomoc obetiam vojny môže byť obmedzovaná cirkevnou politikou a že skutky milosrdenstva sa stávajú podozrivými, keď spochybňujú inštitucionálne usporiadanie.

Pravoslávna cirkev vyznáva vieru, ktorá hlása Kristovu osobitnú starostlivosť o deti, trpiacich a ľudí vysídlených násilím. Keď malý chlapec v Tsarnogorskom monastieri mylne považuje popraskaný chodník za poškodenie spôsobené bombou, jeho otázka odhaľuje traumu, ktorú v sebe nosí, ako aj morálnu naliehavosť reakcie cirkvi.

Kánonická tradícia poskytuje biskupom širokú autoritu nad duchovenstvom a monastiermi, aby udržiavali cirkevný poriadok. Tá istá tradícia však trvá na tom, že biskupská autorita musí slúžiť evanjelizačnej misii cirkvi. Keď sa tieto princípy zdajú v rozpore, keď lojalita k inštitúcii zdanlivo obmedzuje humanitárne svedectvo, cirkev čelí kríze nielen v oblasti správy, ale aj v oblasti vierohodnosti. 

Otec Nikanor oznámil svoj zámer pokračovať v službe ukrajinským deťom bez ohľadu na následky. Či je jeho vzdor prorockým svedectvom, alebo kánonickou neposlušnosťou, závisí čiastočne od faktov, ktoré sú stále nejasné. Otázka, ktorú jeho prípad nastoľuje, však zostáva a administratívne postupy ju nezatienia: bude reakcia cirkvi na ľudské utrpenie určovaná požiadavkami evanjelia alebo geopolitickými kalkuláciami, ktoré čoraz viac narúšajú jednotu Pravoslávnej cirkvi?

Deti z ukrajinského mesta Sumy, ktoré sa smejú a hrajú v záhrade bulharského monastiera, hoci v sebe nosia nevypovedané traumy, si zaslúžia niečo lepšie než to, že budú figúrkami v cirkevnej politike. Zaslúžia si jednoznačný súcit cirkvi. Skutočnosť, že je to vôbec kontroverzné, ukazuje, ako ďaleko sa cirkev môže vzdialiť od svojich vlastných základných princípov.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.