Už na základnej škole sa deti učia, že 31. októbra 1517 Martin Luther pribil na bránu kostola vo Wittenbergu 95 téz, čím sa začala reformácia. Nakoľko pravdivou je táto školská interpretácia historických udalostí?

Vo Wittenbergu boli dva veľké kostoly. Mestský kostol, ktorý spravovali augustiniáni, slúžil obyvateľom mesta. Zámocký kostol, ktorý patril k renesančnému sídlu saského kurfirsta Fridricha Múdreho, slúžil aj ako univerzitný kostol, kde sa konali dišputy, promócie, boli tu pochovávaní profesori. Dvere tohto chrámu boli univerzitnou nástenkou.

Je celkom pochopiteľné, že keď doktor teológie Luther pozýval na teologickú dišputu, ktorej obsahom bolo 95 téz, tak oznam o tom umiestnil na dvere kostola. Pravdepodobne ho však nepribil, ale prilepil voskom. V roku 1970 dokonca nemecký katolícky teológ Erwin Iserlohn prišiel s teóriou, že k pribitiu či prilepeniu téz vôbec nedošlo.

Ako to?

Argumentoval tým, že sa nezachovala prvotlač Lutherových téz. V tom má pravdu, pretože k dispozícii máme len tri rôzne reprinty. Historicitu celej udalosti tým však nemožno spochybniť, lebo je doložené, že 31. októbra Luther poslal list diecéznemu biskupovi, v ktorom mu oznámil svoj zámer zorganizovať dišputu a priložil spomínaných 95 téz. Tento list je dodnes zachovaný.

Môžeme teda diskutovať o tom, čo Luther vyvesil na dvere chrámu, ak vôbec niečo vyvesil, ale reálnosť Lutherových výpovedí sa nedá spochybniť. Samotný Luther po desiatich rokoch spomínal na 31. október ako na podstatný medzník.

Už pred vystúpením Martina Luthera sa v cirkvi objavilo niekoľko reformátorov a reformných prúdov, či už to boli valdénci, žobravé rády alebo Ján Hus. Ako v tejto línii vnímate osobnosť Martina Luthera?

Luther určite nemal záujem stať sa reformátorom. Do dišputy o 95 tézach nešiel s tým, že ide spustiť nejakú reformáciu. On len ako doktor teológie videl určité teologické problémy, o ktorých chcel diskutovať. Tým, čo napísal, sa však dotkol viacerých citlivých tém, či už to bolo predávanie odpustkov alebo otázka moci pápeža. Spustil tak proces, ktorý napokon viedol k reformácii. Bola za tým zhoda viacerých historických, teologických, cirkevných a politických okolností. Luther nebol revolucionárom, ale keď sa veci spustili, tak necúvol.

Vravíte o súhre rôznych okolností. Začnime tými teologickými.

Na Lutherových textoch môžeme vidieť, že v rokoch 1515 – 1516 sa ako augustinián absolútne prikláňa na stranu Augustínovej kritiky slobody vôle a nazerania na hriešnosť človeka a vymedzuje sa voči vtedy dominujúcej nominalistickej a scholastickej teológii, ktorú vnímal ako príliš optimistickú.

„V Lutherovom ponímaní boli scholastici modernistami, ktorí cez aristotelovskú filozofiu zdeformovali pôvodné učenie evanjelia a ranej cirkvi.“ Zdieľať

Aj problematika odpustkov ho trápila v prvom rade z teologického hľadiska, keďže vnímal, že v otázke očistca a moci odpustkov ešte nie je náuka cirkvi dogmatizovaná. Preto vo svojich 95 tézach vyzval k dišpute o tejto téme, aby sa sporné body teologicky vyjasnili.

V kontexte nastupujúceho humanizmu sa ináč pozeral aj na autoritu učenia cirkvi a zdôrazňoval, že je nevyhnutné ísť ad fontes, k prameňu, ktorým je Písmo sväté. Kládol väčší dôraz na štúdium Písma a cirkevných otcov ako na scholastickú teológiu a cirkevné právo. Celá reforma vzdelávania na univerzite vo Wittenbergu bola vlastne založená na humanistických princípoch a vymedzovaní sa voči via antiqua, starej scholastickej ceste. V Lutherovom ponímaní boli scholastici modernistami, ktorí cez aristotelovskú filozofiu zdeformovali pôvodné učenie evanjelia a ranej cirkvi. Jednoducho, teologicky chcel reformovať zdeformované a vrátiť sa k pôvodnej podstate kresťanstva.

Čo bolo v tomto teologickom spore tou rozbuškou, ktorá spustila otvorený spor s Rímom?

Jednoznačne to bola otázka autority. Luther hovoril, že pápež aj koncily sa môžu mýliť, a za najvyššiu autoritu považoval jedine Písmo sväté ako Božie slovo. V tomto bode sa už teologický spor posúva do cirkevno-politickej roviny. Počas dišputy v Lipsku dominikánsky inkvizítor Eck usvedčil Luthera z husitskej herézy, teda že spochybňuje autoritu pápeža a koncilov, čím sa proti nemu spustil proces v Ríme. Pod paľbu kritiky sa dostávajú aj ďalšie Lutherove názory týkajúce sa slobodnej vôle či rozlišovania smrteľných hriechov, kde tvrdil, že dobré skutky sú smrteľné hriechy...

... tomu nerozumieme. Môžete to vysvetliť?

Luther tým chcel povedať, že dobré skutky nemajú žiadny záslužný charakter pred Bohom. Ak im niekto pripisuje záslužnosť pri získaní Božej milostí, tak obchádza „diaľnicu“, ktorá je zjavená v Písme, teda že milosť sa získava vierou v evanjelium, a spolieha sa len na niečo, čo je „vedľajšou cestou“.

Ale v Jakubovom liste sa zároveň píše, že viera bez skutkov je mŕtva.

Presne tak. Lutherovi sa stále podsúvalo, že odmieta dobré skutky. Ale to vôbec nebol jeho úmysel. Chcel len skutkom vymedziť miesto, kam patria – nie sú predpokladom získania milostí, ale jej ovocím. V tom spočíva ten známy princíp „sola gratia“, Božia milosť je ničím nezaslúžená.

V roku 1520 potom pápež Lev X. vydal bulu Exsurge Domine, v ktorej Luthera vyzval, aby odvolal svoje učenie. Luther na oplátku túto bulu spálil, rovnako aj Kódex kanonického práva, čo viedlo k jeho exkomunikácii.

Bolo to z jeho strany múdre gesto?

To je už jednoducho dôsledok eskalácie sporu. Luther mal pocit, že sa tu odmieta akákoľvek diskusia a koná sa len z pozície moci. Spálením pápežskej buly a kódexu chcel zdôrazniť skutočnosť, že cirkev sa nemá riadiť kanonickým právom, ale jedine Písmom.

„Lutherovým úmyslom nebolo vyvolať revolúciu, oddeliť sa od katolíckej cirkvi a založiť si vlastnú cirkev. On nechcel cirkev rozdeľovať, ale reformovať, vrátiť sa k podstate.“ Zdieľať

Luthera následne vydali svetskej moci, aby s ním zúčtovala. Na svojej strane mal však kurfirsta Fridricha Múdreho, ktorý povedal, že bez riadneho súdneho procesu ho nevydá. Napokon k nemu došlo v roku 1521 na sneme vo Wormse, na ktorom sa osobne zúčastnil aj cisár Karol V. Habsburský. S Lutherom sa však vôbec nediskutovalo, bol ultimatívne postavený pred jedinú možnosť – odvolať svoje názory. Na to reagoval tým známym výrokom: „Pokiaľ nebudem presvedčený autoritou Písiem a rozumnými dôvodmi, tak neodvolám, pretože konať proti svedomiu nie je ani správne, ani spásonosné.“

Tento jeho postoj bol novovekým v tom zmysle, že okrem autority Písma sa odvoláva aj na dôvody rozumu pri formovaní hlasu svedomia. To, že konať proti svedomiu nie je spásonosné, zdôrazňoval už Tomáš Akvinský, ale Luther k tomu pridal ten akcent, že svedomie musí byť formované Písmom a rozumom.

Prečo kurfirst Fridrich Múdry tak zanietene bránil Luthera? Z politického hľadiska mu to predsa mohlo uškodiť.

Fridrich Múdry bol typický stredoveký kresťan, ktorý sa snažil žiť najzbožnejšie, ako sa len dalo. Absolvoval púť do Svätej zeme, v zámockom kostole uchovával asi 20-tisíc relikvií. Na druhej strane bol však už renesančným panovníkom, aj univerzitu vo Wittenbergu založil na renesančných princípoch. Luthera ako doktora teológie a univerzitného profesora veľmi rešpektoval.

Okrem týchto osobných dôvodov existovali aj dôvody politické. Fridrich Múdry ako saský kurfirst bol jedným zo siedmich elektorov cisára. Jeho veľkým rivalom bol brandenburský kurfirst, ktorý sa usiloval o čo najtvrdší trest pre Luthera. O to viac ho teda Fridrich Múdry bránil.

To, že Karol V. naozaj rešpektoval silu a vplyv Fridricha Múdreho, sa ukázalo po skončení wormského snemu. Cisár nad Lutherom síce vyriekol ríšsku kliatbu, ktorá ho zbavila všetkej právnej ochrany, ale zároveň diplomatickým spôsobom zabezpečil, aby jeho rozhodnutie nedorazilo do Saska. Na tomto území sa teda Luther mohol naďalej zdržiavať. Ešte pred vydaním ríšskej kliatby však Fridrich Múdry nechal zinscenovať Lutherov únos a pol roka žil inkognito na hrade Wartburg, kde preložil Novú zmluvu.  

Zatiaľ čo bol Luther ukrytý vo Wartburgu, v okolí to vrelo stále viac a viac...

Už samotných 95 výpovedí vyvolalo obrovský ohlas. Veľmi rýchlo sa šírili aj vďaka objaveniu kníhtlače. Niektorí to vnímali tak, že konečne niekto na plné ústa povedal, v čom je problém. Lutherove kritické postoje zdieľali mnohí významní humanisti. Atmosféra bola jednoducho zrelá na to, aby sa čosi stalo. Ľudia vnímali, že renesanční pápeži sa viac zaoberali politikou a umením ako duchovnými vecami, že cirkev je viac politickou ako duchovnou silou. Nemeckým kniežatám prekážalo, že rímska kúria ich vyciciava, a v Lutherovi videli obhajcu nemeckých záujmov a šancu na posilnenie svojho vplyvu na úkor cirkvi.

Po polročnom skrývaní sa však Luther rozhodol opustiť svoj bezpečný úkryt na hrade. Prečo?

Keď videl, čo všetko sa deje, ako sa niektorí jeho stúpenci radikalizujú, cítil potrebu zasiahnuť a situáciu upokojiť. Lutherovi nasledovníci začali sláviť omšu v nemčine a udeľovať prijímanie pod obojakým spôsobom. To bolo síce v poriadku, ale niektorí radikálne naladení kňazi k tomu pridali aj pálenie oltárov so svätými, útočili na tých, čo zotrvávali pri latinčine a to už Lutherovi otvorene prekážalo. Preto sa vrátil do Wittenbergu, obliekol si mníšsky habit a začal kázať proti týmto neporiadkom. Aj z toho vidieť, že on sa ešte stále cítil byť katolíkom a mníchom.

Radikalizácia časti Lutherových stúpencov však pokračovala a vyvrcholila známym sedliackym povstaním v roku 1525.

Mnohí dávali toto povstanie za vinu Lutherovi, ale pravdou je, že ono bolo len dôsledkom sociálneho napätia. Luther odmietal mesianistické idey lídra povstania Thomasa Müntzera, ktorý chcel so zbraňou v ruke nastoliť Božie kráľovstvo na zemi. K násiliu mal veľkú averziu, hovoril, že vrchnosť je ustanovená Bohom a preto ju treba poslúchať. Odmietal násilie v mene Boha, a preto sa postavil na stranu šľachticov, aby znovu nastolili poriadok.

„Luther odmietal židovstvo ako náboženstvo, nie židov ako národ. Bol teda antijudaistom, ale nie antisemitom.“ Zdieľať

Dôkazom, že Luther sa usiloval zotrvať na pôde katolíckej cirkvi, je aj augsburské vyznanie, ku ktorému sa v roku 1530 prihlásili viaceré nemecké kniežatá a slobodné mestá. Dá sa povedať, že augsburské vyznanie koncipované Filipom Melanchtonom bolo katolíckym vyznaním zakotveným v duchu Písma a cirkevných otcov. Tridentský koncil ho však napokon označil za heretické, a tým sa cesty definitívne rozišli. K tomu ale došlo až po Lutherovej smrti v roku 1546.

Aj z toho je zjavné, že jeho úmyslom nebolo vyvolať revolúciu, oddeliť sa od katolíckej cirkvi a založiť si vlastnú cirkev. On nechcel cirkev rozdeľovať, ale reformovať, vrátiť sa k podstate. To, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, je len dôsledok spomínaných udalostí, ale určite to nebol Lutherov cieľ.

Luthera vykresľujete ako pomerne zmierlivého človeka, no je všeobecne známe, že v skutočnosti bol veľmi tvrdohlavý a impulzívny, neraz používal priam nevyberavý slovník.

Tvrdohlavý a odvážny nesporne bol. Predstavte si, že ste predvolaný pred najsilnejšieho muža v krajine a do očí mu poviete, že neodvoláte svoje názory, aj keď nad vami visí ťažký trest. Pápeža nazval antikristom až po tom, čo sa mu snažil vysvetliť svoje názory. Toto slovo pritom nepoužil ako prvoplánovú nadávku, treba ho vnímať v teologickom kontexte – označil tak človeka, ktorý tvrdošijne odmietal učenie Kristovho evanjelia. Ale chápem, že takýto slovník je pre katolíkov poburujúci. No rovnako nekompromisne sa postavil aj Ulrichovi Zwinglimu. V duchovných veciach Luther nepoznal kompromisy.

Túto tvrdosť treba vnímať aj v kontexte 16. storočia, keď bol verejný diskurz podstatne hrubší ako dnes. Napokon aj Luther schytal svoje – jeho protivníci ho v rôznych pamfletoch zobrazovali ako sedemhlavého draka či diabla, ktorý mení tváre.

Z čoho pramenil Lutherov silný antisemitimus?

Tu by som vás poopravil, treba rozlišovať medzi antisemitzmom a antijudaizmom. Luther odmietal židovstvo ako náboženstvo, nie židov ako národ. Bol teda antijudaistom, ale nie antisemitom. Jeho postoj k židom sa vyvíjal podobne ako jeho vzťah k pápežstvu. Najprv bol k ním veľmi ústretový, poukazoval na to, že Ježiš bol synom židovského národa.

Keď však neprijali jeho náboženské argumenty, spustil frontálny útok: neprijali evanjelium, preto nemajú právo žiť v našej zemi, treba zničiť ich knihy, vypáliť synagógy a pozabíjať ich synov. Tieto názory sú, samozrejme, neospravedlniteľné a z môjho pohľadu aj nepochopiteľné. Ako môže niekto, kto hovorí o Božej láske a milosti, takto pristupovať k iným ľuďom?

Bez toho, že by som akokoľvek ospravedlňoval Lutherov postoj, si však musíme uvedomiť, že takéto názory boli vtedy bežné. Vychádzali z presvedčenia, že spoločnosť by mala zdieľať nejaké spoločné východiská. Inými slovami, že tí, ktorí nechcú žiť podľa evanjelia, by nemali byť jej súčasťou. Na jednej strane tak Luther hovoril, že v otázkach viery nemožno používať donucovacie prostriedky, na druhej strane zasa žiadal, aby vrchnosť dbala o šírenie evanjelia v spoločnosti. Neskôr na to doplatili aj samotní protestanti, napríklad po bitke na Bielej hore.

Hviezdne chvíle slovenských evanjelikov prišli v 19. storočí, keď Štúrova generácia bola hybnou silou slovenského národa. Prečo evanjelici zažiarili práve v tomto období?

Tie dôvody sú hlbšie. Reformácia bola od začiatku vzdelávacím hnutím. Vidieť to už na univerzite vo Wittenbergu, neskôr vznikali ďalšie vzdelávacie inštitúcie napojené na reformáciu. Stačí spomenúť bardejovskú mestskú školu pod vedením rektora Leonarda Stöckela, ktorý bol Lutherovým a Melanchtonovým študentom vo Wittenbergu. Tento dôraz na vzdelanie a vzdelávania oslovoval aj bežných ľudí.

Zaujímavé je, že reformácia sa na Slovensku nešírila zo západu, ale z východu. Cez Wrocław a Krakov sa reformačné myšlienky dostali do slobodných kráľovských miest na východe Slovenska, odkiaľ sa šírili cez banské mestá až na západnú časť nášho územia.

Táto symbióza kostola a školy, náboženstva a vzdelávania sa po období protireformácie a protihabsburských povstaní mohla opätovne prejaviť až po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781, teda na úplnom konci 18. storočia. Je pochopiteľné, že svoje ovocie to prinieslo až v nasledujúcom storočí, teda v období národného sebauvedomovania spätého s rozvojom jazyka a literatúry.

Národná identita slovenských evanjelikov bola v 19. storočí taká silná, že odmietli vytvoriť úniu s maďarskými kalvínmi, keďže sa obávali ďalšej maďarizácie. Národné úsilie zároveň dokázalo spojiť slovenských evanjelikov a katolíkov.

Zdá sa však, že s nástupom 20. storočia začal spoločenský vplyv evanjelikov na Slovensku upadať.

V predvojnovom a medzivojnovom období vo verejnom živote vrátane politiky pôsobilo viacero významných evanjelikov, či už to bol Martin Rázus, alebo Milan Hodža. Definitívna kríza prichádza ani nie tak za slovenského štátu ako po nástupe komunizmu. Nezávislosť evanjelickej cirkvi bola zlikvidovaná, farári boli platení štátom, teologická fakulta a biskupi sa dostali do područia ŠtB. Bolo to obdobie servilnosti – vynútenej, ale miestami aj dobrovoľnej.

„Retroaktívne reagujeme na to, čo prichádza zvonka. Pripomína mi to polystyrén na vode – kam nás to hodí, tam plávame. Raz vpravo, potom vľavo, chvíľu dopredu, potom dozadu.“ Zdieľať

Komunistická totalita spôsobila, že cirkev sa uzavrela do seba, začala sa zaoberať sama sebou a jej vplyv na spoločnosť bol veľmi obmedzený. Menšinová cirkev počas komunizmu utrpela viac ako väčšinoví katolíci, evanjelický disent bol omnoho menší a slabší ako katolícky.

Teší ma však, že po Novembri sa nám podarilo nadviazať na našu vzdelávaciu tradíciu a evanjelické školy patria medzi slovenskú špičku. Veľmi dobre pracuje aj evanjelická diakonia.

Kým na západe sú protestantské a evanjelické cirkvi často veľmi liberálne, vo svojej náuke aj praxi, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV) je vnímaná ako konzervatívna. Prečo je to tak?

Je, aj nie je to tak. ECAV už v roku 1951 zaviedla ordináciu žien. Prvou cirkvou, ktorá tak urobila, boli dánski evanjelici v roku 1949, druhými boli krátko po sebe českí husiti a slovenskí evanjelici. V ECAV sa takisto sobášia rozvedení ľudia, čo je napríklad z pohľadu katolíkov určite liberálny prejav.

Tú liberálnosť, respektíve konzervatívnosť osobne vnímam v širšom kontexte. Druhá polovica 20. storočia je poznačená tým, že vonkajší tlak, ktorý spôsobuje pnutia v cirkvi, je omnoho silnejší ako vnútorná sila, ktorá by tomuto tlaku odolávala, ktorá by určovala smer, formovala jasné myšlienky a názory. Retroaktívne reagujeme na to, čo prichádza zvonka. Pripomína mi to polystyrén na vode – kam nás to hodí, tam plávame. Raz vpravo, potom vľavo, chvíľu dopredu, potom dozadu.

Z toho, čo vravíte, sa zdá, akoby slovenským evanjelikom chýbala akási rozhodnosť, možno práve tá Lutherova priamočiarosť...  

Sme v procese generačnej obmeny. V ľuďoch stále silno doznieva minulé obdobie. Všetko sa pomaly kryštalizuje a je ťažké povedať, kam to bude smerovať. Zoči-voči ubúdaniu veriacich sa niektorí prikláňajú ku konzervovaniu toho, čo tu bolo, iní požadujú presný opak. Pri tom uvažovaní, čo ďalej, mi však chýba väčšia odvaha, teologická hĺbka, uspokojujeme sa s málom.

Evanjelická cirkev sa v poslednom období spomínala najmä v súvislosti s prípadom Ondreja Prostredníka, ktorému biskupi zakázali učiť na vašej fakulte. Podobným mocenským spôsobom bola riešená aj kauza kaplána Jakuba Pavlúsa. Na jednej strane obaja vo veci homosexuálnych zväzkov zastávali stanoviská, ktoré sú v rozpore s oficiálnym učením evanjelickej cirkvi, na druhej strane najmä prípad Jakuba Pavlúsa bol riešený nebývalo príkro. Človek by pritom povedal, že evanjelikom, aj na základe ich historickej skúsenosti, budú takéto mocenské riešenia cudzie.

Ak sa na to pozrieme z pozitívneho hľadiska, môžeme povedať, že oba prípady sú znakom životaschopnosti cirkvi, že sú tu ľudia s rôznymi názormi, ktoré sa cibria a stávajú sa témou diskusie. Otázne je, nakoľko sme schopní diskutovať, či hneď nerobíme skratkovité riešenia. Pohybujeme sa akoby medzi dvoma pólmi. Vážime si úrad biskupa, nie sme anarchisti, nerebelujeme voči autoritám. Na druhej strane vieme byť kritickí, ak biskupi nevykonávajú svoj úrad tak, ako by mali.

„Zoči-voči ubúdaniu veriacich sa niektorí prikláňajú ku konzervovaniu toho, čo tu bolo, iní požadujú presný opak. Pri tom uvažovaní, čo ďalej, mi však chýba väčšia odvaha, teologická hĺbka, uspokojujeme sa s málom.“ Zdieľať

Biskupi určite konali v zmysle toho, na čo majú právo, to sa im nedá vytknúť. Zobrali na seba zodpovednosť, hoci to bolo nepopulárne. Môžeme sa však baviť o formách, akými oba prípady riešili. Myslím si, že diskusia je vždy možná a mala by byť umožnená.

Oba prípady pritom nemožno hádzať do jedného vreca. Prostredník je vysokoškolským pedagógom a bývalým dekanom teologickej fakulty, Pavlús bol začínajúcim duchovným s dvoma malými deťmi. Prostredník hovoril o registrovaných partnerstvách, Pavlús o cirkevných sobášoch homosexuálov.

Možno za týmito kauzami vidieť zápas medzi konzervatívnym a liberálnym krídlom evanjelickej cirkvi?

Otázkou je, nakoľko tu išlo o nejaký hodnotový spor a nakoľko o mocenský zápas a o vybavovanie si účtov cez médiá. Podstatné je, že prechádzame obdobím generačnej výmeny. Za generáciou, ktorá vedie cirkev v súčasnosti, nasleduje celá plejáda mladých, šikovných, otvorených ľudí, ktorí ovládajú jazyky, študovali v zahraničí, majú kvalitné teologické vzdelanie... Dnešné obdobie preto nevnímam ako krízu, ale ako čas hľadania, ktorý je znakom života.

Možno s nástupom tejto novej generácie očakávať liberalizáciu evanjelickej cirkvi na Slovensku?

Nemyslím si, že dôjde k liberalizácii učenia. U nás ani neexistuje liberálne krídlo, je to len pár ľudí, ktorí predkladajú nejaké témy do diskusie. Ani vyslovene konzervatívne krídlo nemáme. Od novej generácie očakávam skôr to, že rôzne antagonizmy a spory z minulosti upadnú do zabudnutia a začne sa obdobie poctivejšieho teologického hľadania.

V akom stave zastihlo 500. výročie reformácie ECAV na Slovensku?

Nepociťujem žiadny triumfalizmus, skôr vďačnosť. Vzhľadom na to, čo všetko sa za tých 500 rokov prihodilo, sme radi, že tu evanjelická cirkev stále je. Boli aj ťažšie obdobia ako to dnešné, a predsa Pán Boh cez túto cirkev urobil veľa dobrého. Pozitívne vnímam úsilie o ekumenizmus, sláviť toto výročie spoločne. Nebadať antagonizmus, nepriateľstvo, vymedzovanie sa jedného voči druhému, ale práve naopak – hľadáme spoločný základ a spoločnú cestu do budúcnosti. Z tohto hľadiska je táto doba výnimočná.

Pápež František síce nepricestoval do Wittenbergu v roku 2017, ale „len“ do Lundu v roku 2016, no pred sto-dvesto rokmi by aj to bolo úplne nemysliteľné. My evanjelici musíme oceniť túto podanú ruku. Takisto vyhlásenie katolíckych biskupov k výročiu reformácie považujem za ústretové, hoci Ondrej Prostredník ho považuje za urážku. Do budúcnosti sa teda pozerám s optimizmom.

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo