Biskup Sliezskej evanjelickej cirkvi Ľudia veľmi rýchlo rozpoznajú, či hovoríme len zbožné frázy alebo je za našimi slovami autentický život kresťana

„Sekulárne prostredie v Českej republike nás vedie k pokore, ale zároveň k veľkej výzve byť cirkvou nie čakajúcou, ale cirkvou vychádzajúcou k ľuďom,“ hovorí evanjelický biskup Tyrlík.

„Už málo funguje byť cirkvou, ktorá káže, ale musíme sa učiť byť cirkvou a kresťanmi, ktorí sprevádzajú druhých ľudí, trávia s nimi čas, počúvajú ich a potom v pravý čas povedia svedectvo o svojej skúsenosti s Pánom, ktorý premenil ich život,“ dodáva.

Tomáš Tyrlík je od roku 2017 biskupom Sliezskej evanjelickej cirkvi a. v. (SCEAV) a od roku 2021 je tiež predsedom Ekumenickej rady cirkví v ČR (ERC). Predtým pôsobil od roku 1994 vo Frýdku-Místku, kde založil samostatný cirkevný zbor. V rokoch 2000 – 2017 slúžil v cirkevnom zbore v Třanoviciach. S manželkou Liliou vychovali tri deti (dve dcéry a jedného syna) a starajú sa o päť vnúčat.

V cirkvi slúžite už vyše tridsať rokov. Čo vás vo vašom živote najviac formovalo?

V detstve to boli najmä moji rodičia. Ďakujem Bohu, že som mohol vyrastať vo veriacej a milujúcej rodine. Od malička bol život s Pánom Bohom niečím úplne prirodzeným, ranné a večerné čítanie detskej Biblie, spoločné modlitby, účasť na nedeľnej besiedke...

Po konfirmácii som sa zúčastňoval na stretávaní dorastu vo veku 13 – 17 rokov a potom som bol súčasťou skupiny mládeže. V osemnástich rokoch som bol poverený vedením našej mládeže. To bolo obdobie, ktoré nás viedlo k modlitbám, pretože nám mladým bolo zo strany farárky zakazované stretávať sa v zbore. Bolo to obdobie totality. A tak sme sa niekoľko rokov schádzali po domoch na modlitbách a prosili o duchovné prebudenie medzi mladými ľuďmi v našej dedine. A to nám dal Pán zažiť.

Z malej skupinky piatich-šiestich ľudí sa po niekoľkých rokoch začala schádzať skupina dvadsiatich piatich až tridsiatich mladých ľudí, ktorí prežili oslovenie Pánom Bohom skrze evanjelizačné posolstvo a ich život sa zmenil. Dodnes sú títo ľudia piliermi v cirkevnom zbore ako presbyteri (starší) a služobníci v mnohých oblastiach života cirkevného zboru.

Potom ma ovplyvnilo štúdium teológie na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a spoločenstvo študentov, ktoré sme tvorili. Mali sme ranné i večerné modlitby, študentské bohoslužby, večerné až nočné teologické dišputy. Mnohí profesori, vyučujúci, vo mne zanechali hlbokú stopu. Videl som na nich pokoru, ale zároveň veľkú erudíciu, vzdelanosť a hlbokú vieru. A to ma silne ovplyvnilo.

V začiatkoch svojej služby ste boli farárom vo Frýdku-Místku, kde ste zakladali nový cirkevný zbor. Budovať nový zbor takmer od nuly nie je jednoduché. Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli?

Po ukončení štúdia teológie som nastúpil do služby v našej cirkvi ako vikár a o niekoľko mesiacov nás s manželkou oslovil vtedajší biskup Volný, či by sme sa presťahovali do Frýdka-Místka, vtedy okresného mesta, a založili tam cirkevný zbor. Obaja sme vyrastali v malej dedinke, takže to bolo pre nás veľkou výzvou. Ale po modlitbách a krátkom zvažovaní sme túto výzvu prijali.

Deväť rokov vo Frýdku-Místku bolo pre nás jedným veľkým dobrodružstvom s Pánom. Mohol by som rozprávať o mnohých zázrakoch, ktoré sme zažívali, ale aj o mnohých ťažkých zápasoch v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí boli oslovení cez rôzne evanjelizačno-misijné aktivity, ktoré sme v meste realizovali. Za obdobie pôsobenia v tomto meste sa mi otvorili nové horizonty služby.

Vnímal som, že najväčšou výzvou je učiť sa milovať ľudí, ktorí prichádzali so svojimi niekedy veľmi ťažkými a komplikovanými životnými skúsenosťami. Bol to čas, keď sme mali doma počas týždňa viac ako dvadsať návštev. Ľudia prichádzali a zverovali sa so svojimi životmi a skrze to sme mohli s nimi budovať vzťahy a takisto zbor. Zakúsili sme aj požehnanú skúsenosť živej a otvorenej ekumény, skvelej spolupráce medzi cirkvami v meste. To bolo pre mňa veľkou radosťou a požehnaním.

Vaša cirkev – Sliezska evanjelická cirkev a. v. – je malá a pôsobí v sekulárnom a dokonca aj dvojjazyčnom prostredí. Ako vnímate výzvy, ktorým čelí menšinová cirkev v krajine, kde väčšina ľudí o náboženstvo nemá záujem?

Áno, naša cirkev je relatívne malá. Máme 21 cirkevných zborov s približne 14-tisíc členmi na malom území Sliezska, v hraničnej oblasti Poľska a Slovenska. A toto špecifikum územia je ovplyvnené aj cez jazykovú skladbu. Preto naša cirkev slúži ako členom českej, tak aj poľskej národnosti.

Ako cirkev, ale aj všeobecne ako všetky kresťanské cirkvi v našej krajine žijeme v sekulárnom prostredí. Mnohí ľudia nemajú skúsenosti s kresťanstvom alebo majú voči cirkvám skôr predsudky. Cirkvi ako inštitúcie sú vnímané skôr negatívne. A toto prostredie nás vedie k pokore, ale zároveň k veľkej výzve byť cirkvou nie čakajúcou, ale učiť sa byť cirkvou vychádzajúcou k ľuďom, budovať mosty a vzťahy s ľuďmi, ktorí nemajú nejaké kresťanské korene a zázemie, ale ktorí v hĺbke svojho života hľadajú zmysel života a kladú rôzne existenciálne otázky. To nás ako cirkev vedie k tomu, aby sme boli vnímaví a autentickí.

Ľudia totiž veľmi rýchlo rozpoznajú, či to, čo hovoríme, sú len zbožné frázy alebo je za tými slovami autentický život kresťana s mnohými nedokonalosťami, pádmi, ale zároveň život, ktorý sa usilujeme žiť, aby sme svojím postojom a životom mohli poukazovať na Pána Boha, ktorý dáva človeku túžbu po večnosti.

Kľúčovým motívom je, aby každý kresťan, člen cirkvi, bol živým svedectvom o Bohu, o tom, že Pán premieňa život od základov, dáva mu zmysel a cieľ. Ako kresťania v sekulárnom prostredí máme byť vo svete, ale nebyť zo sveta, ako to povedal Pán Ježiš, teda nesplynúť s týmto svetom, ale byť svedectvom v tomto svete o Bohu. To je mojou modlitbou a víziou pre cirkev v mori sekulárnej spoločnosti.

Vaša cirkev pôsobí v špecifickom regióne s vlastnou históriou. Cítite, že Sliezsko má iný duchovný „pulz“ než zvyšok krajiny?

To počujem často z úst ľudí mimo tohto regiónu. Sliezsko v minulosti prežilo zvláštnu Božiu milosť, duchovné prebudenie. Mnohí to vnímajú veľmi silno aj v súčasnosti. My, ktorí tu žijeme, tak vidíme naše problémy, ťažkosti a zápasy, ale ľudia zvonku to vidia niekedy až trochu idealisticky.

No na druhej strane musím povedať, že pomerné zastúpenie a existencia mnohých kresťanských cirkví a zborov v tomto regióne prevyšuje priemer v Čechách aj na Morave. Aj keď Morava, najmä Valašsko a južná Morava, je tiež pomerne religióznou oblasťou. To, že na Sliezsku je viditeľný a pozorovateľný duchovný život, nás nesmie viesť k duchovnej pýche alebo zaspaniu na vavrínoch, ale naopak, k ešte väčšej odvahe a misijnému zápasu o nastupujúce mladé generácie, ktoré sú vo víre moderných technológií a sekulárnej spoločnosti.

Ako sa podľa vás mení postavenie kresťanstva v spoločnosti?

Postavenie nás kresťanov v českej spoločnosti je menšinové, ale to neznamená, že nemáme žiadny vplyv. Vnímam, že stále sú viditeľní ľudia na lokálnej, komunálnej i celospoločenskej úrovni, ktorí vstupujú do správy vecí verejných, ale nie je to vôbec jednoduché. Som vďačný za mnohých starostov a komunálnych politikov i politikov na národnej úrovni, ktorí si v tom neľahkom zápase udržujú pokoru a vedomie, že sú správcami a nie majiteľmi pravdy a hodnôt, ale svojím postojom stelesňujú hodnoty a kresťanskú identitu.

Vplyv cirkvi na spoločnosť nepreceňujem. No som presvedčený, že nie je zanedbateľný. Veď cez rôzne evanjelizačno-misijné činnosti jednotlivých zborov a túžbu oslovovať svoje okolie s posolstvom evanjelia sa vytvárajú osobné väzby a vzťahy a skrze ne je potom možné deliť sa o osobné príbehy a skúsenosti s Pánom Bohom.

Som presvedčený, že prostredníctvom služby diakonie a charity, teda cez kresťanskú sociálnu pomoc núdznym a iné aktivity pre ľudí s rôznymi závislosťami, pomáhame pozitívne pôsobiť v spoločnosti, čo mnohí ľudia vysoko oceňujú. Odovzdávať však dobrú správu, evanjelium, relevantným spôsobom je obrovská výzva pre cirkvi a kresťanov v našej krajine. Je smutné, že niektoré cirkvi na to trochu rezignovali.

Farár Jozef KozákAko kňazi sme mali klamlivý patent na všetko. Mysleli sme si, že budeme super, ak ponúkneme odpovede na všetky otázky

Pavol Hudák

Vaša služba sa neobmedzuje len na vlastnú cirkev. Ako predseda Ekumenickej rady cirkví máte kontakt s rôznymi kresťanskými tradíciami. Darí sa vám nachádzať spoločnú reč?

Služba na poli ekumény je veľmi zaujímavá a inšpiratívna. Vnímam situáciu a ekumenické vzťahy medzi cirkvami v našej spoločnosti nádejne. Keďže sme všetky cirkvi v mori sekulárnej spoločnosti, táto situácia nás istým spôsobom vedie bližšie k sebe aj k Bohu. Dokážeme spolu hovoriť o mnohých výzvach a problémoch a hľadať spoločnú cestu. V našej ekumenickej rade je trinásť členských cirkví. Niekoľko cirkví má status pozorovateľa a Rímskokatolícka cirkev je pridruženým členom.

Vážim si vzájomný rešpekt a ochotu počúvať jeden druhého. Aj napriek mnohým rozdielnym tradíciám, teologickým dôrazom či učeniu sa dokážeme zhodnúť na potrebe vzájomných modlitieb a budovaní otvorených medziľudských a medzicirkevných vzťahov. Darí sa to na úrovni vedenia cirkví, ale vidím to aj na mnohých miestach v našej krajine.

Existujú veľmi dobré ekumenické väzby na lokálnej úrovni. Často to však závisí od človeka. Kde sú duchovní cirkvi otvorení ekumenickej spolupráci, tam sa to darí, ale kde sú ľudia uzavretí, tak nefunguje ani spolupráca a otvorenosť medzi zbormi a cirkvami.

Veľmi dobrá ekumenická spolupráca sa prejavuje v oblasti tzv. kategoriálnej pastorácie – v kaplánskej duchovnej službe v Armáde ČR, vo väzniciach či v nemocniciach. V týchto oblastiach vnímam úplne reálne a viditeľné ovocie našej vzájomnej ekumenickej spolupráce. Do týchto oblastí duchovnej kaplánskej služby sú vysielaní ľudia na základe poverenia vysielajúcej cirkvi a súhlasu vedenia ERC a Českej biskupskej konferencie. Potom sa koná ekumenická bohoslužba s vyslaním jednotlivých kaplánov za účasti ČBK i ERC.

Ďalšou praktickou realizáciou ekumény sú spoločné ekumenické bohoslužby na Nový rok a na výročie založenia Československa, ktoré vysiela Česká televízia a majú pomerne dobrý ohlas. 

Ak by ste mali pomenovať jednu vec, ktorú by sa tzv. tradičné cirkvi mohli naučiť od novších kresťanských hnutí, čo by to bolo?

Väčšia otvorenosť a flexibilita, teda pružnosť. Ecclesia semper reformanda est – cirkev stále sa reformujúca. To treba zdôrazňovať a pripomínať obzvlášť v našich cirkvách, ktoré vzišli z reformácie. Potrebujeme byť na tepe Božieho Ducha a citlivo vnímať znamenia doby.

Čo je najťažšie na pozícii biskupa v 21. storočí?

Nedokážem povedať, čo je najťažšie, ale vnímam, čo je kľúčové. Viesť nie v duchu formálnej autority, ale predovšetkým príkladom. Učiť sa počúvať druhých a ísť so spoluslužobníkmi cestou vzájomnej modlitby, delenia sa o naše zápasy viery. Je tiež dôležité nepodľahnúť skepse, cynizmu a vyhoreniu, že sa veci nedajú zmeniť. Byť trpezlivý a krok za krokom sa usilovať posúvať veci pozitívnym smerom.

Za veľmi dôležité považujem tiež strážiť si balans medzi osobným životom a životom v službe. To je pre mňa veľká výzva. Nepodľahnúť pocitu nenahraditeľnosti, ale učiť sa v modlitbe odovzdávať veci Bohu a vedieť delegovať službu.

Často sa hovorí o potrebe nového jazyka viery pre dnešného človeka. Ako oslovujete generáciu, ktorá vyrastala úplne mimo kostola? Je kresťanská viera dnes ešte relevantná?

Potreba nového jazyka viery pre súčasného človeka, obzvlášť mladého, to je obrovská výzva pre cirkev, predovšetkým pre mladú generáciu pastorov v našej cirkvi. Je veľmi dôležité učiť sa to, aby sme boli schopní a ochotní jazykom svojej generácie odovzdať posolstvo evanjelia a relevanciu kresťanskej viery pre život človeka. Nevieme to, ale chceme sa to učiť. Nesmieme sa báť, že budeme za exotov alebo odmietnutí.

Veľmi silno ma oslovuje príbeh emauzských učeníkov. Idú cestou sklamaní a tu sa k nim pripojí Ježiš, počúva ich a potom im vykladá Písma a napokon spoznávajú pri spoločnom stolovaní, že je to vzkriesený Ježiš. Som presvedčený, že je to program pre cirkev 21. storočia. Už málo funguje byť cirkvou, ktorá káže, ale musíme sa učiť byť cirkvou a kresťanmi, ktorí sprevádzajú druhých ľudí, trávia s nimi čas, počúvajú ich a potom v pravý čas povedia svedectvo o svojej skúsenosti s Pánom, ktorý premenil ich život.

Aký model financovania cirkvi v súčasnosti funguje v Česku? Môžete nám ho v stručnosti priblížiť?

V roku 2013 nadobudol účinnosť zákon č. 428/2012 Zb. o majetkovom vyrovnaní s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorým bol dovtedajší model financovania cirkví a náboženských spoločností ukončený. V súčasnosti sme v období prechodu na samofinacovanie cirkví. V roku 2029 dostanú cirkvi posledný finančný príspevok na platy duchovných. A to bude veľký skok, zlom.

Aktuálne dostávajú cirkvi na plat každý rok o päť percent menej, ale v roku 2029 tento príspevok skončí úplne. Cirkvi potom budú dostávať ešte do roku 2043 tzv. časť reštitučných náhrad, ktorá však zďaleka nepokryje náklady cirkví. Preto sa v našich cirkvách vytvárajú určité finančné stratégie, ktoré majú za cieľ samofinancovanie. Žiadna iná cesta neexistuje. Od roku 2013 postupne zvyšujeme odvod, ktorý platia cirkevné zbory na platy pracovníkov. Samofinancovanie je obrovská výzva pre všetky cirkvi.

Niektoré cirkvi sa po odlukovom procese snažia o väčšiu samostatnosť cez podnikanie či fondy. Je to cesta aj pre SCEAV?

Áno, aj v našej cirkvi hľadáme možnosti investícií, ktoré prinesú istý zisk, ktorý bude slúžiť na financovanie cirkvi. Keďže naša cirkev nedisponuje majetkami, ktoré by generovali zisk, hľadáme investície a diverzifikujeme naše financie do rôznych oblastí, a to na základe nášho etického kódexu. Snažíme sa teda o to, aby naše investície vytvárali zisk a z toho bolo možné financovať cirkev jednak ako celok, jednak naše cirkevné zbory a mnohé jej investičné, misijné a iné projekty.

Ako ovplyvňuje finančná odluka od štátu kultúru v cirkvi?

Podstatným spôsobom mení pohľad na financie. Do roku 2014 nebola v rozpočtoch našich zborov kolónka mzdové náklady na pracovníkov. Od schválenia nového zákona o financovaní je to inak. Zvolili sme cestu postupného navyšovania odvodov za pracovníkov cirkvi. Každý zbor má svoj podúčet na ústredí cirkvi a presne vie, koľko má na svojom podúčte.

V súčasnosti odvádzajú zbory 74 percent z celkových mzdových nákladov za pracovníkov, čo je pomerne vysoká suma. Prichádzame však na určité limitné hranice niektorých zborov. Pracujeme preto aj s myšlienkou solidarity a podpory ekonomicky slabších zborov. Zároveň si mnohé menšie zbory uvedomili, že nie sú schopné ufinancovať plný úväzok pastora, preto dochádza k redukcii a spájaniu úväzkov. Je to pomerne zložitý, ale nevyhnutný proces, ktorý bude postavený na reálnych potrebách a možnostiach jednotlivých zborov.

Evanjelický farár Rune TobiassenByť kresťanom znamená byť hriešnikom, ktorému je odpustené

Ondrej Kolárovský

Aký je váš pohľad na budúcnosť cirkvi v Česku a vo svete? Vidíte nádej v súčasných výzvach, ktorým cirkvi čelia?

Mnohé cirkvi sa budú musieť vyrovnať s demografickým vývojom, so starnutím, a teda trendom početného poklesu. Myslím, že niektoré zbory sa zlúčia s iným zborom, niektoré ďalšie jednoducho zaniknú. Niekde, naopak, nové zbory a misijné skupiny vznikajú. Verím však, že cirkev nezanikne. Bude možno menšia, čo sa týka počtu členov, ale prejde aj obdobím katarzie, očistenia od nepodstatných vecí.

Verím, že cirkevné zbory budú zároveň viac otvorené misii a evanjelizácii, diakonii a vydávaniu svedectva viery svojmu okoliu a to môže byť zárodok niečoho nového v spoločnosti. Ale vieme, že kým bude svet svetom, tak bude cirkev určite bližšie ku Kristovmu druhému príchodu. Maranatha!

Aké želanie máte pre budúcnosť svojej cirkvi o desať či dvadsať rokov?

Prial by som si, aby cirkvi – teda aj naša cirkev – v našej krajine boli živé, neuzavreté v kresťanskom gete, otvorené a misijné. Túžim, aby cirkev nestratila svoje misijné poslanie, ale bola cirkvou, ktorá realizuje poslanie byť svetlom a soľou tomuto svetu.

Ako sa vy osobne duchovne „udržiavate“? Máte nejaké rutiny, návyky alebo spôsoby, ako čerpáte pre svoj osobný i duchovný život?

Áno, mám návyky osobného stíšenia, modlitby a štúdia Biblie. Čas modlitebných prechádzok, niekedy aj s manželkou po horách. Snažím sa čítať kvalitné knihy z rôznych oblastí kresťanského života, rozvíjajúce pastoračnú činnosť, o raste cirkvi, z oblasti psychológie a psychických problémov súčasnej doby, také, ktoré prinášajú relevantný a adekvátny pastoračný prístup k týmto fenoménom doby.

Ktoré knihy, osobnosti alebo momenty vás v poslednom čase inšpirovali?

Inšpirovali ma knihy Timothy Kellera Nádej napriek a Kráľov kríž, kniha Ako viesť ako pastier od Kevina Lehmanna alebo kniha Reset – Ako žiť život plný milosti v kultúre vyhorenia a mnohé ďalšie.

Stretli ste sa počas svojho života a služby s pochybnosťami? Ako ste sa s nimi vyrovnali?

Áno, stretol som sa a stále sa stretávam. Zvlášť v súčasnej pohnutej dobe plnej polarizácie a vojnových konfliktov. Najväčšiu krízu viery a modlitby som prežíval v situácii, keď v priebehu roka zomreli pre mňa dvaja blízki a vzácni ľudia, bratia vo viere – jeden pastor a jeden vedúci mládeže. Vtedy som prežil obdobie hlbokých pochybností o zmysle svojej služby a vôbec dôvery v Boha.

V tomto smere súzvučím s Tomášom Halíkom, ktorý hovorí, že čo je pevné a bez chvenia, nestojí za nič. Naša viera je vždy premiešaná s pochybnosťami, ale napriek všetkému negatívnemu si môžeme uvedomovať, že naša nádej je zakotvená nielen v nejakom učení, ale predovšetkým vo fakte vzkriesenia Ježiša Krista.

Kresťanskí podcasteri José & JančiOprašujeme zapadnuté cesty a staré pravdy, ktoré tu vždy boli

Ondrej Kolárovský

Pre mnohých ľudí môže byť predstava života biskupa trochu abstraktná. Ako vyzerá váš bežný deň, keď práve nie ste na služobnej ceste alebo neorganizujete porady?

Môj bežný život od prebudenia sa začína modlitebným stíšením. A potom o siedmej hodine cestujem do kancelárie, kde riešim niekedy administratívne záležitosti, korešpondenciu, schôdzky, niekedy pastoračné rozhovory... Domov sa vraciam po sedemnástej hodine, no neraz ešte neskôr. Tam ma potom čakajú práce okolo domu, údržba, opravy, kosenie trávy a mnohé ďalšie činnosti. A ak mi ostane čas, tak si vyjdem na bicykli, vybehnem do hôr alebo zájdem zaplávať.

Roky ste boli organizátorom Konferencie pre rodinu. Ako vás ovplyvnilo otcovstvo a dnes aj rolu starého otca?

Rodinu považujem za jeden z kľúčových pilierov svojho života. Bol som nedokonalým otcom, ale verím v dokonalého nebeského Otca a to je pre mňa zásadné. Podľa svojho najlepšieho vedomia som chcel byť dobrým otcom pre naše deti. Najväčšou radosťou je pre mňa, že naše deti, dnes už dospelé, idú cestou viery, nasledujú Pána Ježiša a vedú k nemu aj svoje deti.

To ma napĺňa obrovskou vďačnosťou a radosťou voči Pánu Bohu, že prikryl svojou milosťou moje chyby a rozhojnil svoju milosť v srdciach našich detí, ktoré si našli veriacich partnerov a spoločne vychovávajú v kresťanskom duchu i svoje deti. S manželkou máme veľkú radosť z vnúčat, s ktorými sa snažíme tráviť čo možno najviac času, keďže o to naše vnúčatá stoja a chcú byť s nami.

Motto konferencie EVS 2025 hovorí, že „skutočný význam, radosť a pokoj nájdeme, len keď sa pozrieme hore“. Aký význam má pre vás tento pohľad hore?

Pohľad hore je niečo, čo som silne vnímal u svojho pozemského otecka. Bol to veľký modlitebník a človek, ktorý upieral svoj zrak viery k Bohu a často nám deťom ukazoval mlčky prstom nahor. Pozerajte sa na Pána Boha. Žite vo vedomí, že on vás vidí. S ním spojte svoj život. Tento obraz vo mne otec zanechal. Nebol to vztýčený prst, prst hroziaci, ale prsty, ktoré ukazujú nahor, na Pána Boha. Boli to jeho ruky, ktoré boli často zložené v modlitbách.

Pohľad nahor vo mne umocňuje pohľad na hory, na ktoré máme výhľad z okien nášho domu. A tým sa mi v mysli vybavujú slová Žalmu 121: „Svoje oči dvíham k vrchom. Odkiaľ mi príde pomoc? Moja pomoc je od Hospodina, ktorý utvoril nebo i zem.“

Na spomenutej májovej konferencii ste hovorili na tému skutočná radosť. Čo pre vás osobne znamená skutočná radosť v kontexte viery a duchovného života?

Skutočná radosť, to je pre mňa Boh. Vnímam, že on je jediným možným zdrojom skutočnej radosti v živote človeka. Iste, som vďačný za mnohé ďalšie prejavy radosti ako zdravie, manželku, deti, vnúčatá, spolupracovníkov, za pokoj, mier v našej krajine... Ale uvedomujem si, že jedine v Bohu je zdroj skutočnej radosti. Všetky ostatné zdroje sú nadstavbou, veľkým darom, z ktorého sa môžem radovať.

Pri pozemskom odchode do večnosti svojho otca som vnímal obrovskú radosť, že otecko žil s Bohom a tešil sa na stretnutie s ním. A vtedy som si znova uvedomil, že napriek slzám lúčenia môžem mať zvláštnu, hlbokú a jedinečnú radosť, ktorá je zakotvená v Bohu. A táto skutočná radosť prevyšuje často neutešené okolnosti nášho života. Mať a zachovať si hlbokú vnútornú radosť, aj keď sa všetko okolo chveje a buráca, to je veľká Božia milosť. O takú radosť by som sa chcel vždy usilovať. 

Ako môžeme v cirkvi vytvárať prostredie, ktoré bude podporovať autentickú radosť – nielen v rituáloch, ale aj v každodennom živote?

Vnímam veľkú potrebu toho, aby spoločenstvá našich zborov, či už bohoslužby, alebo iné stretnutia, boli naplnené skutočnou radosťou z evanjelia a pulzujúcim životom upreným k Bohu.

Ako sa v praxi dá žiť v duchu tejto radosti a pokoja, keď čelíme každodenným výzvam, stresu alebo obavám o budúcnosť?

Ľahko sa to povie, ale žiť s touto radosťou je niekedy neskutočne ťažké. Áno, sme zrážaní našimi problémami, výzvami, ktorým čelíme. Ale vždy sa snažím hľadať to, že nič sa nedeje náhodou a že všetko má nejaký zámer a cieľ, aj keď to momentálne nevidím.

Židia podľa biblického príkladu hovoria, že Boha vidíme len zozadu. Keď Mojžiš chcel uvidieť Božiu tvár, bolo mu povedané, že Boha zbadá, ale iba zozadu. A to si uvedomujem vo svojom živote. Sú okamihy plaču, bolestí, ťažkostí, keď sa človek neraduje, ale bedáka. Verím však, že aj tieto okamihy pri pohľade späť nás môžu naplniť radosťou a vďačnosťou z Hospodina. Sú to chvíle, ktoré formujú náš charakter na Boží obraz, aby sme mu boli viac podobní. To je mojou modlitbou. Urob to, Pane, zo svojej milosti.

Môžete sa s nami podeliť o moment vo svojom živote, keď ste naozaj pocítili pravú radosť z hľadania Boha?

Veľmi živo si spomínam na moment, ktorý som ako 14-ročný chlapec zažil na jednom letnom pobyte v Súľove. Pri jednom biblickom výklade pastora mi bolo dané z Božej milosti si uvedomiť, osobne prežiť a zakúsiť, že iba krv Ježiša Krista môže očistiť každý môj hriech. To bol gejzír až neskutočnej radosti. A takých okamihov bolo v živote veľmi veľa. Bohu vďaka!