Usmernenie pre ukrajinskú autokefáliu

Usmernenie pre ukrajinskú autokefáliu

Žena zapaľuje sviečky počas modlitieb za mier v Chráme sv. Vladimira v Kyjeve v roku 2015. Foto – TASR/AP

Rešpektovaný profesor prichádza s prelomovým návrhom riešenia otázky ukrajinskej autokefálie.

Vo veci osamostatnenia (autokefálie) ukrajinských pravoslávnych veriacich a ich zídenia sa v jednej cirkvi namiesto doteraz štyroch jestvujúcich postkomunistických jurisdikcií došlo z radov Konštantínopolského ekumenického patriarchátu k ďalšiemu nápadu v smere odtrhnutia Kyjevskej metropólie od Moskvy. 

Tri týždne po k tomu smerujúcom posolstve patriarchu Bartolomeja I. ukrajinskému ľudu aténska webová stránka amen.gr, blízka Fanaru, zverejnila úvahy o „jednej autokefálnej zjednotenej cirkvi Ukrajiny“.

Ponúkol ich profesor Grigorios Larentzakis, ktorý študoval na Chalki a v Innsbrucku a do svojej emeritácie vyučoval na univerzite v Grazi. Je považovaný za jedného z ústredných teologických poradcov ekumenického patriarchu. Pri Veľkej pravoslávnej synode na Kréte v roku 2016 mu zverili starostlivosť o ekumenických koncilových pozorovateľov na čele s kardinálom Kurtom Kochom.

Larentzakis vidí v ukrajinskej problematike jednu zo zvlášť bolestných sporných otázok, ktoré torpédujú nielen jednotu Kyjevskej cirkvi, ale nebezpečne spochybňujú jednotu celkového pravoslávia. Ekumenický patriarchát medzičasom dostal oficiálnu žiadosť o udelenie autokefálie. Na preskúmanie tejto žiadosti ustanovil osobitnú komisiu. Preto je načase vážne sa ekleziologicky zaoberať touto témou. 

V prehľade o vývoji vo veciach spravovania samostatných, avšak vo vzájomnom spoločenstve stojacich cirkví od raného kresťanstva Larentzakis poukazuje na vedenie univerzálnej Cirkvi kolégiom piatich patriarchov (pentarchiou) v Ríme a Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme počas prvého tisícročia. Z nich rímsky a alexandrijský patriarcha používajú titul „pápež“. Na Efezskom koncile v roku 431 bola prvýkrát priznaná miestnej cirkvi – Cyperskej – autokefália bez patriarchálnej dôstojnosti.

S výnimkou dodnes sporného vytvorenia gruzínskej, bulharskej a srbskej autokefálnej, resp. patriarchálnej cirkvi v stredoveku to potom trvalo vyše tisíc rokov, kým Konštantínopol udelil svojmu metropolitnému obvodu Moskva v roku 1448 autokefáliu a v roku 1589 postavenie patriarchátu. A tak po odtrhnutí Ríma v dôsledku schizmy z roku 1054 bola pentarchia opäť kompletná, a to s Ekumenickým patriarchátom na prvom a s Moskvou na piatom mieste.

Počnúc vznikom nezávislých balkánskych štátov v 19. storočí dostali aj ich pravoslávne cirkvi samostatnosť. V roku 1850 pravoslávna cirkev v Grécku, za ňou nasledovali pravoslávne cirkvi v Srbsku a Rumunsku, ktorým sa v rokoch 1922, resp. 1925 dostalo aj povýšenie na patriarcháty.

„Riešiť ukrajinskú cirkevnú krízu nie je síce ľahké, ale jednako existujú vyhliadky na úspech z dôvodu hlbokej viery a zbožnosti ukrajinského ľudu vo všetkých jurisdikciách, ktoré sa cirkevno-politicky navzájom popierajú.“ Zdieľať

Z udelení autokefálie v období medzi svetovými vojnami, Poľsko v roku 1924 a Albánsko v roku 1927, je práve poľský prípad zvlášť relevantný pre dnešné riešenie na Ukrajine. Konštantíntopol síce prepustil zo svojej jurisdikcie Moskovskú, no nie Kyjevskú metropóliu. K tomu došlo až v 20. rokoch minulého storočia pre diecézy, ktoré v tom čase patrili k Poľsku. Ostatná Ukrajina kánonicky zostala svojej materskej Konštantínopolskej cirkvi, hoci si ju ríšska cirkev cárskeho Ruska od neskorého 17. storočia fakticky privlastnila.  

Nakoniec sa v roku 1946 aj bulharské (od roku 1961 uznané ako patriarchát), resp. v roku 1990 aj gruzínske (za uznania jeho už dávno požadovaného patriarchátu) a v roku 1998 česko-slovenské pravoslávie stalo autokefálnym. Tento status zostáva naďalej upretý Macedónskej a Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, pretože Belehrad, resp. Moskva ich označujú za súčasť svojho „kánonického teritória“, ktorého sa nemôžu vzdať.

Prof. Larentzakis si preto jasne uvedomuje, že s udelením ukrajinskej autokefálie hrozí najskôr „veľké rozštiepenie v lone celkovej pravoslávnej cirkvi a bolestné strety Ekumenického s Moskovským patriarchátom, ktorý prehnane odmieta každú myšlienku na autokefálnu Ukrajinskú pravoslávnu cirkev“.

Napriek tomu Larentzakis zastupuje stanovisko, že bez autokefálie sa nedá prekonať už 25 rokov trvajúce rozštiepenie cirkvi na Ukrajine. Len by to zvečnilo nielen politickú, vojnovú, hospodársku a sociálnu, ale aj cirkevno-duchovnú núdzu ukrajinského ľudu. Larentzakis teda vníma akútnu potrebu konať.

Riešiť ukrajinskú cirkevnú krízu nie je síce ľahké, ale jednako existujú vyhliadky na úspech z dôvodu hlbokej viery a zbožnosti ukrajinského ľudu vo všetkých jurisdikciách, ktoré sa cirkevno-politicky navzájom popierajú.

„Bez autokefálie sa nedá prekonať už 25 rokov trvajúce rozštiepenie cirkvi na Ukrajine.“ Zdieľať

K týmto jurisdikciám Grigorios Larentzakis ráta – a toto je nový aspekt jeho analýzy – nielen autonómnu Ukrajinskú pravoslávnu cirkev vernú Moskve a s ňou znepriatelených stúpencov „Kyjevského patriarchátu“ a „Autokefalistov“, ale takisto Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev. Táto cirkev obnovila v roku 1596 spoločenstvo s Rímom bez toho, aby sa kvôli tomu výslovne vzdala communia s Ekumenickým patriarchátom a cez tento s celkovým pravoslávím.

V praxi však z toho bolo raz viac, inokedy menej prísne poručníctvo rímskou Kongregáciou pre východné cirkvi. Nezabudnuteľnými zostávajú bolestné slová gréckokatolíckeho metropolitu Josipa Slipeho po jeho prepustení z väznice na Sibíri do Ríma: „Čo je horšie než Gulag? Vatikán!“

Od pádu komunizmu sa Ukrajinská gréckokatolícka cirkev usiluje o obnovenie communia s pravoslávnymi bez toho, aby sa kvôli tomu musela vzdať svojho spoločenstva s Rímom. To ale doteraz nenašlo adekvátne pochopenie na pravoslávnej, a už vôbec nie na rímskokatolíckej strane.

Prvá „Kyjevská pracovná skupina“ tohto nasmerovania zapadla prachom už v 90. rokoch minulého storočia. V roku 2015 novopodniknutá žiadosť skončila v zásuvke parížskeho metropolitu Emmanuela Adamakisa, ktorý bol za Fanar kompetentný vo veciach Ukrajiny.

Prof. Larentzakis však teraz prichádza s prelomovým návrhom riešenia ukrajinskej otázky, pričom navrhuje nasledujúci postup:

1. Pevné zjednotenie všetkých ukrajinských kresťanov byzantskej tradície na vytvorenie spoločnej autokefálnej cirkvi, ktorej bude zaručená možnosť rozhodovania bez diktátu spoza hraníc Ukrajiny.  

2. Dosiahnutie súhlasu Moskovského patriarchátu s týmto postupom. 

3. Súhlas pápeža, čo sa týka Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

4. Spoločná žiadosť o udelenie autokefálie pri Ekumenickom patriarchovi. V Kyjeve dosiaľ stojí Moskovská jurisdikcia ešte bokom.

Prof. Grigorios Larentzakis uzatvára svoj výklad s presvedčením, že ukrajinský pravoslávny ľud chce ísť touto cestou: „A preto máme dôvod na nádej!“

Článok pôvodne vyšiel na internetovej stránke Hephaestus Wien. Uverejňujeme so súhlasom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo