Sila ticha proti diktatúre hluku

Sila ticha proti diktatúre hluku

Úryvok z novej knihy kardinála Saraha.

Kardinál Robert Sarah je jedna z najvýznamnejších osob­nosti súčasného katolíckeho sveta. Po jeho veľmi ús­pešnej knihe Boh alebo nič vychádza jeho ďalšia kniha, v ktorej obhajuje ticho. Je opäť rozhovorom francúzskeho spisovateľa Nicolasa Diata s kardinálom. V odpovediach veľmi presne pomenúva a detailne rozoberá horúci prob­lém dnešného sveta – ohlušovanie sa všemožnými forma­mi hluku a prehnanej činorodosti, ktoré vyplývajú okrem iného zo strachu moderného človeka z ticha a utiahnutia sa do vnútra vlastného srdca. Varuje pred dôsledkami, ktoré tento životný štýl prináša a ozrejmuje, prečo ho tre­ba čo najrýchlejšie zmeniť. Nešetrí ani predstaviteľov Cir­kvi, ktorí tiež prepadajú svetským trendom. Rozsiahlo sa dotýka aj veľmi chúlostivých otázok, akými sú vhodnosť či nevhodnosť mlčania zoči-voči nespravodlivosti, chorobe, smrti i otázke tzv. mlčania Boha.

 

PREDSLOV EMERITNÉHO PÁPEŽA BENEDIKTA XVI.

V päťdesiatych rokoch som prvý raz čítal Listy svä-tého Ignáca z Antiochie. Osobitým spôsobom na mňa zapôsobili slová z jeho Listu Efezanom: „Je lepšie mlčať a byť ako rozprávať a nebyť. Lepšie je učiť skutkami než slovami. Jeden je Učiteľ, ktorý povedal, a stalo sa. A čo urobil v tichosti, je hodné Otca. Kto skutočne zachováva Ježišovo slovo, môže i v jeho mlčaní počuť, že má byť dokonalý, že má hovoriť skutkami a bude ho poznať podľa mlčania“ (15, 1f). Čo znamená počuť Ježišovo ticho a poznať jeho mlčanie? Z evanjelií vieme, že Ježiš opätovne v samote prežíval noci „na vrchu“ v modlitbe a v rozhovore s Otcom. Vieme, že jeho reči a jeho slovo pochádzali z jeho mlčania a len tam mohli dozrievať. Z toho vyplýva, že jeho slovo môžeme pochopiť správne len vtedy, keď vstúpime do jeho mlčania, keď sa naučíme počuť ho v jeho mlčaní.

Iste, aby sme vedeli interpretovať Ježišove slová, je potrebné mať vedomosti z histórie, ktoré nám pomôžu pochopiť danú dobu a jazyk. Samo o sebe to však nestačí na to, aby sme Pánovo posolstvo skutočne pochopili v jeho celej hĺbke. I ten, kto dnes číta čoraz hrubšie vydania komentárov k evanjeliám, nakoniec predsa len ostane sklamaný. Dozvie sa mnohé podrobnosti z Ježišových čias, čo je užitočné, i mnohé hypotézy, ktoré však nevedú v konečnom dôsledku k pochopeniu textu. Nakoniec cítime, že pri nadbytku slov chýba niečo podstatné: vniknutie do Ježišovho mlčania, v ktorom sa zrodilo jeho slovo. Keď nebudeme schopní vstúpiť do tohto mlčania, budeme slovo počuť vždy len povrchne a nebude mu skutočne rozumieť.

Všetky tieto myšlienky mi opäť prechádzali mysľou, keď som čítal novú knihu od kardinála Roberta Saraha. Sarah nás učí mlčaniu, mlčaniu spolu s Ježišom, pravému vnútornému tichu a zároveň nám pomáha pochopiť Božie slovo. Samozrejme, že o sebe hovorí minimálne, ale predsa len nám sem-tam dovolí nahliadnuť do svojho vnútorného života. Na otázku Nicolasa Diata: „Uvažovali ste niekedy nad tým, že slová môžu byť obťažujúce, ťažkopádne a príliš hlučné?” Odpovedal: „V modlitbe a duchovnom živote som často pociťoval potrebu hlbšieho, dokonalejšieho ticha... Veľkou oporou mi boli dni strávené osamote, v tichu a najprísnejšom pôste. Prinášali mi netušenú milosť, pomalé očisťovanie a osobné stretnutie s Bohom... Dni v samote, tichu a pôste, keď jedinou potravou je Božie slovo, umožnia človeku budovať svoj život na tom, čo je podstatné“ (citované z odpovede č. 134). Z týchto riadkov sa stáva viditeľný prameň, z ktorého kardinál žije a ktorý dáva jeho slovu vnútornú silu. Na jeho základe potom vidí nebezpečenstvá, čo ohrozujú duchovný život aj kňazov a biskupov, a tým aj samotnú Cirkev; namiesto opravdivého slova nezriedka nastupuje bezduché táranie, v ktorom sa jeho veľkosť stráca. Chcel by som citovať len jednu vetu, ktorá sa môže stať súčasťou spytovania svedomia každého biskupa: „Môže sa stať, že dobrý a zbožný kňaz pozdvihnutý do biskupského úradu rýchlo upadne do priemernosti a stará sa o úspech vo svetských záležitostiach. Gniavený ťarchou funkcií, čo mu pripadnú, hnaný úsilím o vonkajší dojem, zaujatý vlastnou mocou, autoritou a materiálnymi potrebami 11 svojho stavu, postupne strá ca dych“ (citované z odpovede č. 15).

 Kardinál Sarah je duchovný učiteľ, ktorý hovorí z hĺbky mlčania s Pánom a z vnútronej jednoty s ním, a tak má naozaj čo povedať každému z nás.

 Musíme byť vďační Svätému Otcovi Františkovi, že do vedenia kongregácie zodpovednej v Cirkvi za slá-venie liturgie (Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí) menoval takéhoto duchovného učiteľa. Ako pri výklade Písma, tak aj pri liturgii platí potreba odborných vedomostí. Ale tiež tu platí, že odbornosť veľa nezaváži, ak sa nezakladá na hlbokej vnútornej jednote s modliacou sa Cirkvou, ktorá samotným Pánom vždy znova učí, čo je adorácia. Kardinál Sarah je majster ticha a vnútornej modlitby, a preto je liturgia v dobrých rukách.

Benedikt XVI. emeritný pápež Vatikán, Veľkonočný týždeň 2017

Ako by ste definovali ticho v jeho najjednoduchšom a najrukolapnejšom chápaní, teda ticho v každodennom živote?

Ticho nie je absenciou niečoho. Práve naopak, je prejavom prítomnosti, ba tej najintenzívnejšej prítom­nosti, aká jestvuje. Keď moderná doba znevažuje ticho, je to príznak vážnej a znepokojujúcej choroby. V tichu si kladieme skutočné životné otázky. Krv v našich ži­lách koluje nehlučne a tlkot srdca sme schopní začuť len v tichu.

Ticho vôbec neznamená uzavretosť, prázdnotu či nemotu, rovnako ako skutočná reč nie je totožná s prázdnym táraním a klebetením, ale je podmienku toho, aby sme sa dostali blízko k Bohu, blížnym a napokon aj k sebe.

Príbeh Ježišovej návštevy u Márie a Marty, ako ho opisuje svätý Lukáš (Lk 10, 38 – 42), nám môže vý­znamnou mierou pomôcť pochopiť, aké vzácne je ticho v každodennom živote: „Marta, Marta, staráš sa a zne­pokojuješ pre mnohé veci“ (Lk 10, 41). Ježiš Martu nena­pomína za to, že pracuje v kuchyni, príprava jedla bola predsa užitočná a potrebná činnosť, ale vyčíta jej vnú­torné nastavenie, totiž rozptyľovanie sa, ktoré sa pre­javilo podráždenou reakciou na sestru.

Ježiš v skutočnosti tak­povediac načrtol obrysy spirituálnej pedagogiky: vždy máme dbať na to, aby sme boli ako Mária, skôr než sa staneme Martou. Inak nám hrozí, že naozaj uviazneme v prebujnenej činorodosti a podľahneme vzruchom, ktorých škodlivé dôsledky sú veľmi jednoznačne po­menované v evanjeliovej stati: nervozita, strach praco­vať bez pomoci, vnútorná nesústredenosť, Martina na­mrzenosť voči sestre, pocit, že Boh nás necháva samých a nezasiahne účinným spôsobom, keď to potrebujeme. Preto Ježiš napomína Martu slovami: „Mária si vybrala lepší podiel“ (Lk 10, 42). Pripomína jej, aké je dôležité, aby si človek „dušu upokojil a utíšil“ (Ž 130, 2), ak chce počúvať svoje srdce. Kristus ju láskavo pozýva, aby sa zastavila a utiahla sa do svojho srdca, na miesto skutoč­ného prijatia a príbytku tichej lásky Boha, od ktorého ju odviedla činnosť, ktorej sa s toľkým rozruchom venova­la. Každej činnosti má predchádzať život v intenzívnej modlitbe, kontemplácii, život naplnený hľadaním a pri­jatím Božej vôle.

Do samoty a do ticha nás ženie túžba uzrieť Boha. Lebo v tichu prebýva Boh, on sa halí do ticha. Toto vnútorné prežívanie a skúsenosť lásky žitej v dôvernom vzťahu s Bohom zostáva vo všetkých do­bách neodmysliteľnou podmienkou nájdenia skutočné­ho šťastia.

Na to, aby sme stanovili rámcové obrysy budú­ceho účinku ticha, je dôležité, aby sme ho každoden­ne zachovávali. Kontemplatívny život nie je jediným stavom, v ktorom človek musí vynakladať úsilie na to, aby jeho srdce zotrvalo v tichu. Vonkajšie ticho je nevy­hnutné v každodennom svetskom, občianskom aj nábo­ženskom živote.

Isteže, ticho ešte nie je cnosť a hluk nie je hriech. Ale ruch, zmätok a neutíchajúci hluk, ktoré vládnu v modernej spoločnosti, sú výrazom jej najťaž­ších hriechov: bezbožnosti, zhýralosti a morálnej zvrá­tenosti, arogancie voči večnému Bohu a zúfalstva. Svet propagandy, nekonečných argumentácií, hanobenia, kritizovania alebo jednoducho len zbytočného tárania je svetom, v ktorom nestojí za to žiť. Katolíci, ktorí sa pripájajú k takému druhu hluku a vstupujú do babylo­nu hlasov, sami sa vylučujú z Božieho príbytku.

V hluku všedného života je vždy akýsi nepokoj, ktorý sa prebúdza v človeku. Hluk nikdy neprináša pokoj a nevedie k pochopeniu druhých

Ako možno v dnešnom uponáhľanom svete ex­trémne zahltenom technikou nájsť ticho? Hluk unavuje a ticho sa zdá byť nedosiahnuteľnou oázou pokoja. Koľ­kí z nás sú nútení pracovať v otrasnom lomoze, ktorý ich trýzni a zbavuje ľudskosti? Mestá sa stali hučiacim peklom, dokonca ani v noci nie sme ušetrení útokov rozličných zvukov.

Ak je postmoderný človek zbavený hluku, zmocňuje sa ho hluchá a mučivá úzkosť. Privykol ustavične prí­tomnej kulise hluku, ktorý ho otravuje, a zároveň upo­kojuje.

Keď hluk stíchne, človeka to zneistí, zostane ro­zochvený a stratený. Hluk mu dodáva pocit bezpečia ako droga, od ktorej sa stal závislým. Hluk vzbudzuje dojem, že život je veľká oslava, krúti sa ako tornádo, aby sa mu človek nemohol zblízka prizrieť. Rozruch sa stáva utišujúcim prostriedkom, sedatívom, striekačkou s morfiom, je niečo ako sen, ako neuchopiteľný prízrak. Lenže hluk je nebezpečným a neúčinným liekom, dia­bolským klamstvom, ktoré umožňuje človeku vyhnúť sa konfrontácii s vlastnou vnútornou prázdnotou. A prebudenie býva kruté.

Podstata zla spočíva v nepokoji a nervozite. Nedokážeme čakať ani zotrvať v tichu. A pritom sa zdá, že hľadáme ticho a samotu. Opúšťame domáce prostredie a vydávame sa k novým horizontom a za odlišnou atmosférou.

Ľudstvo sa musí vzoprieť diktatúre hluku. Čo sa stane s naším svetom, ak nebude vyhľadávať tiché miesta? Na dosiahnutie duševného oddychu a rovno­váhy je potrebné ticho. Bez neho niet života. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta.

Zdá sa, akoby pre západného človeka bolo ticho úst nedosiahnuteľným cieľom. Médiá sa však pokúšajú zdolať aj africkú a ázijskú spoločnosť, nútia ich strácať sa v ohromnej džungli slov, obrazov a zvukov. Svetelné nápisy potrebujú obrovský prísun energie, aby mohli plniť úlohu rozptyľovača ľudstva a skazy svedomia. Ml­čanie v tomto kontexte pôsobí ako slabosť, nevedomosť a nedostatok vôle. V súlade s nastavením modernej spoločnosti je tichý človek považovaný za bezbranné­ho tvora. Nie je plnohodnotným človekom. A naopak, človek, ktorý o sebe tvrdí, že je silný, je bytosťou slova. Ničí a potápa druhých v záplave svojich rečí.

Tichý človek už nie je len niečím cudzorodým, ale priam prekáža. Ten, kto veľa rozpráva, je považo­vaný za dôležitého a hodnotného, kým toho, kto mlčí, nikto nedocení. Tichý človek je odsúdený na zánik, iné­mu stačí rečniť a v očiach ostatných naberá na hodnote. Znamená to, že slová stratili zmysel? Nie, to len hluk získal postavenie, čo kedysi patrilo tichu.

Rečník je oslavovaný, človek, ktorý mlčí, je chudák, ktorý nestojí ani za pohľad.

Nie je možné nadviazať roz­hovor s Bohom bez silnej túžby odpútať sa od seba sa­mého a stať sa v očiach Večného maličkým. To isté platí o našom vzťahu k druhým. Ak sa nenaučíme ovládať ticho v nás, nikdy sa k nim nepriblížime. Kým zostáva­me sami sebou, sme plní hluku, predstáv a hnevu.

Súčasný človek má pocit, že modliť sa znamená všeličo Bohu hovoriť či vzrušene kričať, ale modlitba je čosi oveľa prostejšie. Spočíva v počúvaní Boha, ktorý sa nám potichu prihovára.

Svet už nepočúva Boha, lebo ustavične, v závrat­nom tempe a s ohromujúcou výrečnosťou rozpráva, pri­tom však nič nepovie. Moderná civilizácia nevie mlčať. Vedie ustavičný a nikdy nekončiaci monológ. Postmo­derná spoločnosť odmieta minulosť a na súčasnosť sa pozerá ako na lacný objekt konzumu. Do budúcnosti hľadí cez prizmu pokroku, ktorým je, takpovediac, po­sadnutá. Jej snom, ktorý sa stal smutnou skutočnos­ťou, je uvrhnutie ticha do plesnivej, tmavej väzenskej cely. Dnes vládne diktatúra slova a rečníckeho pátosu. V tomto tieňovom divadle zostáva už len hnisavá rana mechanických slov, ktorým chýba výstižnosť, pravdi­vosť a opodstatnenie. Pravda je často len čistou a klam­livou mediálnou konštrukciou stojacou na umelo vy­tvorených obrazoch a svedectvách.

A tak sa Božie slovo vytráca, stáva sa neprístupným a nepočuteľným. Postmoderna je hriechom a neutí­chajúcim útokom na božské ticho. Ticho stratilo práva v ktorejkoľvek dennej či nočnej hodine. Hluk chce Bohu zabrániť rozprávať. V pekelnej vyhni hluku sa človek rozkladá a stráca. Obavy, prízraky a strach ho trhajú na kusy. A keď chce vyjsť z tunela depresie, beznádej­ne očakáva, že ho hluk uteší, ten je však podvodným, návykovým, zradným hromozvodom úzkosti. Drámu dnešného sveta najľahšie pochopíme v besnení zmys­lu zbaveného hluku, ktorý zaryto nenávidí ticho. Táto doba opovrhuje všetkým, k čomu nás privádza ticho: stretnutím s Bohom, obdivom a klaňaním sa Bohu.

Ak kresťania stratia zmysel pre ticho, dostávajú sa do veľkého nebezpečenstva, že sa stanú modloslužob­níkmi. Opájame sa vlastnými slovami, ohraničujú nás len na to, čo je stvorené. Očarení hlukom ľudských rečí sa v ich zajatí vystavujeme riziku, že budeme uctievať niečo, čo nás neprevyšuje, že si vytvoríme boha na svoj obraz. V slovách sa ukrýva pokušenie klaňať sa zlaté­mu teľaťu! Len ticho privádza človeka za bariéru slov, k tajomstvu, ku klaňaniu sa v duchu a pravde.

Z kapitoly 5. Stretnutie v Grade Chatreuse

Ticho je v živote každého človeka absolútnou ne­vyhnutnosťou. V ňom sa môže duša hlboko sústrediť. Chráni ju pred stratou identity. Pomáha jej čeliť poku­šeniu odvrátiť sa od seba, vyjsť do vonkajšieho sveta, vzdialiť sa od Boha.

Ak sa ľudská bytosť chce opevniť vo vlastnom srdci, v tom úchvatnom svätostánku nášho vnútra, skúmať sa a overiť si Božiu prítomnosť vo svojom vnútri, ak chce spoznať a pochopiť vlastnú identitu, musí sa stíšiť a vojsť do svojho vnútra.

Veď ako by sme sa mohli spoznávať v hluku? Len v samote a tichu môže človek jasne vidieť sám seba. Ti­chý človek je schopný načúvať Bohu a predstúpiť pred neho. Mlčiaci človek nachádza v sebe Boha. Pre mod­litbu a duchovný život sa potrebujeme stíšiť, utiahnuť sa do ústrania a odmlčať sa, aby sme viac nemysleli na seba. V dôležitých okamihoch života je ticho absolút­nou nevyhnutnosťou. Nejde o to, aby sme vyhľadávali ticho pre ticho, ono nie je naším cieľom. Vyhľadávame ticho preto, lebo hľadáme Boha. Nájdeme ho, ak utíši­me najhlbšie zákutia srdca.

Moderný svet naliehavo potrebuje znova nájsť pohľad viery, inak sa ľudstvo rúti do záhuby. Cirkev sa nesmie nechať uniesť čisto sociál­nym hľadiskom. Milosrdenstvo má duchovný rozmer. Milosrdenstvo je v najužšom vzťahu s Božím tichom.

Boh má plán spásy sveta a ľudia sa musia snažiť čo­raz lepšie chápať jeho pohľad. Musíme chcieť vojsť do jeho ticha.

Dve myšlienky na záver:  

Nič z toho, čo pochádza od Boha, sa nepreja­vuje hlukom. Nič nie je násilné, všetko je jemné, čisté a tiché.

Kedy má zachovávať ticho kresťan, ktorý túži stať sa svätým? Kedy má prehovoriť? Kedy sa musí mať na pozore pred zvodmi diktatúry hluku? Bude vedieť zachovať ticho vtedy, keď nie je nevyhnutné rozprávať, a ústa otvorí až vtedy, keď si to bude vyžadovať láska. Svätý Ján Krstiteľ sformuloval nasledujúce pravidlo: „Rozprávaj len vtedy, keď je užitočnejšie hovoriť než mlčať.“

Text je úryvkom z novej knihy kardinála Saraha Sila ticha proti diktatúre hluku, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade (Vydavateľstvo Lúč, 2017). Úryvok vychádza so súhlasom vydavateľa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo