Krehkosť povolaní? Nevieme zdravo prežívať emócie

Krehkosť povolaní? Nevieme zdravo prežívať emócie

Rozhovor so saleziánom Štefanom Turanským o hľadaní povolania a dôvodoch jeho krehkosti.

Pochádza zo slovenskej komunity v bývalej Juhoslávii. Za totality študoval na saleziánskom gymnáziu v Ríme, kde objavil svoje povolanie. Po príchode na Slovensko sa venoval formácii nových povolaní, bol tiež provinciálom rehole, neskôr v Ríme riadil medzinárodný kňazský seminár. 

V rozhovore pre Postoj hovorí, prečo je dnes ťažké sa rozhodnúť, či už pre duchovné povolanie, alebo aj manželstvo. Takisto otvorene vraví o príčinách, ktoré sú za mnohými odchodmi mladých kňazov či rehoľníkov. Don Štefan Turanský SDB.

Chceli ste byť kňazom od detstva? 

Ako chlapec som síce rád miništroval, ale nespájalo sa to s túžbou stať sa kňazom. Náš pán farár ma viackrát ako miništranta nabádal, že by som mohol ísť do seminára, ale mňa to nepriťahovalo. Oslovili ma však saleziáni svojou charizmou a láskou k mladým. 

Narodili ste sa v cudzine, medzi Slovákmi v srbskej Vojvodine. Kde ste stretli saleziánov? 

Niektorí slovenskí saleziáni z Ríma chodili k nám každé leto, a tak som sa aj ja dostal na strednú školu v Ríme, na slovenské súkromné gymnázium, kde vyučovali slovenskí saleziáni v exile. 

Tam som začal vnímať, že by som mohol žiť pre mladých podľa charizmy dona Bosca. Zapájal som sa do apoštolátu, rýchlo som sa naučil taliansky, chodil som medzi mladých, začalo ma to lákať. 

Bola to priamočiara cesta? 

Kdeže. Žiadosť o vstup do noviciátu som podal ako 18-ročný. No keď som vzápätí prišiel cez letné prázdniny domov do Juhoslávie, zamiloval som sa a všetky pohnútky padli. Takže som do noviciátu nenastúpil. 

Až potom, po dvoch rokoch hľadania a očisťovania pohnútok som sa rozhodol, že predsa do noviciátu vstúpim. Bolo to v roku 1975, mal som necelých 20 rokov.

Potom ste už nemali pochybnosti? 

Práveže ešte došlo k jednému zvratu. Mal som už za sebou noviciát a dva roky štúdia filozofie, keď predstavený nášho formačného domu spochybnil moje duchovné povolanie s tým, že to vraj nie je moja cesta. Odporúčal mi zostať doma a založiť si rodinu. 

Zapísal som sa na vysokú školu v Novom Sade, no medzitým som vážne uvažoval o manželstve a začal som budovať seriózny vzťah s istým dievčaťom. Bol som však stále v kontakte s duchovným vodcom, radil som sa s ním a počas vojenčiny som si to znovu vyjasnil. Vtedy som urobil druhé, radikálne rozhodnutie pre saleziánske povolanie. 

V čom to rozhodnutie spočívalo? Bolo treba niečo prekonať? 

Každé hľadanie je osobitné. Z ľudského hľadiska, ako hovorí svätý Pavol, duchovné povolanie je „nezmysel“, bláznovstvo. Každý človek totiž prirodzene túži po rodine, chce mať svoje potomstvo. Preto zvažuje, či je duchovné povolanie jeho cestou, či na to má. Prežíva vážne dilemy, ak chce byť úprimný, ak nechce zostať pri prvotných pohnútkach, ktoré sú niekedy príliš ľudské. 

Preto tvrdím, že pre povolanie sa človek rozhoduje dvakrát. To isté platí aj v manželstve.

V akom zmysle dvakrát? 

Síce sa pre povolanie rozhodujeme dennodenne, ale prvé rozhodnutie ešte musí prejsť ohňom, dopracovať sa cez skúšky a životné okolnosti k určitej vnútornej zrelosti. Preto je potrebné urobiť akoby druhé rozhodnutie, pri ktorom si buď poviem áno, idem do toho, alebo ak nie, potom si volím „skratky“, prípadne zostávam nerozhodný, hľadajúci. 

Tento posledný stav by som prirovnal k včele, ktorá prirodzene nikdy nezostane iba na jednom kvete, ale neustále prelieta z jedného kvetu na druhý. Ak človek neustále mení svoje rozhodnutie, teda je nerozhodný, často upadne do rezignácie, apatie a prežíva svoj život bez hlbokých motivácií. 

Spomínali ste, že pri svojom povolaní ste si museli očisťovať pohnútky. Čo si pod tým možno predstaviť? 

Každý si musí očisťovať pohnútky svojho povolania. Pretože nebezpečenstvo každého duchovného povolania, ale aj povolania do manželstva, spočíva v nesprávnych pohnútkach.

Napríklad že si človek duchovné povolanie zvolí pre sebarealizáciu, môže to byť tiež únik, napríklad pred zodpovednosťou v rodine či manželstve, alebo by niekto chcel iba vyhľadávať uznanie a pochvalu od druhých. Alebo, nedajbože, možno upadnúť aj do podvedomého „pokušenia“ materiálne si zabezpečiť život. 

Existujú aj iné nezdravé motívy. Napríklad sklamanie v láske. Dievča ma nechá a som z toho taký zranený, že už nechcem vidieť žiadne dievča a poviem si – Aha, Pán Boh ma volá ku kňazstvu alebo zasvätenému životu. Takéto niečo nesmie byť dôvod, hoci to môže byť podnet. 

Podnet? 

Áno, lebo Boh si môže poslúžiť rôznymi situáciami a okolnosťami. Aj sklamaním z lásky. Ale práve preto si treba očisťovať pohnútky povolania, čo platí aj pre manželstvo. 

Vráťme sa ešte k základnej otázke, ako pristupovať k hľadaniu povolania? Stačí sa mu venovať iba vtedy, keď človek spontánne niečo zacíti, alebo je lepšie, ak si vyčlení nejaký čas a systematicky ho v sebe preskúma? 

Určite potrebujeme prejsť procesom rozlišovania, ktorý môže trvať niekoľko mesiacov, ale aj niekoľko rokov. 

Povolanie je totiž dar. Povoláva ma Boh, nie ja sa povolávam. Preto musím zistiť, kde ma chce mať a či si náhodou niečo len nesugerujem. Či mám na to dané predpoklady. Je dobré, keď ma v tejto záležitosti niekto sprevádza a pomáha mi rozlišovať a spoznať svoje povolanie. Ide o pravidelné duchovné sprevádzanie a je dobré mať dobrého spovedníka.

Čo si možno sugerovať?

Ľudia sa môžu často mýliť napríklad v nesprávnom rozlišovaní znakov povolania. 

Dajme tomu, že mi mladý chalan povie: „Cítim vzťah k žene, takže som povolaný do rodiny. No ja mu na to vravím — to, že cítiš náklonnosť k žene, ešte neznamená, že nemáš duchovné povolanie. Keby si nemal túžbu po žene, tak je zle. To radšej ani nechoď do seminára či noviciátu. Lebo vzťah k žene je prirodzený. Pán Boh ho do nás vštepil. Keby sme my, kňazi túto náklonnosť a túžbu v sebe nepociťovali, vôbec by sme laikov nechápali, boli by sme ako anjeli či roboti. To isté platí aj o rehoľníčkach. 

Čo teda môže byť znakom povolania do manželstva? 

Iné je, keď sa všeobecná túžba pretaví do konkrétnej osoby. Keď už chalan pozná konkrétne dievča, ktoré sa mu veľmi páči, sníva o ňom, vytvára si k nemu vzťah a stále mu chodí hlavou, to už môže byť znak, že ho Boh povoláva do manželstva. 

To isté platí v duchovnom povolaní. Ak túžim milovať a moja láska je všestranná, teda nie je zameraná na konkrétnu osobu – hoci pociťujem prirodzenú náklonnosť k opačnému pohlaviu – môže to byť znak, že ma Boh povoláva milovať v širšom zmysle slova, teda milovať všetkých.

Potrebujeme vedieť viac riskovať pre Božie veci a neklásť váhu predovšetkým na naše ľudské a prirodzené istoty. Zdieľať

V oboch prípadoch však musia byť splnené predpoklady duchovného života. Ak nemám seriózny a hlboký duchovný život, tak nemôžem smerovať ani do duchovného povolania a ani do manželstva. 

Ako sa zmenilo rozhodovanie pre povolania napríklad z vašich čias oproti súčasnosti? 

Voľakedy sme sa pre povolania rozhodovali skôr. Zväčša na konci strednej školy. Zdá sa mi, že mladí ľudia vtedy boli skôr vyzretí, pripravení do života. Dnes sa z rôznych dôvodov chvíľa rozhodnutia, či už pre manželstvo alebo duchovné povolanie, posúva vyššie, až po vysokej škole alebo niečo pred tridsiatkou.

Posledné tri roky som bol rektorom v medzinárodnom saleziánskom seminári v Ríme, kde prichádzali chlapci, mladí saleziáni, na teologické štúdiá a mali okolo 27 až 30 rokov.

Prečo je to tak? 

Súčasná kultúra je fragmentovaná. Je čoraz ťažšie sa rozhodnúť. Poznám veľa chlapcov a dievčat vo veku okolo 25 až 30 rokov, majú kopec aktivít, a keď sa ich spýtam, prečo sú slobodní, tak zväčša odpovedajú, že sa boja, teda majú určité obavy, alebo že si nemôžu nájsť pravého, pravú a podobne. 

Posúvanie rozhodnutia do vyššieho veku je určitý znak doby, no treba to prijať ako výzvu. Platí, že čím viac skúseností mám, tým mám väčšiu tendenciu byť opatrný. Už podvedome sme pri ďalších rozhodnutiach opatrnejší. 

Ako z toho von? 

Rozhodovanie pre povolanie musí prejsť očisťovaním. Keď sa bavíme o vyššom veku, už mladý človek má čosi zažité a ide o trochu iný proces. Treba v ňom viac riskovať, čo je, samozrejme, s vekom čoraz ťažšie. 

No dá sa to, ako nám ukazujú apoštoli. Ježiš ich oslovil, keď mali okolo 20 až 30 rokov. Vyzval ich, aby zanechali všetko. Niektorí už mali svoje rodiny, zázemie. A predsa urobili radikálny krok. Prečo? Objavili podstatnú, zmysluplnú hodnotu – Krista.

Dnes je ale ťažšie riskovať. Bojíme sa vložiť do Božej hry. Treba pri tom totiž prekonať svoju logiku, pretože nemôžeme mať k dispozícii stopercentnú odpoveď. V opačnom prípade by hrozilo pokušenie: Keď to budem mať celkom jasné, tak sa rozhodnem. Lenže v takom prípade by som sa povolával ja a zabúdam, že pôvodcom povolania je Boh. 

Asi potrebujeme vedieť viac riskovať pre Božie veci a neklásť váhu predovšetkým na svoje ľudské a prirodzené istoty. Keby naše rozhodnutie spočívalo iba na nás a na našich kvalitách, tak by sme protagonistami boli my, a nie Boh. 

Toto zrejme platí tak pre duchovné povolanie, ako aj manželstvo.

Určite, my sme v Cirkvi trochu „preduchovneli“ duchovné povolania. Akoby to pravé Božie povolanie bolo iba povolanie duchovné. Manželstvo sa dlho prezentovalo ako taký „bočák“ popri duchovnom povolaní. Zdalo sa, že boli dve kategórie kresťanov: tí, ktorí sa rozhodli pre duchovné povolanie, majú prednostný jazdný pruh; a tí, ktorí žijú v manželstve, musia ísť obchádzkou.

Lenže povolanie je jedno, Božie, a síce, že všetci sme povolaní ku svätosti a máme ho uskutočňovať v rôznych formách. Teraz vidíme, že mnohí mladí majú problém sa rozhodnúť aj pre manželstvo. 

V roku 2005 vám vyšla zaujímavá kniha s názvom Krehkosť duchovného povolania. Ktoré povolanie je krehkejšie – duchovné alebo manželstvo?

(Ticho.) Nedá sa úplne povedať, ktoré povolanie je krehkejšie. Všetci sme vystavení krehkosti a zlyhaniu.

Samozrejme, viac medzi ľuďmi zarezonuje odchod z duchovného povolania. Ako sa hovorí, viac hluku narobí padajúci strom ako rastúci les.

Prečo však odchádzajú aj mladí kňazi, mladé rehoľné sestry s doživotnými sľubmi? Ani slovenskí saleziáni na tom nie sú dobre, len za posledných pár rokov odišlo viacero mladých rehoľníkov. Čo sa deje? 

Dôvodov je viacero. 

Tento rok zomrel významný poľský sociológ židovského pôvodu Zigmund Baumann. Hovorieval, že žijeme v tzv. tekutej spoločnosti. Baumann tvrdil, že voľakedy boli určité pravdy a zásady pevné a trvalé, dalo sa o nich oprieť. No dnes sa všetko rýchlo mení, aj spoločnosť, teda nič nie je pevné. Súčasná spoločnosť je ako voda, ktorej tvar sa mení podľa toho, do akej nádoby ju dám.

Ďalej je to stále viac prítomný pocit nespokojnosti a neistoty, konzumný a súťažiaci život, v ktorom, ak sa chceš presadiť, tak iných musíš odsunúť nabok. „Áno, existujú dnes mladí,“ povedal pred pár dňami pápež František, „ktorí sú krehkí, dezorientovaní, roztrieštení a ovplyvnení konzumnou a individualistickou kultúrou.“ 

Aké to má následky?

Následkom je, že žijeme v trvalej neistote a ona je príčinou i dôsledkom emocionálnej krehkosti a neistoty vo vzťahoch a hodnotách.

Bývalý hlavný predstavený dominikánov Timothy Radcliffe OP pri istej príležitosti povedal, že dnes je všetko možné a nič nie je isté. Dominuje kultúra sebarealizácie človeka, ktorý chce žiť podľa toho, čo ho subjektívne napĺňa, čo aktuálne cíti, kde sa vidí. V tomto zmysle potom neexistujú trvalé hodnoty. Zamilujem sa, vstúpim do manželstva, ak po určitom čase nič necítim, tak sa rozídeme. To isté platí v kňazstve – nebaví ma to, nenapĺňa, zamiloval som sa, končím. 

Jedným slovom trvalé záväzky sú oslabené, krehké. Dobré je to, čo mi v danej chvíli vyhovuje. 

Vo svojej knihe citujete istú štúdiu, podľa ktorej kríza kňazského povolania súvisí s vnútorným svetom a že dnes najviac kňazov odchádza medzi 30. a 40. rokom života pre faktor citovej nezrelosti. Čo to znamená? 

Je to celosvetový jav. Keď som bol rektor medzinárodného seminára, prebiehala v Ríme tzv. generálna kapitula, najvyšší orgán rehole, na ktorej sa zúčastnili aj provinciáli, ktorí mali u nás chlapcov v seminári. Chcel som od nich počuť, na čo mám klásť dôraz vo formácii. Všetci uviedli na prvom mieste „citovú zrelosť“.

Moji predchodcovia v rámci formačného projektu vyčlenili tejto téme jedno stretnutie. Po tejto generálnej kapitule som ich naplánoval osem, každý rok dve. Samozrejme, bolo treba pracovať v tejto oblasti aj na iných rovinách. 

Čo to vlastne je citová nezrelosť? Znie to veľmi abstraktne. 

Ide o to, že súčasná generácia de facto vyrastala bez otcov, ktorí sú dlho v práci alebo odcestovaní. Modelom pre chlapcov a potom mladých mužov v takých prípadoch bola často iba matka, čo pre zdravé vyzrievanie nestačí. 

Rovnováha v oblasti emócií, rozumu a hodnôt, ktoré motivujú celoživotné rozhodnutie, sa rozkývala, takže schopnosť zdravo prežívať svoje emócie a pocity sa oslabila. 

Pre stav, v akom sú rodiny? 

Áno, aj kvôli rodinám a tiež zázemiu, spoločnosti. Poznám mladých, ktorí mi povedia, že už priateľa či priateľku neľúbia. Pýtam sa, prečo? Odpoveď: Ja už nič necítim. 

Naša kultúra pretláča, že je dobré to, čo cítiš, vnímaš. Samozrejme, že aj emocionálny svet je dôležitý, má svoju opodstatnenosť, ba aj samotná zaľúbenosť je nutná a dobrá, ale to nestačí. Náš život majú usmerňovať hlbšie hodnoty. Keďže sú tieto dnes oslabené, do popredia sa dostáva kultúra, ktorá pretláča heslo „riaď sa tým, čo cítiš“.

Toto sa teda prejaví v kňazstve? 

Každý z nás v emocionálnej oblasti zápasíme. To bolo aj v minulosti. Ale vtedy bol väčší predpoklad, že to človek zvládne. Dnes je tento prvok taký silný, že mladý človek volá: nedokážem to zvládnuť. Treba už od detstva formovať emocionálny svet tak, aby bol podriadený trvalým a smerodajným hodnotám, ktoré motivujú môj život. 

Nerobí aj Cirkev v tomto trochu chybu? V mládežníckych komunitách je dnes pomerne často prítomný zážitkový prístup, spiritualita založená na citovom prežívaní viery. Môže to vplývať na tento jav? 

To je pravda, ale aby sme boli objektívni, v minulosti sa zase emocionalita v duchovnom živote predpokladala, často trochu podceňovala, ba i potláčala, bola v druhom pláne. Lebo aj emocionálny prejav je dôležitý. 

Samozrejme, že vieru potrebujeme vyjadriť aj emocionálne, platí to predovšetkým o mladých. Ale dnešná spoločnosť nás vedie k tomu, že to s emóciami niekedy preženieme a napokon nepreniknú do hlbších rozhodnutí, do postojov, alebo lepšie povedané, nie sú im podriadené, ba často sú prvými husľami. 

A keďže emocionálny svet je vrtkavý, tak potom, keď city pominú, sme vnútorne prázdni a máme dve možnosti: buď upadneme do depresií či všednosti, alebo vyhľadávame ďalšie emocionálne zážitky. 

Rovnováha v oblasti emócií, rozumu a hodnôt, ktoré motivujú celoživotné rozhodnutie, sa rozkývala, takže schopnosť zdravo prežívať svoje emócie a pocity sa oslabila. Zdieľať

Čo je potom riešením? Lebo keď si pozrieme vývoj duchovných povolaní, ukazuje sa, zvlášť na Západe, že plodnejšie sú v tomto smere farnosti alebo komunity, ktoré pestujú vzťah k tradičným prejavom, či už v oblasti liturgie alebo prejavoch ľudovej zbožnosti. 

My sa nemôžeme úplne porovnávať s tým, čím si prešli na Západe. Rok 1968 má iný význam u nás. Na západe po Koncile odchádzali stovky, tisícky povolaní. Kríza vernosti duchovnému povolaniu na Západe ešte doznieva. 

A čo sa týka danej otázky, áno, na radikálne vyprázdnenie duchovnosti sa oprávnene reaguje hľadaním. Avšak najväčšie pokušenie je vrátiť sa k minulosti, k tomu, čo tu už bolo. A to k vonkajším prejavom, napríklad k tradicionalistickému liturgickému predkoncilovému oblečeniu, ale aj k iným vonkajším formám. 

Nemôže to byť pre katolíkov na Západe aj psychologický efekt, že si tradičné prejavy spájajú s identitou a pravovernosťou, ktorá im zaručí autentický život v prudko sekularizovanej spoločnosti? 

Do istej miery áno, ale je v tom aj určité pokušenie. To spočíva v tom, že keď sa uzatvoríme do úzkeho kruhu, budeme si myslieť, že vonkajší obal nám zaručí akúsi istotu. Doba a okolnosti sa však zmenili, treba sa postaviť zoči-voči súčasnému svetu, ktorý bude čoraz sekulárnejší a jeho výzvy sú dnes diametrálne odlišné. 

Máme však potenciál, vidno to aj u nás, najmä medzi mladými. Je tu veľká šanca, že komunity, spoločenstvá a veriaci môžu rásť do kvality. 

Bude to tak aj pri povolaniach? 

Áno, netreba sa obávať týchto výziev. Koniec koncov, Boh je ladič každého povolania, aj tých povolaní, ktoré budú prichádzať v niektorých aspektoch nezrelé. Veď minulé generácie museli tiež čeliť určitým nezrelostiam a výzvam. Boh nepovoláva človeka na základe jeho kvalít a osobnej dokonalosti. Každé povolanie je totiž veľkým tajomstvom a darom, na ktorom treba pracovať a priviesť ho k plnosti.
 



Štefan Turanský SDB
(1956) pochádza zo slovenskej rodiny z obce Selenča vo Vojvodine. Chodil na gymnázium v slovenskom Ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme, kde vstúpil ako 20-ročný k saleziánom. Teologické štúdiá absolvoval v Turíne a Ríme. Po návrate na Slovensko v roku 1990 pracoval na viacerých pozíciách, ktoré súvisia s formáciou saleziánov. V rokoch 2005 – 2008 bol provinciálom slovenských saleziánov, neskôr pôsobil opäť v Ríme, posledné tri roky bol rektorom medzinárodného kňazského seminára. Od septembra 2016 je direktorom saleziánskeho domu na Mamateyovej ulici v bratislavskej Petržalke.


Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo