Vystavenie telesných pozostatkov sv. Františka V Assisi nečakajte uctievanie mŕtvych kostí, ale stretnutie so živým svätcom

Krátko po ôsmej hodine ráno sa do Assisi vinie dlhý a pomalý rad áut a autobusov. Keď vystúpime, ponoríme sa do ľudskej rieky. Pridávame do kroku, aby sme predbehli niekoľko väčších organizovaných skupín.

Vstup do baziliky, kde sú prvýkrát v 800-ročnej histórii vystavené telesné pozostatky svätého Františka, máme rezervovaný na 9. hodinu. Organizátori vpúšťajú pútnikov v pravidelných desaťminútových intervaloch, vďaka čomu sa pred vchodom nevytvárajú davy.

Rýchla bezpečnostná kontrola, sprievodná brožúrka do ruky a plynulým krokom sa pohýname smerom do baziliky. Počiatočné nadšenie z rýchleho napredovania však čoskoro prekryje myšlienka, že rovnakým tempom budeme musieť prejsť aj popred sklený sarkofág s telom svätca.

Čím sme bližšie, tým viac sa snažíme sústrediť na podstatu. Nie je čas na skúmanie kostí prekvapivo nízkej, len 158-centimetrovej postavy. Letmý dotyk rukou, „ďakujem... prosím... oroduj...“ na perách a už naše kroky smerujú von z dolnej časti baziliky. Je po všetkom.

Alebo je to naopak a práve teraz sa všetko ešte len začína?

Bazilika v Assisi so sochou Františka zanechávajúceho svoj rytiersky život. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Pútnici v rade pred Bazilikou sv. Františka v Assisi. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Zástup pútnikov vnútri Baziliky sv. Františka kráčajúci k jeho pozostatkom. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

V očiach mojich spolupútnikov vidieť pohnutie aj slzy. „Veľmi ma to celé premklo, musím to ešte spracovať,“ vraví Marianna z Lieska.

„Najsilnejšie pri pohľade na sväté kosti pre mňa bolo, že zo svätého Františka v podstate nezostalo nič. Celý sa odovzdal Ježišovi, celým svojím telom aj dušou,“ pridáva sa brat Timotej z kláštora v Beckove.

Mimochodom, z prvých zverejnených údajov vyplýva, že medzi 370-tisíc pútnikmi, ktorí sa registrovali v prvých dňoch, je po domácich Talianov (približne 80 %) najviac Američanov (asi 5 000), Chorvátov (3 100) a Slovákov (2 000). Až za nami nasledujú Brazílčania (1 500), Francúzi (1 500) či Briti (1 000).

Podobné vyjadrenia, ako zazneli z úst slovenských pútnikov, sa objavujú aj vo svetových médiách. „Je to udalosť, ktorú som si nemohla dať ujsť,“ hovorí Fiorella Farinová zo severotalianskeho mesta Reggio Emilia. Jej oddanosť svätému Františkovi dokladuje nielen vidiecky dom, ktorý si kúpila v Assisi, ale aj mená jej detí – Francesco a Francesca.

Svätý František podľa nej išiel proti dobovým spoločenským normám, aby žil evanjeliové posolstvo pokoja, starostlivosti o chudobných a životné prostredie. „V tomto historickom momente ho potrebujeme,“ dodáva Fiorella Farinová.

Podobne to vidí aj Silvanella Tamosová z Pordenone v Benátskom kraji. „Je to telo, ktoré je živé. Nie je mŕtve, ešte aj dnes nám má čo povedať,“ hovorí.

Sklenený sarkofág s telesnými pozostatkami sv. Františka. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Rehoľníci z františkánskych rádov pri telesných pozostatkoch svojho zakladateľa. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Pútničky prechádzajúce popri vystavených pozostatkoch. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Nielen obyčajní pútnici, ale aj vysokí cirkevní predstavitelia v uplynulých dňoch niekoľkokrát zdôraznili živý odkaz svätca z Assisi.

