Správca slovenskej farnosti v Bruseli Nádej je v tlejúcich spoločenstvách, ale či nastane obnova o desať, sto alebo päťsto rokov, neviem

„Tri štvrtiny belgických kňazov sú v dôchodkovom veku, v kostoloch sú zväčša penzisti,“ hovorí o situácii v Belgicku slovenský kňaz Marek Sitár. V rozhovore opisuje stav cirkvi, zatváranie kostolov aj niektoré liturgické excesy, s ktorými sa v Belgicku stretol. Rozpráva, ako v Bruseli trávi sviatky a v čom sa líši Pamiatka zosnulých v Bruseli od Slovenska.

Marek Sitár pochádza z Bratislavy a pôsobil ako kňaz v USA v Chicagu a v Anglicku v Leedse. V Bruseli spravuje od roku 2019 Slovenskú katolícku misiu. 

Prečo Slováci potrebujú v Bruseli svoju farnosť?

Niektorí majú jazykovú bariéru, v našej farnosti je zázemie slovenčiny. Okrem toho v Belgicku sa viera prežíva iným spôsobom. U nás nájdu ľudia aj spoločenstvo, môžu spoznať iných veriacich zo Slovenska a aj deti si medzi sebou vytvárajú vzťahy.

Máme pridružených aj českých veriacich, čo odobrila Česká biskupská konferencia. Chodia k nám však aj farníci z národnostne zmiešaných manželstiev. A tiež ľudia z iných krajín, ktorým vyhovuje, že majú náš kostol blízko.

Mnohí sa k nám pripojili počas pandémie. Vtedy bolo ťažké nájsť bohoslužbu. Boli obmedzené a za zatvorenými dverami. Vďaka tomu, že Slovákov bolo menej, nemusel som počas zamykať omše kostol, aj keď sa pri striktnom obmedzení odporúčalo maximálne pätnásť dospelých.

Slúžil som viac omší, aby mohlo prísť čo najviac ľudí. Pred čiastočným uvoľnením pravidiel, keď do interiéru mohol prísť len jeden človek a musel to byť celý mesiac ten istý, ma ľudia mohli stretnúť aj na ulici.

Ľudia, ktorí vo mne podľa kolárika spoznali kňaza, sa neraz prihovorili alebo požiadali o sviatosť zmierenia, podal som im aj Eucharistiu. Aj vďaka tomu si k nám našli cestu niektorí cudzinci, ktorí dodnes pravidelne navštevujú slovenské omše, aj keď jazyku nerozumejú.

V Belgicku žijú mnohí Slováci už dvadsať či tridsať rokov, niektorí tu vychovávajú deti, ktoré sú na prahu dospelosti. Nedôjde k ich postupnej asimilácii, tak ako sa to stalo napríklad v Amerike, kde aj slovenské farnosti postupne zanikli?

Typicky najrýchlejšie k asimilácii dochádza v zmiešaných manželstvách. Napríklad keď je slovensko-nemecké, tam to ide rýchlo. Nemci tu majú silnejšie zázemie, a to aj jazykové.

Slováci, ktorých sem vyslali, vedia, že sa po určitom čase vrátia na Slovensko. Deti používajú slovenčinu doma, ak chodia do európskej školy, tam sa väčšinou učia po anglicky.

Deti, ktoré idú na štátne školy, aj pod vplyvom triedy podliehajú asimilácii intenzívnejšie, lebo musia komunikovať po francúzsky alebo flámsky. Dosť to badať, keď mám prvoprijímajúcich: vidno, kto je tu novší a kto dlhodobo.

Keď sa niekto narodí na Slovensku, jeho krst sa zapíše do matriky farnosti, v ktorej je pokrstený, a potom sa tam dopisuje aj prijatie ďalších sviatostí. Odtiaľ si človek vyžiada aj krstný list, ak potrebuje potvrdenie napríklad o krste. Keď pokrstíte dieťa vy v slovenskej farnosti v Bruseli, kde sa to eviduje?

Misie ako naša môžu byť pričlenené k teritoriálnej farnosti. Náš kostol bol kedysi farský, iné kostoly v tejto farnosti neboli. Teraz je spojený do pastoračnej jednotky s inými kostolmi. Ale to, čo sa deje v tomto kostole, sa zapisuje do vlastnej matriky tohto chrámu. A tak už od začiatku slovenskej katolíckej misie to, čo sa udialo v tomto kostole, bolo zapísané do matriky tu.

