Ruténska katolícka cirkev v Spojených štátoch amerických

Ruténska katolícka cirkev v Spojených štátoch amerických

Vladyka Milan Lach, eparchiálny biskup eparchie Parma v USA. Foto: facebook

Spoznávajte príbeh východnej katolíckej cirkvi, v ktorej dnes pôsobí vladyka Milan Lach SJ.

Pittsburská byzantská katolícka metropolitná cirkev sui iuris v USA (Byzantine Catholic Metropolitan Church sui iuris of Pittsburgh) bola založená, aby slúžila výlučne gréckokatolíckym prisťahovalcom, ktorí pochádzali z bývalého Rakúsko-Uhorska, či už boli slovanského pôvodu (ako karpatskí Rusíni, nazývaní v cirkevnom kontexte aj „Ruténi“, a Chorváti) alebo neboli (ako gréckokatolícki alebo uhorskí Maďari).

Z tejto metropólie teda boli vylúčení rumunskí gréckokatolíci z Transsylvánie a gréckokatolíci z Haliče, ktorí preferovali definovať sa ako „Ukrajinci“. Tento typ cirkevnej organizácie zostal jediný svojho druhu aj preto, lebo karpatským Rusínom, ktorí emigrovali do iných krajín (zvlášť do Spojeného kráľovstva a Kanady), sa nikdy nepodarilo dosiahnuť vlastnú autonómnu štruktúru. 

Emigrácia

Hornaté územia strednej Európy, kde žili karpatskí Rusíni, boli súčasťou Rakúsko-Uhorska až do konca prvej svetovej vojny. Na konci 19. storočia, napriek úradmi podniknutým úsiliam rozvinúť banícky a drevársky priemysel a posilniť roľníctvo v severovýchodných zónach Uhorska, karpatsko-rusínske obyvateľstvo naďalej žilo na najchudobnejších územiach ríše. Túto situáciu zhoršoval silný populačný rast, nedostatok pôdy vhodnej na obrábanie a vysoká miera nezamestnanosti.

Aby mohli prežiť, celé domácnosti a tisícky mladých mužov boli nútené emigrovať. Napriek tomu, že úrady sa usilovali zamedziť tento fenomén, emigráciu podporovali nové železničné trate, ktoré boli vybudované kvôli spojeniu okrajových regiónov horného Uhorska a Haliče s hlavnými mestami Viedňou a Budapešťou. 

Medzi rokmi 1880 a 1914 približne 225-tisíc karpatských Rusínov opustilo východnú Európu, aby boli na osoh v priemyselných oblastiach Spojených štátov amerických.

Prvé farnosti

Zdá sa, že prví ruténski emigranti, ktorí pochádzali z Rakúsko-Uhorska, boli pôvodom z dedín lemkovského regiónu, ktorý je dnes súčasťou juhovýchodného Poľska. Táto prvá komunita migrantov, hoci bola zložená z karpatských Rusínov, bola posudzovaná tak, ako keby bolo zložená z ukrajinských veriacich, pretože sa obrátila na ľvovského arcibiskupa so žiadosťou, aby jej poslal kňazov.

Prvú farnosť založil v Shenandoah v štáte Pensylvánia v roku 1883 kňaz Ivan Voľanský, ktorý prišiel v tom istom roku z Ľvovskej archieparchie na Haliči. Obvykle sa karpatsko-rusínski prisťahovalci usádzali v poľských a slovenských komunitách latinského obradu, ktoré už boli nejakú dobu prítomné v zónach antracitových baní v Pensylvánii, v industriálnych oblastiach v New Jersey a potom v niektorých poľnohospodárskych centrách Midwestu.

Karpatským Rusínom, pokým neboli schopní založiť vlastné farnosti, slúžili kňazi poľských prisťahovaleckých komunít. A hoci Rusíni nehovorili po poľsky, navštevovali ich kostoly, aj keď neraz navštevovali aj farnosti Maďarov alebo Slovákov latinského obradu. No čoskoro si uvedomili, že ak si chcú uchovať vlastnú cirkevnú tradíciu, potrebujú si vytvoriť vlastné farnosti.

Prvú ruténsku farnosť založil otec Voľanský vo Freelande v štáte Pennsylvánia v roku 1886. V roku 1894 došlo vďaka príchodu nových kňazov, ktorí pochádzali hlavne z Prešovskej a Mukačevskej eparchie, k založeniu tridsatiach gréckokatolíckych farností, ktoré slúžili vyše stotisíc veriacim vrátane prisťahovalcov, ktorí pochádzali z Haliče. Následne sa karpatskí Rusíni, ktorí imigrovali do Ameriky, začali usádzať viac na západe, v západnej Pensylvánii a východnom Oháju, kde nachádzali zamestnanie v oceliarňach a uhoľných baniach.

Prví kňazi

Prvé žiadosti o rusínskych kňazov pre prisťahovalcov pochádzajúcich z území Rakúsko-Uhorska prišli v roku 1888 z Anglicka a nie so Spojených štátov amerických. Liverpoolský biskup Bernard O’Reilly informoval kongregáciu de Propaganda Fide, že vo fabrikách sú prítomní robotníci, ktorí pochádzajú z Prešovskej eparchie a nehovoria po poľsky.

Rím kontaktoval prešovského biskupa Jána Vályiho, ktorý odpovedal, že vie o ťažkostiach gréckokatolíckej komunity v Anglicku a o problémoch ešte početnejšej gréckokatolíckej komunity v Spojených štátoch amerických. No Vályimu sa nedarilo nájsť nejakého ochotného kňaza. Odhadoval, že emigrovalo najmenej 10 000 veriacich jeho eparchie.  Žiadal kongregáciu, aby financovala misie v týchto komunitách. Odpoveď bola negatívna: Rím neprevzal kňazov a neplatil ich výdaje. Biskupa Vályiho požiadal, aby vyčkal na ďalšie inštrukcie. 

Na začiatku roku 1888 ľvovský metropolita Silvester Sembratovič informoval Rím, že jeden gréckokatolícky kňaz z východnej Európy sa už nachádza v Spojených štátoch amerických a ihneď bol dobre prijatý prisťahovalcami. Avšak informácie zozbierané o tomto kňazovi ukázali, že zutekal z vlastnej farnosti a z Európy vycestoval bez dovolenia vlastného biskupa.

Jeho meno zostalo neznáme, ale jestvujú prinajmenšom dve  hypotézy o jeho možnej identite: prvým rusínskym kňazov, ktorý prišiel do Spojených štátov, mohol byť otec Ján Burkin z Prešovskej eparchie, ktorý zomrel pri železničnom nešťastí. Alebo to mohol byť otec Mikuláš Zubrický, aj on z Prešova, ktorý došiel do Spojených štátov amerických v roku 1887.

Prvým kňazom, ktorébo príchod do Spojených štátov amerických v roku 1889 bol zdokumentovaný, bol otec Alexander Dzubaj z Mukačevskej eparchie, ktorý slúžil vo farnosti Wilkes-Barre v štáte Pensylvánia. Prvým kňazom z Prešovskej eparchie, ktorého príchod bol zaregistrovaný, bol otec Ján Zápotocký, ktorý vycestoval na príkaz biskupa Jána Vályiho. Po roku 1889 väčšia čast ruténskych kňazov, ktorí sa nachádzali v Spojených štátoch amerických, pochádzala z Mukačevskej eparchie.

Ťažkosti

Ruténski prisťahovalci a ich klérus neboli prijatí veľmi vľúdne v Spojených štátoch amerických rímskokatolíckou hierarchiou, ktorá si kládla za cieľ amerikanizáciu alebo aspoň asimiláciu všetkých prisťahovalcov. Samotná Svätá Stolica považovala najvyhrotenejšie formy tejto tendencie za herézu.

Koexistenciu medzi týmito dvomi cirkvami sťažovali predovšetkým tri otázky: hlavne otázka jurisdikcie, ktorú americkí biskupi chceli rozšíriť na všetkých nových prisťahovalcov vrátane tých, ktorí patrili k iným obradovým tradíciám. Gréckokatolícki biskupi v Európe sa usilovali brániť práva karpato-rusínskych prisťahovalcov. No Kongregácia de Propaganda Fide pravdepodobne akceptovala žiadosti severoamerickej hierachie a chcela udržať poriadok. Preto nariadila prisťahovanému gréckokatolíckemu kléru, že si musí pýtať dovolenie od americkej hierarchie pre pastoračnú službu.

Ďalšia veľka ťažkosť sa týkala otázky ženatého gréckokatolíckeho kléru. Americkí biskupi, ktorí boli zväčša írskeho pôvodu, sa s nevôľou pozerali na ženatých ruténskych kňazov, ktorí občas prichádzali s manželkami alebo následne s celými rodinami. Írsky klérus, ktorý si azda spomínal na ženatých protestantských pastorov v Írsku, netoleroval ženatých gréckokatolíckych kňazov a usudzoval, že by boli dôvodom škandálu medzi americkými veriacimi latinského obradu. Latinskí biskupi takmer ihneď žiadali Rím, aby nariadil, nech európski gréckokatolícki biskupi posielajú do Spojených štátov amerických len celibátnych kňazov. Kongregácia de Propaganda Fide akceptovala túto žiadosť Inštrukciou roku 1890. No celibátnych kňazov bol nedostatok a tak z karpatsko-rusínskych území východnej Európy naďalej prichádzali ženatí kňazi. 

Tretí problém sa týkal úlohy laikov v ruténskych farnostiach, kde im prislúchalo vypovedať alebo prijímať kňazov a platiť im mzdu. Táto situácia bola jasne nesympatická severoamerickej hierarchii, ktorá mala sklon ku kontrole všetkého a kánonickému legalizmu. Gréckokatolícki kňazi sa považovali sa podliehajúcich len civilnému právu a za podstatne nezávislých od autority latinskej hierarchie.

Ruténski biskupi v Európe (mukačevskí biskupi Ján Pásztélyi a Július Firčák a prešovský biskup Ján Vályi) žiadali Rím, aby zriadil oddelený vikariát pre Ruténov v Spojených štátoch amerických pod vedením apoštolského alebo generálneho vikára, ktorým by bol kňaz alebo aj biskup patriaci ku gréckokatolíckemu obradu, no bol by pod jurisdikciou amerických biskupov a im by sa zodpovedal.

Zatiaľ čo biskup Pásztélyi žiadal len to, aby mu bolo udelené povolenie vykonávať vlastnú jurisdikciu nad ruténskymi veriacimi v USA, pokým sa vrátia domov, biskup Vályi bol, naopak, presvedčený, že prisťahovalci majú v úmysle zostať nastálo v Amerike a preto bránil myšlienku zriadenia vikariátu s cieľom pripraviť pôdu na vytvorenie budúcej eparchie.

Avšak americkí biskupi v priebehu zhromaždenia v roku 1895 odmietli všetky tieto návrhy, pretože sa domnievali, že by bolo oveľa ľahšie asimilovať Ruténov, keby sa títo nezorganizovali v špecifickej cirkevnej štruktúre. Tieto zámery potom posilňovalo dobové presvedčenie, že východné obrady sú podriadené latinskému obradu a že treba podporovať latinizáciu Ruténov. Latinský obrad bol univerzálny, zatiaľ čo východné obrady boli osobitné a zviazané s určitými zemepisnými oblasťami. Mimo vlastných teritórií sa gréckokatolíci cítili v nepohodlí a predstavovali kánonickú odchýlku. Svätá Stolica však nesúhlasila s touto analýzou. V tej dobe sa Rím už usiloval brániť predstavu rovnosti  obradov a chránil rozličné tradície prítomné v Katolíckej cirkvi.

Neustále s cieľom urýchliť proces asimilácie americkí biskupi nakoniec naliehali, aby bola latinským kňazom schválená fakulta vysluhovať sviatosti pre Ruténov. Išlo o bod, v ktorom Rím nechcel ustúpiť, pretože Kongregácia de Propaganda Fide tvrdila, že protirečí 9. kánonu Štvrtého lateránskeho koncilu, podľa ktorého na miestach so zmiešaným obyvateľstvom majú byť veriaci menšinového obradu obsluhovaní kňazmi, ktorí patria k ich náboženskej tradícii.

Vychádza sú súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo