Prvý dokument, v ktorom sa hovorí o Maronitoch pod nadvládou Frankov na Východe (1098 – 1291), pochádza od historika Jána z Würzburgu, ktorý okolo roku 1116 písal o jednom jeruzalemskom chráme vo vlastníctve Maronitov.

Prvým pápežským dokumentom, ktorý potvrdzuje nepriame cirkevné spoločenstvo medzi Rímskou stolicou a Maronitskou cirkvou, je bula pápeža Lucia III. z 5. septembra 1184, v ktorej sa odporúča ochrana „kaplnky patriacej Maronitom v Bejrútskej diecéze“.

Pionier maronitskej historiografie, patriarcha Štefan Duwajhi († 1704) spomína ďalšie dve okolnosti, za ktorých boli maronitskí patriarchovia v kontakte s pápežom.

Prvá okolnosť v roku 1100, keď maronitský patriarcha Jozef Al-Gergess poslal vyslancov do Ríma, spolu s vyslancami Gotfrída z Bullonu, a dostal od pápeža Paschala II. (1099 – 1118) korunu a mitru.

Druhá okolnosť v roku 1131, keď pápež Inocent II. (1130 – 1143) poslal list maronitskému patriarchovi Gregorovi Al-Halatimu, v dôsledku ktorého maronitskí biskupi po stretnutí s pápežovým vyslancom začali praktizovať prísahu vernosti Rímu.   

Oficiálne uznanie jurisdikcie

Maroniti prijali Frankov pohostinne a pomáhali im počas ich pobytu v Sýrii. V protiklade k postaveniu pod arabskou nadvládou mali teraz Maroniti privilegované postavenie na latinských územiach na Východe, stali sa príslušníkmi strednej vrstvy, požívali rovnaké privilégia ako Frankovia a smeli vlastniť pozemky.

Po schizme medzi Rímskym a Konštantínopolským patriarchátom v 11. storočí sa zmenilo aj postavenie východných patriarchátov, v súlade so vznikom pápežskej monarchie, ktorá uplatňovala primát nad všetkými ostatnými patriarchátmi.

Táto zmena bola prvý raz kodifikovaná na Štvrtom lateránskom koncile, ktorý zvolal v roku 1215 pápež Inocent III. (1198 – 1216). Jediným východným patriarchom, ktorý sa osobne zúčastnil na tomto koncile, bol Maronita Jeremiáš Al-Amšiti (1199 – 1230). Koncilový kánon 5 stanovil, že východní patriarchovia budú dostávať pálium, symbol biskupskej autority, od rímskeho pontifexa po zložení prísahy vernosti a poslušnosti pápežovi. Štvrtý lateránsky koncil teda zahájil proces transformácie východných patriarchátov na stolce závislé od rímskeho pontifexa. 

Jedným z prvých východných patriarchov, ktorí dostali pálium, bol práve Maronita Jeremiáš. To sa stalo bulou Quia Divinae Sapientiae, ktorú Inocent III. poslal samotnému Jeremiášovi 23. januára 1215, keď bol Jeremiáš ešte v Ríme na Štvrtom lateránskom koncile.

V tejto bule, ktorá je veľmi dôležitým dokumentom pre dejiny Maronitskej cirkvi, Inocent III. potvrdil patriarchu Jeremiáša vo vedení jeho stolca v Yanuhe a súčasne zdôraznil poslušnosť, ktorú sú Jeremiášovi povinní preukazovať arcibiskupi miest Qozhaya a Bsharri a biskupi miest al-Munaytra, Rash’in, Kfarfu a ‘Arqa. Zo strany pápeža išlo o oficiálne uznanie jurisdikcie, ktorú maronitský patriarcha uplatňoval na vlastnom území nad všetkými metropolitmi a biskupmi, klérom a ľudom, ktorý patril k jeho obradu.

Podľa slov Inocenta III. táto jurisdikcia pochádza ako celok zo „zvykov a obyčajov, ktoré Vy a Vaši predchodcovia ste záslužne uplatňovali v Antiochijskej cirkvi dodnes a ktoré My s Našou apoštolskou autoritou priznávame Vám a Vašim nástupcom“.

Bolo to prvé slávnostné uznanie práv maronitských patriarchov rímskym pontifexom. Quia Divinae Sapientiae predstavuje aj prvý historický dokument, v ktorom sa tvrdí, že Maroniti prijali dogmu o dvoch vôľach v Kristovi a zároveň prijali do svojich obradov a do svojho kréda latinské tradície.

Vzťahy pápežov s Maronitmi napredovali počas celého obdobia nadvlády Frankov na Východe. Po Prvom lyonskom koncile v roku 1246 pápež Inocent IV. (1243 – 1254) poveril františkána Lorenca z Orte, aby v jeho mene vizitoval rozličné cirkvi na Východe. Táto misia znamenala tiež začiatok vzťahov medzi Maronitskou cirkvou a Františkánskym rádom, v dôsledku čoho boli založené františkánske konventy v Antiochii, Bejrúte, Tripolise, Týre a Sidone.

Za sultána Az-Zahira Bajbarsa (1223 – 1277) egyptskí Mamelukovia začali prenikať do východného Stredomoria. Križiaci na ústupe hľadali útočisko v Libanonskom pohorí medzi Maronitmi, ktorí ich prijali veľmi pohostinne. Posledná latinská pevnosť, San Giovanni d’Acri, padla do rúk Mamelukov v roku 1291. Po páde latinských štátov mnohí Maroniti odišli s Frankami na ostrovy Cyprus a Rodos. 

Maronitská cirkev počas mameluckej nadvlády

Po prerušení spojení medzi Maronitmi a Západom sa noví mameluckí vládcovia obávali, že Maroniti by mohli podporiť Frankov pri pokuse o návrat do Sýrie. Preto sa pokúsili oslabiť ich sériou vojenských operácií v oblasti Kisrawan a Jird v strednom Libanone, ktorý obývali prevažne Maroniti, Mitzvali, Nusajri a Drúzi.

Po počiatočnej porážke v roku 1292 Mamelukovia dvomi vojenskými výpravami v rokoch 1300 a 1305 na hlavu porazili obyvateľov Kisrawanu a Jirdu. Porážka v roku 1305 bola najhorším nešťastím, aké kedy postihlo maronitský Libanon v neskorom stredoveku.

Vyhnaním Frankov z Libanonu sa neskončili ich námorné operácie. V roku 1366 latinský kráľ Cypru zorganizoval impozantnú námornú výpravu proti Alexandrii. Mamelukovia sa pomstili prenasledovaním kresťanov, ktorí žili v rámci ich panstva. Prenasledovania sa rozšírili na libanonských Maronitov a ich patriarcha Gabriel z Hajuly bol upálený zaživa v Tilane pred bránami Tripolisu 1. apríla 1367.

Na konci 14. storočia sa zväčšil počet Maronitov zoskupených v severnom Libanone. Boli však rozdelení do mnohých rozmanitých okresov pod velením miestnych vodcov, nazývaných muqaddam. Títo miestni vodcovia boli poslušní patriarchom a kléru a boli obvykle vysviacaní za subdiakonov, čím získavali v rámci cirkvi prednosť pred laikmi. Táto organizácia umožňovala Maronitom udržiavať si relatívnu autonómiu, pretože muqaddamovia spravovali svetské záležitosti komunity, pričom účty skladali priamo mameluckému správcovi v Tripolise.

V období medzi pápežskou vládou Urbana IV. a Eugena IV. (od roku 1261 až do roku 1439) sa vzťahy medzi Rímom a Maronitmi zhoršovali v dôsledku nestálej situácie v mameluckom Libanone a v dôsledku veľkých obratov na Západe (avignonský exil, západná schizma). Až Eugen IV. (1431 – 1447) prejavil záujem o Východ a zvolal Ferrarsko-florentský koncil (1431 – 1439) so zámerom zmieriť východných kresťanov s Rímom.

V roku 1439 maronitský patriarcha Ján Al-Džadži poveril františkánskeho superiora v Bejrúte, aby zastupoval Maronitskú cirkev na koncile a ubezpečil Svätú Stolicu, že Maroniti ihneď akceptujú všetky koncilové uznesenia. Mamelucký správca v Tripolise bol podozrievavý a podráždený väzbami, ktoré práve vznikali medzi maronitským patriarchom a Západom, a preto prikázal vojakom, aby zaútočili na patriarchovu rezidenciu v monastieri Maifuq, pričom zabili veľký počet mníchov.

Po tejto udalosti patriarcha Ján Al-Džadži v roku 1440 presťahoval svoju rezidenciu z Maifuqu do nedobytného monastiera Qannubin. Na tomto mieste, ktoré bolo chránené vysokými strmými stenami a zasvätené Panne Márii, sídlilo počas vyše troch storočí dvadsaťštyri maronitských patriarchov, pričom tu viedli strohý a jednoduchý život.

V období po Ferrarsko-florentskom koncile v dôsledku naliehavých žiadostí maronitských patriarchov i rímskych pápežov sa františkáni z Bejrútu a Jeruzalema podľa svojho rehoľnému mandátu často stretávali s Maronitmi. Podľa toho, čo františkáni referovali pápežovi, životné podmienky Maronitov boli veľmi zlé.

V jednom takomto referáte, ktorý vypracoval monastier Qannubin v roku 1476, brat Ariosto písal pápežovi Sixtovi IV. o tyranii Mamelukov a vychvaľoval hrdinskú lásku maronitského patriarchu Petra Ibn Hassana, ktorý vydal všetky príjmy svojich chrámov na zaplatenie dane z hlavy (džizja), aby takto uchránil svoje chudobné stádo pred apostáziou.

Maronitská cirkev počas osmanskej nadvlády

V roku 1516 za vlády sultána Selima I. osmanskí Turci dobyli Sýriu a Libanon. Osmani utláčali Maronitov menej než Mamelukovia.

V roku 1535 František I. Francúzsky (1515 – 1547) a Sulejman I. Veľkolepý (1520 – 1566) podpísali Štátne dohovory: bola to séria nových dohôd, ktoré zaručovali ochranu francúzskych obchodníkov v rámci Osmanskej ríše a neskôr faktickú ochranu všetkých katolíckych obyvateľov vrátane Maronitov.

V dôsledku Štátnych dohovorov Sulejman I. bez opýtania protistrany oficiálne uznal Maronitskú cirkev, pričom jej patriarchovi garantoval osobitné slobodné postavenie.

Maroniti sa tešili aj väčšej pozornosti rímskych pontifexov. V nadväznosti na reformy schválené Tridentským koncilom (1545 – 1563) pápež Gregor XIII. (1572 – 1585) bulou Humana sic ferunt 27. júna 1584 zriadil Maronitské kolégium v Ríme. Takto vyhovel nielen návrhom jezuitského pátra Battistu Eliana, ktorý v rokoch 1578 až 1580 viedol s pápežským mandátom tri misie k Maronitom, ale aj želaniam samotných maronitských patriarchov.

Ambicióznym zámerom Gregora XIII. bolo postarať sa o dobre vzdelaný maronitský klérus, ktorý by bol pripravený viesť nielen Maronitskú cirkev, ale aj ostatné cirkvi v blízkovýchodnom regióne.

Zrod Maronitského kolégia predstavuje míľnik v dejinách Maronitskej cirkvi. Jeho absolventi, medzi nimi Gabriel Sionita, Abrahám Ecchellensis a Nasrallah Šalaq, zrevidovali rôzne sýrske a arabské texty a postarali sa o vytlačenie monumentálnej Polyglotnej biblie, publikovanej v roku 1645.

Okrem toho založili arabskú tlačiareň v Paríži (Sionita, 1613) a arabskú a sýrsku, Typografia Medicea Orientale, ktorá bola aktívna v Ríme v rokoch 1590 – 1614 a ako jediná tlačila orientálne knihy v Európe, pracoval v nej Maronita Jakub Ibn Hilal.

Potom priviezli prvý tlačiarenský lis na Východ, do libanonského monastiera Mar Antonios Qozhaya. Vyučovali arabčinu a sýrčinu v mnohých dôležitých európskych univerzitných centrách (Francúzske kolégium, La Sapienza v Ríme, univerzity v Pise, Miláne, Padove, Madride a Prahe).

Napísali po latinsky rôzne gramatiky arabčiny a sýrčiny a preložili do latinčiny základné orientálne diela. Zinventarizovali všetky semitské rukopisy, ktoré sa uchovávali v Kráľovskej knižnici Kláštora El Escorial v Madride (Ghaziri) a vo Vatikánskej knižnici, v ktorej zozbierali vzácnu kolekciu starobylých rukopisov.

Špeciálnu zmienku, pretože zohrali základnú rolu v dejinách Maronitskej cirkvi, si zasluhujú dvaja významní absolventi Maronitského kolégia.

Prvým je Štefan Duwajhi (1630 – 1704), ktorý patrí medzi najväčších a najváženejších maronitských patriarchov (1670 – 1704). Právom je označovaný za „otca maronitských dejín“, pretože ako prvý Maronita podnikol spísanie ucelených dejín svojej cirkvi a svojho národa; ako patriarcha prechodil celý Libanon, korigoval liturgické knihy, pričom ho viedla túžba vrátiť sa k starobylým zvykom.

Za Duwajhiho vlády bol v roku 1695 založený Mníšsky rád svätého Antona (neskôr premenovaný na Libanonský rád), ktorý vychádzal z antoniánskych a pachomiánskych tradícií, ale zorganizovaný bol podľa vzoru západných rádov. Duwajhi bol príkladom svätosti a pripisovali sa mu mnohé zázraky už za života, ako aj po smrti.

Ďalším významným absolventom Maronitského kolégia bol Jozef Šimon Assemani (1687 – 1768). V roku 1739 ako prvý zastával funkciu kustóda Vatikánskej knižnice, publikoval monumentálne analytické dielo Bibliotheca Orientalis Clementino-Vaticana, ktorým prispel viac ako ktokoľvek iný k propagácii sýrskej literatúry a dejín sýrskej, libanonskej, chaldejskej a egyptskej cirkvi v Európe.

Assemani napísal aj mnoho dôležitých kánonických a liturgických diel. Počas vyše päťdesiatich rokov (v 18. storočí) bol strojcom hlavných reforiem v Maronitskej cirkvi, medzi ktoré patrí schválenie dvoch hlavných maronitských mníšskych rádov pápežom Klementom XII. (1730 – 1740), totiž Libanonského rádu v roku 1732 a Antoniánskeho rádu v roku 1740, a taktiež schválenie štruktúry Libanonskej synody v roku 1736. 

Reformy v patriarcháte

Libanonská synoda v roku 1736, ktorá tiež predstavuje míľnik v dejinách Maronitskej cirkvi, bola konečným cieľom niekoľkých pápežských misií (vedených Elianom a Dandinim), ktoré boli vyslané k Maronitskej cirkvi so špeciálnym cieľom pomôcť a povzbudiť. Išlo najmä o kodifikáciu osobitného poriadku Maronitskej cirkvi a o také prepracovanie maronitskej liturgie, aby zodpovedala tridentskej reforme. 

Libanonská synoda ratifikovala mnohé latinské zvyky a normy, ktoré boli schválené predchádzajúcimi maronitskými synodami (1557, 1569, 1580, 1596 (I), 1596 (II), 1598, 1644), a tiež znovu zaviedla niektoré starobylé východné tradície.

Hlavná cirkevná reforma sa týkala vytvorenia ôsmich diecéz s presne vymedzenými hranicami v rámci patriarchátu, pričom každá diecéza mala svojho vlastného biskupa s presne stanovenou jurisdikciou. Boli to diecézy Aleppo, Tripolis, Jbail a Batrún, Baalkeck, Damask, Cyprus, Bejrút, Týrus a Sidon.

Predtým bol celý patriarchát v riadnej jurisdikcii samotného patriarchu, pričom metropoliti a biskupi boli jeho priamymi vikármi, ale nebývali v mestách, ktorých boli titulármi. 

Libanonská synoda ďalej stanovila rozšírenie „plnej a absolútnej jurisdikcie“ maronitského patriarchátu za historické hranice „obvodu Antiochijského patriarchátu“, pričom táto nová jurisdikcia zahrnovala „Palestínu, Cyprus, Egypt a všetky ďalšie provincie a lokality na Východe“. Toto rozšírenie jurisdikcie schválil pápež Benedikt XIV. v roku 1741.

Libanonská synoda zakázala zriaďovanie zmiešaných kláštorov, v ktorých rehoľníkov a rehoľníčky oddeľoval jednoduchý kláštorný dvor. Išlo o starobylý zvyk u Maronitov, a, pokiaľ je známe, nikdy s tým neboli problémy.

Ďalším zásadným rozhodnutím libanonskej synody bolo zakladanie škôl v hlavných mestách, dedinách a kláštoroch, kde sa už zadarmo poskytovalo základné vzdelávanie všetkým maronitským deťom. Absolventi rímskeho Maronitského kolégia boli predurčení viesť stredné školy a semináre v hlavných mestách a v najdôležitejších kláštoroch.

Toto rozhodnutie synody prispelo v rozhodujúcej miere k šíreniu kultúry v maronitskej vidieckej spoločnosti. Absolventi rímskeho Maronitského kolégia boli pri počiatku skutočnej intelektuálnej renesancie medzi duchovenstvom a laickým obyvateľstvom.

V renomovanej maronitskej škole v Aleppe došlo k znovuzrodeniu arabskej kultúry a tam boli vyhotovené prvé arabské preklady maronitskej liturgie.

Kolégium / Seminár Ain Warqa, ktorý založil patriarcha Jozef Štefan (1766 – 1793), ponúkal kvázi univerzitné vzdelávanie, ktoré sa vyznačovalo štúdiom piatich jazykov. Po zavretí Maronitského kolégia v Ríme v roku 1812 sa práve tento inštitút stal hlavným maronitským seminárom a najprestížnejšou kultúrnou inštitúciou v Libanone; stačí spomenúť, že bol známy ako „Libanonská Sorbonna“.

Neskôr boli postupne zriadené desiatky seminárov a maronitských škôl, najmä z iniciatívy maronitských biskupov a maronitských rehoľných kongregácií.

Na dotvorenie obrázu spomeňme, že existoval celý rad škôl, ktoré otvorili mnohé západné katolícke kongregácie prítomné v Libanone. V roku 1881 jezuiti otvorili v Bejrúte Univerzitu svätého Jozefa, bola to prvá pápežská univerzita na Východe.

V rovnakom čase v Libanone prekvitali maronitské rehoľné rády. Libanonský rád sa rozdelil na maronitov a mariamitov a Antoniánsky rád zakladal po celom Libanone kláštory a školy. V roku 1873 bola vytvorená maronitská kongregácia libanonských misionárov, Kongregácia Kreim. Maronitské sestry navštívenia Panny Márie boli založené v roku 1747. Ostatné maronitské sestry boli spočiatku zoskupené do komunít, ktoré boli spojené s mužskými rádmi, a až v 20. storočí sa stali nezávislými rádmi.

Na politickej úrovni prosperita Maronitov prispela ku konverzii na kresťanstvo v prípade mnohých libanonských vládcov sunnitskej viery, šihabitských kniežat a veľkej časti drúzskej šľachty z dynastie Bellama. Libanonskí Maroniti získavali čoraz väčšiu moc.

Rozkvet vystriedali masakre

V polovici 19. storočia sa Maroniti v Libanone transformovali na prekvitajúcu komunitu, vzdelanú, hrdú na svoju identitu a s optimistickými vyhliadkami. Avšak v rokoch 1859 – 1860 došlo k masakrom na Maronitoch v strednom Libanone rukami Drúzov so súhlasom Osmanov. Drúzi zabili 7771 osôb a zničili 360 dedín, 560 maronitských chrámov, 28 škôl a 42 rehoľných konventov.

Táto situácia prinútila európske mocnosti intervenovať v roku 1861, pričom v regióne, ktorý sa prekrýval s Libanonským pohorím, ustanovili poloautonómne miestodržiteľstvo (Mutasarrifiyyah) pod vedením kresťanského miestodržiteľa (Mutasarrif), ktorý nepochádzal z Libanonu, a „Règlement Organique“, ktorý ratifikovalo päť mocností.

Toto nové usporiadanie zostalo v platnosti až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Mutasarrifiyyah bol podelený na sedem obvodov, z ktorých každý bol zverený provinčnému miestodržiteľovi. Tri obvody boli maronitské, jeden drúzsky, jeden moslimský, jeden grécko-pravoslávny a jeden gréckokatolícky.

V čase Mutasarrifiyyahu, keďže Libanon stratil úrodné pláne, došlo k prvej veľkej maronitskej emigrácii do Egypta a najmä do Severnej a Južnej Ameriky. Táto migrácia súvisela s demografickým rastom Maronitov, so spomienkou na perzekúcie a s nedostatkom zdrojov na libanonských územiach. Nešlo však o obrovský exodus, ktorým sa vyznačovala druhá vlna v rokoch 1900-1915 a nasledujúce vlny. V roku 1893 bol v Bostone postavený prvý maronitský chrám na americkej pôde.

Toto všetko sa udialo za patriarchátu Pavla Mas'ada (1854 – 1890), energického muža, ktorý bol obdarený citlivosťou a kultúrou a ktorého možno v rôznych smeroch prirovnávať k Duwajhimu. Tvárou v tvár dramatickým udalostiam v roku 1860 a ich následkom mohol Mas'ad potvrdiť svoje vodcovské a diplomatické schopnosti.

V roku 1867 navštívil Svätú stolicu pri príležitosti osláv 1800. výročia mučeníckej smrti apoštolov Petra a Pavla. Na Prvom vatikánskom koncile (1870) sa síce nezúčastnil, no zastupovala ho impozantná delegácia, ktorú viedol týrsko-sidonský arcibiskup Peter Bustany.

Pod vedením jeho nástupcu Jána El-Hageho (1890 – 1898), ktorý bol rovnako ako Mas'ad zvolený aklamáciou, Maronitský patriarchát zaznamenal nárast prestíže. Prezident Francúzskej republiky vyznamenal El-Hageho Čestnou légiou a turecký sultán Stuhou Veľkého Osmana, takej pocty sa dovtedy nedostalo nijakému inému patriarchovi.

V starobylom monastieri Bkerké, ktorý sa stal patriarchálnou rezidenciou v roku 1823, Ján El-Hage zahájil výstavbu mimoriadne pekného paláca, ktorý sa vyznačuje triezvosťou a eleganciou. Počas krátkeho, ale intenzívneho vedenia Maronitskej cirkvi patriarchom Jánom bolo v roku 1891 oficiálne znovuotvorené Maronitské kolégium v Ríme.