Ticho kardinála Saraha

Ticho kardinála Saraha

Uponáhľaná žena. Ilustračné foto: flickr.com/TWINTHOMAS

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci.“

Tieto slová zvýrazňuje posledná kniha kardinála Saraha Sila ticha. Časť o Marte a Márii z Lukášovho evanjelia (10:41) sa dnes často používa ako ospravedlnenie.

„Podobám sa viac na Martu,“ počúvam to veľakrát – často od ženy pravdepodobne zaneprázdnenej v kuchyni či domácnosti, pri rodičovských, manželských alebo pracovných povinnostiach. Nauteká sa a to zvlášť moderným spôsobom, pretože rozšírenie zariadení na úsporu práce veľmi prispelo k nášmu časovému zaťaženiu a požiadavkám na rýchlosť. Prístroje neustále bzučia a my sme zotročení všetkým od svojich kotlov po mobilné telefóny.

Niekedy si myslím, že termín „futbalová mama“ znamená ženu, ktorá sa gúľa a kope sa do nej ako do futbalovej lopty. Jej prítomnosť je pre hru zásadná a neustále ju vracajú do jej stredu, ale ťažko niekedy dostane pochvalu. Slávu majú iní.

Dokonca aj medzi ženami iní berú slávu. Primárnym dôsledkom feminizmu, ako sa mi zdá, je to, že ženy sú pokladané za podradnejšie oproti mužom, pretože sa posudzujú podľa nepochybne mužských štandardov a následne sa im priradia funkcie nepochybne ženské (ako napríklad deti).

Moderná žena sa inštinktívne identifikuje s Martou. Pre všetky praktické ciele sa učí takto robiť nielen pre to, čo zostalo zo spoločnosti, ale aj pre cirkev, ktorá sa snaží byť „relevantnou“. Je náchylná k podráždeniu, a keď príde na túto pasáž, je presne tam, kde Marta.

„Podobám sa viac na Martu“ – môže sa to zdať čudné. Žena si takto môže priznávať trocha sebakritiky, lebo možno zaostala v „duchovnom živote“; a nenapiekla ešte sušienky, ktoré sľúbila. („Ježiš sa pozerá.“)

Mária v tom príbehu skutočne irituje. Z Martinho pohľadu sa život modlitby zdá byť ľahkým životom. A keď sa Pán postaví na Máriinu stranu, musíme to akceptovať, hoci aj so zábleskom odporu. Ako mi raz povedala jedna takáto Marta: „Je to typický muž.“

Dá sa nad tým pousmiať. Dokonca aj schopnosť takto zavtipkovať dokazuje, že kritika je oprávnená. Jeho Kráľovstvo nie je z tohto sveta, no tu obraciame tento predpoklad a vytláčame to, čo je najdôležitejšie, za to, čo sa zdá naliehavejšie a má sa „uprednostniť“.

Pre kardinála Saraha je typické, že chápe Kristovu poznámku. Keď Kristus hovorí „Mária si vybrala lepší podiel“, nerobí žiarlivé porovnanie. Nepopiera, že treba robiť domáce práce ani ich neznehodnocuje. On (Kristus, cirkevní Otcovia, všetci zasvätení kňazi a tento biskup v zosobnení Krista) hovorí, že musíme byť Máriou predtým, než plníme Martinu úlohu.

Nehovorí sa to ťažko, ale ťažko sa to chápe modernej mysli, ktorá je koniec koncov úplne rozptýlená a nepozastavuje sa, aby veci zvážila, v tichu, ktoré je podmienkou pre akúkoľvek kontempláciu. My, samozrejme, rozmýšľame, ale len keď sme na nohách, kedy je lepšie rozmýšľať o pokľaknutí. Moderný domáci život sa preto veľmi podobá na situačnú komédiu:

V skutočnosti sa zdá, že Ježiš načrtáva obrysy duchovnej pedagogiky: vždy by sme si mali byť vedomí, že máme byť najprv Máriou, až potom Martou. Inak riskujeme, že doslova uviazneme v aktivizme a agitácii, ktorých nepríjemné dôsledky sa objavujú v neprospech evanjelia: panika, strach z práce bez pomoci iných, nepozorný vnútorný postoj, mrzutosť podobná Martinej voči jej sestre, pocit, že Boh nás ponecháva osamote bez potrebnej pomoci.

Kardinál Sarah pokračuje v poslaní svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. v obnovení schopnosti Ticha tvárou v tvár Tajomstvu, pre to, čo sa (dávno pred pápežom Františkom) stalo Martinou cirkvou.

Nemali by sme zanechávať mnohé svetské záležitosti (nemôžeme prestať variť obed), no naše úlohy v konečnom dôsledku nie sú svetské. Musíme pomáhať chudobným, starať sa o chorých, navštevovať väzňov, čistiť životné prostredie, no tieto úlohy sú pre naše sviatostné jadro vedľajšie. Najprv musíme byť skutočnými kresťanmi v rozhovore s naším Pánom. A Boh sa k nám prihovára skrze ticho.

V neskorších najviac pálčivých častiach knihy sa kardinál priamo konfrontuje s otázkou, ktorá najviac znepokojuje modernú myseľ. Prečo Boh zotrváva v mlčaní za prítomnosti biedy a zla; prečo umožňuje hrôzu a utrpenie, ktoré dopadajú rovnako na spravodlivých aj nespravodlivých? Ak existuje, prečo niečo neurobí?

Myslím, že je to podstata Martinej otázky rozšírená tak, aby zahrnula všetky ľudské ťažkosti.

Aby sme to vyjadrili ešte presnejšie: prečo sa musíme podieľať na bolesti Božieho človeka, aby sme sa podieľali na Jeho láske? Takto naformulovaná otázka si odpovedá sama.

V tichu kľačiac pred krucifixom sa Božia láska cez Jeho cirkev vyjadruje v podobe tajomstva lásky matky k svojmu chorému dieťaťu. Hoci sa zdá, že nič nerobí, pri našom trápení je stále tu.

David Warren
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Silent.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo