Patrón našich ťažkých čias. Tak nazval svätého Maximiliána Máriu Kolbeho svätý pápež Ján Pavol II. Sviatok tohto kňaza, rehoľníka a mučeníka si pripomíname práve v predvečer slávnosti Nanebovzatia Panny Márie.

Maximilián Mária Kolbe patrí k tým svätcom, ktorých dielo a posolstvo presahuje dobu, v ktorej žili. Jeho meno sa dlhodobo objavuje v rebríčkoch najpopulárnejších svätých. Na moje prekvapenie, v každoročnom rebríčku amerického portálu Catholic Online v hlasovaní čitateľov pravidelne „predbieha“ aj takých známych svätcov, ako sú sv. Ján Krstiteľ, sv. Ján Apoštol, sv. Lukáš, sv. Matúš, sv. Rita či mnoho iných.

Maximilián Mária Kolbe patrí k tým svätcom, ktorých dielo a posolstvo presahuje dobu, v ktorej žili. Zdieľať

Znamená to, že životné dielo Maximiliána M. Kolbeho a predovšetkým finále jeho pozemského putovania v nacistickom koncentračnom tábore pokladá množstvo našich súčasníkov za mimoriadne presvedčivé aj pre človeka, ktorý je zahltený problémami dneška a ktorý uvažovanie o Pôvodcovi všetkého odkladá na neurčito.

V tomto texte nechcem priblížiť celé jeho rozsiahle dielo, ktoré zveril Božej Matke, ale iba niekoľko zaujímavých momentov, ktoré sú pomerne neznáme, a niekoľko málo známych informácií o okolnostiach jeho mučeníckej smrti.

Svätý nadšenec techniky

O koníčku sv. Maximiliána M. Kolbeho, ktorým bola fyzika, technika a rozličné moderné technológie, vedia jeho ctitelia pomerne málo. Na rozdiel od poslednej etapy jeho života.

O neobyčajnej bystrosti umu a priam vizionárskom technickom myslení tohto svätca svedčia jeho zápisky z obdobia štúdia v Ríme v rokoch 1915 – 1918. Sú cenným zdrojom informácií o jeho nadaní a veľmi reálnych predstavách o budúcom vývoji techniky, ale aj potvrdením toho, že si uvedomoval i riziká ich možného zneužitia.

Fascinácia letectvom a astronómiou bola u neho evidentná od študentských rokov po celý zvyšok života. Napriek svojmu životnému povolaniu si popri svojej príprave na kňazstvo nachádzal čas, aby sa mohol zúčastňovať na prednáškach z fyziky a iných disciplín.

Medzi spomínanými zápiskami z obdobia filozofického a teologického štúdia v Ríme nájdeme ideový plán stavby kozmickej lode, ktorú nazval „etereoplán“. Tento názov odvodil od slova „éter“, ktorým bol vo vtedajšej filozofii a fyzike označovaný vesmírny priestor a neurčitá látka, ktorá ho vypĺňa.

Fascinácia letectvom a astronómiou bola u neho evidentná od študentských rokov po celý zvyšok života. Zdieľať

Vo svojich zápiskoch, ktoré sa zachovali v archíve minoritského kláštora v Niepokalanowe, podrobne rozoberá fyzikálne možnosti letu do kozmu a dopĺňa ich svojimi výpočtami. Impulzom k tomuto ideovému zámeru sa stala prednáška z balistiky profesora Cesare Gorattiho na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Hovoril na nej o neprekročiteľnej hranici doletu projektilu pri jeho vystrelení napríklad z dela.

Vo svojich poznámkach písaných v taliančine doslova uvádza, že po prednáške uvažoval o tom, ako by sa táto hranica mohla stať relatívnou a posúvať do potrebnej vzdialenosti tak, aby sa pri použití tohto princípu dalo dostať na obežnú dráhu zeme, prípadne ďalej do vesmíru, a vymýšľal špeciálne skonštruované zariadenie, v ktorom by mohli cestovať ľudia s technikou potrebnou pre zaznamenanie reality mimo povrchu našej planéty.

Navrhol akýsi niekoľkočlánkový „projektil“, ktorý by pri dosiahnutí maximálneho bodu svojho doletu opakovane explodoval a v dôsledku explózie by bola vymrštená ďalšia časť (článok) a tá by pokračovala v ceste určeným smerom. Je zaujímavé tento projekt porovnať s doposiaľ jedinou použiteľnou a viac ako polstoročie používanou technológiou na dopravu ľudí a materiálu do vesmíru – viacstupňovými nosnými raketami.


Maximilián Mária Kolbe (v popredí pred sochou Panny Márie) s rehoľnými spolubratmi. Foto – http://kolbe-gorzow.pl

Z tohto obdobia sa zachovala aj jeho korešpondencia s redakciou populárno-vedeckého časopisu vychádzajúceho v Miláne pod názvom Scienza per Tutti, ktorá za určitých okolností chcela jeho projekt zverejniť na stránkach časopisu. Dokonca uvažovala, že spraví v prípade projektu etereoplánu výnimku, keďže Scienza per Tutti uverejňovala výlučne informácie o už zrealizovaných vynálezoch a vyhýbala sa iba projektom.

Svoj projekt sv. Maximilián vnímal ako naozajstný vynález a nielen ako mladícke snenie. Zdieľať

Svoj projekt však sv. Maximilián vnímal ako naozajstný vynález a nielen ako mladícke snenie. O odborné posúdenie požiadal i známeho profesora fyziky na Pápežskej Gregorovej univerzite a jezuitu Giuseppeho Gianfranceschiho, ktorý sa okrem iného zapísal do histórie ako iniciátor a prvý riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu a účastník talianskej vedeckej expedície Umberta Nobileho na Severný pól v roku 1928.

Gianfranceschi si Maximiliánov projekt etereoplánu preštudoval s veľkým záujmom a skonštatoval, že z pohľadu fyzikálnych zákonitostí je projekt plne realizovateľný a vidí v ňom iba jeden „malý“ problém, ktorým sú peniaze na jeho realizáciu.

Okrem zaujímavých náčrtkov nájdeme v jeho zápiskoch nielen návrhy kozmických lodí s posádkou, ale aj projekty automatických sond. Vo svojich textoch upozorňoval na potrebu skonštruovať kabínu, ktorá bude hermetická a zároveň veľmi odolná pre prípadné nárazy drobných kozmických častíc.

Navrhoval, aby jeho riešenia kozmickej lode boli najskôr otestované počas nepilotovaných letov a letov so zvieratami na palube. Tieto takmer verneovské vízie sa v praxi potvrdili o necelé štyri desaťročia pri testoch prvých sovietskych či amerických kozmických lodí.

Vo všetkých oblastiach svojich úvah a plánov súvisiacich s dobývaním kozmu sa sv. Maximilián s udivujúcou presnosťou priblížil skutočnosti kozmických letov realizovaných až po jeho smrti. Zdieľať

Vo svojich poznámkach sv. Maximilián nezabúda ani na biomedicínske problémy preťaženia či otázky pobytu človeka v bezváhovom stave. Veľmi realisticky približuje podmienky, ktoré treba vytvoriť, aby mohol človek vo vnútri kozmickej lode žiť, prípadne v nej stráviť aj dlhší čas pri medziplanetárnych letoch. Zamýšľa sa nad možnosťou využiť pre dýchanie posádky zásoby skvapalneného kyslíka, prípadne pri dlhších pobytoch mimo zeme využiť na „produkciu“ kyslíka rastliny pestované v kozmickej lodi.

Pomerne podrobne sa zamýšľal aj nad čistením vzduchu na palube počas letu. Vo všetkých oblastiach svojich úvah a plánov súvisiacich s dobývaním kozmu sa sv. Maximilián s udivujúcou presnosťou priblížil skutočnosti kozmických letov realizovaných až po jeho smrti – v druhej polovici 20. storočia.

