Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
06. december 2020

Východní kresťania

Dejiny Maronitskej cirkvi (II.)

Maroniti pod nadvládou Frankov, Mamelukov a Osmanov. Maronitské kolégium v Ríme a jeho prípevok k rozvoju Maronitskej cirkvi.

Dejiny Maronitskej cirkvi (II.)

Átrium pápežského Maronitského kolégia v Ríme. Zdroj: collegiopcm.org

Prvý dokument, v ktorom sa hovorí o Maronitoch pod nadvládou Frankov na Východe (1098 – 1291), pochádza od historika Jána z Würzburgu, ktorý okolo roku 1116 písal o jednom jeruzalemskom chráme vo vlastníctve Maronitov.

Prvým pápežským dokumentom, ktorý potvrdzuje nepriame cirkevné spoločenstvo medzi Rímskou stolicou a Maronitskou cirkvou, je bula pápeža Lucia III. z 5. septembra 1184, v ktorej sa odporúča ochrana „kaplnky patriacej Maronitom v Bejrútskej diecéze“.

Pionier maronitskej historiografie, patriarcha Štefan Duwajhi († 1704) spomína ďalšie dve okolnosti, za ktorých boli maronitskí patriarchovia v kontakte s pápežom.

Prvá okolnosť v roku 1100, keď maronitský patriarcha Jozef Al-Gergess poslal vyslancov do Ríma, spolu s vyslancami Gotfrída z Bullonu, a dostal od pápeža Paschala II. (1099 – 1118) korunu a mitru.

Druhá okolnosť v roku 1131, keď pápež Inocent II. (1130 – 1143) poslal list maronitskému patriarchovi Gregorovi Al-Halatimu, v dôsledku ktorého maronitskí biskupi po stretnutí s pápežovým vyslancom začali praktizovať prísahu vernosti Rímu.   

Oficiálne uznanie jurisdikcie

Maroniti prijali Frankov pohostinne a pomáhali im počas ich pobytu v Sýrii. V protiklade k postaveniu pod arabskou nadvládou mali teraz Maroniti privilegované postavenie na latinských územiach na Východe, stali sa príslušníkmi strednej vrstvy, požívali rovnaké privilégia ako Frankovia a smeli vlastniť pozemky.

Po schizme medzi Rímskym a Konštantínopolským patriarchátom v 11. storočí sa zmenilo aj postavenie východných patriarchátov, v súlade so vznikom pápežskej monarchie, ktorá uplatňovala primát nad všetkými ostatnými patriarchátmi.

Táto zmena bola prvý raz kodifikovaná na Štvrtom lateránskom koncile, ktorý zvolal v roku 1215 pápež Inocent III. (1198 – 1216). Jediným východným patriarchom, ktorý sa osobne zúčastnil na tomto koncile, bol Maronita Jeremiáš Al-Amšiti (1199 – 1230). Koncilový kánon 5 stanovil, že východní patriarchovia budú dostávať pálium, symbol biskupskej autority, od rímskeho pontifexa po zložení prísahy vernosti a poslušnosti pápežovi. Štvrtý lateránsky koncil teda zahájil proces transformácie východných patriarchátov na stolce závislé od rímskeho pontifexa. 

Jedným z prvých východných patriarchov, ktorí dostali pálium, bol práve Maronita Jeremiáš. To sa stalo bulou Quia Divinae Sapientiae, ktorú Inocent III. poslal samotnému Jeremiášovi 23. januára 1215, keď bol Jeremiáš ešte v Ríme na Štvrtom lateránskom koncile.

V tejto bule, ktorá je veľmi dôležitým dokumentom pre dejiny Maronitskej cirkvi, Inocent III. potvrdil patriarchu Jeremiáša vo vedení jeho stolca v Yanuhe a súčasne zdôraznil poslušnosť, ktorú sú Jeremiášovi povinní preukazovať arcibiskupi miest Qozhaya a Bsharri a biskupi miest al-Munaytra, Rash’in, Kfarfu a ‘Arqa. Zo strany pápeža išlo o oficiálne uznanie jurisdikcie, ktorú maronitský patriarcha uplatňoval na vlastnom území nad všetkými metropolitmi a biskupmi, klérom a ľudom, ktorý patril k jeho obradu.

Podľa slov Inocenta III. táto jurisdikcia pochádza ako celok zo „zvykov a obyčajov, ktoré Vy a Vaši predchodcovia ste záslužne uplatňovali v Antiochijskej cirkvi dodnes a ktoré My s Našou apoštolskou autoritou priznávame Vám a Vašim nástupcom“.

Bolo to prvé slávnostné uznanie práv maronitských patriarchov rímskym pontifexom. Quia Divinae Sapientiae predstavuje aj prvý historický dokument, v ktorom sa tvrdí, že Maroniti prijali dogmu o dvoch vôľach v Kristovi a zároveň prijali do svojich obradov a do svojho kréda latinské tradície.

Vzťahy pápežov s Maronitmi napredovali počas celého obdobia nadvlády Frankov na Východe. Po Prvom lyonskom koncile v roku 1246 pápež Inocent IV. (1243 – 1254) poveril františkána Lorenca z Orte, aby v jeho mene vizitoval rozličné cirkvi na Východe. Táto misia znamenala tiež začiatok vzťahov medzi Maronitskou cirkvou a Františkánskym rádom, v dôsledku čoho boli založené františkánske konventy v Antiochii, Bejrúte, Tripolise, Týre a Sidone.

Za sultána Az-Zahira Bajbarsa (1223 – 1277) egyptskí Mamelukovia začali prenikať do východného Stredomoria. Križiaci na ústupe hľadali útočisko v Libanonskom pohorí medzi Maronitmi, ktorí ich prijali veľmi pohostinne. Posledná latinská pevnosť, San Giovanni d’Acri, padla do rúk Mamelukov v roku 1291. Po páde latinských štátov mnohí Maroniti odišli s Frankami na ostrovy Cyprus a Rodos. 

Maronitská cirkev počas mameluckej nadvlády

Po prerušení spojení medzi Maronitmi a Západom sa noví mameluckí vládcovia obávali, že Maroniti by mohli podporiť Frankov pri pokuse o návrat do Sýrie. Preto sa pokúsili oslabiť ich sériou vojenských operácií v oblasti Kisrawan a Jird v strednom Libanone, ktorý obývali prevažne Maroniti, Mitzvali, Nusajri a Drúzi.

Po počiatočnej porážke v roku 1292 Mamelukovia dvomi vojenskými výpravami v rokoch 1300 a 1305 na hlavu porazili obyvateľov Kisrawanu a Jirdu. Porážka v roku 1305 bola najhorším nešťastím, aké kedy postihlo maronitský Libanon v neskorom stredoveku.

Vyhnaním Frankov z Libanonu sa neskončili ich námorné operácie. V roku 1366 latinský kráľ Cypru zorganizoval impozantnú námornú výpravu proti Alexandrii. Mamelukovia sa pomstili prenasledovaním kresťanov, ktorí žili v rámci ich panstva. Prenasledovania sa rozšírili na libanonských Maronitov a ich patriarcha Gabriel z Hajuly bol upálený zaživa v Tilane pred bránami Tripolisu 1. apríla 1367.

Na konci 14. storočia sa zväčšil počet Maronitov zoskupených v severnom Libanone. Boli však rozdelení do mnohých rozmanitých okresov pod velením miestnych vodcov, nazývaných muqaddam. Títo miestni vodcovia boli poslušní patriarchom a kléru a boli obvykle vysviacaní za subdiakonov, čím získavali v rámci cirkvi prednosť pred laikmi. Táto organizácia umožňovala Maronitom udržiavať si relatívnu autonómiu, pretože muqaddamovia spravovali svetské záležitosti komunity, pričom účty skladali priamo mameluckému správcovi v Tripolise.

V období medzi pápežskou vládou Urbana IV. a Eugena IV. (od roku 1261 až do roku 1439) sa vzťahy medzi Rímom a Maronitmi zhoršovali v dôsledku nestálej situácie v mameluckom Libanone a v dôsledku veľkých obratov na Západe (avignonský exil, západná schizma). Až Eugen IV. (1431 – 1447) prejavil záujem o Východ a zvolal Ferrarsko-florentský koncil (1431 – 1439) so zámerom zmieriť východných kresťanov s Rímom.

V roku 1439 maronitský patriarcha Ján Al-Džadži poveril františkánskeho superiora v Bejrúte, aby zastupoval Maronitskú cirkev na koncile a ubezpečil Svätú Stolicu, že Maroniti ihneď akceptujú všetky koncilové uznesenia. Mamelucký správca v Tripolise bol podozrievavý a podráždený väzbami, ktoré práve vznikali medzi maronitským patriarchom a Západom, a preto prikázal vojakom, aby zaútočili na patriarchovu rezidenciu v monastieri Maifuq, pričom zabili veľký počet mníchov.

Po tejto udalosti patriarcha Ján Al-Džadži v roku 1440 presťahoval svoju rezidenciu z Maifuqu do nedobytného monastiera Qannubin. Na tomto mieste, ktoré bolo chránené vysokými strmými stenami a zasvätené Panne Márii, sídlilo počas vyše troch storočí dvadsaťštyri maronitských patriarchov, pričom tu viedli strohý a jednoduchý život.

V období po Ferrarsko-florentskom koncile v dôsledku naliehavých žiadostí maronitských patriarchov i rímskych pápežov sa františkáni z Bejrútu a Jeruzalema podľa svojho rehoľnému mandátu často stretávali s Maronitmi. Podľa toho, čo františkáni referovali pápežovi, životné podmienky Maronitov boli veľmi zlé.

V jednom takomto referáte, ktorý vypracoval monastier Qannubin v roku 1476, brat Ariosto písal pápežovi Sixtovi IV. o tyranii Mamelukov a vychvaľoval hrdinskú lásku maronitského patriarchu Petra Ibn Hassana, ktorý vydal všetky príjmy svojich chrámov na zaplatenie dane z hlavy (džizja), aby takto uchránil svoje chudobné stádo pred apostáziou.

Maronitská cirkev počas osmanskej nadvlády

V roku 1516 za vlády sultána Selima I. osmanskí Turci dobyli Sýriu a Libanon. Osmani utláčali Maronitov menej než Mamelukovia.

V roku 1535 František I. Francúzsky (1515 – 1547) a Sulejman I. Veľkolepý (1520 – 1566) podpísali Štátne dohovory: bola to séria nových dohôd, ktoré zaručovali ochranu francúzskych obchodníkov v rámci Osmanskej ríše a neskôr faktickú ochranu všetkých katolíckych obyvateľov vrátane Maronitov.

V dôsledku Štátnych dohovorov Sulejman I. bez opýtania protistrany oficiálne uznal Maronitskú cirkev, pričom jej patriarchovi garantoval osobitné slobodné postavenie.

Maroniti sa tešili aj väčšej pozornosti rímskych pontifexov. V nadväznosti na reformy schválené Tridentským koncilom (1545 – 1563) pápež Gregor XIII. (1572 – 1585) bulou Humana sic ferunt 27. júna 1584 zriadil Maronitské kolégium v Ríme. Takto vyhovel nielen návrhom jezuitského pátra Battistu Eliana, ktorý v rokoch 1578 až 1580 viedol s pápežským mandátom tri misie k Maronitom, ale aj želaniam samotných maronitských patriarchov.

Ambicióznym zámerom Gregora XIII. bolo postarať sa o dobre vzdelaný maronitský klérus, ktorý by bol pripravený viesť nielen Maronitskú cirkev, ale aj ostatné cirkvi v blízkovýchodnom regióne.

Zrod Maronitského kolégia predstavuje míľnik v dejinách Maronitskej cirkvi. Jeho absolventi, medzi nimi Gabriel Sionita, Abrahám Ecchellensis a Nasrallah Šalaq, zrevidovali rôzne sýrske a arabské texty a postarali sa o vytlačenie monumentálnej Polyglotnej biblie, publikovanej v roku 1645.

Okrem toho založili arabskú tlačiareň v Paríži (Sionita, 1613) a arabskú a sýrsku, Typografia Medicea Orientale, ktorá bola aktívna v Ríme v rokoch 1590 – 1614 a ako jediná tlačila orientálne knihy v Európe, pracoval v nej Maronita Jakub Ibn Hilal.

Inzercia

Potom priviezli prvý tlačiarenský lis na Východ, do libanonského monastiera Mar Antonios Qozhaya. Vyučovali arabčinu a sýrčinu v mnohých dôležitých európskych univerzitných centrách (Francúzske kolégium, La Sapienza v Ríme, univerzity v Pise, Miláne, Padove, Madride a Prahe).

Napísali po latinsky rôzne gramatiky arabčiny a sýrčiny a preložili do latinčiny základné orientálne diela. Zinventarizovali všetky semitské rukopisy, ktoré sa uchovávali v Kráľovskej knižnici Kláštora El Escorial v Madride (Ghaziri) a vo Vatikánskej knižnici, v ktorej zozbierali vzácnu kolekciu starobylých rukopisov.

Špeciálnu zmienku, pretože zohrali základnú rolu v dejinách Maronitskej cirkvi, si zasluhujú dvaja významní absolventi Maronitského kolégia.

Prvým je Štefan Duwajhi (1630 – 1704), ktorý patrí medzi najväčších a najváženejších maronitských patriarchov (1670 – 1704). Právom je označovaný za „otca maronitských dejín“, pretože ako prvý Maronita podnikol spísanie ucelených dejín svojej cirkvi a svojho národa; ako patriarcha prechodil celý Libanon, korigoval liturgické knihy, pričom ho viedla túžba vrátiť sa k starobylým zvykom.

Za Duwajhiho vlády bol v roku 1695 založený Mníšsky rád svätého Antona (neskôr premenovaný na Libanonský rád), ktorý vychádzal z antoniánskych a pachomiánskych tradícií, ale zorganizovaný bol podľa vzoru západných rádov. Duwajhi bol príkladom svätosti a pripisovali sa mu mnohé zázraky už za života, ako aj po smrti.

Ďalším významným absolventom Maronitského kolégia bol Jozef Šimon Assemani (1687 – 1768). V roku 1739 ako prvý zastával funkciu kustóda Vatikánskej knižnice, publikoval monumentálne analytické dielo Bibliotheca Orientalis Clementino-Vaticana, ktorým prispel viac ako ktokoľvek iný k propagácii sýrskej literatúry a dejín sýrskej, libanonskej, chaldejskej a egyptskej cirkvi v Európe.

Assemani napísal aj mnoho dôležitých kánonických a liturgických diel. Počas vyše päťdesiatich rokov (v 18. storočí) bol strojcom hlavných reforiem v Maronitskej cirkvi, medzi ktoré patrí schválenie dvoch hlavných maronitských mníšskych rádov pápežom Klementom XII. (1730 – 1740), totiž Libanonského rádu v roku 1732 a Antoniánskeho rádu v roku 1740, a taktiež schválenie štruktúry Libanonskej synody v roku 1736. 

Reformy v patriarcháte

Libanonská synoda v roku 1736, ktorá tiež predstavuje míľnik v dejinách Maronitskej cirkvi, bola konečným cieľom niekoľkých pápežských misií (vedených Elianom a Dandinim), ktoré boli vyslané k Maronitskej cirkvi so špeciálnym cieľom pomôcť a povzbudiť. Išlo najmä o kodifikáciu osobitného poriadku Maronitskej cirkvi a o také prepracovanie maronitskej liturgie, aby zodpovedala tridentskej reforme. 

Libanonská synoda ratifikovala mnohé latinské zvyky a normy, ktoré boli schválené predchádzajúcimi maronitskými synodami (1557, 1569, 1580, 1596 (I), 1596 (II), 1598, 1644), a tiež znovu zaviedla niektoré starobylé východné tradície.

Hlavná cirkevná reforma sa týkala vytvorenia ôsmich diecéz s presne vymedzenými hranicami v rámci patriarchátu, pričom každá diecéza mala svojho vlastného biskupa s presne stanovenou jurisdikciou. Boli to diecézy Aleppo, Tripolis, Jbail a Batrún, Baalkeck, Damask, Cyprus, Bejrút, Týrus a Sidon.

Predtým bol celý patriarchát v riadnej jurisdikcii samotného patriarchu, pričom metropoliti a biskupi boli jeho priamymi vikármi, ale nebývali v mestách, ktorých boli titulármi. 

Libanonská synoda ďalej stanovila rozšírenie „plnej a absolútnej jurisdikcie“ maronitského patriarchátu za historické hranice „obvodu Antiochijského patriarchátu“, pričom táto nová jurisdikcia zahrnovala „Palestínu, Cyprus, Egypt a všetky ďalšie provincie a lokality na Východe“. Toto rozšírenie jurisdikcie schválil pápež Benedikt XIV. v roku 1741.

Libanonská synoda zakázala zriaďovanie zmiešaných kláštorov, v ktorých rehoľníkov a rehoľníčky oddeľoval jednoduchý kláštorný dvor. Išlo o starobylý zvyk u Maronitov, a, pokiaľ je známe, nikdy s tým neboli problémy.

Ďalším zásadným rozhodnutím libanonskej synody bolo zakladanie škôl v hlavných mestách, dedinách a kláštoroch, kde sa už zadarmo poskytovalo základné vzdelávanie všetkým maronitským deťom. Absolventi rímskeho Maronitského kolégia boli predurčení viesť stredné školy a semináre v hlavných mestách a v najdôležitejších kláštoroch.

Toto rozhodnutie synody prispelo v rozhodujúcej miere k šíreniu kultúry v maronitskej vidieckej spoločnosti. Absolventi rímskeho Maronitského kolégia boli pri počiatku skutočnej intelektuálnej renesancie medzi duchovenstvom a laickým obyvateľstvom.

V renomovanej maronitskej škole v Aleppe došlo k znovuzrodeniu arabskej kultúry a tam boli vyhotovené prvé arabské preklady maronitskej liturgie.

Kolégium / Seminár Ain Warqa, ktorý založil patriarcha Jozef Štefan (1766 – 1793), ponúkal kvázi univerzitné vzdelávanie, ktoré sa vyznačovalo štúdiom piatich jazykov. Po zavretí Maronitského kolégia v Ríme v roku 1812 sa práve tento inštitút stal hlavným maronitským seminárom a najprestížnejšou kultúrnou inštitúciou v Libanone; stačí spomenúť, že bol známy ako „Libanonská Sorbonna“.

Neskôr boli postupne zriadené desiatky seminárov a maronitských škôl, najmä z iniciatívy maronitských biskupov a maronitských rehoľných kongregácií.

Na dotvorenie obrázu spomeňme, že existoval celý rad škôl, ktoré otvorili mnohé západné katolícke kongregácie prítomné v Libanone. V roku 1881 jezuiti otvorili v Bejrúte Univerzitu svätého Jozefa, bola to prvá pápežská univerzita na Východe.

V rovnakom čase v Libanone prekvitali maronitské rehoľné rády. Libanonský rád sa rozdelil na maronitov a mariamitov a Antoniánsky rád zakladal po celom Libanone kláštory a školy. V roku 1873 bola vytvorená maronitská kongregácia libanonských misionárov, Kongregácia Kreim. Maronitské sestry navštívenia Panny Márie boli založené v roku 1747. Ostatné maronitské sestry boli spočiatku zoskupené do komunít, ktoré boli spojené s mužskými rádmi, a až v 20. storočí sa stali nezávislými rádmi.

Na politickej úrovni prosperita Maronitov prispela ku konverzii na kresťanstvo v prípade mnohých libanonských vládcov sunnitskej viery, šihabitských kniežat a veľkej časti drúzskej šľachty z dynastie Bellama. Libanonskí Maroniti získavali čoraz väčšiu moc.

Rozkvet vystriedali masakre

V polovici 19. storočia sa Maroniti v Libanone transformovali na prekvitajúcu komunitu, vzdelanú, hrdú na svoju identitu a s optimistickými vyhliadkami. Avšak v rokoch 1859 – 1860 došlo k masakrom na Maronitoch v strednom Libanone rukami Drúzov so súhlasom Osmanov. Drúzi zabili 7771 osôb a zničili 360 dedín, 560 maronitských chrámov, 28 škôl a 42 rehoľných konventov.

Táto situácia prinútila európske mocnosti intervenovať v roku 1861, pričom v regióne, ktorý sa prekrýval s Libanonským pohorím, ustanovili poloautonómne miestodržiteľstvo (Mutasarrifiyyah) pod vedením kresťanského miestodržiteľa (Mutasarrif), ktorý nepochádzal z Libanonu, a „Règlement Organique“, ktorý ratifikovalo päť mocností.

Toto nové usporiadanie zostalo v platnosti až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Mutasarrifiyyah bol podelený na sedem obvodov, z ktorých každý bol zverený provinčnému miestodržiteľovi. Tri obvody boli maronitské, jeden drúzsky, jeden moslimský, jeden grécko-pravoslávny a jeden gréckokatolícky.

V čase Mutasarrifiyyahu, keďže Libanon stratil úrodné pláne, došlo k prvej veľkej maronitskej emigrácii do Egypta a najmä do Severnej a Južnej Ameriky. Táto migrácia súvisela s demografickým rastom Maronitov, so spomienkou na perzekúcie a s nedostatkom zdrojov na libanonských územiach. Nešlo však o obrovský exodus, ktorým sa vyznačovala druhá vlna v rokoch 1900-1915 a nasledujúce vlny. V roku 1893 bol v Bostone postavený prvý maronitský chrám na americkej pôde.

Toto všetko sa udialo za patriarchátu Pavla Mas'ada (1854 – 1890), energického muža, ktorý bol obdarený citlivosťou a kultúrou a ktorého možno v rôznych smeroch prirovnávať k Duwajhimu. Tvárou v tvár dramatickým udalostiam v roku 1860 a ich následkom mohol Mas'ad potvrdiť svoje vodcovské a diplomatické schopnosti.

V roku 1867 navštívil Svätú stolicu pri príležitosti osláv 1800. výročia mučeníckej smrti apoštolov Petra a Pavla. Na Prvom vatikánskom koncile (1870) sa síce nezúčastnil, no zastupovala ho impozantná delegácia, ktorú viedol týrsko-sidonský arcibiskup Peter Bustany.

Pod vedením jeho nástupcu Jána El-Hageho (1890 – 1898), ktorý bol rovnako ako Mas'ad zvolený aklamáciou, Maronitský patriarchát zaznamenal nárast prestíže. Prezident Francúzskej republiky vyznamenal El-Hageho Čestnou légiou a turecký sultán Stuhou Veľkého Osmana, takej pocty sa dovtedy nedostalo nijakému inému patriarchovi.

V starobylom monastieri Bkerké, ktorý sa stal patriarchálnou rezidenciou v roku 1823, Ján El-Hage zahájil výstavbu mimoriadne pekného paláca, ktorý sa vyznačuje triezvosťou a eleganciou. Počas krátkeho, ale intenzívneho vedenia Maronitskej cirkvi patriarchom Jánom bolo v roku 1891 oficiálne znovuotvorené Maronitské kolégium v Ríme.

Odporúčame