Byť dobrým ako chlieb. Príbeh Alberta Adama Chmielowskeho

„Máme byť ako chlieb, ktorý leží na stole pre všetkých, z ktorého si každý môže pre seba odkrojiť krajec a nasýtiť sa, ak je hladný“ (sv. Albert Adam Chmielowski).

Iba máloktorí svätí, ktorých je v cirkvi vďaka Bohu neúrekom, mali privilégium narodiť sa pre nebo v deň, keď všetci kresťania oslavujú narodenie Božieho Syna. Mužovi, ktorého chceme predstaviť, sa tohto privilégia dostalo a univerzálna cirkev mimo jeho rodiska si na neho spomína práve 25. decembra.

Muž, o ktorom bude reč, je na Slovensku pomerne neznámym svätcom, hoci doba, v ktorej žil, a miesto, kde pôsobil, nie sú vzdialené. Duchovné centrum jeho diela, pustovňa na tatranskej poľane Kalatówki, sa nachádza vzdušnou čiarou iba približne 2,5 km od slovenskej hranice.

Albert Adam Chmielowski, talentovaný maliar, ktorého kariéra vyzerala veľmi sľubne, zažil vo svojom umeleckom živote niečo, čo by sme mohli opísať jednou vetou. Prihovoril sa mu trpiaci a vysmievaný Kristus z obrazu, ktorý maľoval. Jeho život sa tak obrátil hore nohami. Všetko, čo pre neho malo dovtedy cenu a na čom si zakladal, sa zrazu stalo nepodstatným. Od tejto chvíle sa rozhodol objavovať a kontemplovať obraz Krista v tých najnúdznejších.

Jeho osobnosť a dielo boli pre Karola Wojtyłu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., natoľko fascinujúce, že ako mladý študent a neskôr novokňaz napísal v rokoch 1944 – 1950 divadelnú hru o tomto ochrancovi krakovských úbožiakov s názvom Brat nášho Boha.  

Málokto z pamätníkov nedávnej histórie si spomenie, že jeho kanonizácia spojila zástupy Poliakov, Čechov a Slovákov na rímskom Námestí sv. Petra. Novembrový deň roku 1989, keď bol spolu s Anežkou Českou vyhlásený za svätého, predznamenal skorý pád bezbožného komunistického režimu v bývalom Československu.

Detstvo a roky mladosti

Adam Chmielowski, neskorší brat Albert, sa narodil 20. augusta 1845 v Igołomii v Malopoľskom vojvodstve v rodine Wojciecha a Józefy Chmielowskich. Šesť dní po svojom narodení bol pokrstený vo farskom kostole a pri krste dostal mená Adam Hilary Bernard. Otec Adama bol prednostom colnej komory (dnes by sme jeho funkciu mohli nazvať riaditeľ daňového úradu) v Igołomii a neskôr sa stal tajomníkom kolégia vo Varšave.

K Adamovi neskôr pribudli ďalší traja súrodenci: Stanisław, Marian a Jadwiga. Bezstarostné detstvo Adama veľmi rýchlo prerušila smrteľná choroba otca. Zomrel v roku 1853. Hoci Chmielowskí nepatrili k chudobným rodinám, pani Chmielowska sa po smrti svojho manžela starala o živobytie pre svoje deti s veľkou námahou a značnými ťažkosťami.

Predala všetok rodinný majetok a za utŕžené peniaze kúpila meštiansky dom vo Varšave. Hlavným zdrojom príjmov, ktoré mali uživiť ju a jej deti, boli príjmy z nájomného. Napriek tomu bola ekonomická situácia rodiny Chmielowskej čoraz ťažšia.

Na podnet príbuzných súhlasila s vyslaním dvanásťročného Adama na štúdiá do Sankt Peterburgu. Ako syn štátneho úradníka tam mal zabezpečené bezplatné miesto na škole. Schopného a inteligentného chlapca si v Škole kadetov všimol cár Alexander II., ktorý sa s ním počas  návštevy školy dlhšie zhováral a dokonca ho poctil akýmsi presne nešpecifikovaným vojenským vyznamenaním. Adam bol nadšený.

No toto nadšenie nezdieľala jeho matka, ktorá sa od útleho detstva snažila svojim deťom odovzdávať lásku k Poľsku, ktoré bolo pozbavené svojej štátnosti a rozdelené medzi tri mocnosti (Rusko, Prusko a Rakúsko). Keď videla, ako sa jej syn pomaly porušťuje, rozhodla sa nepustiť ho naspäť do školy aj za cenu, že stratí privilégiá vdovy po štátnom úradníkovi. Napriek finančným ťažkostiam zapísala syna na poľské reálne gymnázium vo Varšave.

V roku 1859, šesť rokov po smrti svojho manžela, zomiera aj pani Chmielowska. Pred smrťou matka odovzdala svojmu najstaršiemu synovi Adamovi obrázok Čenstochovskej Panny Márie s prosbou, aby si ho nechal na pamiatku. Adam ho po celý život nosil so sebou a azda aj táto udalosť mala vplyv na to, že svoje budúce veľké dielo zveril do osobitnej ochrany Božej Matke.

Osirotenú skupinku detí prichýlila ich teta, otcova sestra Petronela Chmielowska, a zahŕňala ich pravou materinskou láskou.

Účasť v protiruskom povstaní a roky exilu

V roku 1863 sa Adam zúčastnil na tzv. Januárovom povstaní, ktoré má oslobodiť okupované poľské územia od cárskej ruskej nadvlády. V bitke pri Melchowe utrpí Adam po výbuchu granátu vážne zranenie, ktoré vedie k amputácii ľavej nohy. Po tejto prehratej bitke sa dostáva do ruského zajatia. Na naliehanie a intervenciu príbuzných ho ruské úrady prepustili pod podmienkou, že odíde z krajiny. Odišiel teda do Paríža, aby sa doliečil a prípadne pokračoval v štúdiu.

Vo francúzskej metropole nadviazal kontakty so školou v Batignolles. Hľadal možnosti rozvíjať svoje umelecké nadanie, okrem iného v kontaktoch s veľkými maliarmi vtedajšieho obdobia.

Amazonka.

V júli 1865 sa vrátil do Varšavy. Túžba po zdokonalení svojich maliarskych zručností ho viedla k nadviazaniu kontaktov s najvýznamnejšími poľskými maliarmi tej doby. Jeho príbuzní však neboli nadšení umeleckými ambíciami mladého Adama a trvali na tom, aby sa začal venovať niečomu praktickejšiemu.

Odchádza opäť na štúdiá do zahraničia, tentoraz do belgického Gentu, aby sa venoval štúdiu technických disciplín. Keďže nemal rád matematiku a čoraz intenzívnejšie pociťoval, že nemá ani potrebné technické zručnosti, napriek nevôli príbuzných sa rozhodol pokračovať v štúdiu výtvarného umenia.

Vďaka priateľstvu s presláveným krakovským maliarom Janom Matejkom a profesorom literatúry na Jagelovskej univerzite Lucjanom Siemieńskim získal od grófa Włodzimierza Dzieduszyckeho ročné štipendium na štúdium v zahraničí. Odchádza študovať do Mníchova na Akadémiu výtvarného umenia.

Jeho obrazy sa čoskoro stali slávnymi v celom Poľsku. Prispela k tomu z jednej strany ostrá kritika, ale aj články oceňujúce umeleckú jedinečnosť Chmielowskeho, ktorý odmietal kopírovať techniku známych umelcov a svoje pocity na obrazoch vyjadroval hrou svetla a farieb. Jeho obrazy vyjadrovali hodnotový svet autora, hlboko veriaceho a praktizujúceho kresťana. V bohémskom prostredí umelcov mu to prinieslo čoraz väčšiu osamelosť. Z najznámejších obrazov Chmielowskeho možno spomenúť diela Po dueli, Dievča so psíkom, Cintorín, Dáma s listom, Povstalec na koni, Vízia sv. Margaréty, Západ slnka či Amazonka.

Umelecká tvorba po návrate do Poľska

Po návrate do vlasti sa Adam Chmielowski púšťa s veľkým nadšením do umeleckej tvorby. Stáva sa čoraz žiadanejším maliarom a pohybuje sa v kruhoch vtedajšej poľskej kultúrnej elity – Henryka Sienkiewicza, Stanisława Witkiewicza a iných.

V roku 1876 vydal Chmielowski rozsahom malé, no zároveň veľmi pozoruhodné dielo s názvom O podstate umenia. V tejto rozprave sa snažil čitateľa presvedčiť, že pri spoznávaní podstaty krásy nemôžeme vychádzať z jej definície, ale z ľudskej duše, lebo predovšetkým v nej je prameň krásy. Aká je duša umelca, také je jeho dielo – veľké alebo malé, bohaté či chudobné. Dielo umelca má byť vyjadrením jeho duše a duša sa nevyjadrí, keď má v sebe prázdno, keď nepociťuje vnútornú dynamiku.

Podľa Chmielowskeho môžeme pokladať za umelca každého človeka, ktorý má bohatý vnútorný život a dokáže ho nejakým spôsobom vyjadriť. Ako maliar na voľnej nohe putoval po rozličných kútoch Poľska. Podarilo sa mu zrealizovať aj jeho veľkú túžbu – umeleckú cestu do Benátok.

S rastúcim počtom úspechov a čoraz väčšou akceptáciou vo svete vtedajšej umeleckej elity však čoraz väčšmi pociťoval, že život umelca ho nenapĺňa šťastím a pokojom. Hľadal čosi viac. 24. septembra 1880 požiadal o prijatie do rehole jezuitov v Starej Wsi. To bola bodka za jeho svetskou kariérou akademického maliara. Na svojom konte mal 31 olejomalieb, 25 akvarelov a skíc.

Ecce Homo.

Niekoľko obrazov však vzniklo aj neskôr. Azda najznámejším obrazom Adama Chmielowskeho sa stal v podstate nedokončený obraz Ecce Homo. Na tomto obraze začal pracovať v roku 1879. Začal ho maľovať v Ľvove v ateliéri svojho maliarskeho kolegu a priateľa Leona Wyczółkowskeho. Po dlhšej prestávke, počas ktorej vstúpil do noviciátu jezuitov, prežil ťažké psychické zrútenie a rekonvalescenciu, sa k obrazu vrátil po svojej hlbokej konverzii.

Nastala počas návštev krakovskej nocľahárne pre bezdomovcov, kde sa stretal s extrémnou chudobou a hladom. Začal kontemplovať Pánovo utrpenie a vrátil sa k maľovaniu nedokončeného obrazu. Stalo sa tak na podnet vtedajšieho gréckokatolíckeho metropolitu Ľvova arcibiskupa Andrzeja Szeptyckeho, ktorý si Alberta Chmielowskeho veľmi vážil a finančne podporoval ním zriadené útulky.

Obrat v živote

Prvé mesiace noviciátu boli pre Adama radostnými chvíľami. Dokonca pokračoval vo svojej umeleckej činnosti. V jednom zo svojich listov z vtedajšieho obdobia píše: „Som šťastný. Maľujem a istotne budem maľovať veľa a lepšie.“ Šťastie z nového života v kruhu jezuitov však netrvalo dlho.

5. apríla 1881 odchádza z kláštora v Starej Wsi v stave ťažkej depresie. Musel odísť do nemocnice pre psychicky chorých vo Ľvove, kde pobudol do 22. januára 1882. Z nemocnice ho zaviezol jeho brat Stanisław na svoje panstvo v obci Kudryńce na území dnešnej Ukrajiny, aby v tichu vidieckeho prostredia mohol nadobudnúť opäť stratenú psychickú rovnováhu. Definitívnym vyliečením bola pre Adama spoveď u Leopolda Pogorzelskeho, farára v Szarogrode.

Ponižujúce zakončenie Chmielowskeho noviciátu u jezuitov nezmenilo jeho postoje. Na odporúčanie pátra Pogorzelskeho vstúpil do Tretieho rádu sv. Františka. Ako terciár, ktorý nasledoval sv. Františka v jeho mládeneckom obrátení, sa Chmielowski stal putujúcim apoštolom, ktorý šíril myšlienku tretieho rádu sv. Františka medzi vidieckym ľudom. Cestou opravoval chudobné chátrajúce kostoly, kaplnky pri cestách, sochy a oltárne obrazy.

Dáma s listom.

Radosť z františkánskeho apoštolátu však tiež trvala krátko. V roku 1884 dostal príkaz od cárskych úradov, aby okamžite opustil územie Ruského impéria, v opačnom prípade mu hrozil trest vysídlenia na Sibír. Odišiel teda z poľských krajov okupovaných Ruskom do Krakova.

Príchod do Krakova definitívnym spôsobom zmenil jeho život. Na Basztowej ulici si Adam Chmielowski zriadil ateliér, ktorý sa veľmi rýchlo stal útulkom pre krakovských úbožiakov. Čoraz intenzívnejšie pracoval na poli charitatívnej pomoci najnúdznejším.

V roku 1888 podpísal dohodu s krakovským magistrátom, v ktorej na seba berie záväzok bezplatne sa starať o mestský útulok na Piekarskej ulici, ktorý mal ochrániť mnohých bezdomovcov pred zamrznutím.

Tým, že prevzal riadenie útulku pre bezdomovcov, stal sa jedným z nich. Nikoho zo svojich „klientov“ sa nepýtal na minulosť, jedol spolu s nimi z toho istého hrnca, pre nich vystieral žobrajúcu dlaň. Celé štvrťstoročie býval brat Albert v útulku a opúšťal ho len vtedy, keď cestoval do iných poľských miest pracovať pre takých istých úbožiakov.

Na sklonku 19. storočia bola Galícia, východná časť Poľska, pod okupáciou Rakúsko-Uhorska, neobyčajne chudobným regiónom. Chýbajúci priemysel, prebytok vidieckej pracovnej sily, ktorá sa nevedela uplatniť v poľnohospodárstve a neúspešne hľadala svoj chlieb v mestách, obrovské rozdiely medzi hŕstkou magnátov a zástupmi chudobných, to všetko zvyšovalo počty bezdomovcov neschopných nájsť si prácu. Po krakovských uliciach, ako aj po uliciach iných poľských miest, sa potĺkali bezprizorné deti, ktoré zúfalí rodičia ponechávali svojmu osudu.

Spoločenská reforma ako návrat ku kresťanským koreňom

Brat Albert si uvedomoval, že filantropia, ktorá sa stala súčasťou akéhosi spoločenského bontónu vyššie postavených vrstiev, ťaživú situáciu zástupov úbožiakov nerieši. Uvedomoval si, že je potrebné dramaticky zmeniť myslenie sebeckej spoločnosti, že je potrebné prestavať svet v Kristovi.

S obavami sledoval narastajúce revolučné nálady v Rusku a spoločensko-hospodársku situáciu v Galícii. V tomto období napísal: „... všimol som si, že rozum spoločnosti nie je ani taký veľký ako rozum obyčajného sedliaka na dedine. Sedliak nikdy neodmietne prosiacemu nocľah a chlieb, lebo vie, že môže z pomsty podpáliť jeho dom. Zdá sa, že spoločnosť nemyslí na to, že rozmnožuje podpaľačov, ktorí sú škodliví ako jednotlivci a vo veľkej skupine sa môžu stať nebezpečnými.“

„Bratovi Albertovi veľmi záležalo na tom, aby sa rehoľný habit čo najviac priblížil k robotníckym montérkam.“Zdieľať

O možnosti eliminácie všeobecnej biedy prostredníctvom reformy brat Albert v tomto  období písal: „Milosrdenstvo už nepostačuje a jedného rána sa môže stať úplne bezcieľne a zachovať si iba svoj symbolický význam, čiže môže stratiť svoj základný zmysel. V takejto situácii je potrebná všeobecná reforma vzťahov, ktorá by odstránila príčiny chudoby, a tak odobrala milosrdenstvu spoločenskú úlohu, ktorú nemôže plniť, a ponechala by mu iba individuálne skutky s ich morálnymi hodnotami. Z mnohých návrhov reforiem je najradikálnejšia tá, ktorá navrhuje zoštátniť výrobné nástroje. Bola by to teda reforma čisto hospodárska, ktorá by v podstate nenarúšala ľudské svedomia.“

Chmielowski bol presvedčený, že v katolíckom Poľsku môže takúto reformu uskutočniť práve františkánske terciárske hnutie, v duchu vzájomného porozumenia a úcty.

Mních na cintoríne.

S bratom Albertom sa počas jeho pobytov na Kalatówkách chceli stretnúť mnohí predstavitelia poľskej elity. Brat Albert pre mnohých symbolizoval čosi nové, nanovo objavené hodnoty evanjelia. Podľa niektorých prameňov sa s ním dokonca na vlastnú žiadosť stretol Lenin počas svojho pobytu v Zakopanom, aby s ním mohol diskutovať o jeho pohľadoch na zmenu pomerov vo svete, hoci je evidentné, že o správnosti svojich názorov brata Alberta nepresvedčil a ani bratovi Albertovi sa nepodarilo presvedčiť Lenina o nemožnosti zmeniť svet k lepšiemu cez nenávisť.

S Leninom sa tiež spája iná zaujímavá udalosť. Mnoho rokov po smrti sv. Alberta Chmielowskeho, po tom, ako sa v rokoch krátko po druhej svetovej vojne dostal slávny obraz Ecce Homo po rozličných peripetiách do skladov Múzea ukrajinského umenia v Kyjeve, ho náhodou v tomto sklade našiel poľský profesor Jan Majda. O svojom náleze informoval sestry albertínky v Poľsku a zároveň požiadal vedenie múzea o vrátenie obrazu Poľsku, pričom sa odvolal na známosť sv. Alberta Chmielowskeho s Leninom.

Ako dôkaz toho, že Lenin brata Alberta navštívil, poslal do Kyjeva obraz, ktorý toto ich stretnutie znázorňoval. Sovietski súdruhovia tomu ale zrejme príliš neverili, keďže trvalo ešte pomerne dlho, kým sa obraz do Poľska vrátil. A vrátil sa až po tom, ako sestry albertínky v jednej z predajní umeleckých diel v Krakove našli pomerne lacný obraz ľvovského rodáka, ukrajinského umelca Ivana Truša. Tento obraz kúpili a so súhlasom moskovských úradov ho vymenili za dielo sv. Alberta Chmielowskeho.

V júli 1978 sa teda obraz Ecce Homo vrátil do Poľska a dnes sa nachádza na hlavnom oltári Kostola sv. brata Alberta v Krakove-Prądniku Czerwonom.

Zakladateľ kongregácií Bratov a Sestier slúžiacich chudobným

Vízia hospodárskej reformy prostredníctvom terciárskeho hnutia sa mu nenaplnila. Založil však dve rehoľné spoločnosti: Bratov (25. augusta 1888) a Sestier (15. januára 1891) slúžiacich chudobným Tretieho rádu sv. Františka.  

Rehoľné spoločenstvá, ktoré založil, pokladal za rehoľu ľudu a pre ľud. Ich základným dokumentom bola prvotná regula sv. Františka, ako jediný právny základ. Nezviazal ju kánonmi a paragrafmi tradičného rehoľného života, ale dal svojim reholiam plnú voľnosť pri práci na poli ohlasovania Krista prostredníctvom zmenšovania spoločenskej biedy takými metódami, ktoré budú pokladať za najlepšie. Jedinou podmienkou bolo, aby konali v súlade s evanjeliom.

Útulky sa stali hlavnými strediskami Chmielowskeho práce. Podľa jeho slov sa mali stať „domami, kde najnižší proletariát, teda ľudia bez domova, úbožiaci, postihnutí, žobráci, remeselníci bez práce, nájde záchranu vo svojich posledných potrebách a môže si zlepšiť svoju materiálnu situáciu dobrovoľnou zárobkovou činnosťou. Vo všeobecnosti sú to domy tak dočasného útulku, ako aj stálej strechy nad hlavou a miesta dobrovoľnej práce“.

Sv. brat Albert chcel, aby útulky boli sebestačnými miniatúrnymi spoločenstvami, v ktorých všetci spoločne, teda bezdomovci spolu s rehoľníkmi, spoločnými silami zarábajú na živobytie.

„Sv. brat Albert chcel, aby útulky boli sebestačnými miniatúrnymi spoločenstvami, v ktorých všetci spoločne, teda bezdomovci spolu s rehoľníkmi, spoločnými silami zarábajú na živobytie.“ Zdieľať

Na pobyt v týchto miniatúrnych komúnach mal právo každý chudobný, lebo podľa brata Alberta je dôležité, aby sme „každému hladnému dali jesť, bezdomovcovi poskytli miesto a nahému odev, lebo človek, ktorý je z akýchkoľvek dôvodov bez strechy a kúska chleba, môže ho iba ukradnúť alebo žobrať, aby zostal pri živote. V tomto úbohom stave väčšinou nie je schopný pracovať a nie je pre neho ani ľahké nájsť si prácu. Ak teda v meste nejestvuje ustanovizeň na záchranu takýchto ľudí, ostáva iba použitie represií polície, súdov, väzení alebo nemocníc, avšak ich použitie je tak falošné, ako sú jeho výsledky mizivé“.

Obraz Alberta Adama Chmielowskeho od Leona Wyczółkowskieho. 

V práci sv. Alberta malo prvenstvo zakladanie útulkov vo veľkých mestách, lebo práve v nich sa najväčšmi zhromažďovali ľudia bez strechy nad hlavou. Brat Albert plánoval vytvoriť sieť útulkov na všetkých železničných uzloch, v blízkosti baní, prístavov a iných miest, kde sa masovo zhromažďovali chudobní robotníci a nezamestnaní. Okrem Krakova útulky albertínov a albertínok (všeobecne rozšírené pomenovanie rehole bratov a sestier Tretieho rádu sv. Františka slúžiacich chudobným) vznikli v ďalších veľkých poľských mestách: Ľvove, Sokali, Tarnove, Stanisławowe, Przemyśli, Kielciach, Tarnopole a v Jarosławi. Dovedna dvadsať centier boja s chudobou.

Okrem útulkov zakladal brat Albert domy pre deti a mládež z ulice, domy pre invalidov, starých ľudí a nevyliečiteľne chorých.

Prečítajte si aj
Svätý Maximilián Mária Kolbe – patrón našich ťažkých čiasZdieľať

Dôležitú úlohu v diele sv. brata Alberta zohrávali pustovne, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou duchovnej formácie bratov a sestier z ním založených reholí. Tu čerpali a čerpajú silu pre starostlivosť o Krista ukrytého v jeho najbiednejších bratoch a sestrách. Najznámejšími sa stali pustovne na už spomínaných Kalatówkách v Tatrách. 

Tieto domy boli postavené na pozemku grófa Władysława Zamoyskeho, ktorý chcel darovať bratovi Albertovi toľko pozemku, koľko bude chcieť. Brat Albert nechcel prijať žiaden majetok, naopak, spolu so svojimi spolubratmi chodil ťažko pracovať na stavbu cesty spájajúcej Zakopane s Morským Okom. Obrazne povedané, bratovi Albertovi veľmi záležalo na tom, aby sa rehoľný habit čo najviac priblížil k robotníckym montérkam.

Kláštor na Kalatówkách sa stal symbolom slobodného Poľska a reformy, ktorá mala byť radikálnym návratom ku kresťanským koreňom.

Narodenie pre nebo

Brat Albert unavený častým cestovaním pre pomoc chudobným ochorel na rakovinu žalúdka. Pre Krista v najchudobnejších bratoch a sestrách sa obetoval až do krajnosti. Choroba ho pripútala na lôžko až päť dní pred smrťou.

Deň, keď sa narodil pre nebo, je veľmi symbolický – 25. december 1916. Na jeho pohrebe sa zúčastnila vysoká cirkevná hierarchia na čele s kardinálom Adamom Stefanom Sapiehom, predstavitelia mesta Krakova, Jagelovskej univerzity a nespočetné zástupy chudobných rozličných vierovyznaní a národností, ktorí ho pokladali za svojho otca.

Brat Albert Adam Chmielowski bol vyhlásený za blahoslaveného 25. júna 1983 v Krakove. Kanonizovaný bol spolu so sv. Anežkou Českou dňa 12. novembra 1989 v Ríme. Za blahoslaveného aj za svätého ho vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II.