Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
19. december 2020

Východní kresťania

Dejiny Maronitskej cirkvi (III.)

Históriu Maronitskej cirkvi po roku 1918 poznačila aj návšteva pápeža Jána Pavla II. v Libanone, ktorým otriasala občianska vojna. 

Dejiny Maronitskej cirkvi (III.)

Maronitský patriarcha Nasralláh Sfeir bozká ruku pápeža Benedikta XVI. po jeho prílete do jordánskeho Ammánu 8. mája 2009. Foto – TASR/AP

Na konci prvej svetovej vojny boli argumenty v prospech nezávislosti Libanonu zozbierané do memoranda, ktoré 25. októbra 1919 na Parížskej mierovej konferencii (1918 – 1920) v mene celého libanonského ľudu odprezentoval maronitský patriarcha Eliáš Huwajek (1898 – 1931).

V tomto memorande Huwajek žiadal obnovenie celého libanonského územia „v rámci jeho historických hraníc“ pred zriadením Mutasarrifiyyahu. Táto žiadosť bola splnená pod mandátom Francúzska, ako stanovila Spoločnosť národov.

„Veľký Libanon“ bol vyhlásený za nezávislý 1. septembra 1920 pod francúzskym mandátom a mal dvojnásobne väčšie územie ako Mutasarrifiyyahu Libanonského pohoria a enormne vzrástol percentuálny podiel moslimov na obyvateľstve.

Patriarcha Huwajek sa neústupne bránil návrhu vytvoriť štátny subjekt, ktorý by zahrnoval blízkovýchodných kresťanov. Argumentoval rizikom, že kresťania by bolo uzavretí do geta. Huwajeka všetci považujú za otca pluralistického Libanonu.

Nárok na prezidenta mali maroniti

V novom nezávislom štáte Veľký Libanon, ktorý sa 23. mája 1926 stal ústavnou republikou, starú štruktúru drúzsko-maronitskej deľby moci nahradila maronitsko-sunnitská deľba moci.

Zatiaľ čo šiiti sa postavili za nový štát, v ktorom boli uznávaní ako samostatná komunita, sunniti, ktorých viedli predstavitelia arabského nacionalizmu, sa mu silno protivili, prinajmenšom do roku 1940, do vyhlásenia Veľkého Libanonu. Následne sa niektorí umiernení sunnitskí lídri začali podieľať na politickom živote, pričom prispeli k dosiahnutiu nezávislosti Libanonu v roku 1943.

Libanonská nezávislosť sa zakladala na takzvanom Národnom pakte, t. j. na nekodifikovanom a na konsenze založenom demokratickom systéme, ktorého cieľom bolo mierové spolunažívanie medzi náboženskými komunitami v krajine. Funkcia prezidenta republiky sa vyhradzovala maronitovi, premiéra sunnitovi a predsedu parlamentu šiitovi.

V roku 1945 bol Libanon medzi zakladajúcimi členmi Organizácie spojených národov, ako aj Arabskej ligy.

Arabsko-izraelská vojna v roku 1948 a následný vstup palestínskych utečencov do Libanonu patria medzi činitele, ktoré rozpútali v roku 1975 jeden z najdramatickejších konfliktov v súčasných libanonských dejinách, konflikt medzi organizáciami palestínskeho odporu a libanonskými kresťanským silami.

Maronitskí biskupi sa zúčastnili na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) a v roku 1969 maronitskí vzdelanci publikovali arabský preklad koncilových dokumentov. V nadväznosti na koncil bola začatá vytúžená organizačná a liturgická reforma Maronitskej cirkvi. Okrem toho bola čoraz naliehavejšia potreba zvolať synodu kvôli zavedeniu koncilových dekrétov do praxe. Hoci bola dokončená veľká časť prípravných prác, zvolanie synody sa stalo skutočnosťou až v roku 2003.

Libanonská vojna v roku 1975 medzi palestínskymi organizáciami a libanonskými kresťanskými silami sa stala nevyhnutnou vzhľadom na rastúci palestínsky vplyv.

Duchovní vodcovia libanonského národa, medzi nimi maronitský patriarcha Antoine Choreik (1975 – 1986), zverejnili v apríli 1975 spoločné komuniké, v ktorom odsúdili začatie nepriateľských akcií.

Zásahy na regionálnej a medzinárodnej úrovni – medzi nimi okupácia južného Libanonu izraelskou armádou a zásah sýrskych jednotiek, ktoré boli pôvodne zamýšľané ako mierový kontingent, ale čoskoro sa zmenili na skutočné okupačné sily – premenili počiatočný konflikt na scenár vojen na libanonskom území, ktoré vyvolávali nové konflikty medzi rozličnými komunitami a v rámci nich.

Vojna v roku 1989 priviedla Libanon a jeho kresťanské komunity na pokraj kolapsu.

Mimoriadne zhromaždenie Synody biskupov pre Libanon

Katastrofa v roku 1989 viedla pápeža Jána Pavla II. (1978 – 2005) k energickej intervencii apoštolským listom, ktorý nesie dátum 7. september 1989 a je adresovaný všetkým biskupom Katolíckej cirkvi.

Pápež vysvetlil, že zánik Libanonu by sa premenil „bezpochyby na jeden z najväčších dôvodov výčitiek svedomia pre svet“. Ján Pavol II. zdôraznil, že ochrana pluralistického Libanonu predstavuje „jeden z najnaliehavejších a najvznešenejších cieľov“, ktoré si súčasný svet musí klásť. Pápež dodal, že Libanon predstavuje čosi viac ako len obyčajný štát: „Je posolstvom slobody a príkladom pluralizmu pre Východ i Západ.“ 

Apoštolský list v roku 1989 predchádzal zvolaniu mimoriadneho zhromaždenia Synody biskupov pre Libanon, čo pápež urobil 12. júna 1991.

Medzitým Tajfská dohoda, podpísaná v roku 1989, viedla k zastaveniu násilností v Libanone v októbri 1990. Táto dohoda obsahovala aj niekoľko ústavných reforiem, ktoré zabezpečovali rovnosť medzi kresťanmi a moslimami v počte parlamentných kresiel a rovnocenné rozdelenie výkonnej moci medzi prezidentom, premiérom a radou ministrov. 

Pontifex zameral celú synodálnu cestu na tému nádej: „Kristus je naša nádej: obnovení jeho Duchom pevne dosvedčujeme jeho lásku“; pre posynodálnu apoštolskú exhortáciu pápež vybral názov Nová nádej pre Libanon.

Mimoriadne zhromaždenie pre Libanon sa konalo vo Vatikáne od 26. novembra do 14. decembra 1995. Medzi účastníkmi figurovali predstavení kongregácií a pápežských rád Rímskej kúrie, ďalej hierarchie partikulárnych cirkví v Libanone (maronitskej, melchitskej, arménskej, sýrskej, chaldejskej a latinskej), generálni predstavení libanonských rehoľných rádov, zástupcovia východných patriarchov a blízkovýchodní biskupi, libanonskí biskupi sídliaci mimo územia Blízkeho východu, grécko-pravoslávni, arménski apoštolskí, sýrski jakobitskí a asýrski biskupi a protestantské cirkevné komunity, nechýbali zástupcovia sunnitskej, šiitskej a drúzskej komunity.

Devätnásty deň práce mimoriadneho zhromaždenia pre Libanon viedol osobne Ján Pavol II.; spolupredsedajúcimi boli maronitský patriarcha Nasrallah Bútros kardinál Sfeir (1986 – 2011) a kardinál Achille Silvestrini, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi. 

Synodálni otcovia 12. decembra 1995 schválili záverečný dokument. V ňom sa vyzdvihovala túžba po obnove cirkevných štruktúr, aby viac vyhovovali misijnej službe Cirkvi, ďalej túžba po vytvorení stálych  štruktúr, ktoré by zabezpečovali koordináciu medzi cirkvami, ako aj túžba po oživení vzťahov medzi kresťanmi  a moslimami v duchu bratstva.

Ten istý dokument hovoril o nebezpečenstvách, ktoré v Libanone ohrozovali rodinu, o obavách o svet mladých, o veľkom probléme nezamestnanosti, o nedostatku bytov a masovej emigrácii.

Dokument obsahuje apel tak na politických lídrov Libanonu, aby zabezpečili jeho nezávislosť a slobodu, ako aj na zahraničné mocnosti, ktoré okupovali krajinu, aby riadne stiahli svoje vojská, aby vrátili Libanonu jeho plnú suverenitu.

Izraelské jednotky sa stiahli z Libanonu v roku 2000, sýrske jednotky v roku 2005.  

Inzercia

Vrchol synodálnych prác sa dosiahol 10. mája 1997 cestou Jána Pavla II. do Libanonu, aby osobne priniesol svoju apoštolskú exhortáciu Nová nádej pre Libanon. Išlo o historicky prvú návštevu pápeža v Libanone. Nadšenie bolo jednomyseľné, tak medzi politickými lídrami, ako aj v obyvateľstve. Na omši, ktorú pápež slávil 11. mája v Bejrúte, sa zúčastnil jeden milión osôb, pričom Libanon v tom čase mal 3 a pol milióna obyvateľov.

Vo svojich šiestich kapitolách táto apoštolská exhortácia opisuje situáciu Katolíckej cirkvi v Libanone, ktorá je v rovnakom čase jedna a mnohotvárna (1. kap), uvažuje nad faktom, že Cirkev zakladá svoju nádej na Kristovi (2. kap.), adresuje výzvu cirkvám, ktoré vzišli z Antiochijského patriarchátu, aby sa v duchu obnovy vrátili k svojej spoločnej antiochijskej tradícii, a výzvu laikom, aby sa usilovali v bádaní a štúdiu kvôli rozvoju skutočnej kresťanskej kultúry v arabskom svete (3. kap.), žiada rozličné východné katolícke patriarchálne cirkvi, aby žili v harmonickom spoločenstve a boli aktívne v ekumenickom dialógu s nekatolíckymi cirkvami v Libanone (4. kap.), povzbudzuje k úprimnému dialógu medzi veriacimi veľkých monoteistických náboženstiev, hlavne medzi kresťanmi a moslimami, v duchu otvorenosti a spolupráce v pluralistickej spoločnosti (5. kap.), a poukazuje na službu Cirkvi pre spoločnosť, ktorú pobáda podporovať slobodu vzdelávania a základné práva ľudskej osoby podľa princípov rovnosti a spravodlivosti (6. kap.).

Maronitské patriarchátne zhromaždenie

Po zverejnení apoštolskej exhortácie patriarcha Sfeir považoval za potrebné urýchlene zvolať maronitské Patriarchátne zhromaždenie, aby sa uskutočnila séria dlho očakávaných reforiem.

Kódex kánonov východných cirkví upravuje tieto zhromaždenia a považuje ich za poradné orgány patriarchátu a synody biskupov. Toto zhromaždenie však nadobudlo mimoriadny význam, pretože malo za cieľ podrobne preskúmať rôzne otázky a navrhnúť komplexný program reforiem pre Maronitskú cirkev.

Maronitské patriarchátne zhromaždenie bolo zvolané v júni 2003 na obdobie troch rokov. Bolo to prvýkrát, že boli zvolané súčasne všetky sektory Maronitskej cirkvi so zástupcami tak z patriarchátnych území (Libanon, Sýria, Svätá zem, Egypt a Cyprus), ako aj zo zvyšku sveta (Európa, Kanada, Spojené štáty americké, Mexiko, Brazília, Argentína a Austrália).

Na prvom zasadnutí sa zúčastnili patriarcha a maronitskí biskupi z celého sveta spolu s predstavenými rehoľných rádov, s rektormi hlavných maronitských seminárov a katolíckych univerzít v Libanone a v zahraničí, s dekanmi hlavných teologických fakúlt a s rôznymi podnikateľmi a odborníkmi.

Medzi 433 účastníkmi ustanovujúcej schôdze bolo 255 laikov. Ako pozorovatelia sa zúčastnili zástupcovia ostatných kresťanských cirkví a moslimských komunít.

Zhromaždenie malo tri ciele: znovuobjaviť a upevniť maronitský pôvod a identitu; uskutočniť obnovu vyžiadanú cirkevným životom; opätovne potvrdiť jednotu Maronitskej cirkvi na území patriarchátu a v ostatných krajinách emigrácie.

Návrhy rôznych dokumentov boli predložené na konci prvého zasadnutia a po ich doplnení a zdokonalení o nich hlasovali maronitskí biskupi počas zasadnutí v rokoch 2004 a 2005.

Výsledky Patriarchátneho zhromaždenia, opísané vo zväzku s 853 stranami, boli predstavené počas slávnostnej liturgie, ktorú slávil patriarcha Sfeir a maronitskí biskupi 11. júna 2006.

