Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
01. september 2017

Stvorenie ospevuje zostúpenie Boha medzi ľudí

K začiatku nového liturgického roka v byzantskej tradícii.
Stvorenie ospevuje zostúpenie Boha medzi ľudí

Ilustračné foto – TASR/Michal Svítok

Deň modlitby za starostlivosť o stvorenstvo, zavedený pápežom Františkom na 1. septembra, sa kryje so začiatkom roka v byzantskej liturgickej tradícii.

Je to mesiac posledných oberačiek a začiatku prípravy na nový cyklus vegetácie, a teda vhodný moment na poďakovanie Bohu za prozreteľnosť voči celému stvoreniu a predovšetkým za dielo vykúpenia v Kristovi, ktorý sa vtelil, aby priviedol všetko k jednote a zmieril ľudí v sebe samom.

V ten istý deň sa slávi sviatok svätého Simeona Stĺpnika, ktorý žil v Sýrii v 5. storočí ako mních a pustovník na stĺpe.

V liturgických textoch sa objasňuje, ako chvála celého stvorenia vyviera z Kristovho utrpenia, smrti a vzkriesenia. Ide o tajomstvo, ktoré obnovuje človeka a stvorenie:

„Ty, ktorý zo svojej vôle tvoríš všetky veci a pretváraš ich a svojím utrpením obraciaš tieň smrti na večný život, Božie Slovo, my všetci, tvoje diela, ťa neustále oslavujeme ako Pána a vyvyšujeme ťa naveky. Z tvojho prebodnutého boku kvapky božského prameňa tvojej oživujúcej krvi, Kriste, kvapkajúc na zem v zhode so spásnou ekonómiou nanovo vymodelovali narodených zo zeme.“ 

V Máriinom lone, akoby v novom raji a novej peci, človek je nanovo modelovaný a nanovo stvorený v Kristovi:

„My veriaci ťa kontemplujeme, Bohorodička, ako duchovnú pec: ako zachránila troch mládencov, tak ten, ktorý je vyvýšený nad všetko, úplne nanovo vymodeloval mňa, človeka, v tvojom lone, on, Boh otcov.“

A to isté stvorenie ma účasť s ľudstvom na tajomstve vykúpenia: chrámová opona sa roztrhne pred Kristovým krížom, slnko sa zatemní a zahalí tmou pred jeho utrpením, pokým nezažiari jeho hrob:

„Tvoj hrob, prameň nášho vzkriesenia, Kriste, sa zjavil ako nositeľ života, je krajší než raj, žiarivejší než hociktoré kráľovské lôžko.“ 

Tajomstvo vtelenia, „zostúpenie Boha“, ospevované byzantskou liturgiou, je príčinou a prameňom chvály anjelov a mládencov v peci, obrazom ľudstva a celého stvorenia.

Inzercia

„Slávne zničenie, božské bohatstvo tvojej chudoby, Kriste, udivilo anjelov, ktorí ťa vidia pribitého na kríži. Oheň mal strach kedysi v Babylónsku pred zostúpením Boha. Preto mládenci, akoby tancujúc na lúke, odriekajú žalm: Požehnaný si, Bože, Boh našich otcov.“ 

V liturgii sa začiatok roka zjavuje ako nové stvorenie a zdôrazňuje sa postava Krista ako stvoriteľa. Preto jeho požehnanie nového roka je vnímané ako skutok jeho stvoriteľskej a prozreteľnej ruky nad svetom a Cirkvou:

„Ty, ktorý si múdrosťou stvoril svet, Slovo Otca, ktorý si pred vekmi, a utvoril si celé stvorenie svojím všemocným slovom, požehnaj korunu roka svojej dobroty na príhovor Božej Matky a všetkých svojich svätých.“ 

Niektoré texty znovu opakujú úryvok z Lukášovho evanjelia (4,16-22) a uvádzajú tému Krista učiteľa svojej cirkvi:

„Ty, ktorý si kedysi na hore Sinaj napísal tabule Zákona, ty sám, v tele, si prijal v Nazarete prorockú knihu, aby si čítal, Kriste Bože, a keď si ju otvoril, učil si z nej národy, že v tebe sa splnilo Písmo. Keď sme sa dozvedeli modlitbu z božskej náuky, ktorú nám dal sám Kristus, každý deň voláme k stvoriteľovi: Otče nás, ktorý prebývaš na nebesiach, daj nám každodenný chlieb, bez prihliadania na naše viny.“

V modlitbe sa, napokon, prosí o Pánovu ochranu celého stvorenia:

„Ty, ó kráľ, ty, ktorý si a zostávaš naveky bez konca, prijmi modlitbu hriešnikov, ktorí prosia o spásu, a udeľ, priateľ ľudí, plodnosť svojej zemi, darujúc jej mierne počasie, na príhovor Bohorodičky. Tvorca všetkého stvoreného, ktorý máš vo svojej moci časy a momenty, požehnaj korunu roka svojej dobroty, Pane, zachovávajúc nás v mieri.“

Článok pôvodne vyšiel v roku 2015 v oficiálnom vatikánskom denníku L'Osservatore Romano.

Preložil otec Ján Krupa.

Odporúčame

Skutky lásky

Skutky lásky

Nič nie je tak strašne poľutovaniahodné ako zatvrdnuté, stvrdnuté, ľahostajné, iba do seba zahľadené ľudské srdce. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.