Kardinál Ángel Fernández Artime, ktorý viedol obrady vyzdvihnutia a vystavenia svätcových pozostatkov, zdôraznil, že svätý František stelesňuje ducha nezávislosti od „logiky sveta“. Prijatie tohto ducha podľa Artimeho neznamená útek do minulosti, ale odhodlané čelenie výzvam súčasnosti.

„Človek nie je tým, čím sa javí, ale zostáva tým, čím je, najmä tým, ako dokáže milovať. František hovorí aj naďalej. Dúfam, že tento mesiac nám pomôže sa nad tým zamyslieť,“ ponúkol svoj pohľad novovymenovaný biskup Assisi Felice Accrocca, ktorý sa ujme diecézy na konci marca.

Ako sa v tom vyznaťPrečo katolícka cirkev „pestuje“ úctu k relikviám? Nie je dôležitejšia nesmrteľná duša než mŕtve telo?

Juraj Vittek

Na vyslovené aj nevyslovené výhrady, načo je to celé dobré, reagoval brat Giulio Cesareo z kláštora v Assisi (tzv. Sacro Convento) slovami, že nejde o žiadne makabrózne oslavovanie mŕtvych.

Naopak, uctievanie telesných pozostatkov svätcov, ktoré má v cirkvi starobylú tradíciu, je zamerané na sprítomnenie si ducha, ktorý v nich žil. „Nejde ani tak o uctievanie Františka, ale skôr o stretnutie s Františkom,“ uviedol Giulio Cesareo, podľa ktorého sa vďaka tomu môžu pútnici nanovo inšpirovať jeho životom.

Vpravo časť Assisi, v pozadí predmestie Santa Maria degli Angeli, ktoré vyrástlo okolo Porciunkuly. Foto: Postoj/Imrich Gazda 

Socha sv. Františka, ktorá sa od Kostola svätého Damiána, kde ho oslovil Kristus na kríži, díva na Porciunkulu, ktorá sa stala srdcom františkánskeho rádu. Foto: Timotej Adam Klenka

V monumentálnej bazilike spočíva telo svätého Františka od roku 1230, keď bola dokončená jej dolná časť (tzv. chiesa inferiore). Neskôr bola nad ňou vybudovaná horná časť (tzv. chiesa superiore) a pristavaný kláštor na pilierových arkádach, čo celému komplexu dodáva zjav mohutnej pevnosti.

Podnet na výstavbu dal pápež Gregor IX., ktorý bol osobným priateľom svätého Františka a ochrancom jeho rádu. Práve on ho vyhlásil za svätého už necelé dva roky po smrti. Pôvodný hrob svätca sa však nachádzal inde.

František zomrel 3. októbra 1226 v Porciunkule (kostolík vzdialený asi štyri kilometre od Assisi), na druhý deň ho vložili do drevenej truhly a v procesii preniesli do mesta, kde ho pochovali v Kostole svätého Juraja.

Neskôr telo umiestnili do kamenného sarkofágu, ktorý bol zhora otvorený a dookola ho obopínala železná mreža. Dôvodom bola obava z krádeže pozostatkov.

Diskusia o sv. FrantiškoviPredstavy o vzťahu medzi Františkom a Klárou treba brať s rezervou, svätec sa romanticky začal zobrazovať v 19. storočí

Pavol Hudák

Okolnosti, za ktorých bolo telo 25. mája 1230 prenesené do novopostavenej baziliky, opisuje františkán Théophile Desbonnets:

„Bol pripravený špeciálny voz, ktorý ťahalo niekoľko párov volov prikrytých purpurom. Na voze bol umiestnený sarkofág so vzácnou relikviou. Sprievod prešiel hlavnými ulicami Assisi. Keď sa blížil k bazilike, skupina rytierov, ktorú vyslala mestská rada po dohode s bratom Eliášom, prišla k vozu, vzala sarkofág a odniesla ho do svätyne.

Dvere ihneď zamkli pred bratmi a všetkým ľudom, ktorý sa zúčastňoval na slávnosti. Eliáš ukryl telo svätého Františka v otvore, ktorý bol vytesaný do skaly pod hlavným oltárom dolného kostola.

Až do čias pápeža Sixta IV. (1471 – 1484) bolo možné vidieť telo svätca vďaka podzemnej chodbičke, ktorá viedla až k samotnému sarkofágu. (...) Pravdepodobne za pontifikátu spomínaného pápeža chodbičku zamurovali a odvtedy sa hrob stal úplne nedostupným.“ (Po stopách sv. Františka z Assisi. Serafín, 1995)

Kostolík Panny Márie Anjelskej (tzv. Porciunkula), nad ktorým sa vypína rovnomenná bazilika. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Slovenskí pútnici s kardinálom Ángelom Fernándezom Artimem pred Bazilikou Panny Márie Anjelskej. Foto: archív I. G.

Hľadanie a otvorenie hrobu povolil až pápež Pius VII. v roku 1818. „Po kánonickej identifikácii telesných pozostatkov zavinuli svätého Františka do hodvábneho súkna a vložili do mosadznej truhly vnútri pokrytej tenkou vrstvou zlata,“ píše Théophile Desbonnets.

Na mieste, kde bol odkrytý hrob, bola následne vybudovaná krypta, do ktorej v roku 1824 umiestnili telesné pozostatky. „Mosadzná truhla bola vložená do pôvodného kamenného sarkofágu z Kostola svätého Juraja. Hornú a dolnú časť sarkofágu opäť uzavreli dve železné mreže spojené železnými prútmi a zakované na desiatich miestach,“ dodáva Desbonnets.

V roku 1978 a neskôr aj v roku 2015 bol hrob znovu otvorený, aby telo nanovo skontrolovali a spomalili proces rozpadu kostí, ktoré sú po ôsmich storočiach v pomerne zlom stave.

V týchto dňoch je to však prvýkrát od roku 1230, čo telesné pozostatky opustili hrob, aby boli vystavené na verejnú úctu. Obrad viedol spomínaný kardinál Artime, ktorý je proprefektom Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života vo Vatikáne a zároveň pápežským legátom pre baziliky v Assisi.

Tomáš Lesňák z rehole minoritov v krížovej chodbe (tzv. chiostro) v Bazilike sv. Františka v Assisi. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Tomáš Lesňák pri pozostatkoch svätého Františka. Foto: TASR/AP/Gregorio Borgia

Medzi približne tristo rehoľníkmi z rádov františkánov, kapucínov a minoritov bol aj Slovák Tomáš Lesňák, ktorý v súčasnosti pôsobí v najužšom vedení Menších bratov konventuálov – minoritov v Ríme.

„Po slávnostných vešperách sme mali asi hodinu na súkromnú modlitbu a poklonu. V tej chvíli som sa cítil ako jeden z bratov, ktorí sa s Františkom lúčili pred 800 rokmi. Dnešná spoločnosť uniká pred témou smrti, snažíme sa ju vytesniť, no on ju prežíval úplne inak. Povolal k sebe ostatných bratov, aby mohol odísť v spoločenstve s nimi,“ hovorí brat Tomáš.

„Keď som tam kľačal, všimol som si, že jeho kosti majú zvláštnu farbu, podobnú kôrke dobre upečeného chleba. Úprimne ma to dojalo, vo svetle jeho života – zomrel vo veku len 44 rokov – som uvažoval nad tým, ako žijem ja,“ opisuje pohnuté chvíle.

A aký je Františkov odkaz dnešnému človeku? „Sme na tomto svete len krátko, ale sme tu preto, aby sme sa rozdali druhým ako ten chlieb. A práve v tomto odovzdaní nájdeme naplnenie,“ uzatvára slovenský minorita.