Zväzok obsahoval dvadsaťtri dokumentov k trom hlavným tematickým okruhom: identita, povolanie a poslanie Maronitskej cirkvi; pastoračná a duchovná obnova v rámci štruktúry, osôb a pastorácie v Maronitskej cirkvi; Maronitská cirkev v súčasnom svete.

Témy, ktoré sú predmetom týchto textov, sa týkali okrem iného formácie kňazov, školstva a vysokoškolského vzdelávania, úlohy laikov v Cirkvi, mladých, rodiny, pastorácie, liturgie, mníšstva, katechizmu, vzťahov Maronitskej cirkvi s islamom, politiky, médií, sociálnej služby, kultúry a hospodárstva.

Ďalšou dôležitou témou, o ktorej Patriarchátne zhromaždenie uvažovalo, bola Maronitská cirkev v procese šírenia do celého sveta. Patriarchátne zhromaždenie uznalo, že ​​väčšina maronitov žije mimo Libanonu, a rozhodlo o nahradení výrazu „maronitská diaspóra“ výrazom „expandujúci maroniti“.

V súlade so smernicami Druhého vatikánskeho koncilu v dekréte Orientalium Ecclesiarum (č. 4) boli zriadené maronitské eparchie v Brazílii (1962), USA – Brooklyn (exarchát v roku 1966, potom eparchia v roku 1971) a Los Angeles (1994), Austrálii (1973), Kanade (1982), Argentíne (1990) a Mexiku (1995). V roku 2012 bola zriadená jedna eparchia vo Francúzsku.

Maronitská cirkevná organizácia

Maronitská cirkev patrí medzi zakladajúcich členov „Zhromaždenia katolíckych patriarchov a biskupov v Libanone“. Jeho predsedom je od jeho založenia v roku 1967 maronitský patriarcha. Toto grémium má 19 biskupských komisií, ktoré sa zaoberajú rôznymi aspektmi života Cirkvi, ako aj 7 organizácií v zahraničí pre rôzne libanonské katolícke cirkvi.

V roku 1990 Maronitská cirkev spolu s ostatnými katolíckymi cirkvami na Blízkom východe vstúpila do Blízkovýchodnej rady cirkví.

Maronitský patriarcha bol zakladajúcim členom Rady východných katolíckych patriarchov v roku 1991. Tento orgán združuje šesť východných katolíckych patriarchov a latinského jeruzalemského patriarchu. Zaoberá sa otázkami, ktoré presahujú jednotlivé cirkvi a jednotlivé krajiny Blízkeho východu.

Rada východných katolíckych patriarchov sídli v maronitskom patriarcháte v Bkerké (Libanon). Ide o zimné sídlo maronitského patriarchu, zatiaľ čo jeho letné sídlo sa nachádza v Dimane (Libanon). Súčasným maronitským patriarchom je kardinál Béčara Bútros Raï, zvolený 15. marca 2011.

V Libanone existuje 10 maronitských eparchií: patriarchálna eparchia so stolcami v mestách Jounieh, Sarba, Joubbé Bsharreh a Zghorta, a 9 eparchií s riadnymi biskupmi v mestách Bejrút, Tripolis, Sidone, Antalia, Batrun, Byblos, Zahleh, Týrus a Baalbeck/Deir El-Ahmar.

Vo zvyšku Blízkeho východu pôsobia maronitské eparchie s riadnymi biskupmi v mestách Aleppo, Damask, Lattaquieh, Jeruzalem/Hajfa, na Cypre a v Káhire.

Vo zvyšku sveta, mimo patriarchálneho územia, sú dve eparchie v Spojených štátoch amerických (Brooklyn a Los Angeles) a ďalšie eparchie v Austrálii, Kanade, Brazílii, Argentíne, Mexiku a Francúzsku.

V roku 2014 pápež zriadil apoštolský exarchát pre maronitských veriacich v západnej a strednej Afrike a vymenoval dvoch apoštolských vizitátorov pre južnú Afriku a pre krajiny severnej Afriky, ktoré nie sú zahrnuté do územia Káhirskej eparchie.

Existuje apoštolský vizitátor pre severnú a východnú Európu. V Belgicku je arcibiskup Malines-Bruselu ordinárom pre maronitských a melchitských katolíkov.

Odporúčame