Nám evanjelikom treba viac autentického Luthera

Nám evanjelikom treba viac autentického Luthera

Vo veku nedožitých 79 rokov zomrel v utorok 6. augusta v Martine evanjelický intelektuál a bibliograf Miloš Kovačka. Prečítajte si rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2017.

Celý život ste prežili medzi knihami, dlhé roky ste viedli Národný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice v Martine. Pri svojej práci ste prišli do kontaktu aj so slovenskými prekladmi Biblie. Čo vás na nich najviac zaujalo?

Tejto téme som sa najintenzívnejšie venoval v polovici 90. rokov, keď som pripravoval veľkú výstavu o Bibliách, ktoré vyšli na území Slovenska alebo aj v zahraničí, ak sa na ich vydávaní podieľali Slováci. Na výstave, ktorá sa konala v roku 1995 v historickej budove Matice slovenskej, bolo prezentované významné dielo slovenskej biblistiky – prvé slovenské ekumenické vydanie Novej zmluvy a Knihy žalmov.

Fascinujúce pre mňa bolo, že som sa pri tejto výstave mohol podrobne oboznámiť s unikátnymi biblickými vydaniami, napríklad s hallskými bibliami, ktoré ako vôbec prvé na vydanie pripravili Slováci. Ide o tri edície Biblie, ktoré postupne vyšli v nemeckom Halle. Všetky tri v podstate nadväzovali na tamojšiu Novú zmluvu, ktorú vydal v našej reči Matej Bel v roku 1709.

V roku 1722 vyšla prvá slovenská hallská Biblia. O jej vydanie sa zaslúžil Matej Bel spolu s Danielom Krmanom. Na nich v roku 1746 nadviazal Samuel Trautmann, no jeho vydanie bolo kritizované pre množstvo chýb. Poslednou v rade bola Biblia, ktorú pripravili Teofil Elsner a Slovák Juraj Petermann, ktorá vyšla v roku 1766. Na korektorskej príprave týchto vydaní do značnej miery spolupracovali slovenskí študenti, ktorí v tých časoch študovali na univerzite v Halle.

Okrem spomínaných vydaní je známy aj prekladateľský počin Martina Tarnóciho a jeho spolupracovníkov.

Ide naozaj o výnimočné dielo z konca 17. storočia, keď sa na turčianskom hrade Blatnica schádzali také evanjelické osobnosti, akými bol superintendent Martin Tarnóci, ktorý sa vrátil z exilu po prešporských súdoch, bývalý galejník Tobiáš Masnicius či spomínaný učiteľ a budúci jedinečný superintendent Daniel Krman a spoločne pracovali na vôbec prvom preklade Biblie, ktorý sa rodil na území Slovenska.

Výdatne ich podporovala a ochraňovala vtedajšia hradná pani Katarína Sidónia Révaiová. Práve ona získala potrebné finančné prostriedky na pripravované vydanie. Po Tarnóciho smrti v roku 1685 však prekladateľská činnosť ustala. Daniel Krman o tejto práci vydal pekné svedectvo v úvode k prvej hallskej Biblii. Dúfam, že dnes nedostupné biblické rukopisy z Blatnice, o ktorých sa hovorí, že sa nachádzajú v budapeštianskych archívoch, sa raz predsa len podarí objaviť.

Vrátili sme sa do obdobia pred hallskými Bibliami. Ako pokračoval proces vydávania slovenských Biblií potom?

Na hallské Biblie nadviazali takzvané prešporské Biblie, ktoré boli ako prvé vydané na území Slovenska. Jednu z nich vydal koncom 18. storočia pezinský farár Michal Semian, ďalšiu začiatkom 19. storočia profesor Juraj Palkovič. Na pôde bratislavského evanjelického lýcea dokonca vznikol Ústav milovníkov Biblie, ktorý začal vydávať biblické edície pre evanjelikov augsburského vyznania, helvétskeho vyznania, ale aj pre ďalšie protestantské cirkvi pôsobiace v strednej Európe.

Ako pokračovala prekladateľská činnosť v 19. a v 20. storočí?

Vyšiel celý rad biblických edícií, napríklad Biblia, ktorú na vydanie pripravil Karol Kuzmány, alebo miléniová edícia k tisícročiu príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, ktorú s vydavateľom Josefom Růžičkom pripravil Jozef Miloslav Hurban. Za dôležité sa považujú nadväzné biblické edície Tranoscia. Potom už nasledoval oficiálny autorizovaný evanjelický preklad Biblie z roku 1942.

Máme však aj prekvapenia. Nedávno spisovateľ Anton Baláž na povale evanjelickej fary vo Vyšnej Boci objavil preklad evanjelií, ktorý pripravil tamojší farár Ján Lajčiak. V roku 1904 v Budapešti vydal svoj preklad Knihy žalmov. Bol to vôbec prvý knižne vydaný biblický text v dnešnej slovenčine. Až do nedávneho objavu sa však vôbec netušilo, že sa zachoval aj jeho preklad evanjelií.

Vtedajší redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty a neskorší prvý generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Jur Janoška pozývali k spolupráci na Lajčiakovom preklade aj Pavla Országha Hviezdoslava. Ich záujmom bolo, aby preklad nebol len presný – na vysokej jazykovej úrovni, ale mal aj literárne, respektíve liturgické hodnoty. K zapojeniu Hviezdoslava však napokon napriek ich veľkému úsiliu nedošlo. 

Obísť nemôžeme ani Roháčkov preklad Starej a Novej zmluvy.

Prekladu Jozefa Roháčka z roku 1936, ku ktorému sa vracal až do svojej smrti a neustále ho vylepšoval, sa nedostalo uznania. Nestal sa oficiálnym evanjelickým autorizovaným prekladom. Napriek tomu ho mnohí slovenskí evanjelici veľmi radi čítajú a neraz ho s rešpektom citujú v kázňach alebo pri iných príležitostiach.

Rovnako intenzívne sa slovenskí evanjelici podieľali aj na vydávaní katechizmov.

Najvýznamnejšie dielo, ktoré sa nám zachovalo, je Bardejovský katechizmus z roku 1581 – najstaršia známa slovenská kniha, ktorá vyšla tlačou. Je to vlastne preklad Malého katechizmu Martina Luthera, ktorý bol vydaný v Bardejove v  slovakizovanej češtine. Zachoval sa iba jediný výtlačok, aj to ťažko poškodený. V roku 2013 sa Bardejovský katechizmus podarilo vydať ako faksimile so štúdiami významných odborníkov.

„Bardejovský katechizmus je nielen najstaršia, ale je aj najvydávanejšia kniha na Slovensku.“ Zdieľať

Okrem iného v ňom chýba jeden celý list, na ktorom Luther píše o spovedi ako o samostatnej sviatosti. Keďže neskôr bolo učenie o spovedi upravené, niekto stranu s neplatným textom odstránil. Text, ktorý tam chýba, sme však dokázali nahradiť, pretože text podobnej redakcie sa našiel v rukopisnom banskobystrickom katechizme, ktorý sa zachoval publikovaný v odpise. Unikátny bardejovský exemplár Malého katechizmu je uložený v Slovenskej národnej knižnici v Martine.

Bardejovský katechizmus je nielen najstaršia, ale je aj najvydávanejšia kniha na Slovensku, vyšlo už viac ako tristotrinásť bibliograficky evidovaných vydaní.

Je známe, že Luther si svoj Malý katechizmus mimoriadne cenil. Z akého dôvodu?

Dokonca je známy Lutherov výrok, že svoje diela by oželel, ale Malý katechizmus by sa nadovšetko usiloval pred pohromou zachrániť. Pritom je to ozaj útla knižočka, ktorá vyšla v roku 1529 vo Wittenbergu. Luthera k jej napísaniu motivoval stav vtedajšieho duchovenstva – mnohí neovládali ani modlitbu Otče náš, nepoznali Krédo ani základné piliere kresťanského učenia. Je napísaný sviežim dialogickým štýlom, teda otázka – odpoveď. Obsahuje výklad Desatora, modlitby Otče náš, Kréda a sviatostí Krstu svätého a Večere Pánovej.

Ďalšie dielo, ktoré je neodmysliteľne späté s históriou slovenských evanjelikov, je Cithara sanctorum.

Nositeľom duchovného posolstva na Slovensku bola odjakživa pieseň. Tunajší evanjelici mimoriadne radi a s nadšením spievali. Napokon, samotný Luther bol spevák, hral na lutne, skomponoval 24 duchovných piesní, ktoré vyšli v jeho spevníku. Všetky boli obsiahnuté aj v spevníku Cithara sanctorum z roku 1636, do ktorého Juraj Tranovský zozbieral alebo sám skomponoval vyše 400 piesní.

O Cithare sanctorum, ktorá vyšla minimálne v 215 vydaniach, môžeme povedať, že je vlastne prespievaným Lutherovým učením. Tento kancionál bol neustále dopĺňaný a rozširovaný, na prelome 19. a 20. storočia obsahoval okolo 1 200 piesní. Sú to piesne, do ktorých Slováci vložili svoju dušu, svoje túžby a modlitby. Celú svoju zbožnosť, pokánie, lásku k Ježišovi Kristovi.

Popri Cithare a Tranovskom by sme však nemali zabúdať ani na ďalšie, staršie i novšie a nové spevníky, či už od Jána Silvána alebo od Jána Pruna Hlohoveckého v 16. storočí, Zpěvník evangelický z polovice 19. storočia až po súčasný Evanjelický spevník.

Majú aj dnešní evanjelici takýto intenzívny vzťah k piesni?

Jeden z kolegov z literárnej oblasti mi hovoril, že keď sa počas jeho mladých rokov spieval Hrad prepevný, znel tak mohutne, až sa rozozvučal samotný chrám. Môžem to potvrdiť. Z detstva i z mladosti sa na to jasne pamätám. Myslím si, že v tomto hymne Luther princípy reformačného učenia sformuloval a vyspieval tak ako v žiadnej inej piesni. Kto chce poznať Luthera, musí poznať Hrad prepevný.

Pri príležitosti 500. výročia reformácie Lutherove princípy do podoby rovnomennej duchovnej opery spracoval hudobný skladateľ Víťazoslav Kubička. Dnešné duchovné piesne sú v porovnaní s minulosťou o čosi jemnejšie, nemajú v sebe takú mohutnosť, čo však neznamená, že by stratili na svojej duchovnej sile a presvedčivosti

Témy, o ktorých sme pred chvíľou hovorili, by sme mohli prepojiť Lutherovou myšlienkou, že nestačí sa katechizmus len učiť, ale je potrebné sa ho aj modliť.

Luther chcel nielen zborovú, ale aj rodinnú cirkev. Rodina sa mala správať ako malá cirkev. Modliť sa spoločne, milovať Pána Ježiša a blížnych a, prirodzene, pracovať. Samotný Malý katechizmus býval v rodinách sprístupňovaný aj v podobe domových tabúľ, akýchsi plagátov, ktoré bývali rozvešané na stenách a obsahovali výroky z katechizmu, ktoré by mal mať kresťan neustále na očiach či na pamäti. Tak ich používal aj sám Luther v zámockom kostole vo Wittenbergu. Rodiny žiadal, aby sa katechizmus modlili ráno, na poludnie i večer – tak ako on sám. Považoval to za veľmi dôležité, pretože ak dieťa vo svojom najútlejšom veku nepočuje o Božích veciach, neskôr ich omnoho ťažšie prijíma.

„Luther chcel nielen zborovú, ale aj rodinnú cirkev. Rodina sa mala správať ako malá cirkev.“ Zdieľať

Existujú svedectvá dochované z artikulárneho obdobia, v ktorom evanjelici mohli mať iba dva chrámy v stolici. Keď v nedeľu dopoludnia, v čase, keď sa v domoch obvykle konali namiesto chrámových rodinné bohoslužby, nejaký pútnik prechádzal obcou či mestom, tak z každého domu sa ozývala pieseň z Cithary sanctorum. Katechizmus a Cithara sanctorum boli tou silou, ktorá udržala evanjelickú cirkev v neľahkom artikulárnom období pokope.

Po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781 postupne začalo prevažovať presvedčenie, že aj samotná práca je modlitbou a piesňou. Teda pracuj a popri tom sa modli modlitbu alebo si pospevuj nábožnú pieseň. Sám sa na to pamätám, ako stará mama v záhrade spievala, a otec, keď kráčal do práce, tiež tíško pospevoval rannú Aj, již vychází slunéčko...

Pripomína to benediktínsky princíp ora et labora.