V jeho poznámkach nájdeme myšlienky, ktoré sa natrvalo udomácnili v kozmonautike. Vo svojich zápiskoch Maximilián dopĺňa plány fyzikálnymi výpočtami a presným vysvetlením svojich návrhov, ktoré tlmočí jednoduchým jazykom, aby boli zaujímavé a zrozumiteľné aj pre nezainteresovaného čitateľa.

Nadšenie pre najnovšie technické výdobytky ho sprevádzalo po celý život. A bolo prítomné aj v masmediálnom apoštoláte, kde sa stal skutočným velikánom.

Zakladateľ mediálneho impéria

Hrdinské zavŕšenie života sv. Maximiliána takmer úplne zatieňuje výnimočný rozmer jeho životného diela – masmediálny apoštolát. Za jeho prapočiatok môžeme považovať rok 1917. Tento rok bol rokom viacerých významných udalostí.  

V máji 1917 sa začali zjavenia Panny Márie trom deťom v portugalskej Fatime. Prvá svetová vojna kulminovala a Božia Matka vyzývala svet k obráteniu a odprosovaniu za množstvo urážok, ktoré ľudia adresovali Bohu.

V roku 1917 si pripomínali 200. výročie vzniku prvej londýnskej lóže slobodomurári po celom svete. V Taliansku sa to nezaobišlo bez anticirkevných demonštrácií plných rúhavých hesiel na transparentoch. Svedkom jednej takejto demonštrácie sa stal aj mladý bohoslovec Maximilián Kolbe.

Cez Námestie sv. Petra niesol rozzúrený dav viacero bohorúhavých transparentov, pričom jeden z nich sa obzvlášť dotkol duše okoloidúceho rehoľníka, ktorý sa práve vracal z prednášok. Bol na ňom vyobrazený Lucifer, ktorý šliape po hlave sv. Michala, a pripojený text: „Diabol bude vládnuť aj vo Vatikáne a pápež bude jeho sluhom.“

Maximilián hľadal odpoveď, ako zachrániť duše svojich blížnych, ktorí sa rútia v ústrety večnému zatrateniu. Podobnosť s neľahostajnosťou k večnému osudu neznámych blížnych u fatimských detí je v prípade mladého poľského rehoľníka viac než zrejmá.

Bol presvedčený, že jediný efektívny spôsob je bojovať pod zástavou Bohorodičky. Zdieľať

Dospel k záveru, že záchrana je možná s použitím troch „záchranných kolies“ – prostredníctvom modlitieb a prinášania obetí za hriešnikov, prostredníctvom šírenia pravdy a – čo pokladal za najdôležitejšie – prostredníctvom úzkej spolupráce vo forme osobného zasvätenia sa Panne Márii, ktorá sa ako Bohom vyvolená Matka Božieho Syna stala najdokonalejším stvorením plne zjednoteným s Božou vôľou.

Niekoľko dní pred boľševickou revolúciou v Rusku, pred ktorou nepriamo vo Fatime varovala Božia Matka a ktorá – ako otvorene vyhlásená vojna samotnému Bohu – dodnes pohlcuje zástupy nevinných obetí, založil spolok, ktorý sa veľmi rýchlo rozrástol do niekoľkomiliónového hnutia. Nazval ho Militia Immaculatae, po slovensky Rytierstvo Nepoškvrnenej.

Hoci je viac než pravdepodobné, že o zjaveniach Panny Márie vo Fatime nemal potuchy a o boľševickom puči v Rusku sa dozvedel až omnoho neskôr, bol presvedčený, že diabol hádže Bohu a jeho verným rukavicu a trúbi do definitívnej bitky, pričom jediná možná odpoveď môže byť zdvihnúť túto rukavicu a bojovať. Bol presvedčený, že jediný efektívny spôsob je bojovať pod zástavou Bohorodičky.

Najskôr nemal veľké plány a uvažoval iba o intenzívnom zápase na poli modlitby a obety. Po návrate zo štúdia v Ríme, zoči-voči veľkej náboženskej nevzdelanosti, sa však rozhodol okrem rytierskeho zápasu modlitbami a obetami aj pre informačnú ofenzívu vo forme vydávania časopisu určeného širokým vrstvám obyvateľstva.

Jeho nápad sa nestretol s nadšením, prinajmenšom nie u rehoľných spolubratov. Bol pokladaný za blázna, ktorý nedokáže zhodnotiť svoje sily a možnosti, ba niektorí rehoľní spolubratia ho obvinili, že koná priamo proti duchu zakladateľa rehole sv. Františka.  


Foto – Wikipedia

Na vydanie prvého čísla časopisu Rycerz Niepokalanej, ktorý vyšiel v Krakove v januári 1922 v náklade päťtisíc výtlačkov, nemal žiadne prostriedky a rehoľní predstavení mu hneď oznámili, že mu síce jeho experiment dovolia, ale nemôže rátať so žiadnou finančnou pomocou. On, už ako vážený profesor filozofie a teológie, sa rozhodol podľa príkladu svojho rehoľného praotca z Assisi žobrať. Hoci sa mu podarilo vyžobrať určitú sumu peňazí, stále mu chýbala pomerne veľká časť z nezaplateného účtu za tlač prvého čísla.

Keď sa zdalo, že celý projekt skrachuje už pri prvom čísle a Maximilián skončí s posmeškami svojich nedôverčivých rehoľných spolubratov, udialo sa niečo, čo jeho mediálny apoštolát poznačilo natrvalo. Keď sa modlil v krakovskom Kostole Všetkých Svätých a odovzdával Bohu bankrot svojho začínajúceho diela, všimol si na oltári Nepoškvrnenej Panny Márie obálku. Bolo na nej napísané úhľadným rukopisom: „Pre Teba, Nepoškvrnená.“

Otvoril ju a s úžasom zistil, že sa v nej nachádza presne toľko poľských mariek (taká bola prechodná poľská mena po obnovení poľskej štátnosti v roku 1918), koľko bolo potrebných na vyrovnanie dlhu v tlačiarni. Maximilián to pochopil ako potvrdenie, že projekt, ktorý začal, je v súlade s Božou vôľou.

Časopis sa rýchlo stával čoraz obľúbenejším a jeho náklad rástol z mesiaca na mesiac. Bol financovaný z dobrovoľných príspevkov čitateľov a dobrodincov, pričom veľké množstvo výtlačkov bolo posielané alebo rozdávané zadarmo tým, ktorí ho chceli čítať, ale nemohli si dovoliť naň prispieť.

K Maximiliánovi sa pri príprave časopisu pridalo niekoľko rehoľných spolubratov, ktorí museli vydavateľstvo časopisu už v októbri 1922 presťahovať do polorozpadnutého kláštora v ďalekom Grodne. Prudko rastúci náklad časopisu však nútil Maximiliána uvažovať o založení úplne nového kláštora, ktorý by slúžil výlučne ako vydavateľské centrum.

Pri distribúcii časopisu v japončine sv. Maximiliánovi a jeho rehoľným spolubratom pomáhal v japonskej Nagoji slovenský verbista Benignus Babulík. Zdieľať

Po rozhovoroch s kniežaťom Janom Druckim-Lubeckim dostal do daru pozemok neďaleko Varšavy, pri jednej z hlavných železničných tratí v Poľsku. Na tomto pozemku vznikol kláštor, presnejšie kláštorné mestečko, ktoré dostalo názov Niepokalanów – voľne preložené Mesto Nepoškvrnenej.

Rehoľníci tu žili v extrémnej chudobe, ako si prial zakladateľ rehole sv. František. Pracovali však s nadšením pre Božie kráľovstvo na najnovších tlačiarenských strojoch, pričom využívali najmodernejšie technológie. Maximilián dokonca uvažoval o výstavbe kláštorného letiska, aby sa posolstvo dobrého tlačeného slova čo najskôr dostávalo k čitateľom.

Náklad časopisu rástol z mesiaca na mesiac a v roku 1938 dosiahol milión výtlačkov mesačne. V tomto období bol Niepokalanów najväčším kresťanským kláštorom sveta s viac ako 700 rehoľníkmi a s plne sebestačným hospodárskym systémom.

Časopis Rycerz Niepokalanej však nie je jediným titulom, ktorý v Niepokalanowe vychádzal. Od roku 1935 tu vydávali aj denník Mały Dziennik, ktorý sa čoskoro ako najlacnejšie poľské noviny stal veľmi populárnym. Okrem týchto dvoch najžiadanejších titulov v Niepokalanowe vychádzalo pred vojnou ešte päť ďalších časopisov. Pre ilustráciu, v roku 1937 bolo v niepokalanowskej tlačiarni použitých viac ako 1 600 ton papiera a približne 35 ton tlačiarenskej farby. 

V roku 1930 odišiel Maximilián Kolbe na misie do Japonska. Svoje dielo s dôverou odovzdal spolubratom a odchádzal do neznáma definitívne, aby aj v Ázii šíril apoštolát prostredníctvom masmédií zverený mimoriadnej ochrane Panny Márie. Jeho predstavení ho ale v roku 1936 povolali späť do Niepokalanowa.

Za niekoľko rokov v Japonsku však stihol založiť obdobu Niepokalanowa – Mugenzai no Sono na predmestí Nagasaki a už mesiac po príchode do krajiny vychádzajúceho slnka vydáva japonskú obdobu Ryczerza Niepokalanej – Seibo no Kishi. Tento titul sa stal rýchlo jedným z najčítanejších katolíckych časopisov v Ázii. Opäť vznikal v plnej dôvere v Božiu pomoc, bez akéhokoľvek materiálneho zázemia.

Za zmienku stojí, že pri distribúcii časopisu v japončine sv. Maximiliánovi a jeho rehoľným spolubratom pomáhal v japonskej Nagoji slovenský verbista Benignus Babulík, ktorý s poľskými misionármi udržiaval veľmi srdečné vzťahy.

Japonský Niepokalanów, ktorý sa nachádza len niekoľko kilometrov od miesta výbuchu atómovej bomby zhodenej na Nagasaki v roku 1945, zázrakom túto tragickú udalosť prežil iba s drobnými škodami na oknách.

Je potrebné spomenúť, že k masmediálnemu apoštolátu sv. Maximiliána patril aj apoštolát prostredníctvom rozhlasu. V roku 1938 vznikla v Niepokalanowe rozhlasová stanica, ktorá však dlho nevysielala a bola obnovená až po roku 1990.

Svedok lásky na mieste, kde mala triumfovať nenávisť

Maximilián Kolbe ako významný predstaviteľ poľskej inteligencie s výrazným vplyvom na svojich súčasníkov bol okamžite po útoku na Poľsko nemeckými okupantmi vnímaný ako mimoriadne nebezpečný nepriateľ, ktorého treba čo najskôr eliminovať.

Už niekoľko dní po vypuknutí vojny bol spolu so svojimi rehoľnými spolubratmi v Niepokalanowe zatknutý. Nemci ich odviezli do internačného tábora v Ostrzeszowe. Na sviatok Nepoškvrneného Počatia 8. decembra 1939 boli prepustení a mohli sa vrátiť do niepokalanowského kláštora. Ten našli zdevastovaný a vyrabovaný. Bolo zrejmé, že ich novinárska a vydavateľská práca sa nateraz skončila.

Sv. Maximilián však rýchlo pochopil, čo chce od neho v danej situácii Boh. Veľký kláštorný komplex sa stal útočiskom pre zástupy ľudí, ktorí sa náhle ocitli bez domova. A tak kláštorné múry prichýlili aj 1 500 Židov vyhnaných z Poznańského vojvodstva. Maximilián povzbudzoval svojich bratov, aby týmto úbožiakom čo najviac uľahčil ich tragickú situáciu. Hoci sami nemali čo do úst, delili sa aj s tým málom, čo mali.

Nemci však nenechali Maximiliána na slobode dlho. Už vo februári 1941 zastalo pred bránou kláštora auto gestapa, ktoré gvardiána kláštora spolu s niekoľkými ďalšími spolubratmi odviezlo do väzenia na varšavskom Pawiaku. Odtiaľ sa v máji 1941 dostal do vyhladzovacieho koncentračného tábora Auschwitz, aby tu zavŕšil v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie svoje pozemské putovanie ako dobrovoľná obeta za neznámeho spoluväzňa, otca rodiny Franciszka Gajowniczka.

Prečítajte si aj
Služobníčka života v tábore smrti: príbeh pôrodnej asistentky v Osvienčime Zdieľať

V niepokalanowskom archíve sa nachádza niekoľko písomných svedectiev spoluväzňov sv. Maximiliána z varšavskej väznice Pawiak i z osvienčimského koncentračného tábora. Majú veľkú výpovednú hodnotu a opisujú správanie tohto človeka v extrémnych podmienkach „pekla na zemi“. Opisujú jeho aktívnu pastoráciu medzi ľuďmi, ktorí strácali vieru v ľudskosť a Božiu dobrotu, no vďaka jeho kňazskému svedectvu znova nachádzali nádej.

Spoluväzeň sv. Maximiliána v osvienčimskom koncentračnom tábore Michał Micherdziński poskytol dva roky pred svojou smrťou (zomrel v roku 2006) rozhovor, ktorý bol nedávno publikovaný na viacerých poľských katolíckych serveroch. Opisuje v ňom udalosti, ktoré predchádzali jeho mučeníckej smrti a ktorými vydal najvyššie svedectvo svojho kňazského života.

Spomína aj jeden zaujímavý detail, ktorý si nevšimol doposiaľ nik zo svedkov tejto udalosti. Opisuje, čo sa stalo po známej otázke esesáka svojmu pobočníkovi „Čo chce tá poľská sviňa?“, ktorú položil, keď páter Maximilián vystúpil z radu väzňov po selekcii. Maximilián nacistickému dôstojníkovi plynulou nemčinou povedal: „Chcem za neho zomrieť,“ pričom ukázal na Gajowniczka.

Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz otvorili od údivu ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného sekularizmu, bolo čímsi nepochopiteľným, že niekto chce umrieť za iného človeka. Micherdziński ďalej hovorí: „Padla druhá otázka: «Kto si?». Otec Maximilián odpovedal: «Som poľský katolícky kňaz.» (...) Je zaujímavé, že pri tomto rozhovore otec Maximilián ani raz nepoužil slovo prosím. Je to iba žiadosť, ktorá Nemca zlomila. (...)

A nakoniec sa stalo čosi, čo dodnes nemôžu pochopiť ani Nemci a ani väzni. Kapitán SS začal otcovi Maximiliánovi vykať. «Pane, prečo chcete za neho zomrieť?» (...) Iba raz v dejinách nacistických koncentračných táborov sa stalo, že vysoký dôstojník, ktorý zavraždil tisíce nevinných ľudí, sa takto prihovoril väzňovi.“

Svojou obetou za neznámeho spoluväzňa sa otec Maximilián najdokonalejšie pripodobnil obeti Krista Veľkňaza na kríži a stal sa svedkom lásky na mieste, kde mala definitívne triumfovať diabolská nenávisť.

Text bol pôvodne publikovaný v auguste 2017.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo