V čase, keď som zobral do rúk knihu Tomáša Petráčka Církev, tradice, reforma. Odkaz Druhého vatikánského koncilu, som už poznal dve reakcie na ňu. Jednou bola polemická recenzia R. Cardala, druhou nadšené odporúčania môjho priateľa, na ktorého intuíciu často dám. So záujmom som sa teda dal do čítania.

Neoľutoval som. Tomáš Petráček je erudovaný autor, jeho analýza je podrobná, kniha sa číta ľahko, lebo je napísaná pútavo. Podobné dielo o II. Vatikánskom koncile v našom česko-slovenskom priestore mi nie je známe. Knihu môžem každému odporučiť. Podotýkam, že toto odporúčanie neznamená súhlas s autorovým videním. Niektoré závery knihy sú provokatívne a nedokážem ich prijať. V tejto chvíli ľutujem, že nie som cirkevným historikom, aby som dokázal s autorom plnohodnotne polemizovať. Napriek tomu sa o to miestami pokúsim, samozrejme, s rizikom subjektívneho a intuitívneho prístupu a bez nároku na systematickosť.

Najprv k obsahu knihy.

Vatikán II ako siedma paradigmatická zmena v myslení katolíckej cirkvi v jej histórii

Aby sme pochopili fundamentálny význam II. Vatikánskeho koncilu, Petráček považuje za nevyhnutné najprv v skratke (ktorá nie je až taká stručná) prebrať celé dvetisícročné dejiny cirkvi. K samotnému koncilu sa dostaneme až v tretej, záverečnej kapitole začínajúcej sa v polovici knihy. Zakrátko pochopíme prečo. V prvej kapitole preberieme najprv tých dvetisíc rokov, v ktorých autor rozoznáva sedem momentov, keď dochádza v myslení katolíckej cirkvi k paradigmatickej zmene v záujme adaptácie na zmenenú situáciu.

Knihu môžem každému odporučiť. Podotýkam, že toto odporúčanie neznamená súhlas s autorovým videním. Niektoré závery knihy sú provokatívne a nedokážem ich prijať. Zdieľať

Prvou zmenou je helenizácia kresťanstva, ku ktorej došlo niekoľko rokov po nanebovstúpení nášho Pána a ktorú presadili stúpenci sv. Pavla a sv. Jána. Evanjelium sa malo hlásať aj mimo židovského okruhu iným národom ich filozofickým jazykom, a to tak, že nie všetky nariadenia mojžišovského zákona budú pre nich záväzné.

Druhou zmenou je začiatkom 4. storočia premena cirkvi prenasledovanej na cirkev legálnu a čoskoro cirkev preferovanú. Treťou zmenou je adaptácia cirkvi na pomery po zániku Západorímskej ríše v roku 476. Štvrtou je príchod vrcholného stredoveku po roku 1000.

Piatou zmenou je reakcia na lutherovskú reformáciu, keď sa kresťanstvo v rámci Západu začína rozvíjať aj mimo katolíckej cirkvi. Šiestou je nástup moderny v podobe Francúzskej revolúcie v roku 1789, keď sa myšlienky zakorenené v kresťanstve začínajú rozvíjať v sekulárnom prostredí, teda i mimo rámca kresťanstva ako takého, dokonca sa začínajú obracať proti kresťanstvu, ktoré je ich pôvodným zdrojom.

Napokon poslednou paradigmatickou zmenou je nástup pápeža Jána XXIII., zvolávateľa II. Vatikánskeho koncilu.

Tomáš Petráček: Církev, tradice, reforma. Odkaz Druhého vatikánského koncilu. Vyšehrad 2016.

Kľúčové slovo: Zapuzdrenie

Petráček tvrdí, že prvé štyri paradigmatické zmeny boli jednoznačne úspešné. Vďaka prvej mohla cirkev sprostredkovať „Dobrú zvesť“ všetkým národom ríše či za jej hranicami. Vďaka druhej mohla pozitívne ovplyvňovať kultúru vládnej moci, vďaka tretej sa vyrovnala s pádom Ríma, vďaka štvrtej stvorila unikátnu civilizáciu vrcholného stredoveku, univerzít a gotiky.

Zároveň však tvrdí, že piata zmena, teda adaptácia na reformáciu neprebehla tak, ako mala. Došlo k masívnemu „zapuzdreniu“ v obrannom postoji, neustálemu vymedzovaniu sa voči novému nepriateľovi, protestantizmu. Vznikajúca náboženská pluralita bola pluralitou vzájomne nepriateľskou, katolíci i protestanti sa naučili dehumanizovať obraz protivníka, prišlo k ničivým náboženským vojnám 17. storočia. Zapuzdrenie pokračovalo i rovnako neúspešnou adaptáciou na vznik moderny vo Francúzskej revolúcii, keď sa cirkev začala vymedzovať i voči už otvorene protikresťanským sekulárnym prúdom. Autor hovorí o „piovskej“ ére (podľa vysokej frekvencii mena Pius u pápežov), ktorá trvala od roku 1775 (začiatok pontifikátu Pia VI.) po rok 1958 (koniec pontifikátu Pia XII.). Tak ako v neformálnej sekulárnej chronológii sa 19. storočie zvykne označovať za „dlhé“, pretože fakticky trvá od roku 1789 po rok 1914, v cirkevnej chronológii je práve piovská éra dlhým, predlhým 19. storočím.

Mentálne zapuzdrenie viedlo k vybudovaniu paternalistického prístupu hierarchie ku katolíckym laikom, historikom, politikom, teológom či vedcom, ako aj voči radovým veriacim. Toto prílišné riadenie veriacich nezriedka prekračovalo učiteľský úrad cirkvi, ako je chápaný dnes. A často viedlo k chybám, ktorých dôsledky katolíci znášajú dodnes.

Katolícki politici, vedci, teológovia v čase zapuzdrenia

Svoju hypotézu zapuzdrenia Petráček ilustruje v druhej kapitole analýzou štyroch príbehov z rozhrania 19. a 20. storočia. Prvým je príbeh francúzskeho katolíckeho politického hnutia Sillon, ktoré malo predstavovať adaptáciu francúzskeho katolicizmu na demokraciu. Napriek podpore zo strany významných francúzskych biskupov Sillon bol napokon zrušený apoštolským listom Notre charge pápeža Pia X. v roku 1910. Petráček píše o Sapiniére, utajenej organizácii katolíckych integristov, bojujúcej proti modernizmu v cirkvi. So smútkom porovnáva prístup Vatikánu na jednej strane k Sillonu, v ktorom sa angažovali úprimní katolíci, a na strane druhej k monarchistickému hnutiu „Action francaise“ Charlesa Maurrasa. Ideológia Action francaise obsahovala priamo niektoré protikresťanské prvky, mnohí jeho predstavitelia neboli katolíkmi, avšak táto ideológia bola založená na princípe užitočnosti poriadku, ktorý do spoločnosti zavádza práve cirkev. Prívrženci Action francaise zrušenie Sillonu oslavovali. Pápež napokon zasiahol aj proti Action francaise, ale bol to až Pius XI., a to až v roku 1926. Na rozdiel od členov Sillonu členovia Action francaise rozhodnutie pápeža nerešpektovali.

Druhým ilustračným príkladom sú osudy cirkevného historika začiatku 20. storočia Pierre-Félixa Mandonneta, zažívajúceho útrapy preto, lebo niektoré jeho práce sa zdali konzervatívnym cirkevným kruhom málo apologetické. Tretím a štvrtým príbehom sú životy exkomunikovaných teológov, tiež z prvej polovice 20. storočia Alfreda Loisyho a George Tyrrella.

Vatikán II ako liek na „zapuzdrenie“

Ako už čitateľ pochopil, II. Vatikánsky koncil, ktorému je venovaná tretia kapitola, a teda druhá polovica knihy, Petráček chápe ako liek na neduhy obdobia „zapuzdrenia“. V tomto ohľade kniha je v podstate rovnako o koncile ako o tom štyristoročnom zapuzdrení. Spomínané neduhy autor klasifikuje do siedmich oblastí, menujme aspoň „katolícky integrizmus a potlačovanie legitímnej plurality vo vnútri cirkvi“, „ignorovanie pastorálnej a evanjelizačnej dimenzie a alibistický kult doktrinálnosti“, „sebastrednosť“, „definovanie cirkevnej identity v polemickom vymedzovaní“ či „nadradenosť štruktúry cirkvi nad jej poslanie“ atď. Dokumenty koncilu o náboženskej slobode, ľudskom svedomí, vzťahu k iným náboženstvám, sekulárnom svete a demokracii sú podľa neho liekom na neduhy.

Autor rieši i otázku, či bola liečba úspešná. Dá sa povedať, že podľa neho odpoveď ešte nie je rozhodnutá. Ešte sa k tomu vrátime.

Zasadnutie Druhého vatikánskeho koncilu, 11. október 1962. Foto: flickr.com

Štyri tézy knihy

Skúsme zadeliť z nášho pohľadu posolstvo knihy do štyroch téz:

1. Na rozdiel od prvých štyroch paradigmatických zmien piata a šiesta neboli úspešné, lebo došlo k uviaznutiu cirkvi v obrannom postoji, škodlivému, príliš paternalistickému postoju k veriacim, vymedzovaniu voči nekatolíckemu kresťanstvu, skrátka k zapuzdreniu.

2. Nebyť tohto zapuzdrenia, vývoj by vôbec nesmeroval k vzniku sekulárnych hnutí, ktoré boli úplne nepriateľské voči kresťanstvu, a nesmeroval by k súčasnému masovému odpadu od viery v rámci Západu. O tomto autorovom tvrdení sme ešte nehovorili, je to vari najprovokatívnejšie tvrdenie knihy.

3. II. Vatikánsky koncil bol snahou o oslobodenie zo zapuzdrenia

4. O osud tejto snahy sa zatiaľ bojuje, lebo sú viditeľné retardačné pokusy, a to i priamo z Petrovho Stolca.

A teraz sa pokúsme skomentovať, v čom má autor pravdu a kde nie je presvedčivý.

Kniha má v mnohom pravdu

Petráček veľakrát hovorí nepríjemné pravdy. Čo dodať k jeho vete „... katolícka a protestantská cirkev niekoľko storočí zápasili, či Európa bude katolícka alebo protestantská, aby nakoniec zistili, že prestala byť kresťanskou...“? Zdieľať

Pápež Ján Pavol II. v roku 2000 verejne vyslovil slová ospravedlnenia za hriechy kresťanov za oných dvetisíc rokov. Boli oslobodzujúce a vyplýva z nich, že urputne apologetický prístup pri hodnotení dejín katolicizmu nie je vždy namieste, čo sme napokon vedeli i predtým. Preto treba povedať, že T. Petráček veľakrát hovorí nepríjemné pravdy. Čo dodať k jeho vete „... katolícka a protestantská cirkev niekoľko storočí zápasili, či Európa bude katolícka alebo protestantská, aby nakoniec zistili, že prestala byť kresťanskou...“?

Petráčkovi nemožno nedať za pravdu, keď pripomína nešťastný prípad Galilei. Takmer sto rokov potom, čo Kopernik prišiel s hypotézou heliocentrizmu (a cirkev s tým žiadny problém nemala), sa cirkev úplne zbytočne zaplietla do sekírovania Galileiho, ktorý iba hovoril to čo Kopernik. Cirkev zakazovala Galileimu, aby svoje myšlienky šíril. Bolo to o to tragickejšie, že na tomto sekírovaní sa nepodieľali nejakí obmedzení duchovní. Kardinál Robert Bellarmine, ktorý prípad Galileiho riešil, bol rozhľadený človek. Z jeho korešpondencie vyplýva, že geocentrizmus nepovažoval za dogmu a nevylučoval správnosť heliocentrizmu. Bolo mu tiež jasné, že v prípade správnosti heliocentrizmu bude cirkev musieť inak vysvetľovať začiatok knihy Genezis. Bellarmine mal pravdu, keď tvrdil, že Galilei nemá dôkaz správnosti heliocentrizmu. Prečo však v takej situácii nemožno o myšlienke heliocentrizmu hovoriť slobodne ako o hypotéze, na ktorej potvrdenie alebo vyvrátenie sa ešte čaká? Na zbytočné opatrníctvo a dirigizmus voči vede doplácame doteraz.

Zažili sme aj nadmernú apologetickosť vo veciach, kde bolo treba priznať omyly konkrétnych predstaviteľov cirkvi v minulosti. Aj drsný jazyk niektorých cirkevných dokumentov nás dnes privádza do rozpakov a zaráža nás tvrdosť niektorých minulých cirkevných trestov (katolíci mali zakázané s Loisym po jeho exkomunikácii vôbec komunikovať), aj keď chápeme, že zmyslom opäť mala byť ochrana veriacich pred mylnými názormi. Vieme aj o dnešných rôznych „sapiniérkach“ (ale pozor, vôbec nemusia byť konzervatívne...).

Charakterizuje „zapuzdrenie“ katolícku cirkev v poreformačnom období?

K prvej vyššie uvedenej téze autora si dovoľujem vysloviť čiastočný, opatrný súhlas. Niečo mi však bráni uznať „zapuzdrenie“ za hlavnúurčujúcu charakteristiku mentality katolíckej cirkvi v období po piatej a šiestej paradigmatickej zmene.

Totiž práve v tom období sa predsa katolícka cirkev, ktorá dovtedy bola tisíc rokov cirkvou Západu, v podstate západnej a strednej Európy, stala cirkvou svetovou. Pripomeňme, že T. Petráček používa pojem „svetová“ až v súvislosti s cirkvou, ktorá prichádza s pápežom Františkom, prvým neeurópskym pápežom po takmer dvoch tisícročiach. Domnievam sa, že prívlastok „svetovosti“ získala cirkev práve vtedy, keď sprostredkovala evanjelium ľuďom na všetkých kontinentoch. A to sa jej darilo práve od 16. storočia. V jeho druhej polovici sa christianizovali masy obyvateľov Strednej a Južnej Ameriky a evanjelium dorazilo čoskoro do krajín Afriky a Ázie. Nemožno to vyhlasovať za automatický dôsledok zámorských objavov. (Napríklad šírenie kresťanstva v Latinskej Amerike medzi Indiánmi sa niekoľko desaťročí po objavení Ameriky nedarilo.)

Katolícka spiritualita splodila novú kultúrnu vlnu, baroko, ktoré sa stalo celou novou érou. Je to baroko, ktoré do dnešných čias formuje tvár našich miest a obcí, interiéry kostolov a významných budov. 

Katolicizmus bol schopný i protiofenzívy a duchovne znovu obsadil predtým protestantizované územia v Európe, platí to napríklad o Uhorskom kráľovstve a o Slovensku.

Je zaujímavé všimnúť si, že práve v 16. storočí sa objavilo podstatne viac katolíckych svätcov prenikavého intelektuálneho ducha a duchovnej expanzívnej sily. Spomeňme Ignáca z Loyoly, Františka Xaverského, Karola Boromejského, Jána z Kríža, Teréziu z Ávily a „tretieho apoštola Ríma“ Filipa Neriho. Napríklad posledné dve storočia stredoveku, teda štrnáste a pätnáste, také množstvo známych svätcov nemajú. Vyššie uvedeným svätcom 16. storočia môže známosťou konkurovať vari iba Jana z Arcu v storočí pätnástom a Katarína zo Sieny v storočí štrnástom.

Nemôžem si pomôcť, ale vyššie uvedené fakty svedčia o erupcii kreativity, na ktorú sa nijako nehodí slovo „zapuzdrenie“ a ktorá nie je známkou „obranného“ postoja. Zapuzdrenie, uzavretie sa nie je schopné rozvoja, musí viesť k odumieraniu. Ale to nie je obraz katolicizmu v poreformačnej dobe. A že sa katolicizmus vymedzoval voči protestantizmu a neskôr voči moderne? Ale veď mohol sa nevymedzovať?

„Zapuzdrenie“ ako príčina vzniku protikresťanskej moderny?

Pozrime sa na tézu knihy, ktorú sme označili ako druhú tézu: zapuzdrenie ako príčina vyklíčenia a vyrastenia modernizmu, čoraz viac nepriateľského voči kresťanstvu. Isteže je táto téza hodná zamyslenia. A isteže je možné, že človek, ktorý narazí v cirkvi na obmedzených či karieristických kresťanov, môže prepadnúť nepriateľstvu voči cirkvi.

Petráčkova hypotéza vysvetľuje vznik moderného sekularizmu ako vzburu „otvorených hláv“ voči ľuďom, ktorí boli obmedzení, i keď úprimne chceli hlásať evanjelium. Ale obraz „otvorených hláv“ nezodpovedá desivej európskej skúsenosti s terorom jakobinizmu, gulagmi marxistického komunizmu či potratmi v sexuálnej revolúcii. Zdieľať

Téza číslo dva však nie je v knihe príliš zdôvodňovaná. Človek si hneď spomenie, že sú predsa známe i iné vysvetlenia vzniku moderny. Filozofická ťažká váha Eric Voegelin (napríklad vo svojom diele Nová veda o politike) vysvetľuje vznik moderny ako prebudenie gnostických síl, ktoré od ich potlačenia v staroveku prežívali aj počas stredovekej spoločnosti (príkladom takéhoto prežívania bol napríklad heretik 12. storočia Joachim z Fiore) a ktoré vyrazili na povrch po roku 1500. Voegelin považuje za kľúčovú vlastnosť nového gnosticizmu jeho utopickú snahu „imanentizovať eschaton“, teda uskutočňovať raj na zemi, snahu, ktorá sa končí krvavo. Práve tým sa vyznačoval jakobinizmus (genocída vo Vendée), marxistický komunizmus (gulag) a najnovšia antropologická, sexuálna revolúcia (potraty). Voegelin nijako nevidel príčinu vzniku moderny v katolíckom „zapuzdrení“.

Petráčkova hypotéza, azda to nie je povedané príliš vulgárne, vysvetľuje vznik moderného sekularizmu ako vzburu „otvorených hláv“ voči ľuďom, ktorí boli obmedzení, i keď úprimne chceli hlásať evanjelium. Ale obraz „otvorených hláv“ nezodpovedá desivej európskej skúsenosti s vyššie uvedenými sociálnymi hnutiami.

A ako odpovedá reakcia dnešných sekularistov na II. Vatikánsky koncil? Zaujíma ich iba to, nakoľko sa katolícka cirkev prispôsobí ich utopickému videniu. A žiadne prispôsobenie im nie je dostatočné. Žiadajú kapituláciu.

Súčasná panoráma Vatikánu. Foto: flickr.com/Nick Kenrick

Sillon, demokracia

Texty hnutia Sillon na internete nie sú, teda som ich nemohol porovnať s textom apoštolského listu „Notre charge“. Keď som čítal „Notre charge“, videl som jeho doktrinálnu jasnosť. Pritom text listu je veľmi láskavý a vyjadruje vďaku členom Sillonu za všetko dobré, čo vykonali.

Keď sa pozrieme po sto rokoch na dechristianizáciu kresťanských európskych demokracií, niektoré slová Pia X. vyznievajú ako prorocké. List „Notre charge“ v podstate vyčíta Sillonu nedostatočné zakotvenie v katolíckom učení, kde nedostatočnosť spôsobuje rozpoltenosť. „V sillonistoch sú dvaja ľudia: jednotlivec – katolík a sillonista – neutrál“, píše sa v „Notre charge“. Na inom mieste čítame otázku: „Čo si možno myslieť o katolíkovi, ktorý vstupuje do študijného krúžku (Sillonu) a necháva svoj katolicizmus predo dvermi, aby nevydesil svojich súdruhov?“!

To je proroctvo biedy neskorších katolíckych politikov. O polstoročie neskôr predviedol katolícky prezidentský kandidát J. F. Kennedy presne to, pred čím varoval „Notre charge“, keď sa v roku 1960 pred zhromaždením protestantských duchovných zaprisahával, že jeho katolícka viera nebude mať žiadny vplyv na vykonávanie funkcie prezidenta. A po Kennedym podstúpilo toto rozpoltenie množstvo katolíckych politikov v európskych kresťanskodemokratických stranách.

O polstoročie po Piovi X. predviedol katolícky prezidentský kandidát J. F. Kennedy presne to, pred čím varoval Piov „Notre charge“, keď sa v roku 1960 pred zhromaždením protestantských duchovných zaprisahával, že jeho katolícka viera nebude mať žiadny vplyv na vykonávanie funkcie prezidenta. Zdieľať

Isteže si možno klásť otázky, prečo „Notre charge“ zašiel až tak ďaleko, že požadoval rozpustenie Sillonu. Prípadne, či si doba nevyžadovala aj iné, pozitívne gesto vedenia katolíkov k participácii na politickom živote v demokratickom zriadení, keďže čas demokracie jednoducho nezvratne prichádzal.

V každom prípade sa však domnievam, že prípad Sillonu nie taký jednoznačný, ako ho podáva kniha.

Ešte poznámka k Piovi X. Petráček má značne v zuboch jeho encykliku „Pascendi Dominici gregis“ proti moderniznu. Ale veď ten modernizmus predsa v cirkvi naozaj bol, nie? Samozrejme, to, že bojovníci proti modernizmu si mohli počínať nie najšťastnejšie, pripúšťam.

Blahoslavený a svätý pápež ako brzdy realizácie Vatikánu II.?

Tomáš Petráček značne odkrýva svoje karty tým, že hovorí o retardačných snahách pokoncilových pápežov, ktorí uskutočňovanie myšlienok koncilu brzdia. Pavol VI. napríklad encyklikou Humanae Vitae, v ktorej odmietol umelú antikoncepciu, Benedikt XVI. umožnením slúženia Tridentskej omše či sňatím exkomunikácie zo štyroch biskupov Bratstva Sv. Pia X. Kritikou Humane vitae vstupuje Petráček na šmykľavé územie. Človek by si myslel, že po polstoročí od nej sa objavilo dosť argumentov v prospech toho, že gesto Pavla VI. bolo prorocké. Nie je to však prekvapujúce, keďže medzi neduhmi „zapuzdrenia“ Petráček menuje i „neprijatie telesnosti a pohŕdanie sexualitou“.

Výnimku z tejto kritiky nemá ani Ján Pavol II. Ako charakteristickú pre éru Jána Pavla II. považuje „úpornú fixáciu na otázky sexuality“. Tu sa Petráček zbytočne dostáva na úroveň sekularistických odporcov cirkvi, ktorí presne takto kritizujú cirkev. Je to nepoctivé, lebo ak je niekto fixovaný na otázky sexuality, je to práve svet sekularizmu. Stačí si otvoriť noviny, pozrieť reklamu alebo ísť do kina, alebo si pustiť zábavnú hudbu. Pontifikát Jána Pavla II. sa začal v čase, keď sa na Západe prehnala vlna legalizácie potratov a potom sa začala šíriť ideológia LGBT. Bola to revolučná vlna. Cirkev musela reagovať.

Tu sa teda Petráček dostáva do sporu so všetkými pápežmi pokoncilového obdobia, z ktorých jeden je už svätý (Ján Pavol II.), ďalší blahoslavený (Pavol VI.), tretí, Benedikt XVI., ešte žije.

Máme trochu obavy z úplného odbrzdenia, aké by si Petráček predstavoval.

Záverom

Tomáš Petráček spracoval dramatický dvojtisícročný príbeh katolíckej cirkvi. Skúmal a vysvetľoval príčiny a následky jednej neoddeliteľnej súčasti tohto príbehu. Tou súčasťou sú zlyhania mnohých jej členov. Zlyhania, ku ktorým vedie logika prvého pádu prarodičov. Zlyhania, ktorých sa dopúšťali mnohí, ktorí konali v dobrej viere v snahe ochraňovať a uchovávať a šíriť Božiu Pravdu. A zlyhania, ktorých sa dopúšťali určite i takí, ktorí nekonali v dobrej viere a imidž pravovernosti im slúžil v kariére.

Tomáš Petráček nám ponúkol svoju originálnu verziu príbehu. Jeho kniha je hodná prečítania. Niektoré jeho pohľady nemožno len tak odmietnuť.

A, samozrejme, prijať ich všetky, to už vôbec nie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo