Magnifica humanitas | Ako rozumieť slovám Leva XIV. o „zastaranosti“ konceptu spravodlivej vojny

Minulý týždeň Svätý Otec Lev XIV. vydal svoju prvú encykliku s názvom Magnifica humanitas, ktorou nadväzuje na robustnú sociálnu náuku Katolíckej cirkvi a snaží sa ju rozšíriť o aplikáciu na súčasnú informačnú dobu.

Z médií by sa mohlo zdať, že sa pápež v novej encyklike venuje najmä otázke umelej inteligencie (AI), ale v skutočnosti ide o tematicky širšiu encykliku, ktorá sa zaoberá viacerými javmi vo svete postupne sa meniacom na digitálnu ekonomiku. Okrem AI sa tak pápež v dokumente dotkol aj iných sociálnych tém vrátane vojny.

Azda najkontroverznejším tvrdením v novej encyklike Magnifica humanitas Svätého Otca Leva XIV. sa stal bod 192, v ktorom pápež tvrdí, že teória „spravodlivej vojny“, „ktorá sa príliš často používa na ospravedlnenie akéhokoľvek druhu vojny“, je zastaraná. To zaskočilo viacero komentátorov, ako napríklad Phila Lawlera.

Prísne podmienky

Teória spravodlivej vojny je totiž v rámci katolíckej morálnej teológie silno etablovaný rámec, ktorý sa pokúša stanoviť kritériá pre to, za akých podmienok je použitie vojenských prostriedkov prijateľné. Je to práve táto teória, na základe čoho vieme rozoznať morálne relevantné rozdiely napríklad medzi bombardovaním nevinných civilistov a obrannými vojenskými zásahmi.

Základy tejto teórie položil sv. Augustín a systematicky ju rozvinul (ako inak) sv. Tomáš Akvinský. Súčasný Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) v bode 2309 ako podmienky spravodlivej vojny určuje, že 1) škoda spôsobená agresorom musí byť trvalá, závažná a istá, 2) všetky ostatné prostriedky na ukončenie tejto škody zlyhali, 3) existujú realistické vyhliadky na úspech a 4) použitie zbraní nebude mať horšie dosahy ako škoda, ktorú sa snaží odstrániť.

V skratke, učenie Katolíckej cirkvi nie je úplne pacifistické, ale zároveň vďaka teórii spravodlivej vojny poskytuje pomerne prísne kritériá na posúdenie toho, kedy je vojenské riešenie situácie skutočne prijateľné. Preto môže pôsobiť zvláštne, že ho pápež Lev XIV. (ešte k tomu augustinián) považuje za zastarané.

Encyklika o AILev XIV. sa drží pri zemi, zaujíma ho široká ochrana ľudskosti, ale doceňuje AI dostatočne?

Juraj Valach

Dôležitý kontext

Tomistický filozof Edward Feser však vo svojom rozsiahlom komentári k novej encyklike upozorňuje na dôležitý kontext, v ktorom sa kontroverzná pasáž z bodu 192 nachádza. Pápež totiž výslovne píše, že je teória zastaraná, ale „bez toho, aby bolo dotknuté právo na sebaobranu v najprísnejšom zmysle slova“.

Dôležité je prečítať si aj poznámku pod čiarou číslo 182, v ktorej pápež cituje encykliku Fratelli tutti pápeža Františka. Poznámka výslovne spomína podmienky vymenované v Katechizme, no uvádza, že je „ľahké upadnúť do príliš širokej interpretácie tohto potenciálneho práva“.

Podľa Fesera teda pápež nemá za cieľ kritizovať samotnú teóriu spravodlivej vojny, ako skôr jej neoprávnenú a príliš širokú interpretáciu, akej sme boli svedkami pri viacerých konfliktoch v posledných desaťročiach, napríklad v prípade tzv. „preventívnej vojny“.

Samotné identifikovanie vznešeného cieľa – napríklad to, že chceme zabrániť tej či onej krajine, aby utláčal svoje obyvateľstvo, prípadne predstavovala hrozbu pre svojich susedov – ešte neznamená povolenie vyhlásiť jej vojnu, ak nie sú naplnené aj ostatné podmienky.

Pre krajinu, ktorá by chcela vyhlásiť vojnu, situáciu ešte komplikuje štvrtá podmienka spravodlivej vojny („aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť“), pretože musí vyslovene na praktickej úrovni zohľadniť, či vojenská intervencia napríklad nespôsobí migračnú krízu alebo destabilizáciu regiónu trvajúcu desaťročia.

Práve ignorovanie týchto reálnych dosahov umožnilo, ako napísal František, že „v posledných desaťročiach bola každá vojna zdanlivo ospravedlnená“.

Kontinuita s tradíciou

Feser navyše upozorňuje, že zväčšujúci sa dôraz na prísnosť kritérií spravodlivej vojny nie je nejaký liberálny teologický trend. Podobný postreh mal vo svojom videu k tejto téme aj katolícky youtuber Joe Heschmeyer.

Už v roku 1949 kardinál Alfredo Ottaviani (ktorý sa neskôr zviditeľnil kritikou liturgických reforiem po Druhom vatikánskom koncile) v časopise Blackfriars tvrdil, že moderné vojny vzhľadom na katastrofálne škody spôsobené civilistom podmienky spravodlivej vojny v podstate nikdy nesplnia.

Podobné pochybnosti vyjadril kardinál Joseph Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) v roku 2003 či tradicionalistický teológ Romano Amerio v roku 1985.

Feser, ktorý bol voči pápežovi Františkovi počas jeho pontifikátu veľmi kritický, však uvádza aj to, že nová encyklika prináša niekoľko jemných, no dôležitých spresnení v porovnaní s rétorikou zosnulého pápeža.

Deklarácia Dignitas infinita vydaná za Františka v podstate postavila trest smrti na rovnakú úroveň, čo sa týka narušenia ľudskej dôstojnosti, ako potrat a eutanáziu. To je však v rozpore s klasickým pohľadom, podľa ktorého je trest smrti za niektorých okolností v podstate sebaobranou, takže je legitímny.

Hoci je Lev XIV. vzhľadom na súčasné možnosti nápravy k trestu smrti kritický, v bode 55 ho nespomína medzi inými príkladmi (za každých okolností nemorálneho) narúšania ľudskej dôstojnosti.

Druhým bodom korekcie je označenie „nekonečná dôstojnosť“, ktoré vo svojom plnom význame môže náležať iba Bohu, nie ľudstvu. Lev XIV. tento pojem preberá, ale interpretuje ho ortodoxne: ľudská dôstojnosť je „nekonečná“ v tom zmysle, že Božia láska k nám je nekonečná a bezpodmienečná.

Roman JochAk pápež tvrdí, že spravodlivá vojna neexistuje, tak sa mýli

Jozef Majchrák Martin Hanus

Presnejšie vyjadrenie by bolo lepšie

Už spomínaný Phil Lawler sa v podstate svojej kritiky v zásade zhoduje s Feserom, no používa kritickejší tón. Pápež si podľa neho protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že teória spravodlivej vojny je zastaraná, no na druhej strane uznáva, že vojenská obrana je legitímna – pretože práve toto rozlíšenie je jadrom teórie spravodlivej vojny.

Keď neskôr pápež hovorí, že nové technológie prinášajú nové výzvy, napríklad zbraňové systémy riadené AI a potlačenie osobnej zodpovednosti, v skutočnosti na ich posúdenie používa práve princípy spravodlivej vojny.

Objavujú sa navyše aj nevojenské nové výzvy, ako hybridná vojna, kybernetické útoky či cielené šírenie dezinformácií, ktoré sa svojou škodlivosťou vzhľadom na povahu dnešného digitálneho sveta v podstate rovnajú vojne.

Odborníci na koncept spravodlivej vojny by podľa Lawlera mali venovať pozornosť tomu, ako túto novú realitu vedenia vojny zapracovať do svojich teórií. „Výzvou pre kresťanských morálnych teológov je dnes aktualizovať, nie zavrhnúť tradíciu spravodlivej vojny,“ tvrdí.

Podobný postoj má Anna Rowlandsová, profesorka politickej teológie, ktorá uviedla, že v súčasnom svete pri snahe o dosiahnutie spravodlivého mieru potrebujeme „teóriu spravodlivej vojny plus“, ktorá zohľadní moderné okolnosti.

Teória spravodlivej vojny teda nemá byť zavrhnutá, ale aktualizovaná tak, aby nedala politikom pri súčasnej realite vedenia vojny ľahký prostriedok na ospravedlnenie svojich výpadov.

Nič heterodoxné

Záver, ku ktorému dospelo viacero komentárov, je teda taký, že pápež Lev XIV. nehovorí nič nové, iba nadväzuje na líniu myslenia, do ktorej patrili aj pápež Pius XII. či kardináli Ottaviani a Ratzinger. Pravým terčom jeho kritiky nie je teória spravodlivej vojny ako taká, ako skôr jej povrchné používanie v súčasnom komplikovanejšom svete.

Ak by Magnifica humanitas v tomto bode používala trochu exaktnejší teologický jazyk, dávala by menší priestor na svoju dezinterpretáciu. Napriek tomu je to prelomová encyklika, ktorá nám ponúka „rozumné vedenie pri riešení ,nových problémov‘ našej doby“, uzatvára Feser svoj text.