Vatikán volá po vytvorení svetovej autority. Zrejme márne

Táto koncepcia je súčasťou sociálnej náuky Katolíckej cirkvi už dlhší čas. V sociálnej encyklike Pacem in terris sa jej v roku 1963 venoval blahoslavený pápež Ján XXIII. Napísal, že táto „všeobecná celosvetová verejná autorita“ by mala byť „opatrená vhodnými prostriedkami na zabezpečenie všeobecného spoločného dobra, má byť ustanovená na základe súhlasu všetkých národov, a nie nasilu vnútená, a to preto, že má plniť svoje poslanie účinne, a teda musí byť nestranná, úplne nezaujatá, slovom, má sa starať o spoločné dobro všetkých národov“.

Túto myšlienku o pár rokov oživil ďalší blahoslavený pápež Ján Pavol II. v jednom zo svojich posolstiev k svetovému dňu pokoja: „Nie je vari práve teraz vhodný čas na to, aby všetci spolupracovali na vytvorení novej organizačnej štruktúry celej ľudskej rodiny, ktorá by zaistila mier a zhodu medzi národmi a zároveň napomohla ich celkový pokrok? Pritom je dôležité vyhnúť sa nepochopeniu: nejde tu o vytvorenie globálneho superštátu. Chce sa skôr zdôrazniť potreba zrýchliť už prebiehajúce procesy a odpovedať na temer všeobecnú otázku o demokratických spôsoboch v službe politickej moci tak na národnej, ako i na medzinárodnej úrovni, aj na otázku o transparentnosti a vierohodnosti na každej úrovni verejného života.“

Kardinál Turkson s textom nóty o univerzálnej autorite.

Túto ideu v sociálnej encyklike Caritas in veritate prehĺbil súčasný pápež: „Takáto autorita sa bude musieť riadiť právom, dôsledne sa držať princípov subsidiarity a solidarity, byť zameraná na uskutočňovanie spoločného dobra, zasadzovať sa o realizáciu autentického integrálneho rozvoja, inšpirovaného hodnotami lásky v pravde. Táto autorita bude musieť byť všetkými uznávaná a mať účinnú moc, aby mohla každému zaistiť bezpečnosť, dodržiavanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. Pravdaže, bude musieť mať právomoci, aby jednotlivé strany rešpektovali jej rozhodnutia, ako aj koordinované opatrenia, prijaté na rôznych medzinárodných fórach.“

Nóta Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj z roku 2011 upresňuje tieto myšlienky, pričom zdôraznila, že táto autorita „nemôže byť vynútená silou, nátlakom alebo násilím, ale mala by byť výsledkom slobodnej a zdieľanej dohody a uvažovania nad stálymi a historickými potrebami svetového spoločného dobra“. Fungovať by mala na základe princípov demokratickej legitimity a efektivity výkonu rozhodnutí.

Ako je zjavné, ide o pomerne všeobecné konštatovania, ktoré stále nedávajú jasnú odpoveď na otázku, ako presne by mala takáto globálna politická autorita vyzerať - či by jej úlohy mala po dôkladnej vnútornej transformácii prevziať OSN alebo jediný národný štát v zmysle hegemóna či dokonca (demokraticky zvolený?) jednotlivec.

Odpovedať sa pokúsil spomínaný kardinál Turkson: „Keď hovoríme o celosvetovej autorite, myslíme na akúsi ,entitu´, ktorá by rešpektovala zvrchovanú autoritu štátov, ktoré sa – podľa svojich možností –slobodne vzdajú svojej časti suverenity v prospech tejto globálnej inštitúcie, so zreteľom na spoločné dobro. Neznamená to, že táto svetová autorita bude utláčať nejakú krajinu sveta; pre princíp subsidiarity musí uznať existenciu suverénnych národných štátov, ktoré musia byť chránené a podporované v tom, aby urobili všetko pre dosiahnutie spoločného dobra. Ale tento orgán potom musí byť akceptovaný štátmi a musí mať efektívnu normatívnu úlohu. Preto svetová politická autorita, o ktorej hovoríme, nemôže byť nanútená, ale musí byť žiadaná a chcená samotnými štátmi.“

Marián Sekerák