Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
17. január 2021

Východní kresťania

Dejiny Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi

Prvá časť historického príbehu jednej z najpočetnejších kresťanských cirkví na Blízkom východe. 

Dejiny Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi

Svätý synod, ktorý zvolil ostatného melchitského patriarchu Jozefa Absiho. Zdroj: wikimedia

Počas Chalcedónskeho koncilu (451) vznikli v Antiochijskom a Alexandrijskom patriarcháte dva protichodné tábory: jeden bol naklonený koncilu, čiže uznával dvojakú prirodzenosť Krista; druhý bol proti koncilovej definícii a hovoril o jedinej prirodzenosti Krista, pretože grécky pojem physis (prirodzenosť) chápal v zmysle osoby, čiže prirodzenosti zindividualizovanej do subjektu. Iba Jeruzalemský patriarchát, verný koncilovej doktríne, si uchoval jednotu.

Odporcovia koncilu používali označenie „melchiti“ (z aramejského slova malka = kráľ, po arabsky malik) pre podporovateľov kráľa (= kresťanského rímskeho cisára verného Chalcedónu), čiže pre tých, ktorí súhlasili s koncilom. Protivníci chalcedónskej formuly dali život Koptskej a Sýrskej cirkvi.

Tieto tri patriarcháty sa museli podriadiť moslimskej arabskej vláde a arabizovali svoje liturgie a svoje kultúry, čím výrazne prispeli k obohateniu arabskej kultúry a položili základy islamsko-kresťanského dialógu. Žiarlivo bdeli nad svojím liturgickým a kánonickým partikularizmom až do stredoveku.

Melchitské patriarcháty neboli pôvodne konštantínopolského obradu. Byzantský rítus je pre nich adoptovaným obradom. Mimochodom, tento rítus má antiochijský pôvod a obsahuje mnohé palestínske a alexandrijské prvky.

Cisárske znovudobytie Antiochie (969 – 1084) a nútený pobyt patriarchov v Konštantínopole (potom v Nicei) – keď v období  križiackych výprav ich stolce okupovali latiníci – sú činiteľmi, ktoré prispeli k pomalému procesu byzantinizácie, zavŕšenému v 13. storočí.

Po osmanskom dobytí Sýrie a Egypta sultán prostredníctvom bératu dal konštantínopolskému patriarchovi právomoc nad všetkými chalcedónskymi pravoslávnymi kresťanmi v ríši. A tak sa melchiti vrátili do područia Konštantínopolu (po arabskom období v rokoch 640 – 1517).

Helénske prvky prenikali do melchitského prostredia Alexandrijského a Jeruzalemskému patriarchátu. Antiochijský patriarchát zostal v rukách autochtónnych Arabov, s výnimkou obdobia rokov 1724 – 1898, keď Antiochijský pravoslávny patriarchát viedli patriarchovia gréckej národnosti. 

Melchiti a Rím

Antiochijská melchitská cirkev si vždy veľmi vážila svoje vzťahy s Rímom, s ktorým udržiavať vzťahy sa považovalo za dôležité napriek mnohých ťažkostiam.

Na začiatku 11. storočia nám Teodor Abú Qurra, biskup mesta Harrán a učeník svätého Jána Damaského, zanechal výrečné svedectvo o úlohe, ktorú zohrával svätý Peter a jeho nástupcovia, rímski biskupi, v uchovávaní jednoty a integrity viery.

Takzvané arabské kánony Nicejského koncilu, ktoré sú melchitského pôvodu a boli prevzaté Koptami, dosvedčujú primát rímskeho patriarchu nad ostatnými patriarchami. 

V epoche svojho uvedenia na trón antiochijského patriarchu Peter III. (1052 – 1056) poslal list pápežovi Levovi IX. (1049 – 1054), aby zdôraznil svoje spoločenstvo (communio) s Rímom, napriek prerušeniu vzťahov medzi Rímom a Konštantínopolom: „Dňom i nocou som uvažoval o dôvode cirkevnej rozluky a o tom, ako sa mohlo stať, že veľký nástupca najvyššieho Petra bol vylúčený a oddelený od božského tela cirkví, ktoré už nezahrňoval do svojej cirkevnej starosti, hoci od nich prijímal, aj on, bratský a úplne apoštolský smer.“

Keď Petrovi III. konštantínopolský patriarcha Kerularios vytkol, že napísal do Ríma, a povedal mu o svojich sporoch s kardinálom Humbertom, ten ho prosil, aby bol zmierlivejší, pretože latiníci uchovali základ viery, až na vloženie Filioque do Kréda.    

Peter III. nevidel dogmatické dôvody na prerušenie spoločenstva (communia) s Rímskym stolcom: rímsky biskup je prvý, bez ktorého ostatní nemôžu robiť rozhodnutia.

Synodálne odsúdenie pápežských legátov vyrieknuté patriarchom Kerulariom si nevyžadovalo súhlas najvyšších predstaviteľom ostatných východných patriarchálnych stolcov.

Zostal antiochijský patriarcha v spoločenstve s Rímom po roku 1054?

V štúdii publikovanej v teologickom časopise Istina (1976) Joseph Nasrallah tvrdí, že zo svojich výskumov môže vyvodiť nasledovné prvky:

Neexistuje nijaký akt exkomunikácie, ktorý bol vydaný pred rokom 1724, ani vzájomne medzi Rímom a Antiochiou, ani jednostranne zo strany jedného alebo druhého stolca.

Taktiež neexistuje nijaký akt vydaný antiochijským patriarchom, ktorý by odmietol spoločenstvo (communio) s Rímom. Naopak, sú známe akty, ktoré dosvedčujú cirkevné spoločenstvo medzi Rímom a Antiochiou, hoci sú zriedkavé.

Keď v roku 1098 Antiochiu dobyli križiaci, na patriarchálnom stolci bol Ján V. Oxita, ktorého križiaci uznali za svojho patriarchu, čo je dôkazom toho, že latiníci a melchiti mali zhodnú vieru. Bolo to skôr z politických dôvodov, že sa v roku 1100 stiahol do Konštantínopolu a križiaci dosadili latiníka na Antiochijský stolec.

Keď to aliancie medzi antiochijskými kniežatami a Nicejskou ríšou dovoľovali, melchitskí patriarchovia sa ujímali svojich stolcov a latinskí patriarchovia odstupovali: Atanáz (1157 – 1171), Simeon Abu-Chaiba  (1206 – 1235), Dávid Chúry (1242 – 1247).

Inzercia

Patriarcha Ján Oxita referuje, že latiníci a gréci v Antiochii slávili bohoslužby v tých istých chrámoch. V prejave na Konštantínopolskej synode mal patriarcha Ján Oxita napomínať, že „skôr, ako obviníme Talianov z nedodržiavania cirkevných kánonov, mali by sme sa pozrieť na seba a skorigovať vlastné nedostatky“.  

Keď antiochijskí patriarchovia neboli cisárom pripojení ku kléru Hagie Sofie a neboli vystavení vonkajším tlakom, zdôrazňovali svoje spoločenstvo (communio) s Rímom. V spomenutom článku Joseph Nasrallah uvádza niekoľko epizód tohto typu.

Kancelárie ajúrvitov a mamelukov, ktoré mali vystaviť dokumenty investitúry melchitských patriarchov, ich považovali za odkazujúcich na rímskeho pápeža.

Aj keď najvyšší predstavitelia hierarchie zviazanej s Konštantínopolom odmietali oficiálne komunikovať s Rímom, kresťanské obyvateľstvo udržiavalo svoju hlbokú ašpiráciu na cirkevnú jednotu.

Podľa toho, čo sa uvádza v rukopise uchovanom v knižnici Božieho hrobu, správa o dohode podpísanej vo Florentskom koncile (1439) medzi latiníkmi a grékmi spôsobila výbuch radosti v sýrskych mestách.

Cirkevné spoločenstvo v 17. storočí

Po misii Leonarda Abela, ktorého vyslal pápež Gregor XIII. kvôli obnove florentských dohôd, rezignovaný patriarcha Michal VI., sídliaci v Aleppe, poslal Gregorovi XIII. svoje vyznanie katolíckej viery a v roku 1584 poprední predstavitelia Tripolisu poslali pápežovi list vo veľmi úctivom tóne:

„Dohoda, ku ktorej došlo medzi naším pánom, patriarchom Joachimom, a monsignorom Leonardom, stanovuje, aby bola dokonalá láska a poslušnosť voči Rímskemu stolcu v nadväznosti na to, čo stanovili 318 otcovia na Nicejskom koncile a svätí otcovia v meste Florencia; a aby bola jedna dohoda, jedna viera, ktorá je pravá, katolícka a ortodoxná, a aby bola jedna láska.“

Pohostinnosť vyhradená latinským misionárom v 17. storočí zo strany ľudu i hierarchie dokazuje, že latiníci boli považovaní za bratov vo viere.

V 17. storočí existovalo skutočné spoločenstvo (communio) medzi melchitskou a latinskou cirkvou a jej predstaviteľmi bez toho, aby to predstavovalo prerušenie spoločenstva s ostatnými pravoslávnymi patriarchami. Ide o fenomén „dvojakej príslušnosti“.

V tomto období patriarchovia, ktorí poslali svoje vyznania viery do Ríma – Meletios Karmé, Makarios Zaim, Cyril Zaim a Atanáz Dabbas –, chceli obnoviť situáciu spred schizmy na základe florentských dohôd, ktoré popri uznaniu rímskeho primátu zahrňovali rešpektovanie všetkých práv a privilégií patriarchov.

Aj tí, ktorí podpísali vyznanie viery Urbana VIII., ktorý sa neuspokojoval s florentskými dohodami, ale nanucoval potridentskú teológiu a bellarmínovskú koncepciu Cirkvi, naďalej viedli svoju cirkev.

Žiaľ, toto obdobie trvalo krátko. Chovanci misionárov a chovanci rímskych kolégií po absolvovaní formácie začali obhajovať katolícke doktríny.

Nešťastné 18. storočie

V roku 1722 Konštantínopolská synoda, na ktorej sa zúčastnil antiochijský patriarcha Atanáz III., zakázala melchitom pod trestom exilu a exkomunikácie prijímať katolícke doktríny. V roku 1729 dekrét Posvätnej kongregácie de Propaganda Fide zakázal akúkoľvek communicatio in sacris medzi katolíkmi a pravoslávnymi.

Medzi týmito dvoma dátumami boli zvolení na antiochijský stolec dvaja patriarchovia. Keď boli nútení vybrať si medzi Rímom a Konštantínopolom, melchiti sa rozštiepili na dve cirkvi na základe svojich cirkevných postojov, nehovoriac o sociálno-politických faktoroch, ktoré mohli ovplyvniť ich voľbu.

Po smrti Atanáza III. v roku 1724 bola rivalita medzi Aleppom a Damaskom v pozadí zvolenia dvoch patriarchov – jedného katolíckeho a pôvodom z Damasku (Cyrila VI.) a druhého pravoslávneho a gréckeho pôvodu (Silvestra). Aby mohli riadiť celý patriarchát, obidvaja vznášali nárok, že ich zvolili zástupcovia obidvoch strán.

Neústupnosť patriarchu Silvestra, ktorý porušil starobylú tradíciu tolerancie, a potom v roku 1729 zákaz communicatio in sacris zo strany Ríma, priviedli katolíkov k zoskupeniu sa okolo Cyrila. Silvester, od ktorého odstúpili vplyvní aleppskí katolíci, ktorí predtým boli naklonení jeho strane, zostal patriarchom len pravoslávnych.

Takouto cestou sa definitívne zrealizovala cirkevná schizma v lone melchitského Antiochijského patriarchátu: paralelne s (Melchitskou) pravoslávnou cirkvou sa zrodila Melchitská gréckokatolícka cirkev.     

Inzercia

Inzercia

Odporúčame