Gregory Baum: Smutný príbeh liberálneho teológa

Gregory Baum je vplyvný muž. Lepšie povedané, bol ním. Baum má dnes 93 rokov, je to starec, ktorého vplyv už vyprchal. Napriek tomu, keď si premietnete jeho životný príbeh, nejedného tradičného veriaceho zamrazí a bude to považovať za temnú kapitolu katolicizmu 20. storočia.

Baum je teológ, ktorý mal pomerne významné slovo na Druhom vatikánskom koncile, písal prvý návrh dôležitej deklarácie Nostra aetate (O pomere Cirkvi k nekresťanským náboženstvám). Ján XXIII. pôvodne zamýšľal a požiadal o vypracovanie samostatného dokumentu venovaného Židom, jeho napísaním poveril kardinála Augustina Beu, text bol vyhotovený, ale napokon nebol použitý. Nemecký kardinál sa neskôr vyjadril, že dôvodom boli „isté nešťastné politické okolnosti“.

Keďže zámer pôvodného prístupu bol doplnený princípom istého ekumenizmu, čo bola téma, pri ktorej vzrástol význam Gregoryho Bauma, od roku 1962 do roku 2004 editorom časopisu Ecumenist. Baum, pôvodom sám Žid, mal blízko k téme, ale zároveň jeho pohľad nebol len teologický, ale aj otvorene politický.

Neskôr na túto tému povedal: „Po Auschwitzi sa kresťanské cirkvi už viac nechcú usilovať o konverziu Židov. Hoci si nemusia byť istí teologickým ospravedlnením, ktoré by im to umožnilo a tejto misie ich zbavilo, cirkvi si uvedomili, že žiadať Židov, aby sa stali kresťanmi, je duchovný spôsob, ako vysať z nich ich existenciu a tým iba posilniť následky holocaustu“.

Pripusťme, že ide o názor, ku ktorému sám Baum dospel až s odstupom viacerých rokov. Samozrejme, vtedy aj dnes kritici takéhoto prístupu argumentujú, že hoci kresťan musí pestovať vo svojom srdci úctu a rešpekt k Židom, snaha o ich konverziu tomu nijako neprotirečí. Napokon, prvá misia prvých kresťanov bola zameraná voči Židom, najskôr v Palestíne a neskôr v diaspóre. A svätý Pavol, ktorý išiel do konfliktu so svätým Petrom, netvrdil, že Cirkev sa nemá usilovať o konverziu Židov, ale aj, naopak, o konverziu ostatných národov a ľudí. Baumov prístup, minimálne v jeho neskoršom znení, tomuto protirečí. Vytvára to, samozrejme, celý rad otázok. U iných zbytočný chaos.

Baumov vplyv bol citeľný aj pri ďalších dvoch dôležitých dokumentoch koncilu – Dekrétu o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a Deklarácie o náboženskej slobode (Dignitatis humanae).

Po koncile, ktorého interpretácia získavala na Západe výrazne liberálny charakter, prišla pre generáciu liberálnych teológov a biskupov studená sprcha: encyklika Pavla VI. Humanae vitae. Boli len tri roky po koncile a pápež išiel vtedy do ostrého sporu nielen s verejnou mienkou, ale aj veľkou časťou katolíckej Cirkvi na Západe.

Pre mnohých to bol šok. Pre Bauma príležitosť, aby vynikol. Ako neskôr napísal monsignor Vincent Foy, Gregory Baum zohral zásadnú rolu pri ovplyvnení kanadských biskupov, ktorí dva mesiace po vydaní encykliky Pavla VI. vydali v septembri 1968 svoje nesúhlasné stanovisko, známe ako Vyhlásenie z Winnipegu. „Nebyť pri Winnipegu čierneho tieňa Bauma, jeho vplyvu na niektorých biskupov, kanadského teologického establišmentu a nátlakových skupín, Vyhlásenie kanadských biskupov z Winnipegu k encyklike Humanae Vitae by neodmietlo podporiť učenie encykliky tak, ako sa to stalo.“

Kanadskí biskupi v paragrafe 26 svojho vyhlásenia zdôvodnili niečo, čomu sa dnes hovorí kreatívna interpretácia svedomia. Cieľ bol jasný: ospravedlniť používanie antikoncepcie a kontroly pôrodnosti.

Baum neskôr sympatizoval s teológiou oslobodenia a stále viac a viac sa posúval na okraj. Aspoň tak to vyzeralo zvonku. Pred pár týždňami mu vyšla kniha, ktorá obsahuje provokatívne časti, väčšiu pozornosť jej venovali iba v Poľsku a Kanade.

Kniha sa volá Olej, ktorý nevyschol: Príbeh mojej teologickej cesty (The Oil Has Not Run Dry: The Story of My Theological Pathway, 2017), a nie sú to len memoáre, ale aj pojednanie o viacerých témach, ktorým sa venoval, najmä sexuálnej etike a teológii oslobodenia, vzťahu k islamu a jeho vízia pluralistického katolicizmu. Záver knihy venuje Gregory Baum pápežovi Františkovi.

Baum vo svojej knihe opísal svoj coming-out. To, že je homosexuál, bolo známe už dávnejšie, podrobnosti sú však znepokojivejšie ako samotné priznanie: „Mal som 40 rokov, keď som mal prvý sexuálny kontakt s mužom. Stretol som ho v reštaurácii v Londýne. Bolo to vzrušujúce a súčasne plné sklamania, pretože som vedel, čo je láska a že som veľmi chcel žiť spoločne so svojím partnerom.“ Problém je, že Baum mal 40 v roku 1963, to znamená v čase prebiehajúceho koncilu. Baum tam vystupoval ako peritus, tzn. teologický poradca.

Gregory Baum sa neskôr zosobášil s bývalou mníškou, ktorá – ako napísal – mu tolerovala homosexuálny pomer s bývalým kňazom Normandom, do ktorého sa zaľúbil.

Je to smutný príbeh. Baum, keď sa rozhodol, že sa vzdá kňazstva, nepostupoval predpísaným spôsobom, ale svoje rozhodnutie oznámil v tlači. V človeku sa miesia viaceré dojmy, vieme si predstaviť, čo takýmto prístupom chcel povedať. Mnohí by radšej jeho pôsobenie obišli mlčaním. Prečo je vlastne dôležité o tomto mužovi písať?

Myslím si, že z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že ukazuje, že ľudská dráma, dráma medzi tým, čo človek má robiť, a tým, keď hreší, sa nekončí pred múrmi Vatikánu. V poslednom období sme o tom počúvali viac, najmä kvôli sexuálnym škandálom a korupcii. Ale dôležité je uvedomiť si aj niečo iné. Katolícki veriaci sa spoliehajú, že Cirkev chráni Duch Svätý. Je to Kristov osobný prísľub, dlhá tradícia a misia, ktoré to potvrdzujú. Ale to neznamená, že súčasne s tým v Cirkvi, napríklad aj počas koncilu, neprebieha konflikt, ktorý niektorí chápu ako mocenský boj. A že motívy všetkých zúčastnených sú len šľachetné.  

Smutný osud Gregoryho Bauma to pripomína. Dá sa to povedať aj inak:  Na to, aby sme sa modlili za Cirkev, je stále dosť dobrých dôvodov. A teraz, na začiatku pôstu, na pokúšanie a pokušenia možno myslieť sústredenejšie než inokedy.

Druhý odkaz Gregoryho Bauma sa týka deklarácie Nostra aetate. Tá patrí medzi dôležité dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, ako však ukázal vývoj, niektoré veci stoja za hlbšie premyslenie, osobitne sa to týka vzťahu s islamom, ktorý je v dokumente viac načrtnutý než spracovaný. Pokiaľ ide o Židov, za posledné desaťročia sa udiali viaceré významné posuny, ktoré treba oceniť, ale ani tu nemožno tému považovať za vyčerpanú a definitívne spracovanú. Povedzme to tak, že niektoré časti tohto dokumentu budú vyžadovať ďalšie a najmä hlbšie spracovanie, čím nijako nemám na mysli úctu k ľuďom inej viery.