Svet kresťanstva 15. február 2018

Ako dobre prežiť pôst

Imrich Gazda
Imrich Gazda
Dávať si pôstne predsavzatia? Nefajčiť alebo sa radšej viac modliť? A má to všetko vôbec zmysel?
Dávať si pôstne predsavzatia? Nefajčiť alebo sa radšej viac modliť? A má to všetko vôbec zmysel?
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Ako dobre prežiť pôst
Kresťania sa pôstnym obdobím začali pripravovať na veľkonočné sviatky. Foto – TASR/Roman Hanc

Pôstne obdobie je pre mnohých ponurý a prázdny čas. Vianoce sú dávno za nami, Veľká noc ďaleko pred nami. K tomu sychravé počasie, ktoré na nálade nepridá a prospieva akurát tak šíreniu viróz a chorôb.

Popolcová streda akoby to všetko umocňovala a skoncentrovala do jedného dňa. Mnohí sú radi, že „škaredú“ stredu majú za sebou, môžu sa opäť poriadne najesť a na pôst si opäť spomenú až na Veľký piatok.

No sú aj takí, ktorí cítia, že pôstny čas má čosi do seba, radi by ho zmysluplne prežili, no nevedia ako na to.

Častou – neraz jedinou – zmenou je pôstne predsavzatie. No rovnako ako pri novoročných záväzkoch po niekoľkých dňoch zlyháme a zvyškom pôstu už len plávame nespokojní sami so sebou.

Tento text nie je zaručene úspešným návodom na ideálne prežitie pôstu, lebo taký ani neexistuje, ale ponúka niekoľko užitočných tipov, ako začínajúci pôst prežiť o čosi lepšie ako po minulé roky.

Pôst neobjavili kresťania ani židia

Základom úspechu každej aktivity je uvedomiť si jej zmysluplnosť a osožnosť. Na začiatok si preto musíme položiť jednoduchú, ale o to dôležitejšiu otázku: prečo sa vlastne postíme? Odpovede môžu byť rôzne.

Niekto sa postí preto, lebo sa chce priblížiť k Bohu. Iný chce pôstom posilniť svoje modlitby, napríklad za uzdravenie alebo za duchovné obrátenie. Ďalší sa postí preto, aby sa zbavil nejakej otrockej závislosti – odopiera si cigarety, alkohol, sledovanie televízie a podobne. A niekto sa popri spomenutých dôvodoch postí aj preto, lebo cíti, že to prospieva jeho telu.

Každá z týchto odpovedí má čosi do seba a odráža to, prečo vlastne pôst vznikol. Nejde o objav kresťanstva, ba ani židovstva. Najrôznejšie formy pôstu sa objavovali na celom vtedajšom Blízkom východe, ako aj v grécko-rímskom svete.

„Aj kresťan v 21. storočí by mal počas pôstu vyjsť na pomyselnú púšť, čo znamená opustiť zabehané koľaje každodenného života.“Zdieľať

Bez toho, aby sme ich bližšie opisovali, zostaňme len pri konštatovaní známeho benediktínskeho mnícha Anselma Grüna, že kresťanský pôst nemožno „chemicky očistiť“ od pohanských a všeobecne ľudských prvkov, čo dokazujú aj spisy ranokresťanských cirkevných otcov.

Kresťanské ponímanie pôstu má však celkom prirodzene najbližšie k židovskej praxi. V Starom zákone nájdeme nielen pôstne prikázania a výzvy prorokov k pôstu a pokániu, ale aj celé príbehy, v ktorých hrá pôst dôležitú rolu.

Zrejme najznámejšie je rozprávanie o prorokovi Jonášovi, ktorého Boh poslal do Ninive. Keď sme boli malí, v pamäti nám tento príbeh utkvel najmä kvôli veľrybe, v ktorej útrobách musel neposlušný prorok stráviť tri dni.

Podstata príbehu je však iná – a hovorí práve o podstate pôstu. „Ninivčania vonkajším pôstom demonštrovali vnútorný úmysel odvrátiť sa od svojho zlého konania. Aj náš pôst by mal byť predovšetkým prejavom metanoie, teda zmeny zmýšľania,“ hovorí katolícky kňaz Matúš Imrich, ktorý študuje na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme.

„Tento príbeh nie je len o obrátení obyvateľov Ninive, ale aj o obrátení samotného Jonáša, ktorý sa musel naučiť prijať Božiu dobrotu a jeho milosrdenstvo s hriešnikmi,“ vysvetľuje Imrich.

„Paradoxom je, že Ninive nebolo židovské mesto a ľudia, ktorí nepoznali Jahveho, sa obrátili práve na výzvu neposlušného proroka, ktorý predniesol zrejme najkratšiu kázeň v dejinách ľudstva: ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené,“ pridáva ďalší postreh biblista Róbert Lapko, ktorý je moderátorom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.    

Pôst nie je len o duchu, ale aj o tele

Podľa benediktínskeho mnícha Anselma Grüna sa v kresťanskom prostredí často zdôrazňuje len duchovný rozmer pôstu. Pravdou však je, že telesné a duševné zdravie tvoria jednotu. „Stučnie telo, stučnie a otupí sa aj duša,“ pripomína Grün poznatok púštnych otcov.

Na druhej strane, človek sa nemôže stavať k telu ako k svojmu nepriateľovi. Musí ho prijať také, aké je, lebo je Božím stvorením. „Pôstom nebojujeme proti sebe samým, ale proti nepriateľom duše, ktorí nám chcú zabrániť, aby sme sa stali sebou samými, Božími synmi a dcérami stvorenými na Boží obraz,“ konštatuje Grün, podľa ktorého je pôst spôsobom, ktorým človek zapája do modlitby aj svoje telo a tak ho zjednocuje s modliacou sa dušou.

„Pôst zduchovňuje naše telo, vzďaľuje ho od vlády brucha a dáva mu väčšiu slobodu vzhľadom na pozemské potreby. Dopomáha nám tak k duchovnému telu,“ dodáva Grün.


Nepostili sa však len Ninivčania, ale aj prorok Eliáš, kráľovná Ester, Ján Krstiteľ či samotný Ježiš. Známy je nielen jeho štyridsaťdenný pobyt na púšti a otvorená konfrontácia s diablom, ale aj reč na hore, kde predstavuje účinnosť duchovného „trojboja“ – modlitby, pôstu a almužny. 

„V Biblii, ale aj v rozprávaní cirkevných otcov existuje prepojenie medzi pôstom a púšťou. Na púšti človek nežije z chleba, ktorý nemá, ale uvedomuje si odkázanosť na Boha. V prázdnote púšte sa stáva omnoho vnímavejší na jeho slovo,“ hovorí biblista Lapko, ktorý pripomína, že práve toto sú dôvody, ktoré viedli k vzniku fenoménu púštnych otcov.

„Pôst a púšť k sebe patria,“ píše v knihe Půst. Modlitba tělem i duší (Karmelitánské nakladatelství 2016) benediktín Grün. „Oboje nás konfrontuje s našou nahotou. Oboje z nás sníma rúško, pod ktorým skrývame svoje vlastné priania a myšlienky. Na púšti nie je nič, za čo by sme sa mohli skryť. A pôst nás robí v tejto bezbrannosti ešte zraniteľnejšími.“

Podľa Lapka by aj kresťan v 21. storočí mal počas pôstu vyjsť na pomyselnú púšť, čo znamená opustiť zabehané koľaje každodenného života.

„Prestali sme počuť Boha, pretože sme napojení na všetky možné informačné kanály a sociálne siete. Potrebujeme sa od nich odpojiť, odstrihnúť, byť offline a takto si nanovo vybudovať citlivosť pre Boha,“ myslí si kňaz Lapko.           

Aké predsavzatia si dávať

Na vypadnutie z každodennosti a narušenie životných stereotypov slúžia práve pôstne predsavzatia. „Cirkev ponúka dostatočne širokú škálu pôstnych prostriedkov, z ktorých si človek môže vybrať. Nikto sa nemôže vyhovárať na to, že nemá k dispozícii možnosti na dobré prežitie pôstu,“ hovorí Lapkov kolega z Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta Juraj Fenik.

Dôležité je nepreháňať to s veľkosťou predsavzatí. „Lepšie je dať si menšie predsavzatie, ktoré dokážem dodržať, ako veľké, pri ktorom zlyhám už po niekoľkých dňoch,“ radí kňaz Imrich.

Ak viem, že bez kávy, cigariet či čokolády štyridsať dní nevydržím, môžem sa ich zriecť aspoň v stredy a v piatky, čo boli pôstne dni prvých kresťanov. Keď si facebook nedokážem zakázať úplne, môžem si ho odinštalovať aspoň z mobilu, aby som obmedzil neustále „čekovanie“. Alebo si zaumienim, že televíziu budem sledovať len v presne vyhradenom čase.


Poznačenie popolom prijal na Popolcovú stredu aj pápež František – tak ako po minulé roky – od slovenského kardinála Jozefa Tomka. Foto – TASR/AP

Možnosťou nie sú len zakazujúce, ale aj pozitívne orientované predsavzatia, napríklad pravidelnejšia návšteva bohoslužieb, každodenné čítanie zo Svätého písma či modlitba krížovej cesty.

„Každé predsavzatie by nás malo čosi stáť, mali by sme ho pocítiť.“Zdieľať

Podľa kňazov, ktorých sme oslovili, je častá polemika o tom, či je vhodnejší prvý alebo druhý typ prikázaní, nezmyselná. Zároveň však platí, že každé predsavzatie by nás malo čosi stáť, mali by sme ho pocítiť. 

„Dobrým príkladom je almužna – je to pozitívne predsavzatie, ktoré ma zároveň čosi stojí,“ myslí si Lapko, podľa ktorého je tento spôsob pokánia u nás veľmi zanedbávaný.

Spomína si na skúsenosť s dvoma americkými rodinami v Košiciach, ktoré si „adoptovali“ sociálne slabšie rodiny, ktorým finančne pomáhali. Uhradili im celoročné inkaso a so svojimi deťmi im nakúpili nevyhnutné veci do domácnosti. „Dôležitým bolo práve to, že deti videli svojich rodičov pomáhať druhým. Dokonca, keď som o tejto skúsenosti porozprával ďalším rodinám, pridali sa aj oni. Jednoducho, príklady priťahujú.“

Podobnú skúsenosť má aj kňaz Juraj Fenik. Počas pobytu v USA pred niekoľkými rokmi navštívil farnosť neďaleko Clevelandu, kde farníci počas celého pôstu piekli pirohy a utŕžené peniaze potom venovali jednej nemocnici v Mexiku.

„Pôst spájal kresťanov do jedného spoločenstva. Nebolo to nejaké súkromné asketické dielo, ale určitá forma spoločného bdenia a modlitby,“ pripomína Grün ranokresťanskú prax.

Prečo prežívame pôst práve pred Veľkou nocou?

Veľkonočné sviatky sú najväčšími kresťanskými sviatkami, keď si veriaci pripomínajú umučenie, zabitie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Prví kresťania sa na Veľkú noc pripravovali najprv trojdňovým, neskôr týždenným a od 3. storočia štyridsaťdňovým pôstom. Teda rovnako dlhým, ako bol Ježišov pobyt na púšti pred začiatkom verejného účinkovania.

Pôst sa však nespájal len s Veľkou nocou. Skutky apoštolov spomínajú, že kresťania v Antiochii sa postili predtým, ako vložili ruky na Pavla a Barnabáša, ktorí išli ohlasovať evanjelium na Cyprus. Starokresťanský spis Didaché zasa spomína pôst pred udelením krstu. V minulosti sa pôst dodržiaval aj vo vigílie veľkých sviatkov, napríklad pred Božím narodením.

„Aj z bežného života vieme, že keď máme prežiť nejakú významnú udalosť, tak sa na ňu vopred pripravujeme. Lebo nakoľko dobre sa prichystáme, natoľko dobre to potom prežijeme,“ vysvetľuje odôvodnenosť pôstnej prípravy kňaz Juraj Fenik.


Oslovení kňazi sa zhodujú v tom, že z nášho pôstu by nejaký úžitok mali mať aj ľudia navôkol. „Postiť sa treba nielen pre naše osobné dobro, ale aj pre dobro našich bratov a sestier,“ konštatuje kňaz Imrich, podľa ktorého možno peniaze ušetrené nekupovaním cigariet či alkoholu odložiť bokom a pred Veľkou nocou ich darovať na dobročinné účely.

Rovnako by sme podľa Grüna mali hospodáriť s ušetreným časom. Minúty, ktoré získame nesledovaním televízie alebo nesedením pred počítačom, by sme nemali prešustrovať, ale investovať do duchovných alebo charitatívnych aktivít.

Čo po skončení pôstu

Niektorí si teraz určite vravia: „Všetko je to pekné, ale čo z toho, keď sa pôst skončí a ja sa vrátim do starých koľají?“

„Odriekanie je dobré minimálne preto, aby sme zistili, či sme ešte slobodní. Ak niekto dokáže vydržať štyridsať dní bez alkoholu, cigariet či televízie, je to dôkaz, že ešte nie je otrokom,“ myslí si Lapko.

Podľa Imricha by výsledkom pôstnej metanoie malo byť práve to, že človek sa síce vráti k pôvodným veciam, ale už rozumnejším a slobodnejším spôsobom. 

A čo v prípade, že v pôstnom predsavzatí zlyhám ešte počas samotného pôstu? „Zlyhanie je vždy šancou dozvedieť sa viac o sebe samom. A predovšetkým by ma malo viesť k väčšej láskavosti k druhým. Nebudem ich už posudzovať tak tvrdo,“ myslí si Grün.

Výsledkom pôstu by tak mali byť dva zdanlivo opačné postoje. Prvým je miernosť v jedení a pití, v postojoch k druhým či vo využívaní všetkých dobier, ktoré spríjemňujú a uľahčujú náš život. Druhým postojom je radikálnosť vedomia, že ľudské vnútro je také hlboké, že ho nezaplníme ničím iným len najvyšším dobrom.
 

Text bol pôvodne publikovaný 15. februára 2018.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0