Najskôr vyzeral unavene, sedel so sklonenou hlavu, počúval. Keď nám podal ruku, pôsobil až prekvapivo jemne. Keď začal hovoriť, svoje myšlienky formuloval jasne a otvorene sa vyjadroval o pomeroch v Cirkvi aj politike. Keď sme sa zarozprávali, cítili sme, že oproti sedí prívetivý muž, ktorého charakterizuje rovnako hlboká viera ako intelekt. Keď sme neskôr prepisovali rozhovor, mali som pocit, že tak oddaného kňaza sme možno ešte ani nestretli. Jeho uvažovanie o Cirkvi nás zasiahlo.

Po rozhovore, napriek tomu, že za dverami čakali viaceré české médiá, sa ešte dlho pýtal na slovenskú Cirkev, našich biskupov aj pomery po odvolaní arcibiskupa Bezáka. Keď zistil, že sa s nami dohovorí aj po taliansky, okamžite prešiel do taliančiny a pôsobil veselším dojmom. Kardinál Raymond Leo Burke.

Začnime v Ríme. Na konci pontifikátu Benedikta XVI. a na začiatku pontifikátu pápeža Františka sa zdalo, že najväčším problémom Cirkvi v Ríme je korupcia niektorých jednotlivcov, prípadne niektoré nejasné či neprehľadné praktiky v niektorých inštitúciách v kúrii. Obidvaja pápeži riešili problém vatikánskej banky, na Slovensku nebolo zrozumiteľne vysvetlené odvolanie arcibiskupa Bezáka. Dnes sa zdá, že problém je hlbší. Ako ukázal priebeh poslednej synody, vo vedení Cirkvi je pomerne veľká nezhoda aj v témach, kde sa to neočakáva. Ako by ste charakterizovali tento neporiadok či skôr nie úplný poriadok v Ríme?

Základným zdrojom problémov je nepochopenie zrážky medzi vierou a kultúrou. V poslednom čase, a bolo to aj počas synody, vidieť trend, ktorý hovorí, že Cirkev má vnímať súčasnú kultúru, prichádzať s ňou do kontaktu a prispôsobovať sa jej.

Prečítajte si, kto je kardinál Burke: 
Nosí dlhú vlečku a oponuje pápežovi (profil) Zdieľať

Súčasná kultúra je pritom nielen veľmi sekularizovaná a často zmätená, ale vyznáva aj mnoho omylov, ktoré sa dotýkajú niektorých z najpodstatnejších otázok, ako je ľudský život alebo život rodiny. Je pravda, že Cirkev musí vyjsť von a mať kontakt so súčasnou kultúrou, ale pri tomto stretnutí musí stáť za nemennou pravdou svojej viery. Inými slovami – sme povolaní usilovať sa o to, aby došlo k transformácii a konverzii kultúry.

Náš problém je, keď sa snažíme oslovovať kultúru a ísť – ako tomu hovorí pápež František – na periférie spoločnosti, keď tam prídeme, pôsobíme neisto, akoby sme nevedeli, kým sme my sami.

V čom podľa vás pôsobíme neisto?

Mám na mysli identifikáciu s pravdami našej viery, ktoré sa týkajú základných ľudských hodnôt, života, rodiny, náboženskej slobody a podobne. Tento zmätok spôsobuje, že ťažkosti, ktorým čelíme, sú väčšie.

Zažili sme to už na samom začiatku Druhého vatikánskeho koncilu, keď svätý Ján XXIII. predniesol svoj slávny prejav Gaudet Mater Ecclesia. Predstavil v ňom svoje zmýšľanie, celkom iste nešlo o učenie Cirkvi. Pápež hovoril o svojej nádeji, že súčasná kultúra by mala prijať učenie a život Cirkvi v jej novej prezentácii.

Zdá sa mi, že svätý Ján XXIII. nechápal, aká hostilná sa stala kultúra voči Cirkvi a kresťanskému spôsobu života. Keď sa neskôr končilo zasadnutie Druhého vatikánskeho koncilu, bola to súčasne doba kultúrnej revolúcie na Západe, reprezentovaná študentskými nepokojmi v Paríži v roku 1969. Cirkev vtedy prejavovala tendenciu, akoby chcela prejsť popri tejto revolúcii a nevšímať si jej snahy zvrhnúť všetky autority.

Malo to dosah na podobu liturgie, na náplň katechizmu, z ktorého sa vytrácal silný obsah, deti neboli vedené k hlbokým pravdám viery, nastala kríza kňazských povolaní, mnohí kňazi sa vzdávali kňazského spôsobu života a služby. Popritom postupne došlo k ďalším spoločenským zmenám, najmä rozpadu rodinného života.

O krátky moment sa k téme vrátime a ponúkneme pohľad z východnej Európy, ale po koncile predsa nešlo všetko len zlým smerom.

Našťastie sme boli požehnaní pontifikátom sv. Jána Pavla II., ktorý veľmi energickým spôsobom oživil život Cirkvi, podarilo sa mu vycítiť a pomenovať potrebu novej evanjelizácie, a teda pokúsiť sa o transformáciu kultúry. Pápež oživil povolania, zanietenie pre vieru a modlitbu, priamo sa venoval morálnym problémom svojej doby. Obávam sa, že teraz sa opäť vraciame k dobe, keď si Cirkev nie je istá sama sebou a tým, čím by mala byť a čo hovoriť okolitej kultúre.

Pochádzame z krajiny, kde sme dôsledky Druhého vatikánskeho koncilu aj novej liturgie necítili tak, ako o nich hovoríte. Bol to pritom ten istý koncil s tým istým učením. Nebudú príčiny úpadku, o ktorom hovoríte, trochu iné či rôznorodejšie?

Zásadnou príčinou úpadku je, samozrejme, prvotný hriech. Upozorňujem ale na spojitosť, že ľudia nie sú plne vyzbrojení, aby čelili prvotnému hriechu, že potrebujú svätú liturgiu, aby boli silnejší.

Možno vám paradoxne pomohol komunizmus, pretože vás nútil k tomu, aby ste sa zomkli, aby ste jeho nenávisti mohli čeliť, čomu zodpovedala aj liturgická prax. Ak je to tak, mal by platiť aj dôsledok, že morálne problémy vašej spoločnosti by nemali byť také vypuklé, ako je to na Západe. O tom ja nič neviem, nepoznám slovenské reálie, ale mám dojem, že to tak v niektorých krajinách východnej Európy je.

Význam liturgie spájate aj s ďalšími javmi, poklesom návštevnosti svätých omší, úpadkom morálky v spoločnosti a podobne. Viete pre to uviesť nejaký dôkaz?

Myslím, že ten súvis je evidentný. Liturgia prišla o časť svojich symbolov, čelí mnohým pokusom o experimentovanie, kňazi nemajú robiť šou pre ľudí, ich poslanie je iné. Upozorňujem, že otočenie kňaza smerom k ľuďom v chráme počas slávenia liturgie posilnilo tieto javy.

A myslím si, že strata zmyslu pre posvätnosť liturgie koinciduje so spoločenskými javmi ako sexuálna amoralita, rozklad rodinného života, nepoctivosť v biznise či medicíne. Ak účasť na svätej omši nepovzbudzuje volanie k svätosti, ku ktorej sme povolaní, potom to má rad závažných dôsledkov v osobnom živote. Všetci sme hriešnici, máme pokušenia, a ak nemáme dosť milosti od Krista, týmto pokušeniam môžeme podľahnúť.​

Ak dobre rozumiem vašej kritike súčasnej cirkvi a jej neporozumeniu, ako má zareagovať na súčasnú kultúru, hovoríte, že príčina nie je primárne duchovnej povahy, ale ide o intelektuálne zlyhanie, že nevieme racionálne pristúpiť k problémom doby?

Áno, mohli by sme to opísať aj týmto spôsobom, ale musíme si uvedomiť, že táto kríza neostáva len intelektuálnou, okamžite sa mení aj na duchovnú, pretože ak k súčasnej kultúre nepristupujeme s presvedčivou vierou, zasiahne nás reakcia tejto kultúry a to mení našu duchovnosť a oslabuje našu vieru.

„Obávam sa, že teraz sa opäť vraciame k dobe, keď si Cirkev nie je istá sama sebou a tým, čím by mala byť a čo hovoriť okolitej kultúre.“ Zdieľať

Dnes preto nájdete mnoho katolíkov, ktorí nedokážu spojiť problémy našej doby so svojou vierou, či už ide o aborty, integritu manželstva, alebo náboženskú slobodu.

Pred pár desaťročiami bol liberálny katolicizmus pomerne silný prúd, platilo to aj počas pontifikátu Jána Pavla II. Potom sa akoby vytratil, dnes je opäť na vzostupe a sú ho plné titulky. Čím si vysvetľujete túto sínusoidu, jeho zosilnenie a oslabenie?

Kryje sa to s mojím aktívnym životom, v 50. rokoch som bol dieťa, zažil som vtedajšiu americkú kresťanskú kultúru, aj keď katolíci v nej boli menšinou, v 60. rokoch som študoval na univerzite, vnímal som tieto otrasy a vzplanutia. Nebol to len príjemný čas, videl som, ako sa mnohé krásne aspekty nášho náboženského života strácajú.

Počas pontifikátu Jána Pavla II. som mal pocit, že sme prekonali niektoré riziká sekularizácie a skorumpovanosti katolíckej viery a života, zdá sa však, že stále čelíme nejakému elementu, vychádza na povrch teraz a treba sa naň sústrediť.

Najmä ak svet okolo sa v medzičase stal ešte viac sekularizovaný, kultúrna revolúcia je ešte silnejšia. Nová evanjelizácia je potrebná viac než v minulosti.

Mnohí ľudia sú znepokojení tým, čo sa deje v Ríme, ako sú niektoré štandardy práce, ale aj argumentácie stále znižované, ako sa zhoršujú pomery v niektorých inštitúciách. Videli sme to aj počas nedávnej synody o rodine. Prečo k tomu dochádza na vrchole Cirkvi a ako by tomu mala Cirkev čeliť?

Musíme si uvedomiť, že katolícka viera nie je otázkou nejakého politického alebo populárneho hnutia, ktoré sa menia v časoch a rôznych dobách a ktoré sú založené na súhlase ľudí v danej dobe a svoj úspech merajú číslami o svojej podpore.

Katolícka viera má inú povahu, je to živá tradícia, je to život samotného Ježiša Krista. Máme apoštolský úrad a učenie Cirkvi, svoje morálne učenie a svedectvo viery. K tomuto rozlíšeniu sa musíme vrátiť. Všetky tie hlúposti o revolučnom pápežovi a prekonaní tradičného učenia Cirkvi, o zmene chápania manželstva alebo homosexuálneho hriechu jednoducho nie sú pravdivé.

Pravda je to, čo Cirkev vždy učila a hlásala. V tomto spore nejde o nejaké myšlienky, učenie nie je len nejaká idea, je to učenie Ježiša Krista, ktorému máme byť verní.

Poviem vám jeden príklad. Počas biskupskej synody prišla reč na manželstvo ako ideál, akoby nerozlučnosť a prokreativita manželského zväzku muža a ženy boli nejakým ideálom, o ktorý sa manželské páry usilujú, ale mnohé tento ideál nevedia dosiahnuť. Bol to spôsob, ako dosiahnuť, aby Cirkev súhlasila s možnosťou prijímania sviatostí pre rozvedených a znovu zosobášených katolíkov.

„Všetky tie hlúposti o revolučnom pápežovi a prekonaní tradičného učenia Cirkvi, o zmene chápania manželstva alebo homosexuálneho hriechu jednoducho nie sú pravdivé.“ Zdieľať

Ale manželstvo predsa nie je ideál. Manželstvo je milosť. A aj osoba, ktorá prežíva ťažkosti a ktorá je veľmi slabá, vie, že Kristus jej prostredníctvom sviatostí pomáha, tieto ťažkosti možno riešiť. Potrebujeme sa k tomuto pohľadu vrátiť a tento rozdiel si uvedomiť.

Jeden kardinál mi povedal, ako je dobre, že médiá dnes nekritizujú pápeža tak, ako to bolo v čase Benedikta XVI. a do istej miery aj Jána Pavla II. Povedal som mu, eminencia, nevidím ako pozitívny faktor, že sú nám médiá naklonené, pretože médiá sú veľmi sekularizované a presadzujú veľmi sekulárnu agendu. A ak je to tak, mali by sme sa radšej pýtať samých seba, čo to robíme.

Rád by som sa ešte vrátil k Rímu. Kardinál Gianfranco Ravasi nedávno napísal text, kde sa ospravedlnil slobodomurárom. Ponechajme teraz bokom samotný list, zaujíma ma, ako je možné, že na takéto veci nikto nereaguje, že sa to prejde mlčaním. S výnimkou zástupcu lóže v Taliansku, ktorý sa kardinálovi poďakoval. Čo sa to deje a aké to má podľa vás dôsledky?

Tiež ma to znepokojuje. Prípadov je viacero. Jeden belgický biskup nedávno vyhlásil, že Cirkev má právo oddať dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Samozrejme, že takýto vzťah nemôže byť manželstvom, ale problém je, že z Ríma nepočuť žiadnu reakciu. Tomu mlčaniu nerozumiem.

Keď sa takéto veci budú opakovať a bude ich stále viac, k čomu to povedie?

K zmätku. Ľudia budú vedení k zmätku a omylom. Je to smrtiace.

Kto za tento zmätok nesie zodpovednosť?

Cirkev samotná. A v tomto prípade musíme dodať, že má nasledovať silná reakcia z Ríma, z centra Cirkvi.

Od pápeža?

Áno.

Je v Cirkvi iniciatíva ľudí, ktorí si toto nebezpečenstvo uvedomujú a žiadajú pápeža, aby bol v takýchto veciach aktívnejší?

Samozrejme, že je. Sú kardináli, biskupi aj laici, ktorí žiadajú pápeža o silnejšie riadenie.

 

Prejdime teraz k americkej politike. Z dejín poznáme Ameriku protestantskú, občas veľmi sektársku, ale vždy kresťanskú. V súčasnosti sa Amerika mení, kresťanov je čoraz menej a sú politicky slabší. Zdá sa, že nás čaká nová epocha. Čo čaká svet, ak bude Amerika stále menej kresťanská, prípadne otvorene protikresťanská? Čo by sme mali očakávať?

Amerika je uprostred hlbokej krízy práve z tohto dôvodu. Pani Clintonová hovorí, že Cirkev, ktorej učenie stojí proti právu na potrat alebo právu dvoch osôb rovnakého pohlavia na sobáš, jednoducho musí zmeniť svoje učenie.

Prezident Obama raz povedal, že náboženská sloboda znamená, že za múrmi kostola môžete urobiť čokoľvek, ale ak vyjdete z kostola, máte robiť to, čo žiada vláda, aj keď ide o veci, ktoré sú proti vášmu svedomiu. Prezident Obama raz dokonca povedal, že Amerika je rovnako kresťanská, ako je islamská, čo je jednoducho smiešne. Založenie Spojených štátov amerických nemá nič dočinenia s islamom, zato kresťanská viera bola silnou inšpiráciou pre autorov základných textov pri vzniku USA. Malo to, samozrejme, výrazne protestantskú podobu, ale bol to kresťanský impulz.

Ak sa Amerika tohto vzdá, stratí svoju dušu. Aj my, podobne ako vy v Európe, riešime imigráciu, posledné tisícky žiadateľov o azyl, ktorí boli prijatí v USA, sú všetko moslimovia. Aj to bude mať ohromný spoločenský dosah, musíme byť pozorní.

Americkí katolíci sú pred prezidentskými voľbami rozdelení. Akej voľbe čelia medzi Hillary Clintonovou a Donaldom Trumpom? Medzi kým si vlastne vyberajú?

Sú to veľmi ťažké voľby. Pozície pani Clintonovej sú voči katolíckej viere mimoriadne hostilné, jej vyhlásenia voči katolíckej Cirkvi sú veľmi útočné, dokonca aj počas kampane.

 

Na druhej strane, pán Trump hovorí a koná spôsobom, ktorý mnohých ľudí zastrašuje, celkom určite sa nespráva primerane. Čo by mal človek v takejto ťažkej chvíli urobiť? Už som to povedal verejne, môžem to len zopakovať.

„Vzťah k tradícii nie je pre mňa prejavom antikvariátneho sentimentu, má vyjadrovať rešpekt k viere, ktorá je nemenná od prvých storočí Cirkvi.“ Zdieľať

Katolícky volič by sa mal pozrieť na obidvoch kandidátov a porovnať ich, tretia možnosť v našom volebnom systéme nie je, kandidát tretej strany sa nemôže stať prezidentom. Treba sa preto pozrieť na týchto dvoch kandidátov a rozhodnúť, ktorý z nich je bližšie k pozíciám, ktoré sledujú spoločné dobro, ktorý z nich viac rešpektuje ľudský život, integritu manželstva či náboženskú slobodu – a hlasovať za neho.

Súčasne je ale potrebné, aby jasne zaznelo, ktoré z názorov a postojov tohto kandidáta považujeme za neakceptovateľné, aj keď získa našu podporu. To považujem za jediný zodpovedný prístup.

Pochádzame z postkomunistickej krajiny, kde máme skúsenosť, že niekedy je morálne postaviť sa bokom, byť disidentom, čo prináša dôsledky neskôr. Prečo považujete nevolenie za nezodpovedný prístup?

Treba si uvedomiť, že keď v demokracii nevolíte, volíte protikandidáta. Situácia nie je ideálna, treba zvažovať, čo pomôže viac. Amerika nie je komunistický štát, na rozdiel od komunizmu my stále máme možnosť voliť a vybrať si.

Ak v demokratickej republike nevolíte, ak sa na voľbách odmietnete zúčastniť, istým spôsobom odmietate svoju občiansku zodpovednosť. Demokracia je závislá od informovaných a zorientovaných občanov, ktorí sa aktívne podieľajú na svojej vláde.

A to aj v prípade, ak si musíte vybrať medzi skorumpovanou kandidátkou a korumpujúcim kandidátom?

Aj v tomto prípade. Ak by bola situácia taká vážna, že obidvaja kandidáti sú kompletne skorumpovaní, tak, samozrejme, niet koho voliť, ale nemyslím, že sme v takejto situácii.

Prejdime teraz k vašej osobe. Medzi katolíkmi ste známy nosením dlhej vlečky na svojom liturgickom odeve, tzv. cappa magna. Mnohí sa vám za to vysmievajú. Otázka znie, prečo to robíte, čo nosením takejto vlečky chcete vyjadriť, čo reprezentuje pre vás osobne?

Pre mňa to nie je otázka nejakého vnútorného pohnutia alebo módy, chcem tým vyjadriť jednotu s nemenným učením a praxou katolíckej Cirkvi. Chcem demonštrovať to, čo povedal pápež Benedikt XVI., že v Cirkvi je len kontinuita, že žiadna ruptúra či prerušenie nenastalo.

V Cirkvi, samozrejme, poznáme vývoj, ale ten musí byť v jednote s dlhou tradíciou viery. Preto slúžim sväté omše v obvyklom liturgickom rúchu a niekedy v mimoriadnom odeve. Vzťah k tradícii nie je pre mňa prejavom antikvariátneho sentimentu, má vyjadrovať rešpekt k viere, ktorá je nemenná od prvých storočí Cirkvi.

Foto: Pavol Rábara

Články na Postoji sú prístupné zadarmo, no ich výroba niečo stála.
Bez našich podporovateľov by ste ich nemohli čítať.

Ak nás už podporujete, chceme vám poďakovať.
Ak ešte nie, chceme vás poprosiť, aby ste tak urobili.

Podporiť Postoj Čítať dalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo