Konflikt na Ukrajine a cirkvi

Konflikt na Ukrajine a cirkvi

Modlitba na Majdane v čase demonštrácií. Foto: wikimedia

Na Ukrajine je veľa vecí v neporiadku, obzvlášť to platí pre tamojšie cirkvi a náboženstvá. Prinášame preklad textu nemeckého historika.

Politické a vojenské udalosti posledného dva a pol roka posunuli Ukrajinu do stredu záujmu západnej verejnosti. Ruská anexia Krymu a masívna podpora paraštátov na východe krajiny boli dôvodom pre masívne zhoršenie vzťahov medzi Ruskom a Západom; ich zlepšenie je v nedohľadne.

Spor má aj cirkevnú dimenziu, pretože Ukrajina je krajinou s mimoriadne rozmanitým cirkevným terénom. Väčšinovou cirkvou je pravoslávie, ale je rozštiepené na viaceré cirkevné organizácie, ktoré sa navzájom neuznávajú. Katolícka cirkev, malá menšina, ale nie bez vplyvu, sa vyskytuje v dvoch formách: ako gréckokatolícka a ako rímskokatolícka cirkev. Spomedzi početných protestantských obcí majú niektoré starú tradíciu, ostatné boli založené v posledných rokoch a desaťročiach. Na Ukrajine existuje autochtónny islam a obnovuje sa tam aj židovský život. Jednotlivé cirkvi a náboženské spoločenstvá majú rozdielne politické stanoviská.

Ukrajina, kde nikdy neexistoval stabilný štátny útvar, patrila dlhé stáročia k Rusku. Až do obdobia Sovietskeho zväzu bola Ruská pravoslávna cirkev jedinou povolenou cirkvou na Ukrajine. Ukrajinizačné snahy, ktoré sa občas vynárali v štáte a cirkvi, Moskva vždy potláčala.

Táto situácia sa zmenila, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a Ukrajina sa osamostatnila. V rokoch 1990 až 1992 sa razantne zmenila cirkevná situácia v krajine. Metropolita Ruskej pravoslávnej cirkvi odstúpil zo svojho úradu, pretože sa mu nepodarilo získať od Moskvy cirkevnú samostatnosť (autokefáliu) pre ukrajinské pravoslávie. Čoskoro sa však pripojil k cirkvi, ktorá dovtedy existovala iba v emigrácii, predovšetkým v Severnej Amerike, a teraz využila novú slobodu, aby sa vrátila do krajiny svojich predkov. Avšak inicioval ďalšie štiepenie cirkvi, takže dnes na Ukrajine existujú tri pravoslávne cirkvi:   

  1. „Ukrajinská pravoslávna cirkev – Moskovský patriarchát.“ Táto cirkev je súčasťou ruského pravoslávia, stále ešte je najväčšou cirkvou v krajine a je jedinou cirkvou, ktorú celosvetové pravoslávie uznáva ako kánonickú;
  2. „Ukrajinská pravoslávna cirkev – Kyjevský patriarchát.“ Založil ju už spomenutý bývalý ruský metropolita a dodnes jej predsedá ako patriarcha. Avšak v pravosláví nie je uznávaná a je izolovaná, aj keď v samotnej krajine požíva uznanie;
  3. „Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev.“ To je cirkev, ktorá bola založená zo Severnej Ameriky. Tam je súčasťou Konštantínopolského patriarchátu, ktorý ju však na Ukrajine neuznáva.

Vzťahy medzi týmito tromi cirkvami sú tradične zlé. Ukrajinská pravoslávna cirkev – Moskovský patriarchát sa neustále odvolávala na to, že len ona je kánonická, zatiaľ čo pri ostatných cirkvách ide o schizmatikov. Zvlášť „patriarcha“ Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi – Kyjevský patriarchát je pre ostatné dve cirkvi persona non grata, pretože pre ruskú cirkev (ktorá ho medzičasom exkomunikovala) je odpadlíckym hierarchom, zatiaľ čo z dôvodu svojho skoršieho úradu je pre Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev symbolom dlhej ruskej dominancie nad ukrajinským pravoslávím.

Ukrajinské vlády, predovšetkým prezidenti, od nezávislosti podporovali zakaždým niektorú z týchto cirkví, pretože s tým spojili politickú opciu. Keď existovala línia zbližovania s Moskvou, bola podporovaná Ukrajinská pravoslávna cirkev – Moskovský patriarchát. Keď nejaký prezident chcel zdôrazňovať samostatnosť Ukrajiny, tak podporoval Ukrajinskú pravoslávnu cirkev – Kyjevský patriarchát a pokúšal sa dosiahnuť zjednotenie spomenutých cirkví do jednej ukrajinskej národnej cirkvi.

Na západe Ukrajiny je z historických dôvodov gréckokatolícka cirkev s odstupom najsilnejším náboženským spoločenstvom. Táto cirkev pochádza z východnej tradície a pestuje východné obrady a zvyky, uznáva však pápeža ako svoju hlavu. Počas sovietskeho obdobia bola zakázaná; jej farnosti boli začlenené do Ruskej pravoslávnej cirkvi a jej veriaci a duchovenstvo boli vystavení ťažkým prenasledovaniam. Táto cirkev však prežila v podzemí a mohla čoskoro po zrušení zákazu opätovne aj oficiálne vzniknúť. Popri nej existuje oveľa menšia rímskokatolícka cirkev, takisto predovšetkým na západe krajiny; dlhý čas bola pod zreteľným poľským vplyvom. Hoci sa dnes usiluje o ukrajinskejšiu identitu, aj tak je v nej poľské dedičstvo ešte zreteľne viditeľné.

Udalosti posledných rokov znovu ozrejmili politické opcie cirkví a náboženských spoločenstiev. Obidve nekánonické pravoslávne cirkvi, ako aj gréckokatolícka cirkev, obhajujú postoj ukrajinskej vlády, podľa ktorého Ukrajina má právo brániť sa proti ruskej agresii a má sa orientovať na Západ. Rímskokatolícka cirkev, ktorá je však veľmi malá, je skôr zdržanlivá s vyjadreniami. Protestantské obce majú rozdielne postoje; niektoré boli prinajmenšom v časoch politických prevratov skôr zdržanlivé. Keďže moslimovia sú zväčša krymskými Tatármi, ktorí sú dnes na Kryme diskriminovaní, aj oni podporujú ukrajinskú vládu.

Zaujímavé sú predovšetkým vývoje v Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi – Moskovský patriarchát. Už v rokoch pred politickými zmenami v tejto cirkvi stále viac silneli ukrajinské vplyvy; tak bola ukrajinčina dovolená ako bohoslužobný jazyk, webová stránka a mnohé publikácie cirkvi sú ukrajinské a vyvinulo sa vedomie ukrajinskej národnej príslušnosti. To zahŕňalo často aj politickú opciu pre západnú orientáciu krajiny. Zároveň existovalo vedomie historických a duchovných zväzkov s Ruskom a Ruskou pravoslávnou cirkvou. Predovšetkým na Kryme, ale aj na východe krajiny bolo toto vedomie silnejšie, hoci tam (pred vojenskými zásahmi) nikdy neexistovala väčšina za pripojenie k Rusku.

Protivládni demonštranti sa modlia na Námestí nezávislosti v Kyjeve 20. februára 2014. FOTO TASR /AP

Narastajúce napätia a vojnové udalosti postavili Ukrajinskú pravoslávnu cirkev – Moskovský patriarchát pred veľkú výzvu. Počas demonštrácií na Námestí nezávislosti v Kyjeve v zime 2013/14 boli kňazi, ktorí – spoločne s kňazmi iných cirkví – podporovali protestujúcich, zatiaľ čo iní kňazi boli solidárni s prezidentom Viktorom Janukovyčom, ktorý neskôr utiekol. Oficiálny postoj cirkvi bol vyslovený v stanovisku, ktoré zdôrazňovalo teritoriálnu integritu Ukrajiny – teda vrátane Krymu a východu krajiny. Ojedinelí biskupi sa vyjadrili veľmi kriticky voči ruskej vláde a jej podpore povstalcov.

Táto situácia však stavia pred veľké problémy aj samotnú pravoslávnu cirkev v Rusku (1). Patriarcha Cyril, hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi, doposiaľ nezaujal  jednoznačné politické stanovisko v prospech jednej alebo druhej strany. Jeho apely sa ohraničujú na výzvy k ukončeniu krviprelievania. Právom poukazuje na to, že príslušníci jeho cirkvi sa nachádzajú na oboch stranách konfliktnej línie. Pozoruhodné je tiež, že tri diecézy na Kryme doposiaľ neprešli pod jurisdikciu Moskvy, ale patria ku Kyjevskej metropólii. Zatiaľ čo v Rusku prevláda právny názor, že Krym je ruským teritóriom, cirkev si to neosvojila vo svojej organizačnej štruktúre. Patriarcha si je vedomý toho, že jednoznačné stanovisko cirkvi by malo ďalekosiahle následky. Veľká časť farností a biskupstiev Ruskej pravoslávnej cirkvi sa nachádza na Ukrajine. Ojedinelé farnosti už prestúpili k jednej z ostatných cirkví. Nie je to masový fenomén, no bola by ohrozená jednota cirkvi, ak by patriarcha zaujal jednoznačné stanovisko v prospech jedného alebo druhého smeru.

To ukazuje, že cirkevná situácia na Ukrajine je plná dynamiky. Riešenie politického konfliktu je v nedohľadne, pretože je v záujme ruského prezidenta nechať situáciu na Ukrajine nevyjasnenú. A tak krajina nie je schopná sa jednoznačne a bez problémov prikloniť k Západu – pre jeho vlastný projekt euroázijskej hospodárskej spolupráce, ku ktorému Ukrajina z ruského pohľadu nutne patrí, je to stratené. Cirkvi nie sú aktérmi, ktorí by mohli rozhodujúcou mierou ovplyvniť politické vývoje. Avšak obrátene politické udalosti majú veľké následky pre pravoslávne cirkvi na Ukrajine.

Poznámky:

1., Porov. k tomu Thomas Bremer, Kreuz und Kreml. Geschichte der orthodoxen Kirche in Russland, Freiburg 2016.

Vychádza so súhlasom časopisu pre kresťanskú kultúru STIMMEN DER ZEIT. Z nemčiny preložil Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo