Stvorenie ospevuje zostúpenie Boha medzi ľudí

Deň modlitby za starostlivosť o stvorenstvo, zavedený pápežom Františkom na 1. septembra, sa kryje so začiatkom roka v byzantskej liturgickej tradícii.

Je to mesiac posledných oberačiek a začiatku prípravy na nový cyklus vegetácie, a teda vhodný moment na poďakovanie Bohu za prozreteľnosť voči celému stvoreniu a predovšetkým za dielo vykúpenia v Kristovi, ktorý sa vtelil, aby priviedol všetko k jednote a zmieril ľudí v sebe samom.

V ten istý deň sa slávi sviatok svätého Simeona Stĺpnika, ktorý žil v Sýrii v 5. storočí ako mních a pustovník na stĺpe.

V liturgických textoch sa objasňuje, ako chvála celého stvorenia vyviera z Kristovho utrpenia, smrti a vzkriesenia. Ide o tajomstvo, ktoré obnovuje človeka a stvorenie:

„Ty, ktorý zo svojej vôle tvoríš všetky veci a pretváraš ich a svojím utrpením obraciaš tieň smrti na večný život, Božie Slovo, my všetci, tvoje diela, ťa neustále oslavujeme ako Pána a vyvyšujeme ťa naveky. Z tvojho prebodnutého boku kvapky božského prameňa tvojej oživujúcej krvi, Kriste, kvapkajúc na zem v zhode so spásnou ekonómiou nanovo vymodelovali narodených zo zeme.“ 

V Máriinom lone, akoby v novom raji a novej peci, človek je nanovo modelovaný a nanovo stvorený v Kristovi:

„My veriaci ťa kontemplujeme, Bohorodička, ako duchovnú pec: ako zachránila troch mládencov, tak ten, ktorý je vyvýšený nad všetko, úplne nanovo vymodeloval mňa, človeka, v tvojom lone, on, Boh otcov.“

A to isté stvorenie ma účasť s ľudstvom na tajomstve vykúpenia: chrámová opona sa roztrhne pred Kristovým krížom, slnko sa zatemní a zahalí tmou pred jeho utrpením, pokým nezažiari jeho hrob:

„Tvoj hrob, prameň nášho vzkriesenia, Kriste, sa zjavil ako nositeľ života, je krajší než raj, žiarivejší než hociktoré kráľovské lôžko.“ 

Tajomstvo vtelenia, „zostúpenie Boha“, ospevované byzantskou liturgiou, je príčinou a prameňom chvály anjelov a mládencov v peci, obrazom ľudstva a celého stvorenia.

„Slávne zničenie, božské bohatstvo tvojej chudoby, Kriste, udivilo anjelov, ktorí ťa vidia pribitého na kríži. Oheň mal strach kedysi v Babylónsku pred zostúpením Boha. Preto mládenci, akoby tancujúc na lúke, odriekajú žalm: Požehnaný si, Bože, Boh našich otcov.“ 

V liturgii sa začiatok roka zjavuje ako nové stvorenie a zdôrazňuje sa postava Krista ako stvoriteľa. Preto jeho požehnanie nového roka je vnímané ako skutok jeho stvoriteľskej a prozreteľnej ruky nad svetom a Cirkvou:

„Ty, ktorý si múdrosťou stvoril svet, Slovo Otca, ktorý si pred vekmi, a utvoril si celé stvorenie svojím všemocným slovom, požehnaj korunu roka svojej dobroty na príhovor Božej Matky a všetkých svojich svätých.“ 

Niektoré texty znovu opakujú úryvok z Lukášovho evanjelia (4,16-22) a uvádzajú tému Krista učiteľa svojej cirkvi:

„Ty, ktorý si kedysi na hore Sinaj napísal tabule Zákona, ty sám, v tele, si prijal v Nazarete prorockú knihu, aby si čítal, Kriste Bože, a keď si ju otvoril, učil si z nej národy, že v tebe sa splnilo Písmo. Keď sme sa dozvedeli modlitbu z božskej náuky, ktorú nám dal sám Kristus, každý deň voláme k stvoriteľovi: Otče nás, ktorý prebývaš na nebesiach, daj nám každodenný chlieb, bez prihliadania na naše viny.“

V modlitbe sa, napokon, prosí o Pánovu ochranu celého stvorenia:

„Ty, ó kráľ, ty, ktorý si a zostávaš naveky bez konca, prijmi modlitbu hriešnikov, ktorí prosia o spásu, a udeľ, priateľ ľudí, plodnosť svojej zemi, darujúc jej mierne počasie, na príhovor Bohorodičky. Tvorca všetkého stvoreného, ktorý máš vo svojej moci časy a momenty, požehnaj korunu roka svojej dobroty, Pane, zachovávajúc nás v mieri.“

Článok pôvodne vyšiel v roku 2015 v oficiálnom vatikánskom denníku L'Osservatore Romano.

Preložil otec Ján Krupa.