Evanjelizácia v tichu Aj nepočujúci potrebujú stretnutie s Božím slovom

Nikdy som úplne nevedel, čo to znamená, ale za evanjelizáciu som, takže všetko, čo slúži tomuto cieľu, sa mi javí ako dobré. Kým sa však ľudia zamýšľajú nad novými druhmi evanjelizácie, rád by som jeden navrhol.

Ak však môžem, na začiatok by som uviedol štatistiku, ktorá by mala všetkých úprimných katolíkov veľmi znepokojiť. Podľa mnohých štúdií až 96 percent nepočujúcich, vrátane pokrstených katolíkov, nechodí do kostola z dôvodu veľmi obmedzených služieb, ktoré majú k dispozícii vo svojom vlastnom jazyku (v Spojených štátoch je to americký posunkový jazyk - American Sign Language alebo ASL). Vyjsť v ústrety nepočujúcim sa vlastne snaží iba menej ako 5 percent kostolov v USA.

Pri hluchote a posunkovom jazyku sa bežne vyskytuje jedno základné nedorozumenie. Ľudia často hovoria čosi ako: „Veď nepočujúci si môžu čítania prečítať, načo by nám bol tlmočník do posunkového jazyka?“ Toto nedorozumenie sa zakladá na presvedčení, že posunky v rámci ASL reprezentujú angličtinu podobne ako písané slovo. To však nie je pravda. ASL je samostatný jazyk s vlastnou syntax, gramatikou a slovnou zásobou, ktorá nie je písaná, ale vizuálna.

Preto keď sa ľudia, ktorých prvým jazykom je ASL, učia čítať po anglicky, stretávajú sa so špecifickými ťažkosťami. Pre nich je to iný jazyk vyjadrený v cudzom médiu. Jeden môj priateľ to popisuje takto. Predstavte si, že by niekto namiesto A napísal 1, namiesto F napísal 6 a tak ďalej. Potom by ste pozerali na reťazec čísel a snažili sa dešifrovať, čo znamenajú.

Používatelia hovoreného jazyka rozlišujú slová „cat“ (mačka) a „cab“ (taxík) tak, že ich vyslovia. Nepočujúci sa neučia takto čítať. Pre nich je „t“ ako pre vás číslo 20. Keď napíšem: „3, 1, 2“ a potom „3, 1, 20“, viete, že je medzi nimi nejaký rozdiel, ale nebudete vedieť, aký, kým vám niekto nevysvetlí, že „3, 1, 2“ označuje auto, ktoré vás vezme na letisko, a „3, 1, 20“ označuje mäkkú, chlpatú vec, ktorú neznáša náš pes. A teraz si predstavte, že „čítate“ „vetu“, ktorá vyzerá asi takto: 1 312 54808 343 878 45, 215 3558. Takéto môže byť pre nepočujúceho čítať písaný jazyk.

Pre nepočujúceho človeka, ktorý má ako rodný jazyk posunkový jazyk, je čítanie angličtiny ťažšie, než keby ste sa vy pokúšali čítať text v starovekej gréčtine, a nepoznali by ste grécke písmená. Pravda, grécke písmená by ste sa mohli naučiť a mohli by ste sa naučiť aj po grécky, ale každý, kto to urobil, vám môže povedať, že to nie je najľahšia vec na svete. Nie je to ako naučiť sa vlastný jazyk.

Keby na počujúce deti nikdy nikto nerozprával, nikdy by sa nenaučili hovoriť. To isté platí aj o nepočujúcich deťoch. Ak sa rodičia naučia posunkovú reč, mnohé nepočujúce deti začnú posunkovať skôr, ako počujúce deti začnú hovoriť. Nepočujúce deti sa však učia iba vtedy, keď s nimi niekto komunikuje v ich jazyku.

Žiaľ, posunkovať sa naučí iba veľmi malé percento počujúcich rodičov nepočujúcich detí. Napríklad je veľmi zriedkavé, že sa posunkovať naučia otcovia. Čo myslíte, ak týmto deťom chýba podpora rodiny a komunity, koľké z nich skončia v kostole na omši?

Nemáme varovanie v Knihe Levitikus 19, 14: „Hluchému sa nevysmievaj a slepému nestavaj do cesty prekážky, ale boj sa svojho Boha! Ja som Pán!“? Nemáme Spasiteľa, ktorý napĺňa prisľúbenie v Knihe proroka Izaiáša 29, 18: „A v ten deň počujú hluchí slová knihy a z tmy a temnoty oči slepých prehliadnu“?

Keď uväznený Ján Krstiteľ hovorí svojim učeníkom, aby sa spýtali Ježiša: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Pán odpovedá: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“

Niektorí ľudia si akoby myslia, že tlmočníci do posunkového jazyka sú na omši „rušiví“. „Vyrušujú“ ich aj rampy vedúce do kostola? Považovali by za „nemiestnych“ vodiacich psov v kostole ? A čo tak dieťa s Downovým syndrómom?

Prepáčte, ale naozaj si musíte prečítať evanjeliá. Kristus sa ustavične obklopuje práve týmito ľuďmi. Sú v katolíckych školách a kostoloch vítaní? Alebo vyžadujeme, aby sa o tieto veci postaral radšej štátny byrokratický „opatrovateľský“ priemysel, a nie my?

Ak naše kostoly znemožňujú, aby do nich prišli nevidiaci alebo ľudia na vozíku, alebo aby sa nepočujúci stretli s Božím slovom, dokážeme počuť úryvok z Evanjelia podľa Matúša 11, 28, kde Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení,“ a nehanbiť sa? Dokážeme sa stále nazývať Kristovými učeníkmi?

„Ale my vo farnosti žiadnych nepočujúcich nemáme.“ Samozrejme, že nemáte. Neposkytli ste im tlmočníka do ich jazyka. Pravdepodobne nemáte ani veľa Vietnamcov, Maďarov a Indonézanov, ktorí nehovoria po anglicky. Moja arcidiecéza má kostoly s bohoslužbami v španielčine, vietnamčine, francúzštine a dokonca aj v tagalčine. Na iných miestach nie sú neobvyklé omše v mnohých jazykoch. Prečo je potom tak málo bohoslužieb (vlastne takmer žiadne) pre nepočujúcich?

Nezabúdajme, neposunkujú po anglicky. ASL je samostatný jazyk.

Ak ste teda nadšení pre evanjelizáciu, mám pre vás skupinu, ktorá patrí do jednej z tých „znevýhodnených menšín“, o ktorých sa stále hovorí. Komunitu nepočujúcich. Žatva je veľká, ale robotníkov málo.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.