Máte pravdu. Osobne si tento princíp veľmi vážim. Vysokoškolským študentom som s veľkým zaujatím rozprával o troch podobách modlitby, ktorými sú rozjímanie, práca v záhrade a práca v skriptóriu.

Čo vás osobne najviac oslovuje na osobe Martina Luthera?

Jeho reformačné princípy Jedine Kristus, Jedine Písmo, Jedine vierou, Jedine milosťou. A tiež jeho teologická vášeň. Jeho odvaha prikloniť sa k biednym ľuďom, zápasiť o čistotu učenia, odstránenie bohatstva a neporiadkov, úsilie o dodržiavanie pavlovského princípu „radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíce slov nezrozumiteľných“. Práve tento princíp zdôrazňoval aj Konštantínov veľkomoravský Proglas. Reformácia tak cez Pavla prechádza ku Konštantínovi a Metodovi a potom cez Valda, Viklefa, české reformné snahy a preklady Biblie až k Lutherovi.

Začiatkom 16. storočia nebol jediným, kto presadzoval preloženie Písma svätého do reči ľudu, zdôrazňovali to aj iní reformne mysliaci teológovia v katolíckej cirkvi, ale až jemu sa to podarilo uskutočniť v pozoruhodnom rozsahu.

Oslovuje ma jeho dôraz na ospravedlnenie – jedine vierou budeš ospravedlnený, dostaneš sa do stavu milosti, žiaden skutok ti sám osebe nepomôže. Na prvé miesto kládol dar milosti, ktorej ovocím sú potom samotné skutky.

Mnohí mu vyčítajú jeho povahové vlastnosti, najmä prchkosť a tvrdohlavosť.

Keby nešiel za tým, o čom bol presvedčený, že je správne, k žiadnej reformácii by nedošlo. Ecclesia semper reformanda est platilo vtedy a platí to aj dnes. Na druhej strane, Luther žil veľmi kajúcim spôsobom, intenzívne preciťoval svoju hriešnosť. Bol kristovec, aj keď povahovo bol rebel. Medzi reformátormi túto jeho črtu vyvažoval Filip Melanchton, ktorý sa usiloval o hľadanie zhody a spoločnej reči. Vzájomne sa tak dopĺňali. Nachádzanie zhody a spoločnej reči je napokon podstatou ekumenického snaženia, no všetci vidíme, aké je to náročné.

Vidíte priestor pre ďalšie zbližovanie kresťanských cirkví?

Pred očami musíme neustále mať Kristov príkaz „aby všetci boli jedno“. Kedy a ako sa to stane, je však veľmi ťažké povedať. Ale aj v našej histórii máme viacero príkladov, že kresťanská vzájomnosť je možná.

„Reformácia tak cez Pavla prechádza ku Konštantínovi a Metodovi a potom cez Valda, Viklefa, české reformné snahy a preklady Biblie až k Lutherovi.“ Zdieľať

Pred časom sa mi podarilo vydať knihu o evanjelickom biskupovi Fedorovi Ruppeldtovi, ktorý zomrel v roku 1979. Osobne ho považujem za najvýznamnejšieho slovenského ekumenického činiteľa. Stál pri zrode Svetového luteránskeho zväzu aj Svetovej rady cirkví. Prízvukoval, že najprv by spoločnú platformu pre diskusiu mali nájsť reformované cirkvi navzájom a potom sa bude ľahšie rozvíjať ekumenický dialóg aj s katolíkmi či s pravoslávnymi. Keď počas obdobia slovenského štátu sedel vo väzení a väzni, ktorí boli katolíkmi, nemali počas nedeľnej omše kantora, poslúžil im hrou na hudobnom nástroji.

Ďalším silným príkladom ekumenizmu je moysesovsko-kuzmányovská tradícia. Záujem Štefana Moysesa o rodinné starosti Karola Kuzmányho bol až dojemný. Podobne bratský vzťah mal aj zosnulý banskobystrický biskup Rudolf Baláž s taktiež už zosnulým martinským evanjelickým farárom Jánom Bohdanom Hroboňom. Biskup Baláž, keď prišiel aj na evanjelické služby Božie do Martina, spieval z Evanjelického spevníka.

Najmä v 19. storočí boli slovenskí evanjelici akýmsi hybným motorom národa. Platí to aj dnes?

My evanjelici by sme dnes mali byť omnoho energickejší, mali by sme zaujímať jednoznačnejšie stanoviská k spoločenským nešvárom, k degradácii politiky na porušovanie Božích prikázaní. Lebo všetky politické či ekonomické kauzy, ako aj stav morálky v našom štáte sú vlastne porušovaním Desatora. Ak kresťania mlčia, ak nereagujú na zlyhania spoločnosti, ktorá sa označuje za kresťanskú, potom nekonajú v súlade s Božím plánom spásy. Tým viac, ak evanjelici v minulosti dokázali vstupovať do verejného priestoru a pomenovať, čo je potrebné reformovať. Reformácia, to nie je len náboženská, ale aj spoločenská záležitosť.

„My evanjelici by sme dnes mali byť omnoho energickejší, mali by sme zaujímať jednoznačnejšie stanoviská k spoločenským nešvárom, k degradácii politiky na porušovanie Božích prikázaní.“ Zdieľať

Evanjelikom na Slovensku dnes treba viac autentického Luthera. Bol, ako vieme, omylný, ale vo veciach Písma principiálny. Neváhal pomenovať, čo bolo v cirkvi a spoločnosti zlé, a zaujať jednoznačné stanovisko. Tak to dokázali artikulovať i štúrovci, aj iné evanjelické generácie pred nimi i po nich.

Vnútorné vzťahy medzi evanjelikmi nie sú dnes také, z akých by som sa tešil – bratské, otvorené, úprimné. Nečudo, že sa zrodilo hnutie evanjelických laických pracovníkov (h.e.l.p.), ktoré pozvalo evanjelickú verejnosť k podpisu Charty na ochranu hodnôt reformácie a obnovu ECAV na Slovensku. Na podporu reformačného programu hnutie vydáva internetovské periodikum s príznačným názvom Reformačné listy. Mojím želaním je, aby evanjelici našli zmierenie.

Je to dôsledok sporov a napätí vo vedení cirkvi?

Veľmi by som si želal takých biskupov, ktorí by mohli nosiť prívlastok „knieža pokoja“. Takým bol napríklad superintendent Pavel Jozefi. Milovali ho evanjelici Slováci, Maďari aj Nemci, pretože ako biskup bol čestný, spravodlivý. Prekonával spory, rozdával pokoj. A bol odvážny. V prvej polovici 19. storočia stál na čele národného pohybu. V roku 1842 bol kľúčovou osobnosťou delegácie, ktorá cisárovi Ferdinandovi V. predložila Slovenský prestolný prosbopis. V roku 1843, hoci bol prívržencom jazyka Kralickej biblie, otvoril brány štúrovskej slovenčine.

Vo svojom zbore v Tisovci každý deň navštevoval chorých. Keď prišiel nejaký pútnik, tak sa oňho kráľovsky postaral. Keď vypukla epidémia, v lazarete navštevoval nemocných, pomáhal im, modlil sa s nimi, až sa napokon sám nakazil a zomrel. To je príklad milosrdného biskupa, ktorý vedel osloviť kresťanským spôsobom života – milovať až po hrob. Veď Kristus prišiel na svet, aby sa v ňom zjavil milosrdný Boh. Ak cirkev nebude milosrdná, naplnená nádejou, ochladne, upadne, ostanú prázdne kostoly. Obzory sú dnes ozaj hmlisté, verím však – tak sa spieva v piesni Vzbuď ducha dávnych svedkov, Pane –, že Pán svoje dielo v kresťanstve napokon slávne dokončí.



Kto je Miloš Kovačka?


Narodil sa v roku 1940 v Sklabini pri Martine. Od roku 1966 pracoval v Bibliografickom ústave Matice slovenskej v Martine, ktorý sa neskôr transformoval na Národný bibliografický ústav Slovenskej národnej knižnice v Martine. V rokoch 1991 – 2011 bol jeho riaditeľom. Vyučoval na Univerzite Mateja v Banskej Bystrici, na Žilinskej univerzite v Žiline a v Biblickej škole v Martine. Od roku 1993 bol presbyterom martinského evanjelického zboru. Je autorom desiatok publikácií z oblasti bibliografie, knižnej kultúry a dejín reformácie.


Foto – Ľubo Bechný 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo