Päť otázok pre pápeža

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Päť otázok pre pápeža

Schodisko vo vatikánskych múzeách. Foto: Vicente Villamón.

Synoda má svoje dôsledky. Štyria rešpektovaní kardináli napísali list pápežovi Františkovi.

Keď sme pred mesiacom robili rozhovor s kardinálom Raymondom Burkem, hovoril v ňom o neistote Cirkvi, o rastúcom zmätku a neporiadku v Cirkvi. Spýtal som sa ho vtedy, či je v Cirkvi iniciatíva, ktorá by o probléme nielen hovorila, ale zároveň požiadala pápeža, aby konal. Kardinál Burke náhle zmenil hlas, zvýšil dôraz a iným tónom odpovedal: „Samozrejme, že je. Sú kardináli, biskupi aj laici, ktorí žiadajú pápeža o silnejšie riadenie.“

Dnes už vieme, o čom hovoril.

Štyria kardináli katolíckej Cirkvi – Walter Brandmüller, Raymond Burke, Carlo Caffarra a Joachim Meisner zverejnili list, ktorým sa v septembri tohto roku obrátili na pápeža Františka s prosbou o objasnenie nejasností, ktoré vidia v jeho apoštolskej exhortácii Amoris Laetitia.

Kardináli pomenovali päť otázok, ktoré si podľa nich žiadajú jasný výklad, aby nedochádzalo k odlišným interpretáciám. Ide o možnosť prijímania pre rozvedených katolíkov žijúcich v druhých manželstvách (body číslo 300 – 305 exhortácie), žiadajú vyjasnenie, či na tieto páry možno aplikovať výnimky, o ktorých pojednáva poznámka č. 351 exhortácie, resp. vyjasnenie otázky, či sa osoba, ktorá zo zvyku žije v takomto zväzku, dopúšťa cudzoložstva, a teda nachádza sa v stave ťažkého hriechu.

V ďalších otázkach žiadajú vyjasnenie možných rozporov medzi exhortáciou pápeža Františka a encyklikou sv. Jána Pavla II. Veritatis Splendor, konkrétne otázky „existencie absolútnych morálnych noriem, ktoré nepripúšťajú inherentne zlé skutky a ktoré sú záväzné bez výnimky“, respektíve či je stále platný článok menovanej encykliky, ktorý hovorí, že „okolnosti alebo úmysly nikdy nemôžu premeniť inherentne zlý skutok (...) na čin 'subjektívne' dobrý alebo ospravedlňovaný voľbou“. Tretia vec, ktorej objasnenie dávajú kardináli do kontrastu s Veritatis Splendor, sa týka interpretácie svedomia, ktoré – podľa encykliky poľského pápeža – „nikdy nemôže schvaľovať výnimky z absolútnych morálnych noriem“, čo autori listu dávajú do protikladu s „kreatívnou interpretáciou svedomia“.

List bol napísaný ešte 19. septembra tohto roku a okrem jeho obsahu vyvoláva pozornosť aj vážnosť, s akou postupujú spomínaní kardináli. Úvod listu je koncipovaný ako výzva k jednote, ktorú podľa kardinálov ohrozuje „hlboká dezorientácia a veľký zmätok mnohých veriacich v extrémne dôležitých otázkach života Cirkvi“, konkrétne že aj medzi biskupmi sú protichodné interpretácie 8. kapitoly exhortácie Amoris Laetitia.  

Kardináli sa ako zdôvodnenie svojho postupu odvolávajú na tradíciu Cirkvi, ktorá v takýchto veciach vyžaduje, aby pochybnosti vyriešil pápež. Píšu, že konajú v mene spravodlivosti a lásky k blížnemu. Čitateľov upozorňujú a žiadajú, aby ich iniciatíva nebola chápaná ako rozpor medzi konzervatívnym a progresívnym (u nás by sme povedali liberálnym) krídlom Cirkvi, pretože ich motívom je jednota a dobro Cirkvi.

Toľko samotný list, jeho celé znenie a samotné otázky si možno prečítať pod komentárom Sandra Magistera.

Prejdime teraz k hodnoteniu toho, čo to práve sledujeme.

Sledujeme rozkol v Cirkvi?

Nemyslím. Autori listu formulujú otázky, nie tvrdenia, žiadajú vyššiu autoritu, aby rozhodla vo veciach, na ktoré – objektívne – existujú protichodné názory. Otázky formulujú jednoznačne, argumentačne presvedčivo, to áno. Ich obava je zrozumiteľná – nechcú, aby sa nemecká či argentínska Cirkev v sporných bodoch správala inak ako Cirkev povedzme slovenská. Práve to by totiž bol rozkol. Štyria kardináli sa teda rozkolu obávajú a snažia sa mu predísť, nespôsobujú ho.

Konajú primerane?

Podľa dostupných signálov sa zdá, že áno. Jednak medzi autormi nie je nikto z kúrie, ide buď o starších biskupov v dôchodcovskom veku, alebo v Ríme okrajového Burka. A napokon, listom sa pôvodne obrátili na pápeža Františka a prefekta Kongregácie pre náuku viery Gerharda Ludwiga Müllera, urobili tak diskrétne a k jeho zverejneniu došlo až s časovým odstupom a po osobnom stretnutí pápeža Františka s kardinálom Burkem, ku ktorému došlo na konci minulého týždňa.  Zdá sa teda, že autori získali presvedčenie, že všetky diskrétne prostriedky boli vyčerpané, a keďže sa koncom tohto týždňa v Ríme stretne kolégium kardinálov, ktoré pred časom zvolal pápež František, rozhodli sa list zverejniť, aby sa o jeho obsahu nešpekulovalo a nekonšpirovalo, ale hovorilo verejne a slobodne.

Napokon, práve na stretnutí kardinálov 19. a 20. novembra v Ríme môže dôjsť k vyjasneniu niektorých otázok.

Čím to Cirkev prechádza?

Nie je to jednoduchá otázka. Pápež František vniesol do Cirkvi isté oživenie, našiel spôsob, ako priamo osloviť konkrétneho človeka – predavača novín, ženu po rozvode, homosexuálov, ukázal, že sa vie zaujímať o okrajové skupiny, hovoriť o periférii. To problém nie je. Rozpor sa začína až inde.

Pre niektorých v Cirkvi ide „iba“ o pastoračný problém, o hľadanie spôsobu, ako sa lepšie a autentickejšie prihovoriť (ne)veriacim. V tom prípade netreba meniť učenie, ale prístup.Pre iných išlo aj o potrebnú zmenu učenia, neúspech nebol len neúspechom nedokonalých prostriedkov, ale aj neaktuálneho obsahu.

Pápež sám dal priestor obidvom prúdom, raz sa priklonil k jednému, raz naznačil náklonnosť k druhému. Snažil sa síce o vyvažovanie, ale otvorenie tejto diskusie je presne to, o čo sa usiloval. Dnes trochu prekvapivo mlčí. Ak je to predvoj k ďalšiemu kroku, ktorý vnesie do témy viac jasnosti, ak teda pápež zvyšuje pozornosť pred zaujatím stanoviska, nie je to problém.

Problém je, ak by takéto diskusie boli stále početnejšie a neviedli by k žiadnemu záveru. Rástol by nielen zmätok, ale aj rozpory a konflikty. Ďalší pápež by preberal Cirkev v horšom stave, ako ju poznáme dnes.

Mám pocit, že posledný list štyroch kardinálov je prínosný ešte niečím. Veľmi názorne ukazuje, čo je to učenie Cirkvi a aký má pre riadenie Cirkvi význam. Ak niektoré kroky vyvolajú otázky a nejasnosti, diskusiu nemožno ukončiť takpovediac politicky – z pozície autority či väčšiny, hoci pápež je formálne monarcha. Nijako ju to totiž neutlmí. Na to má Cirkev pridlhú tradíciu a príliš veľký význam kladie svojmu učeniu. Ak to porovnáte s protestantizmom, rozdiel je obrovský.

Slovo a logos sú v katolicizme synonymá. Tak treba rozumieť listu štyroch kardinálov a tomu, čo sa práve odohráva v Ríme.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo