Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
31. január 2021

Východní kresťania

Dejiny Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi (II.)

Druhá časť historického príbehu jednej z najpočetnejších kresťanských cirkví na Blízkom východe.

Dejiny Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi (II.)

Melchitský gréckokatolícky patriarcha Youssef Absi sa prihovára pápežovi Františkovi počas audiencie vo februári 2018. Foto – TASR/AP

Melchitská gréckokatolícka cirkev sa považuje za pokračovateľku antiochijskej tradície. Patriarcha Cyril Tanas bol kánonicky zvolený klérom a významnými osobnosťami Damasku podľa starobylej tradície a prijal meno Cyril VI. (1724 – 1759).

Kánonická autonómia a vlastný obrad

V rámci návratu do cirkevného spoločenstva s Rímom katolícka časť melchitskej cirkvi nemala v úmysle zanechať autentickú východnú tradíciu.

Čo sa týka kontroverzných otázok medzi latiníkmi a grékmi v tej dobe (primát Ríma, Filioque a eucharistická epikléza), katolícki melchiti sa pripojili k latinským pozíciám, ktoré považovali za založené na starovekej doktríne cirkevných otcov, ale mali v úmysle uchovať si svoju patriarchálnu kánonickú autonómiu a svoje liturgické zvyky. 

Rím plne súhlasil s uchovaním neporušenosti zvykov byzantského obradu u katolíckych melchitov. Obrad považoval za niečo absolútne nedotknuteľné a uprel patriarchovi právomoc robiť doň vsuvky. Benedikt XIII. neuznal Cyrila VI., pokým sa tento nezaviazal, že nezmení liturgické a disciplinárne normy, čo pred ním urobil jeho strýko Eftimio Saifi (1642 – 1722), biskup Týru a Sidonu a zakladateľ melchitských rehoľníkov Salvatoriánov.

Pápež Benedikt XIV. vo svojej encyklike Demandatam (1743) slávnostne potvrdil úctu patriacu východnej hierarchii a východným obradom proti zasahovaniu misionárov a ich pokusom o latinizáciu. No táto encyklika i dve nasledujúce nemali mimoriadny vplyv na konkrétnu prax. Pápeži boli dosť elastickí voči katolíckym melchitom, ktorých patriarchovia vždy vykonávali svoje patriarchálne práva ešte pred prijatím potvrdenia od Rímskeho stolca.

Katolícki melchiti pod nadvládou Osmanov

Melchitskí gréckokatolíci boli malé stádo, ktoré osmanská vláda neuznávala a stále považovala za podriadené pravoslávnej hierarchii. Prenasledovaní patriarchovia sa uchyľovali do Libanonu, ktorý požíval určitú autonómiu. Sídlili v monastieroch, v ktorých sa zrodili, Svätý Spasiteľ alebo Svätý Ján z Chouier. V roku 1811 založili historickú patriarchálnu rezidenciu Ain Traz.

Pod tlakom západných mocností Osmani napokon priznali východným katolíkom osobitný status, takže prestali podliehať civilnej autorite pravoslávnych. Katolíkov všetkých východných obradov reprezentoval Patrik, ktorým bol arménsky kňaz sídliaci v Konštantínopole.  

Významný melchitský patriarcha

V roku 1883 kánonicky za patriarchu zvolený Maxim III. Mazlúm (1833 – 1855) dosiahol plné uznanie svojej komunity sultánom. Vycestoval z Libanonu a, profitujúc z okupácie Sýrie egyptským Ibrahimom Pašom (1832 – 1840), ktorého ministrom financií bol melchitský gréckokatolík, zaopatril svoju cirkev mnohými a prekrásnymi katedrálami.

Patriarcha Maxim III. Mazlúm vizitoval a reorganizoval eparchie a dlho pobýval v Káhire, Jeruzaleme a Konštantínopole. Osmanská vláda oficiálne uznala jeho autoritu nad gréckokatolíkmi v Palestíne a Egypte.

Rím, ktorý už 13. júla 1773 povolil patriarchovi Teodóziovi právo spravovať gréckokatolíkov v Egypte, nechcel byť pozadu za sultánom. Gregor XVI. udelil Maximovi III. Mazlúmovi privilégium titulu Alexandrie a Jeruzalema. Išlo o osobné privilégium, ktoré neprechádzalo na jeho nástupcov bez nového povolenia, a to bolo zakaždým udelené počas vyše jedného storočia. 

Maxim III. Mazlúm, ktorému ležal na srdci autentický východný charakter svojej cirkvi, dlhé roky bojoval za to, aby si jeho klérus uchoval východné oblečenie, a celý svoj život sa bránil prijatiu gregoriánskeho kalendára. Nechcel ďalej prehĺbovať separáciu medzi katolíkmi a pravoslávnymi. No jeho nástupca Klement Bahúth zaviedol gregoriánsky kalendár a tým vyvolal závažnú krízu v Melchitskej katolíckej cirkvi.

Prvý vatikánsky koncil

V Ríme v roku 1867 pápež Pius IX. publikoval bulu Reversurus, ktorá zredukovala výsady patriarchálnych synod pri voľbe biskupov. Tieto reformy sa spočiatku týkali len arménskych katolíkov a chaldejcov.

Zvolanie Prvého vatikánskeho koncilu, ktorý mal definovať pápežskú neomylnosť, vyvolalo obavy o výsady patriarchálnych cirkví.

V prejavoch 19. mája a 14. júna 1870 melchitský patriarcha Gregor II. Jozef (1864 – 1897) najskôr potvrdnil svoju vernosť rímskemu primátu a následne naliehavo prosil, aby sa nezavádzalo nič protirečiace postaveniu východných cirkví; odkazoval na definície Florentského koncilu (1439).

Melchitský patriarcha Gregor II. Jozef vyhlásil, že hovorí v mene celej východnej Cirkvi. Odvážne príspevky z neho urobili predchodcu interkonfesionálneho dialógu. Gregor II. Jozef odišiel z Ríma s mnohými svojimi biskupmi ešte pred slávnostnou definíciou pápežskej neomylnosti.

Keď ho následne požiadali, aby sa pripojil ku koncilovej konštitúcii, k svojmu podpisu pripojil klauzulu prevzatú z aktov Florentského koncilu: „Za uchovania všetkých práv a privilégií patriarchov.“

Do Ríma nevkročil až do zvolania východných katolíckych patriarchov Levom XIII. po Jeruzalemskom eucharistickom kongrese (1893). Po vypočutí žiadostí východných patriarchov Lev XIII. v roku 1894 publikoval encykliku Orientalium Dignitas, ktorá opätovne potvrdila práva patriarchov a obnovila zákaz latinizovať kresťanský Východ.

Inzercia

Pius XII. promulgoval niekoľko častí východnej právnej kodifikácie. Sekcia de personis, publikovaná v roku 1957, vyvolala silný odpor. Melchitská katolícka hierarchia, ktorej predsedal patriarcha Maxim IV. Sajegh (1947 – 1967), uskutočnila synodu, z ktorej vzišla žiadosť adresovaná Rímu, aby opravil body protirečiace tradícii.

Druhý vatikánsky koncil

Pápežom Jánom XXIII. zvolaný Druhý vatikánsky koncil mal medzi svojimi cieľmi obnovu jednoty Cirkvi a poskytol melchitskej hierarchii príležitosť nechať sa počuť. Maxim IV. Sajegh patril medzi veľké koncilové postavy a jeho vystúpenia ilustrovali ekleziologickú tradíciu kresťanského Východu.

Príspevok melchitov bol veľmi dôležitý pre opätovné uznanie hodnoty miestnej Cirkvi a kolegiálnej moci biskupov, čo zdôrazňuje dekrét o ekumenizme Unitatis Redintegratio (1964) a dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum (1964).

Melchiti bránili dôležitosť východného dedičstva a patriarchálnej dôstojnosti v cirkevnom spoločenstve s Petrovým stolcom.

Hoci Melchitská gréckokatolícka cirkev predstavovala malú menšinu v katolíckom prostredí, zaiste bola vystavená vplyvu latinskej väčšiny v teológii a spiritualite, no napriek tomu si dokázala uchovať svoju osobitosť a podstatu svojho východného charakteru, vedená túžbou potvrdiť postavenie Východu v prostredí katolicizmu. 

Rozvoj ekumenizmu a začatie teologického dialógu medzi Rímskou cirkvou a Pravoslávím opäť dalo zmysel povolaniu Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi. Obnovenie cirkevného spoločenstva s Rímom ju spirituálne i kultúrne veľmi obohatilo a jej prítomnosť ako východného patriarchátu v lone katolíckeho spoločenstva pomohla Rímu vyhnúť sa omylu výlučného stotožňovania latinského obradu s katolicizmom.

Celosvetová cirkev s ekumenickým duchom

Melchitská gréckokatolícka cirkev nie je národnou cirkvou. Melchitskí gréckokatolíci sú prítomní v rozličných blízkovýchodných štátoch, v ktorých požívajú plné občianstvo. Emigrácia zmenšila ich prítomnosť na Blízkom východe, ale zato im dodala globálny rozmer. Tam, kde je ich prítomnosť dosť konzistentná, v ostatných rokoch dostali vlastnú hierarchiu. Títo melchitskí biskupi sú členmi biskupských konferencií krajín, v ktorých sa nachádzajú, a súčasne sú naplno členmi Svätej Synody Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi.

A teraz uvedieme príklad ekumenického ducha v liste, ktorý melchitskí patriarchovia, pravoslávny a katolícky, adresovali veriacim Moskovského pravoslávneho patriarchátu a kresťanom na západnej Ukrajine.

Tento text z 27. júla 1991, publikovaný v Le Lien 4/5 (1991) 69 – 70, podpísali patriarchovia Ignác IV. Hazim a Maxim V. Hakim: 

„My, patriarcha Ignác Hazim, patriarcha Antiochie a celého Východu pre gréckopravoslávnych veriacich, a patriarcha Maxim V. Hakim, patriarcha Antiochie a celého Východu, Alexandrie a Jeruzalema pre gréckokatolíkov, sa v mene svojich cirkví, pravoslávnej a katolíckej, obraciame bratsky na vás, pričom prosíme Pána, aby vás ochraňoval vo svojej láske a vo svojom pokoji.

Prijali sme s veľkým zármutkom správu o smutných udalostiach, ktoré sa odohrali medzi kresťanskými bratmi na západnej Ukrajine a v ďalších regiónoch východnej Európy, a pociťujeme hlbokú bolesť pre rozpory, nepriateľstvá a násilné činy spáchané medzi bratmi, ktorí prijali ten istý krst, čím sa stali súčasťou jediného Kristovho Tela.

Dôrazne odsudzujeme ako útok na dôstojnosť osôb a na integritu cirkví dianie v týchto krajinách a kategoricky odmietame toto neakceptovateľné správanie, na základe ktorého sa svet bude domnievať, že rozmanitosť cirkevných tradícií je prvkom rozporu a rozdelenia v kresťanskom ľude.

Spolužitie a vzájomná láska, ktorú zažívame vo svojich krajinách na arabskom Východe medzi veriacimi pravoslávnej a katolíckej cirkvi, nás privádza k protichodnému tvrdeniu, že kresťanská viera má viesť k jednote a nie k rozporu.

Na základe svojej prežívanej skúsenosti ducha pokoja, atmosféry porozumenia medzi cirkvami a spolupráce vás vyzývame, aby ste svoje rozpory a svojej problémy riešili prostredníctvom dialógu lásky, ktorý sa zakladá na krste všetkých v tom istom Kristovi a na prijatí toho istého Ducha, skrze ktorého sme sa stali deťmi toho istého a jediného Otca.

V tomto duchu sa modlíme s vami a za vás. Prosíme vás, aby ste robili to isté pre nás, aby sme mohli vydávať svedectvo o milosti prijatej od Pána a o skutočnosti, že žijeme podľa viery, nádeje a lásky, zameraní na Toho, ktorý je hlavou, na Krista, od ktorého celé Telo prijíma svornosť a súdržnosť.“

Táto hlboká túžba po ekumenizme nám pripomína prorocké slová Jeana Corbona: „Na úsvite tretieho tisícročia cirkvi tohto regiónu arabského sveta došli k rázcestiu. Nemôžu sa vyhnúť voľbe: byť alebo už viac nebyť. Jeho Svätosť patriarcha Atenagoras zvykol opakovať: otázka jednoty kresťanov už nespočíva v tom či onom spôsobe bytia Cirkvi, ale v bytí alebo nebytí kresťanmi. Tu je voľba ešte radikálnejšia: byť Cirkvou alebo nebyť vôbec“ (J. Corbon, L´Église des Arabes, Paris 1977, 211).

Inzercia

Inzercia

Odporúčame