Salezián Zachar o veľkonočnom trojdní Príliš sa sústreďujeme na utrpenie a smrť. Zostať pod krížom nestačí, potrebujeme sa rozbehnúť k prázdnemu hrobu

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• či je významnejším sviatkom Veľká noc alebo Vianoce;
• prečo sa Kristus rozhodol umrieť na kríži a nevykúpil človeka menej drastickým spôsobom;
• čo je pre človeka najťažšie na utrpení;
• ktorý liturgický moment je pre Mariána Zachara najsilnejší;
• ako tieto dni prežiť nielen navonok, ale aj s vnútorným úžitkom.

Prečo je Veľká noc pre kresťanov najvýznamnejším sviatkom? Mnohí ľudia majú totiž pocit, že oveľa intenzívnejšie prežívajú vianočné sviatky.

Vianoce sú nepochybne populárne kvôli darčekom a rodinnej atmosfére, ale Veľká noc je skutočným vrcholom celého cirkevného roka. Počas veľkonočného trojdnia oslavujeme život v jeho najčistejšej podobe. Pre mňa je fascinujúce, že človek môže v týchto dňoch hlbšie objaviť zmysel svojej vlastnej existencie a uvedomiť si dar života, ktorý dostal.

Hovoríte, že slávime život, ale počas Veľkej noci sa v kostoloch aj v spoločnosti hovorí najmä o utrpení a smrti.

Často sa až príliš sústreďujeme len na utrpenie a smrť. Tie sú tam, samozrejme, prítomné a ich význam je kľúčový, ale nesmieme ostať len pri tom.

Cez veľkonočnú vigíliu prichádza nový život. Rád používam obraz nového odevu: vigília nám daruje nové šaty, v ktorých sa môžeme s radosťou postaviť pred Pána. Preto po štyridsiatich dňoch pôstneho ticha opäť slávnostne spievame „aleluja“. Ježiš síce zomrel na kríži, ale ako pripomína svätý Pavol, následne vstal z mŕtvych a to je naša radosť.

Ste salezián a pracujete s mladými ľuďmi. Čo by ste povedali mladému človekovi, ktorý do kostola bežne nechodí, ak by sa vás opýtal, čo vlastne kresťania počas týchto dní oslavujú?

Vždy je zaujímavé, ako pravdy viery vysvetliť niekomu, kto stojí mimo cirkvi alebo vieru vníma len okrajovo. Snažím sa to postaviť na rýdzo ľudskú úroveň a položiť mu otázku o zmysle jeho vlastného života. Ten hľadáme všetci, veriaci aj neveriaci.

Pre nás kresťanov je tento zmysel pevne ukotvený v príbehu utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Dôležité je pochopiť, že Ježiš pre nás nie je len nejaká zaprášená historická postava alebo abstraktná filozofická myšlienka o láske. Je to živá osoba, s ktorou si vytvárame reálny vzťah. 

Neveriacemu by som povedal: Tieto sviatky sú pre mňa dôležité, lebo v nich stretávam toho, kto dáva zmysel mojej existencii.

Kresťania sa na veľkonočné sviatky pripravujú štyridsaťdňovým pôstom. O zmysle pôstu sme pred časom hovorili s biskupom Milanom Lachom. Ako sa máme vnútorne nastaviť, aby sme Veľký týždeň a veľkonočné trojdnie neprežili len formálne, ale s duchovným úžitkom?

Celý pôst nás postupne pripravuje na veľkonočné tajomstvo, ale existujú určité „styčné body“, ktoré nám v tom pomáhajú. Jedným z najsilnejších je predveľkonočná svätá spoveď. Nie je to len náboženská povinnosť, ale moment, keď môžeme osobne zakúsiť odpúšťajúcu Božiu lásku ešte skôr, než sa začnú samotné obrady.

Okrem toho je kľúčové stíšiť svoje vnútro a svoje srdce, aby sme v predsviatočnom zhone vôbec počuli, čo nám Boh chce povedať.

Dobre prežiť trojdnie nám môžu pomôcť aj kvalitné zdroje. Osobne veľmi odporúčam dielo Benedikta XVI. Ježiš Nazaretský, v ktorom majstrovsky rozoberá Ježišovo prežívanie týchto chvíľ na základe Písma. Pre mladých je zasa skvelým vizuálnym podnetom seriál The Chosen.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Veľkonočné trojdnie sa začína Štvrtkom Pánovej večere. V tento deň si pripomíname ustanovenie Eucharistie a kňazstva. Prečo sú tieto dve sviatosti tak úzko prepojené?

Je to preto, lebo pri Poslednej večeri vidíme dva obrovské dary, ktoré nám Ježiš zanechal v jednom momente. Na jednej strane je to Eucharistia – Ježiš nám hovorí, že chce zostať s nami pod spôsobom chleba. Na druhej strane na túto službu priamo pozýva svojich najbližších učeníkov. 

Štvrtok má však aj širší rozmer spoločenstva. Dopoludnia sa v katedrálach koná tzv. missa chrismatis, na ktorej sa kňazi stretávajú so svojím biskupom. Je to silný moment jednoty a vďaky za službu, ktorú v diecéze vykonávajú.

Práve pri tejto dopoludňajšej omši biskup požehnáva oleje. O aké oleje ide a kde všade sa s nimi veriaci môžu stretnúť?

Ide o tri druhy olejov, z ktorých každý má svoju špecifickú úlohu. Najdôležitejšia je krizma, ktorá sa používa pri krste, birmovaní a kňazskej vysviacke, pretože predstavuje nezmazateľný znak prijatej sviatosti. Používa sa tiež pri posviackach chrámov či oltárov. 

Druhým je olej katechumenov. Je určený pre tých, ktorí sa na krst ešte len pripravujú. 

Tretím je olej chorých; kňazi ho nosia k ľuďom, ktorí potrebujú posilu v chorobe či starobe. Tieto oleje sa potom z centra diecézy distribuujú cez dekanáty až k jednotlivým farárom, ktorí ich majú s úctou uložené vo svojich farnostiach.

Súčasťou večernej liturgie je aj silné gesto umývania nôh.

Toto gesto je radikálnym vyjadrením Ježišovej lásky. On sám hovorí, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil. Keď Peter namietal, že mu Pán nikdy nebude umývať nohy, Ježiš mu vysvetlil, že práve v takejto službe majú jeho nasledovníci pokračovať.

Boh sa v Kristovi doslova znížil na úroveň sluhu. Je to odkaz pre každého z nás – pre otcov rodín, pre kňazov aj pre mladých: ak v našom živote chýba služba, náš život stráca vôňu.

Prečo od omše na Zelený štvrtok až do večera Bielej soboty v chrámoch utíchnu zvony aj organ?

Tento starobylý zvyk má hlbokú psychológiu. Má nám pomôcť stíšiť nielen uši, ale aj srdce a zrak, aby sme sa dokázali plne sústrediť na Kristov kríž a jeho obetu. Je to prejav úcty a istého druhu smútku. 

O to silnejšie potom pôsobí moment počas sobotnej vigílie, keď sa pri speve „Sláva Bohu na výsostiach“ opäť všetko rozozvučí. Ten zvuk radosti z víťazstva nad smrťou nás má po čase ticha doslova prebudiť k novému životu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo sa na Veľký piatok v Rímskokatolíckej cirkvi neslúži omša?

Práve v tom spočíva mimoriadna sila tohto dňa. Celá pozornosť sa upriamuje na ten najväčší skutok Božej lásky k nám. Otec už nemohol urobiť viac než obetovať svojho Syna, aby sme my mohli žiť v slobode.

Keďže každá svätá omša je sprítomnením tejto obety, ale v tento deň sa neslúži, aby vynikla samotná, historická a jedinečná obeta kríža, ktorý si na Veľký piatok osobitným spôsobom uctievame. Ale pozor, neuctievame ho ako nástroj mučenia, ale ako nástroj našej spásy. Nemáme vtedy hľadieť len na svoje chyby a vinu, ale predovšetkým na lásku, ktorá miluje až do krajnosti.

Prečo však musel Boh zájsť až do takej brutality? Nemohol nás ako všemohúci vykúpiť nejako pokojnejšie, napríklad niečím symbolickým?

Mohol to urobiť akokoľvek, ale on si vybral cestu úplnej solidarity s človekom. Tým, že prijal najpotupnejšiu smrť ukrižovaním, stotožnil sa s nami v našom najhlbšom dne.

Je to dôležitá pedagogika: namiesto Ježiša mal po správnosti zomrieť Barabáš. A v tom Barabášovi sme ukrytí my všetci so svojimi slabosťami. Boh prijal náš život so všetkým, čo k nemu patrí, aby ukázal, že za nás dáva úplne všetko.

Na Veľký piatok držíme prísny pôst a usilujeme sa o stíšenie. Rodičia nás v detstve povzbudzovali, aby sme sa v tento deň zriekli aj hudby, počítačových hier a podobne. Máme si okrem jedla odopierať aj tieto veci?

Má to možno ešte väčší zmysel než inokedy. Odopretie si hudby, sociálnych sietí či hier nám pomáha „vyčistiť“ si zmysly na vnímanie skutočnej krásy. Dnes sa často izolujeme slúchadlami, aby sme unikli pred realitou, ale pôstne stíšenie nás má, naopak, otvoriť – pre Boha aj pre ľudí okolo nás. Ako hovoril Dostojevskij, krása spasí svet, a táto spásna krása je prítomná práve v Kristovom kríži.

Apoštoli sa počas Kristovho utrpenia zachovali na prvý pohľad ako zbabelci. Je tam aj zrada, aj zapretie. Čo nám ich príbeh hovorí dnes, keď aj my často zlyhávame?

Strach je prirodzená ľudská emócia a apoštoli sa jednoducho báli o svoje životy. Avšak zmŕtvychvstalý Kristus nám opakovane hovorí: „Nebojte sa.“ Ich príbeh nás pozýva k pravdivosti. Boh nás nesúdi za naše slabosti, veď práve pre ne poslal svojho Syna. Na svoj život sa máme pozerať cez optiku veľkého milosrdenstva a lásky.

Čo je pre dnešného človeka najťažšie pochopiť na Ježišovom utrpení?

Dnešná spoločnosť má panický strach z bolesti a utrpenia. Kristov kríž nám však ukazuje, že v žiadnom trápení nie sme sami. Bohu to nie je cudzie, on sám to zažil na vlastnej koži. Ježiš má rany aj na svojom oslávenom vzkriesenom tele práve preto, aby sme na to nezabudli. 

Pri každej svätej spovedi tieto rany ukazuje Otcovi ako dôkaz našej ceny. V kríži je vždy viac lásky než utrpenia.

Vladyka Milan LachAk neješ mäso, ale zraňuješ ľudí, tvoj pôst je zbytočný, posti sa od hnevu, posudzovania a frflania

Pavol Hudák

Biela sobota je dňom ticha pri Božom hrobe. Ráno sa však veriaci často stretávajú na spoločných ranných chválach. Prečo je dôležité modliť sa v tento deň spoločne?

Biela sobota nás učí, že v cirkvi nie sme izolované ostrovy. Kresťanský život nie je len „ja a môj Ježiš“. Keď sa ráno stretneme pri starobylých textoch a homíliách o tom, prečo náš Pán odpočíva v hrobe, navzájom sa podopierame vo viere.

Ticho tohto dňa nás má vyrušiť a donútiť k otázke: Kam kráčam? Čo ma robí skutočne šťastným? Je dôležité uvedomiť si, či svoj život len pasívne prežívame v čakaní na dovolenku alebo ho skutočne slávime s vďačnosťou.

Veľkonočná vigília sa začína po západe slnka obradom svetla. Čo symbolizuje oheň pred kostolom?

Vigília sa začína v tme, pretože Kristus je svetlo, ktoré nás z tej tmy vyvádza. Zapáli sa veľkonočná svieca – paškál, čo znamená „prechod“. Je to symbol Ježišovho prechodu zo smrti do života. Táto svieca nás potom sprevádza celým veľkonočným obdobím, zapaľuje sa aj pri krstoch a pohreboch. Má nám pripomínať, že smrť nie je posledná stanica a Kristovo svetlo nám svieti na cestu aj v tých najťažších chvíľach.

Súčasťou vigílie je dlhá liturgia slova s čítaniami zo Starého zákona. Tri z nich sú povinné.

Áno, tie čítania sú povinné a majú svoj hlboký dôvod. Celé dejiny spásy v Starom zákone nás pripravovali na Krista. Napríklad prechod Židov cez Červené more je jasným predobrazom toho, ako nás Ježiš oslobodzuje z otroctva hriechu. Táto noc prináša slobodu každému človeku. Často sa vtedy krstia dospelí, čo je nádherným symbolom nového začiatku.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ktorý moment je pre vás ako pre kňaza počas Veľkej noci najsilnejší?

Fascinuje ma začiatok obradov Veľkého piatka, keď si kňaz v tichu ľahne na zem v prostrácii. Je to vyjadrenie vlastnej biedy a prachu, z ktorého sme povstali, ale zároveň bezhraničnej dôvery, že Pán nás z toho prachu dvíha. 

Celý môj život sprevádza motto: „Miloval ich do krajnosti.“ Veľká noc nie je o tom, že ostaneme pod krížom, ale je to dynamický beh k prázdnemu hrobu.

Ježiš po vzkriesení pozdravil učeníkov slovami: „Pokoj vám.“ Aký význam má tento odkaz v čase konfliktov a vojen?

Tento pokoj dnes svet potrebuje viac než čokoľvek iné. Veľká noc je jasným odmietnutím zbraní a násilia, ktoré človeka len degraduje. 

Pápež František raz vyslovil mrazivú myšlienku: Ak by sa len jeden rok na svete nevyrábali zbrane, na planéte by neexistovalo žiadne hladujúce dieťa. Ježiš chce tento pokoj darovať všetkým, ale my mu v tom často bránime svojou pýchou.

Čo by sme mohli urobiť tento rok inak, aby sme Veľkú noc prežili skutočne hlboko?

Všetko sa začína úprimnou túžbou. Svätý Augustín hovorí, že ak po niečom túžiš, tvoje srdce sa už modlí. Ak vo svojom vnútri úprimne túžite prežiť túto Veľkú noc inak, Boh túto túžbu naplní. Stačí urobiť malé kroky v stíšení a príprave srdca.

Prajem každému, aby zažil tú radostnú premenu, ktorá pramení z vedomia, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych.