Radosť misie Evanjelium prijať a aj ho ohlasovať

Svätý pápež Ján Pavol II. začína svoju encykliku o misiách z roku 1990 s názvom Redemptoris missio citátom svätého Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom. Apoštol pohanov tu píše: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“ (1 Kor 9, 16)

Presne tieto slová od svätého Pavla očakávame. Napokon, bol najväčším evanjelizátorom cirkvi v starovekom svete a zostáva aj najlepším príkladom toho, čo máme robiť my sami vo svetle krstu a svojej túžby po nebi. Pri prijímaní evanjelia by však mohlo nastať určité váhanie, ak by sme slovo beda chápali iba z jedného pohľadu. Mám na mysli ten, keď sa slovo beda týka iba katastrof.

Pravda, pri Pavlovej službe bolo katastrof dosť. Vo Filipách ho bičovali a uväznili. (Sk 16, 22 – 23) Neskôr stroskotal na mori. (Sk 27, 41 – 44) Keď sa dostal do Ríma, dali ho do domáceho väzenia. (Sk 28, 16) Ani toto umenšenie bezprostredného nebezpečenstva však nemohlo zabrániť jeho sťatiu a mučeníctvu okolo roku 68 po Kristovi.

Slovo beda má však aj iný význam, ktorý si musíme uvedomiť. Nachádzame ho pri predstavení blahoslavenstiev u svätého Lukáša. (Lk 6, 20 – 26) Podobne ako vo verzii svätého Matúša (Mt 5, 3 – 12) tu máme požehnania. Rozprávanie svätého Lukáša však obsahuje aj štyri beda : beda vám, boháči; beda vám, čo ste teraz nasýtení; beda vám, čo sa smejete; a beda vám, keď vás budú všetci ľudia chváliť. (Lk 6, 24 – 26)

Beda  v Lukášovej verzii blahoslavenstiev teda naznačuje, že Bohu sa nepáčia postoje či odsudzuje práve tie, ktoré sa tvrdohlavo stavajú proti evanjeliu. Bola by to túžba po hojnosti, afektovanosť, nepoctivosť a bezzásadová poddajnosť v osobných vzťahoch. V našich časoch by sme k tomuto zoznamu pridali predovšetkým postoj hanby, pokiaľ ide o pravdu. Práve tento postoj dnes odrádza mnohých ľudí od toho, aby prijali evanjelium.

Mám na mysli hlboko zakorenený kultúrny fenomén relativizmu. Svätý pápež Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio hovorí o fenoméne relativizmu (RM 36) a nazýva ho „ťažkosťou“ pri ohlasovaní evanjelia. Náboženský relativizmus, ako hovorí, vedie k predpokladu, že jedno náboženstvo je práve také dobré ako druhé. (RM 36)

Vo svetle prevládajúceho kultúrneho a náboženského relativizmu sa mi zdá, že cirkevní predstavitelia si musia dávať veľký pozor na terminológiu vrátane používania slov ako cesta. V ovzduší náboženského relativizmu sa totiž veľmi ľahko dajú chápať tak, že všetky cesty k Bohu sú rovnaké. Ak je to tak, potom je náboženstvo iba vecou vkusu – čokoľvek, čo vyhovuje nášmu gustu.

Svätý pápež Ján Pavol II. chápe túto „ťažkosť“ spôsobenú náboženským indiferentizmom všade okolo nás ako prekážku k obráteniu. Zmena náboženstva nemá za cieľ iba udržať súlad v manželskom či rodinnom živote. Obrátenie často znamená, či má človek osobný záväzok k pravde a ako sa v jednom náboženstve vyjadruje lepšie než v inom. Tento osobný záväzok k pravde si dnes vyžaduje pochopenie a odvahu. Tvrdí, že o všetkom nerozhodujú iba pocity. Záleží na pravde.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi nastali v ekumenických kruhoch značné rozpaky a zmätok, keď Katolícka cirkev vo vyhlásení s názvom Dominus Jesus (2000) odložila nabok všetku hanbu za pravdu a odvážila sa povedať, že je možné osobne prijať plnosť pravdy. Samozrejme, ide o prijatie toho, ktorý je cesta, pravda a život. (Jn 14, 6) A prostredníctvom Božej milosti Pán obdaroval svoju cirkev plnosťou prostriedkov spásy.

Preto je pre nás primeraným postojom pokora. Stále väčšmi sa musíme modliť ako Preblahoslavená Panna Mária na návšteve Alžbety. V Magnifikate sa Mária modlí: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.“ (Lk 1, 46 – 48) Poníženosť nie je falošná skromnosť. Zároveň to však nie je ani nevôľa či neochota nechať svietiť svetlo, aby ho všetci videli.

Záver evanjelia svätého Matúša zachytáva, ako apoštoli dostávajú rozkaz ohlasovať. Po prvé majú robiť učeníkov zo všetkých národov. Po druhé majú týchto učeníkov očistiť vodou krstu. A napokon sú apoštoli povinní naučiť všetky národy „zachovávať všetko, čo som vám prikázal“.

Apoštoli nemohli mať vlažnú vieru. Museli byť rozhodní a odhodlaní. Preto by aj ich nástupcovia mali ukázať presne tie isté vlastnosti.

Úvodná scéna z filmu Misia (1987) ukazuje jezuitských misionárov z Európy, ako sa šplhajú po vodopádoch v Južnej Amerike, aby sa dostali k Indiánom z kmeňa Guaraní a ohlasovali im evanjelium. Toto apoštolské podujatie ďaleko od domova by mnohoraké nešťastia mohli odsúdiť na záhubu, v neposlednom rade na katastrofické zranenie alebo smrť. Človek však nejakým spôsobom vytuší, že ani akékoľvek iné nešťastie by ich nedokázalo zastaviť.

Faktom je, že v našich časoch sa cirkev venuje misionárskej práci menej než kedysi. To na nás všetkých kladie zodpovednosť, aby sme boli svedkami v kultúre, ktorá verí, že nepotrebuje pravdu. Liek sa však nachádza v slovách samotného Ježiša: „Pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 32)

Pravda je skutočná, lebo Kristus je skutočný. Keby za nás nezomrel a nevstal z mŕtvych, nebolo by najväčšieho povýšenia pravdy. (Veritatis splendor, 87) Za kríž a zmŕtvychvstanie sa nemožno hanbiť. Práve tak sme boli spasení.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Msgr. Robert J. Batule je kňaz diecézy Rockville Centre a farár v Kostole sv. Margity v dedinke Selden v štáte New York. Vyše 40 rokov píše a uverejňuje v novinách a časopisoch články, eseje a recenzie kníh na rozličné témy.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.