V čom sa líši pastorácia na misii od bežnej pastorácie na Slovensku?

Bol som väčšinu času na misiách v zahraničí, teda mimo bežnej slovenskej farskej pastorácie. Ako kňaz som mimo domova, v čom spočívajú určité ťažkosti. Trávim inak sviatky a aj ich vyjadrenie je tu v kontexte katolíkov odlišné.

Srdcom všetkej pastorácie a najdôležitejší bod dňa je pre mňa svätá omša. Toto je rovnaké ako doma, podobne aj vysluhovanie ostatných sviatostí.

Keďže sme takpovediac personálna farnosť, aj keď to právne nie je presne, ľudia prichádzajú z rôznych teritórií, aj zďaleka. Napríklad keby som chcel robiť prípravu na prvé sväté prijímanie cez pracovný týždeň, keď sú tu dopravné zápchy, pricestovať sem by ľuďom trvalo hodinu a možno ďalšiu hodinu naspäť. Musím sa snažiť využiť práve nedeľu, keď prídu ľudia na svätú omšu. Preto máme aj prípravu na sviatosti po nedeľnej omši.

Kňaz Marek Sitár pri krste v Belgicku.  Foto: archív SKM Brusel

Spomenuli ste sviatky. V čom sú pre kňaza na misii iné?

Dnes už internetové spojenie rieši veľké vzdialenosti, takže možno mať kontakt so Slovenskom. No kultúrne prežívanie a aj prežívanie katolíkov toho istého sviatku v inej krajine je trošku odlišné. Niekedy to je obohacujúce, niektoré veci mi však chýbajú.

Čo napríklad?

Napríklad Pamiatka zosnulých, ľudovo povedané Dušičky. Sviatok všetkých svätých, ktorý je deň predtým, je môj najobľúbenejší sviatok roka. My na Slovensku to poznáme s plným kostolom ako v nedeľu. Počas prvých ôsmich dní novembra je otvárací čas na cintorínoch posunutý, aby tam ľudia mohli byť dlhšie. Večer celý cintorín svieti, ľudia sa modlia pri hroboch alebo pri kríži, robia sa pobožnosti. No napríklad v Anglicku je z dôvodu bezpečnosti zakázané zapáliť na cintoríne sviečku. Dobre, nie je to Belgicko, ale vyzerá to tu podobne pusto.

Takže tu ľudia na Dušičky nechodia na cintoríny?

Omnoho menej a sviečka nebýva typickým vyjadrením. Niekedy ľudia prinesú na hroby vence, ale nie je to také intenzívne prežívanie spoločenstva všetkých svätých, teda vzťah živých k dušiam v očistci a tým, ktorí sú v nebi, ako to je na Slovensku.

Na druhej strane tu je niečo obohacujúce. Počas pandémie tu vznikla myšlienka služby znášania bolesti s pozostalými. Zorganizujú sa dobrovoľníci z farností, ktorí na cintoríne ponúkajú službu, že sa pomodlia alebo porozprávajú s tými, čo prídu.

To robia Belgičania?

Áno, laici. Je to úžasné, keďže sme v spoločnosti, kde našu vieru praktizujú nedeľnou účasťou v kostole asi štyri percentá populácie.

To znamená, že často sa nevedia pomodliť ani Otčenáš. Myslím, že to bol úžasný nápad, hlavne počas covidu, aj keď sa to nikdy nerozvinulo do väčších rozmerov. Tých ľudí na cintoríny totiž veľa nechodí. Prichádzajú tam takmer len na pohreb.

Takže to nie je ako na Slovensku, kde ľudia chodia na cintorín celých osem dní, mnohí chodia aj do kostola a idú na spoveď, aby pomohli dušiam?

Už 2. novembra, keď je Pamiatka zosnulých, je tu na cintoríne v podstate bežný deň. V Belgicku o odpustkoch nepočujete, ľudia vedia, že to bolo niečo za Martina Luthera, čo sa kupovalo a bolo to kontroverzné. No nie sú v týchto dňoch obzvlášť inšpirovaní k modlitbe.

Sociálna izolovanosť je tu veľká, aj keď niektoré inštitúcie ponúkajú dôstojné dožitie. Ale chýba tu niečo osobné, záujem o druhého.

Dobrovoľnícka služba, ktorú som spomínal, ponúka nielen modlitby, ale aj prítomnosť a možnosť porozprávať sa.

Na cintorín prichádzajú ľudia často sami. Pôrodnosť v Belgicku klesla o desaťročia skôr ako na Slovensku. Keď niekto ostane vdovec alebo vdova, často to znamená veľkú opustenosť.

Mnohí nemali deti alebo mali jedno. Sociálna izolovanosť je tu veľká, aj keď niektoré inštitúcie ponúkajú dôstojné dožitie. Ale chýba tu niečo osobné, záujem o druhého.

Nie je dôsledkom toho aj eutanázia? To, že ľudia chcú ešte dôstojne odísť?

Presne tak. Rozprával som sa s jednou zdravotnou sestrou a zdá sa, že nie bolesť je strašiakom, hoci pre mňa je. Paliatívna starostlivosť zrejme dokáže tlmiť fyzické utrpenie, ale skôr je obavou prázdnota, nepotrebnosť a pocit, že som záťažou pre spoločnosť.

 Foto: archív SKM Brusel

Ako trávite v Bruseli Vianoce? Idete domov alebo ste na fare?

Veriaci odtiaľto väčšinou odchádzajú tráviť Vianoce domov na Slovensko alebo do Česka. Ja ostávam tu. Strácam mnohých týchto veriacich, na omše však prichádzajú veriaci aj z iných krajín. Niekedy sa v kostole objavia aj náhodne a potešia sa, keď natrafia na bohoslužbu.

Na Vianoce sa snažím na večeru pripojiť k nejakej rodine, ktorá ma pozve, alebo tráviť čas s niekým, kto zostal sám. Ale aj tak mám veľa času, keď som sám so sebou. Tento čas sa dá premeniť na čas s Bohom. 

V zahraničí ma najväčšie sviatky a ich okolnosti viedli k väčšiemu prežívaniu vo vnútri. Inde vás doň vnesie hudba, prípravy, výzdoba a celá atmosféra. Brusel s inštitúciami Európskej únie je vtedy relatívne prázdny a tichý. Vtedy sa aj dobre spí. (Smiech.) To, čo je mojím objavom v Belgicku, je sviatok sv. Mikuláša.

V čom?

Objavil som tu krásny zvyk, ktorý si rád donesiem na Slovensko. V nedeľu pred Mikulášom veriaci prinesú darček, ktorý pripravia pre človeka, ktorý ho náhodne dostane. Položia ho pred omšou pred oltár a po svätej omši miništranti tieto darčeky rozdelia medzi veriacich.

Je to anonymné, neviete, od koho ste dostali darček a ani komu šiel ten váš. Prichádza v akejsi prozreteľnosti k inému človeku. Ale niektorí urobíme aj viac darčekov, aby dostali aj tí, ktorí túto tradíciu nepoznajú alebo zabudli niečo pripraviť. Materiálne ide, pochopiteľne, o skromnú vec.

Býva v Belgicku zvykom, že prídu do chrámu aj ľudia, ktorí doň bežne nechodia? Napríklad aj na polnočnú.

Polnočné omše tu nie sú takou tradíciou. Skôr mávame vigílne sväté omše, teda už večer. Osobitne Slováci s deťmi si obľúbili sláviť ešte pred večerou. Nočné omše sú zriedkavé a polnočná je asi len v katedrále.

Biskup vojenského ordinariátu Pavol Šajgalík, ktorý viedol slovenskú katolícku misiu vo Švajčiarsku, hovoril, že ho niektorí domáci považovali za ultrakonzervatívca už aj preto, že slúžil omšu podľa liturgických kníh a nevymýšľal si modlitby a podobne. Ako je to v Belgicku?

V cirkvi na Západe sa po Druhom vatikánskom koncile implementovali niektoré veci zo svojvôle duchovných. Možno aj komunizmus a totalita boli istou zábranou, aby sa také niečo nestalo aj na Slovensku, takže zmeny sa zavádzali tak, ako prišli z Vatikánu, a bola snaha robiť to dôsledne podľa dokumentov. 

Na Západe sa považovalo za správne robiť zmeny ešte väčšmi, nad rámec. Myšlienka bola, že keď koncil niečo zmenil a je to dobré, tak keď ja to zmením ešte viac, bude to ešte lepšie.

Slovenská katolícka misia v BruseliNa pastoráciu exilantov nadviazala pred 20 rokmi slovenská farnosť pár metrov od srdca EÚ

Pavol Hudák

Aká je dnes realita?

Ja sa snažím slúžiť svätú omšu dôsledne podľa rubrík cirkvi, to znamená podľa predpisov a liturgických kníh. Následne ma poteší spätná väzba, keď napríklad Poliaci povedia, že to je ako ich liturgia, alebo Belgičania konštatujú, že to bolo ako omša kedysi v ich detstve.

Možno si Západ myslí, že to je všade na svete tak ako na Západe, ale cirkev žije aj na Východe a azda ani v Amerike nie sú takí poznačení snahou obmieňať liturgiu ako tu v západnej Európe, kde improvizujú liturgickú reformu.

Môžete byť konkrétny? Čo je iné?

Začalo sa to zrejme spevom. Bolo dané, že namiesto graduálu (liturgickej knihy spevov) môže byť použitý iný vhodný spev podľa úsudku diecézneho biskupa.

Niektorí potom zmenili spev podľa toho, čo sa páčilo ľuďom. Stále to boli duchovné spevy, ale nenapomáhali prežívaniu konkrétneho liturgického úkonu, čo patrilo k požiadavke koncilu pre tieto spevy.

Spev navodzuje slávenie, ktoré je v zhode s liturgickým obdobím, zjednocuje veriacich, má napomôcť lepšie prežiť patričnú časť svätej omše. Napríklad na obetovanie patrí prvok obetovania, na sväté prijímanie zjednotenia s Kristom a po svätom prijímaní je to vďakyvzdanie.

Prejdime ďalej. Čo sa stalo okrem spevov?

Začali sa zamieňať alebo vynechávať čítania, prípadne vynechávať z nich niečo, čo by sa niekoho mohlo dotknúť, napríklad nerozlučiteľnosť manželstva.

Takže keď sa malo čítať evanjelium, kde sa hovorí o nerozlučiteľnosti manželstva, kňaz to zamenil?

Alebo sa vynechal daný verš. Niekde som sa stretol aj s kreatívnymi čítaniami, napríklad na pohrebe sa čítal namiesto čítania nebiblický text, namiesto žalmu zaznela pesnička, zažil som aj to, že kňaz počas omše nepoužil predpísanú modlitbu.

 Foto: archív SKM Brusel

Ako vás vnímajú miestni kňazi?

Máme dekanátne stretnutia, rád tam chodím. Býva to povinnosťou aj na Slovensku. Je tu možnosť aj k niečomu sa vyjadriť. Teraz po synode sa zdôrazňuje, aby sa počas dekanátneho stretnutia každý vyjadril k téme, čo mi teda zväčšuje šancu povedať svoju mienku.

Rozprávate sa po francúzsky?

Áno, a moja francúzština je trocha prekážkou. Spočiatku som hovoril po anglicky. Kňazi mi rozumeli, vedia anglicky, ale často tam chodia namiesto kňazov laickí pastorační spolupracovníci a niektorí po anglicky nevedia.

Na kňazské stretnutia chodia laici?

Áno, je to zaujímavé. (Úsmev.) Kňazi sú možno viac zaťažení a sú starší. Laici sú biskupom vymenovávaní aj do pastoračných úloh a v prípade dekanátnych stretnutí potom pozývajú aj ich.

Čo riešite na takýchto stretnutiach?

Rôzne témy. Napríklad naposledy návštevy chorých. Sedel som vedľa maďarského kňaza. Pýtam sa ho, či chodí k chorým pravidelne. Hovorí mi, že nie, ja mám všetko mladých. Hovorím mu, veď aj ja. (Smiech.) Ostali sme vtedy troška mimo témy. 

Pokiaľ ide o to, že slávite bohoslužby podľa predpisov, ako to vnímajú iní kňazi?

Naše kňazské stretnutia nebývajú s omšou a často na nich reprezentujú farnosti skôr laici ako kňazi. 

Keď prídu nejakí kňazi na svätú omšu k nám, už vedia, že je to slovenská katolícka misia, kde sa slávia omše tak, ako sa slávia. Nezdá sa mi, že by to nepoznali. Starší kňazi predsa zažili omšu, ktorá bola tak, ako má byť. Nestretol som sa s nejakými zlomyseľnými narážkami.

Bol som zastupovať v jednej farnosti a obliekal som si ornát, teda omšové rúcho. Pani kostolníčka mi hovorí, že pán farár si ho berie len v nedeľu, inak si dáva len albu a štólu. Ja jej na to hovorím, že ja zvyknem mať vždy ornát. Ona na to, veď dnes je aj sviatok sv. Vavrinca, dnes by to mohlo byť ako v nedeľu.

Alebo som koncelebroval s kňazom, ktorý vynechával niektoré úkony. Neurobil si napríklad laváciu, teda umytie rúk, čo je symbolický úkon, keď sa kňaz modlí, aby sa zmyli jeho hriechy a aby s čistým srdcom mohol priniesť obetu.

Slovenskí misionári v LitvePýtajú sa nás, čo sa to s vami Slovákmi deje. Veď vy ste boli prví, ktorí sa zastali Ukrajiny

Terézia RončákováBeáta Dorková

Ako je to s požehnávaním párov rovnakého pohlavia?

Pre možný prípad som túto tému mal pred sebou zodpovedanú pred tým, ako sa cirkev vyjadrila. Keby prišli za mnou ľudia po požehnanie, či je jeden, alebo sú dvaja, alebo desiati, tak sa pomodlím, aby plnili Božiu vôľu a žili podľa Božieho slova, ktoré vyžaduje čistotu a vzdať sa skutkov vlastných manželstvu mimo manželstva. Takéto požehnanie im môžem udeliť a v súkromí by som ho bol udelil aj kedysi. Predpokladám však, že ľudia, ktorí nechcú žiť podľa Božieho slova, o takéto požehnanie nestoja.

Nemajú teda kňazi v Belgicku tendenciu požehnávať nejako špeciálne homosexuálne páry alebo ich sobášiť?

Bolo to výnimočné a neviditeľné. S vyjadreniami pápeža Františka sa to stalo verejnou vecou. Hoci ide o málo prípadov, niektorí duchovní napodobňujú vysluhovanie sviatosti manželstva párom rovnakého pohlavia.

Čítal som staršiu správu, podľa ktorej v Belgicku chodí pravidelne na bohoslužby asi iba 200- až 250-tisíc ľudí. A viac ako polovica kňazov je staršia ako 75 rokov. To platí?

Otázkou je aj, čo je pravidelná návšteva bohoslužieb. V niektorých štatistikách je to konkretizované raz mesačne, už som sa stretol aj s pochopením, že sa to myslí výročne na sviatky. Polovica kňazov je staršia ako 75 rokov a ešte horšou správou je, že kňazov pred dôchodkovým vekom je len štvrtina.

Takže vy ste tu asi jeden z najmladších.

Áno, keď som prišiel, bol som tu najmladší kňaz, ale už som videl aj mladších. Väčšinou sú z Poľska.

Posledné obdobie sa objavujú správy, že aj v Belgicku po rokoch rastie počet krstov a mladí sa vracajú do kostola. Odrazilo sa to od dna už aj tu?

To by asi bolo na samostatný rozhovor. Vidím, že dospelí sa dávajú krstiť alebo sa pripravujú na sviatosti, ja som na krst dospelých pripravil viacerých dospelých Čechov. Keď viac ako polovica detí z katolíckych rodín je nepokrstená, je prirodzené, že potom viac hľadajú niečo v dospelosti. Niekedy je to kvôli manželskému partnerovi. V tomto vidím vysvetlenie záujmu o krst zo strany dospelých.

Pokiaľ ide o kňazské povolania, to sa zatiaľ neodrazilo od dna. Na Slovensku sú viaceré iniciatívy na podporu povolaní na zasvätenie. Tú bežia iniciatívy na delegovanie vecí, ktoré robili kňazi, na laikov. Čo sa týka návštevy bohoslužieb, tie čísla v Belgicku stále z roka na rok klesajú.

Ako je to s cirkevnými budovami? Keď som k vám prišiel, povedali ste, že fara cirkevnou budovou nie je.

Od čias Napoleona kostoly nevlastní cirkev, ale štát a sú spravované laickými správami. Zároveň kňazi dostali plat, ktorý je dnes na úrovni minimálnej mzdy. Je to podobné, ako sa to urobilo u nás za bývalého režimu a je to tak dodnes. Čo si cirkev nadobudla a postavila v Belgicku po roku 1905, má vo svojom vlastníctve. Čo predtým, to sa považuje za spoločné vlastníctvo celej krajiny.

Slovenská misia pôsobí v chráme, ktorý bol kedysi farský aj pre domácich. Aký je váš status?

Dekrétom som zodpovedný za Slovákov a Čechov a spoluzodpovedný za frankofónnych veriacich, teda za francúzsky hovoriacich. Biskupský vikár pre zahraničných kňazov a spoločenstvá ma požiadal, aby som vzal na seba titul správcu farnosti. Farnosť by naďalej mala slúžiť primárne Slovákom.

Potom tu máme anglicky hovoriacich veriacich. O nich sa stará kňaz z Indie, ktorý je tu na štúdiách. A v týždni mávame aj francúzsku svätú omšu, ktorú slúži zväčša kňaz dôchodca. Keď nemôže, tak ju mávam ja. V minulosti tu boli nedeľné omše vo francúzštine a flámčine zrušené a zo strany diecézy nie je snaha obnoviť ich, ale ponechať, aby kostol slúžil primárne Slovákom.

Mojou zodpovednosťou ako správcu farnosti je starať sa aj o matriky. Zapisovať vyslúženie sviatostí, robiť odpisy z matrík, teda vydávať krstný, sobášny či pohrebný list stránkam.

Pre zaujímavosť, pred päťdesiatimi rokmi bolo v tomto kostole každú nedeľu viacero omší a viac ako tristo krstov. V tom čase bola táto farnosť veľmi živá.

A stále sa zatvárajú aj ďalšie kostoly?

Áno, ten proces je pomalý a bolestný. Najskôr sa redukujú sväté omše. Potom sa pristupuje k transformácii kostola. Otázka je, čo s kostolom, ak sa odsvätí – či ho dať moslimom alebo na iný účel, napríklad na kultúrny alebo športový. 

V Holandsku i Anglicku som videl, že z kostola bola športová hala. V anglickom Warringtone je dokonca v bývalom chráme lezecká stena; ponechali tam aj sochy, čiže v posvätnom priestore je telocvičňa. V anglickom Yorku spravili z množstva kostolov reštaurácie, v centre mesta ich je niekoľko. Jedna z nich, tajomne nasvietená na červeno, kam som zvedavo vstúpil, slúži len privátnym zákazníkom.

Hoci z domácich nebude toľko kňazov, stále sú otvorení prijať kňazov z Konga. Odtiaľ, kam kedysi chodievali kňazi ako misionári, dnes kňazi prichádzajú sem.

Hovoríte, že tri štvrtiny kňazov sú v dôchodkovom veku. Kto tu bude slúžiť o desať či pätnásť rokov?

Možno to bude na zahraničných kňazoch. Belgicko malo kolóniu v Kongu. Belgičania sú voči ľuďom z tejto krajiny zhovievavejší pri udeľovaní povolenia na pobyt. 

Hoci z domácich nebude toľko kňazov, stále sú otvorení prijať kňazov z Konga. Odtiaľ, kam kedysi chodievali kňazi ako misionári, dnes kňazi prichádzajú sem.

V našej pastoračnej jednotke (čiže konglomerácii farností a viacerých kostolov, pozn.) sa nachádza šesť kostolov a iba v štyroch sú domáce nedeľné omše. Traja kňazi sú rehoľníci z Konga, vypomáha dôchodca a ja.

Napĺňa sa teda v tejto krajine to, čo hovoril Benedikt XVI., že budúcnosť cirkvi je v malých spoločenstvách?

On mal veľmi ďalekosiahlu víziu. Vidím nádej v tom, že sú tu tlejúce spoločenstvá s potenciou rozšíriť oheň Ducha. Ale či, ako a kedy to bude, neviem. Možno o desať rokov, možno o sto a možno o päťsto.

V čom nám môžu byť belgickí veriaci príkladom?

Vidím na českých veriacich, ktorí prichádzajú na omšu pravidelne, že hoci ich je málo, ich viera je hlbšia a presvedčivejšia, kým Slováci sú viac zvykoví.

Pokiaľ ide o Belgičanov, ťažko mi urobiť vhľad do ich duchovného života. V kostoloch sú zväčša penzisti, vieru neodovzdali svojim deťom. Veľké a nádherné kostoly sú hmotným svedectvom, že viera tu bola a dokázali pre ňu prinášať obety. Je žiarivým svedectvom, že v sekulárnom prieskume najobľúbenejším Belgičanom v Belgicku je kňaz Damián de Vesteur, misionár na ostrove malomocných.