Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. november 2020

Východní kresťania

Dejiny Maronitskej cirkvi (I.)

Od počiatkov cez zrod patriarchátu až po križiacke výpravy.

Dejiny Maronitskej cirkvi (I.)

Ikona svätého pustovníka Marona. Zdroj: The Catholic Weekly

Tradícia necháva siahať zrod Maronitskej katolíckej cirkvi západosýrskeho obradu k svätému pustovníkovi Maronovi († cca. 410), ktorého život je vyrozprávaný v diele Historia religiosa z pera kýrskeho biskupa Teodoreta († 458).

Maron žil v samote na jednej hore v Kýrskej provincii, v dnešnej Sýrii, ale bol dobre známy miestnemu obyvateľstvu vďaka prísnosti života, súcitu a divotvorným schopnostiam a mnohí pustovníci v regióne sa stali jeho žiakmi. Keď zomrel, jeho telesné pozostatky pochovali v neďalekej dedine, v ktorej mu postavili a zasvätili chrám.

Teodoret tvrdí, že už v tej dobe si kresťanský ľud veľmi oddane uctieval Maronove relikvie. Pápež Klement XII. v roku 1734 a pápež Benedikt XIV. v roku 1744 schválili maronitskú tradíciu uctievania Marona ako svätého. Tak rímske, ako aj grécke martyrológium pripomína svätého Marona 14. februára. Jeho oficiálna liturgická spomienka je napriek tomu stanovená na 9. februára.

Hoci moderná historiografia vzniesla pochybnosti o reálnej totožnosti medzi zakladateľom maronitskej komunity a Maronom, ktorého opísal Teodoret, je isté, že na konci 5. storočia skupina mníchov založila monastier venovaný Maronovi, a to v blízkosti rieky Orontes v Apamejskej provincii (Siria Prima). Moslimský historik a geograf Abul’ Fida’ († 1331) rozpráva, že tento monastier postavili v roku 452, po štvrtom ekumenickom koncile (Chalcedón, 451), za vlády východorímskeho cisára Markiána (450 – 457).

Rast významu monastiera

Postupom času Monastier svätého Marona získaval čoraz väčšiu dôležitosť v Antiochijskom patriarcháte a komunita jeho mníchov, známa pod označením Beth-Maron (Maronova rodina), sa vyznamenala v zápase proti monofyzitom triumfom chalcedónskej kristológie. Mnísi z Beth-Marona sa pridali na stranu prochalcedónskeho antiochijského patriarchu Flaviána, keď ho v roku 512 zosadil konštantínopolský cisár Anastasios (491 – 518) a nahradil ho Severom, predstaviteľom protichalcedónskeho prúdu.

Z dôvodu vernosti uzneseniam Chalcedónskeho koncilu (451) títo mnísi znášali krvavé prenasledovania: mučeníctvo 350 z nich je opísané v liste z roku 517 pápežovi Hormizdovi (514 – 523). Napísal ho Alexander, kňaz a archimandrita Monastiera svätého Marona. Jeho list podpísalo a potvrdilo vyše 200 osôb, medzi nimi archimandriti, kňazi a diakoni, čo potvrdzuje dôležitú rolu Monastiera svätého Marona v tej dobe.

Z toho istého listu vyplýva, že počas takzvanej Akakiovej schizmy medzi Rímom a Konštantínopolom sa mnísi z Beth-Marona pridali na stranu Ríma, pričom predbehli miestnych biskupov. Pápež Hormizdas im odpovedal útešným listom, ktorý nesie dátum 10. február 518. Obsahovo podobný list poslali mnísi aj pápežovi Agapétovi v roku 535.

Na synode, ktorú v roku 536 zvolal konštantínopolský patriarcha Menas na opätovné potvrdenie duofyzitizmu (náuky, že Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú a ľudskú, ktoré nie sú zmiešané, ale spojené v jedinej osobe Božieho Syna) na Východe, Monastier svätého Marona zastupoval mních a apokriziár Pavol.

Akty synody Pavol podpisoval vždy pred ostatnými sýrskymi mníchmi a nasledovným spôsobom: „Pavol […], apokriziár Monastiera blaženého Marona, monastiera, ktorý vedie (exarchousa) sväté monastiere v Sýrii.“ V tej dobe teda Monastier svätého Marona nadobudol nejaký druh „exarchátneho“ statusu a viedol nejaký druh federácie prochalcedónskych monastierov v Sýrii. Okrem toho historik Prokopios vo viac-menej rovnakom období referuje, že cisár Justinián I. (527 – 565) nechal „obnoviť múry Monastiera svätého Marona“, ktoré zničili monofyziti.

Antiochijský patriarchát bol bietnický a bikultúrny: grécka kultúra prevládala v najdôležitejších mestách a sýrska kultúra vo vidieckych oblastiach. Mnísi svätého Marona patrili k sýrskemu obyvateľstvu, ktoré sa po Chalcedónskom koncile rozštiepilo na protichalcedónsku väčšinu a prochalcedónsku menšinu. Naopak, grécke obyvateľstvo zostalo v drvivej väčšine prochalcedónske.

Sýrsku prochalcedónsku časť, ktorá sa usadila na planinách Sýrie a v hornatej časti Libanovu (pokresťančeného o vyše dve storočia skôr žiakmi svätého Marona a svätého Simeona Stylitu), vzdelávali a viedli mnísi z Beth-Marona. Postupom času sa práve na týchto miestach zrodil nejaký druh „maronitského národa“ – komunity s vlastnou náboženskou a kultúrnou identitou – založeného na sýrskej kultúre a chalcedónskej doktríne.

V 7. storočí Antiochijský patriarchát prešiel dramatickou zmenou. V roku 609 bol prochalcedónsky antiochijský patriarcha Anastasios II. zavraždený v priebehu vzbury, ktorá vypukla v meste, a nebol vymenovaný žiadny nástupca. Počas celého obdobia perzskej okupácie Sýrie (611 – 628) nesedel nijaký prochalcedónsky patriarcha na antiochijskom stolci. Keď cisár Heraklios (610 – 641), ktorý bol považovaný za šampióna chalcedónskeho ducha, vrátil Sýriu pod východorímske panstvo, namiesto ustanovenia prochalcedónskeho patriarchu v Antiochii sa pokúsil zjednotiť monofyzitov a duofyzitov pod chalcedónskou zástavou.

S týmto zámerom nariadil novú teologickú doktrínu, ktorá uznávala v Kristovi existenciu dvoch prirodzeností, ale s jedinou vôľou. Po období intenzívnej teologickej debaty bol zvolaný do Konštantínopolu šiesty ekumenický koncil (680 – 681), na ktorom bol slávnostne potvrdený duotelelizmus (existencia dvoch vôlí pochádzajúcich z dvoch prirodzeností Krista) a odsúdený monoteletizmus, tak v jeho hypostatickom význame (existencia jedinej vôle pochádzajúcej z jedinej hypostasis, alebo osoby, Krista), ako aj v jeho fyzickom význame (existencia jedinej vôle pochádzajúcej z jedinej physis, alebo prirodzenosti, Krista).

Medzitým v Sýrii a Palestíne sa presadzoval islam a medzi rokmi 634 – 639 arabské vojská prenikli na územie Antiochijského patriarchátu. V roku 639 sa antiochijským patriarchom stal prochalcedónsky Makedonios, ale v dôsledku arabského podmanenia ani on, ani jeho nástupca Makarios (650 – 680) nemohol sídliť v Antiochii.

Navyše, ani jeden z týchto dvoch patriarchov nebol zvolený biskupmi patriarchátu a ich legitímnosť spochybnil pápež Martin I. (649 – 653). Makaria pre jeho monoteletickú vieru zosadil šiesty ekumenický koncil (680) a po ňom nastúpil Theofanes (681 – 685/686), ale ani on, ani jeho nástupca Juraj (686 – 702) sa nemohli vrátiť do Antiochijského patriarchátu.

A tak od roku 690 nijaký prochalcedónsky patriarcha nesídlil v Antiochii a od roku 702 antiochijský patriarchálny stolec dokonca zostal štyridsať rokov vakantný.

Zrod maronitského patriarchátu

Po arabskej invázii kresťania márne čakali na uskutočnenie Herakliovho prísľubu skorého návratu. Naopak, cisár Konštantín IV. Pogonatos (668 – 685) s pomocou domáceho sýrskeho obyvateľstva sa dokázal postaviť novým invázorom, hlavne v oblasti libanonskej náhornej planiny pohoria; táto situácia živila u prochalcedónskych veriacich západosýrskeho obradu ašpirácie na autonómiu.

Naopak, cisár Justinián II. (685 – 695 a 705 – 711) stratil sympatie prochalcedónskych veriacich západosýrskeho obradu, pretože vo všetkých východných patriarchátoch vrátane antiochijského podporoval proces byzantinizácie obradov a tradícií, čím vyvolal politický a kultúrny rozkol medzi prochalcedónskymi veriacimi Antiochijského patriarchátu, ktorí sa rozdelili na prochalcedónskych veriacich byzantského obradu, čiže melchitov, ktorí podporovali cisárovu politickú líniu, a prochalcedónskych veriacich západosýrskeho obradu, ktorých v opozícii k cisárovej politickej línii viedli mnísi z Beth-Marona.

V snahe udržať autonómiu oproti Arabom, melchitom a sýrskym monofyzitom sa prochalcedónski veriaci západosýrskeho obradu začali postupne sťahovať do nehostinných horských zón Libanonu. 

Inzercia

V tomto ťažkom období izolácie prochalcedónski veriaci západosýrskeho obradu – s cieľom chrániť svoju osobitnú identitu a svoje obrady pred novými arabskými vládcami – hľadali vzťažný bod tak pre cirkevné, ako aj kultúrne otázky, v postave sídliaceho patriarchu, po predĺženej vakantnosti antiochijského prochalcedónskeho patriarchálneho stolca, ktorá pretrvávala už od roku 609.

Aby vyplnili toto cirkevné vákuum, vybrali jedného z najváženejších biskupov Monastiera svätého Marona. Takto nadobudla podobu cirkevná hierarchia, ktorá sa stala známou pod označením Sýrsko-antiochijská maronitská cirkev. Neexistuje nijaký dokument, ktorý by dosvedčil presný dátum zrodu Maronitskej cirkvi alebo meno jej prvého patriarchu, ale maronitská tradícia necháva siahať počiatky cirkvi do roku 685/686 a za svojho prvého patriarchu označuje svätého Jána Marona.  

Zrod Maronitskej cirkvi sýrskeho obradu a postupné sťahovanie sa jej veriacich do nehostinného libanonského pohoria dovolili prochalcedónskym veriacim západosýrskeho obradu vyhýbať sa v priebehu rokov poplatkom, ktoré ostatným kresťanom uložil moslimský režim (dhimmi), a neskôr počas osmanskej nadvlády dovolili maronitskému patriarchovi vyhýbať sa dekrétu o investitúre (firman), ktorý mali povinnosť získať od sultána všetci ostatní patriarchovia.

Prochalcedónski melchiti byzantského obradu v Antiochijskom patriarcháte neuznávali nového maronitského patriarchu západosýrskeho obradu. Keď dostali od kalifa povolenie vymenovať vlastného patriarchu, v roku 742 sa pokúsili silou obnoviť jednotu prochalcedónskeho Antiochijského patriarchátu.

Za týmto účelom ich patriarcha Teofylakt Bin Qambara (v úrade od roku 744) zahájil s kalifovou podporou vojenské ťaženie proti Monastieru svätého Marona. To malo za následok definitívne rozštiepenie prochalcedónskej rodiny v Antiochijskom patriarcháte na dva odlišné patriarcháty: maronitský západosýrskeho obradu a melchitský byzantského obradu. Rastúca byzantinizácia obradov a tradícií ďalej prehlbovala toto rozdelenie.

Melchitsko-maronitskú schizmu ďalej komplikovala polemika o doktríne o vôľach v Kristovi. Táto polemika medzi dvomi prochalcedónskymi zložkami Antiochijského patriarchátu sa vynorila na začiatku 8. storočia. Avšak zdá sa, že až do 11. storočia maroniti vôbec nevedeli o dekrétoch šiesteho ekumenického koncilu (680/81), ktorý slávnostne potvrdil náuku o dvoch vôľach v Kristovi (duotelizmus).

Jeden z prvých maronitských dokumentov „Desať kapitol“ spísaný v roku 1089 aleppským maronitským arcibiskupom Tomášom z Kafartaba, zdôrazňoval: „Koncily nikdy nespomenuli dve rôzne vôle.“ Podľa monofyzitického patriarchu Dionýza z Tell-Mahré doktrína o dvoch vôľach v Kristovi dorazila do Sýrie v roku 727, priniesli ju Gréci, ktorých väznili Arabi, teda išlo o osoby, ktoré nemali nejakú hierarchickú alebo teologickú autoritu.

Maroniti sa obávali, že nová terminológia by mohla hraničiť s nestorianizmom, a preto uprednostňovali teologický prístup prvých piatich ekumenických koncilov. Neboli proti fyzickému duoteletizmu v Kristovi, ale proti koexistencii dvoch nezmieriteľných vôlí. Pod pojmom „jedna vôľa“ nerozumeli jedinú vôľu, čiže monoteletickú doktrínu, ale morálnu úniu dvoch vôlí, božskej a ľudskej, v Kristovi.

V prosebnej modlitbe za odpustenie (Husojo), ktorá je adresovaná Kristovi a prevzatá z misála, ktorý maroniti používali v 11. storočí, čítame: „Keďže bol jedinou osobou, mal dvojakú vôľu.“

V rozpálenej dišpute melchiti omylom obviňovali maronitov z monoteletizmu a toto obvinenie považovali za platné aj nasledujúci kronikári. Alexandrijský melchitský patriarcha Eutyches (933 – 940) pri tomto obvinení preháňal do takej miery, že maronitov považoval dokonca za pôvodcov monoteletizmu. Eutyches tvrdil, že na počiatku maronitskej cirkvi bol mních, aj on nazývaný Maron, ktorý vyznával monoteletizmus niekoľko rokov pred objavením sa tejto doktríny.

Nanešťastie Eutychove anály, také bohaté na historické nepresnosti, poslúžili ako prameň pre mnohých nasledovných historikov, ktorí z nich čerpali bez patričnej opatrnosti.

Maronitská cirkev pred križiackymi výpravami

Veľmi málo vieme o Maronitskej cirkvi v období medzi 8. storočím a príchodom Frankov v 11. storočí. Územie Antiochijského patriarchátu bolo z väčšej časti pod nadvládou Abbásovcov, ktorí vládli často veľmi tvrdo. Po vytvorení maronitského patriarchátu a po náraste maronitskej migrácie do Libanonu táto cirkev naďalej mala, aspoň na začiatku, stúpencov za hranicami Libanonského pohoria – v Hame, Antiochii, Aleppe, Hierapolise i Edesse.

Hlavný aleppský chrám zostal sídlom maronitského arcibiskupa až do roku 728. Maronitský učenec Teofil Bar Tomáš (695 – 785) sa stal poradcom umájjovského kalifa Marwana II. a bol autorom prvej kroniky Maronitskej cirkvi, ktorá sa však nezachovala.

Tok času a prenasledovania pomaly vymazávali širokú maronitskú prítomnosť zo Sýrie, výnimkou bolo Aleppo a jeho provincia. Súčasne od 8. storočia sa objavili v Libanone prvé maronitské chrámy, medzi ktorými je najstarší Mar-Mama v Ehdene, postavený v roku 749. Podľa toho, čo nám referuje pionier maronitskej historiografie a maronitský patriarcha Štefan Duwajhi († 1704), sídlo maronitského patriarchátu bolo definitívne presťahované do Libanonu v roku 939. Urobil tak patriarcha Ján Maron II.

Presťahovanie patriarchálneho sídla do Libanonu a úplné zničenie Monastiera svätého Marona v 10. storočí v dôsledku opakovaných „útokov arabských beduínov a sultánovej tyranie“ urobili zo severnej strany Libanonského pohoria hlavné centrum maronitov. A okrem toho na začiatku 9. storočia sa nejakí maroniti uchýlili na ostrov Cyprus pred prenasledovaniami, ktoré sa odohrávali v Sýrii a Palestíne za kalifátu al-Ma’mouma (813 – 833).

Čo sa týka cirkevnej organizácie, Maronitskú cirkev tvorila jediná diecéza pod patriarchovým vedením. Existovali titulárni biskupi niektorých miest, obcí a aj monastierov, ale boli len vikármi patriarchu. K podeleniu maronitského patriarchátu na eparchie spravované titulárnymi biskupmi došlo až v roku 1736, po Libanonskej synode.

Svetská moc, ktorú Arabi priznávali duchovným vodcom kresťanských komunít, posilňovala rolu maronitských patriarchov, pretože boli duchovnými i politickými vodcami svojho ľudu. Tieto výsady následne rešpektovali aj križiaci, mamelukovia i osmanskí Turci.

Svetská moc priznaná duchovným vodcom viedla k novému typu zmiešanej jurisdikcie, vytvorenej len na Východe a kodifikovanej v Nomokánonoch. Ide o diela, ktoré obsahovali tak cirkevné kánony, ako aj normy civilného práva. Maronitský Nomokánon (cca. 1059) existuje len v arabskom preklade zo sýrskeho originálu a je známy ako „Kitab al-Huda“ (Sprievodca).     

Inzercia

Inzercia

Odporúčame