Maličkosti sú často pre človeka ťažšie ako hrdinské činy

Maličkosti sú často pre človeka ťažšie ako hrdinské činy

Ilustračné foto: Flickr.com/pub_nvc

Pokračujeme v sérii zamyslení o láske od Milana Bubáka.

                                                       „Čo sa nepáči tebe, nerob ani ty inému!“ (Tob 4,15)

Aké triezve je toto zlaté pravidlo! A aká triezva je čnosť, v ktorej toto pravidlo je vodidlom, čnosť ohľaduplnosti! Ohľaduplnosť je čnosťou všedného dňa a maličkostí. Keďže ohľaduplný človek vie, aké je nepríjemné, keď ho niekto ruší v jeho pohodlí, keď ho oberá o drahocenný čas, keď sa ho vypytuje na chúlostivé, ponižujúce veci, on preto kráča ticho, keď niekto v blízkosti spí, vyhýba sa každému hluku v blízkosti izby chorého, skrýva vlastnú rozmrzenosť, zamlčuje skľučujúce obavy, je opatrný v rečiach, vyhýba sa žartom, ktoré iný neznáša, skrátka chráni sa toho, aby kde mu je to len možné, nezapríčiňoval druhým viac práce, starostí, výdavkov, ťažkostí, než je bezpodmienečne potrebné.

Naozaj triezva je to čnosť a predsa je to čnosť veľmi skutočná – lebo je to pravá láska. Láska je zámenou vlastného „ja“ za cudzie; ohľaduplný človek túto zámenu prijíma. Ako sebec myslí len na seba, práve tak ohľaduplný človek myslí aj na svojho blížneho. Čoho si želá, aby sa voči nemu vystríhali druhí, toho sa bude vystríhať i on sám. Slová: Miluj blížneho svojho ako seba samého! stali sa tu pre neho tou najtriezvejšou a najjednoduchšou pravdou.

Táto ohľaduplnosť je potrebná v našom záujme, ale i v záujme blížneho, v záujme ľudí vôbec. Najviac bôľu a utrpenia nespôsobili ľudstvu ani tak slepé sily, choroby, povodne a podobné nešťastia ako vzájomná bezohľadnosť ľudí. Na jej účet treba rozhodne pripísať nesmierne zbedačovanie, zahanbovanie, krivdy, spory, procesy, vojny.

Najviac bôľu a utrpenia nespôsobili ľudstvu ani tak slepé sily, choroby, povodne a podobné nešťastia ako vzájomná bezohľadnosť ľudí.  Zdieľať

Čo osožíme ľudstvu, keď vytvoríme kúsok ľudského šťastia, a miesto toho niečo iné nepozornou nohou pošliapeme – keď raz do týždňa pripravíme radostnú hodinu a inokedy zasa stokrát skazíme radostnú minútu; čo osoží, keď pani domu obdaruje na Štedrý deň svojich sluhov nejakým skvelým darom, ale počas roka strpčila im nejeden večer bezohľadnými vrtochmi alebo tvrdosťou.

Čo to osožilo, keď starý, škaredý, lakomý Stephen Girard (1750 – 1831), jeden z najväčších boháčov Ameriky, prekvapil svet testamentom, plným dobročinných darov a fundácií, keď počas svojho života svojimi neľútostnými a bezohľadnými metódami uvrhol mnohých ľudí do biedy?

Bezohľadný človek nikdy nemyslí pri plánovaní svojich akcií a skutkov na druhého. On si je meradlom. On je stred slnečnej sústavy, okolo ktorého sa točia všetky planéty. On je ten, ktorému všetko má slúžiť. Svet je tu pre neho. Niektorí toto krédo vyznávajú otvorene, iní skryto a iní nevedome. Predpokladám, že drvivá väčšina z nás, ak ho nejako vyznáva či praktizuje, tak to nerobí vedome.

No keďže náboženstvo je o prebudenosti, je dôležité, aby sme neustále skúmali, čo nás ovláda a usmerňuje naše správanie bez toho, že by sme to dokonca vedeli. A to sa dozvieme najlepšie osobným pozorovaním svojich skutkov a uvažovaním nad nimi a tiež načúvaním iných, ktorým umožníme povedať nám, ako nás vidia a vnímajú, ako sa im s nami žije, čo im na nás prekáža, v čom im spôsobujeme bolesť... Lásku má iba ten a požehnanie šíri iba ten, ktorého prvou zásadou je: „Chcem každej bytosti spôsobiť iba tak málo bolesti, ako je to len možné.“

Lásku má iba ten a požehnanie šíri iba ten, ktorého prvou zásadou je: „Chcem každej bytosti spôsobiť iba tak málo bolesti, ako je to len možné.“ Zdieľať

S ohľaduplnosťou úzko súvisí i takt. Takt je jedným z prejavov ohľaduplnosti, niektorí to pokladajú za to isté. Pozrime sa na takt zblízka: „Takt je dôležitou a súčasne delikátnou zložkou spoločenského styku. Byť taktným znamená vedieť sa vžiť do situácie človeka, s ktorým diskutujeme, správať sa k nemu tak, ako by sme si my sami želali, aby sa v rovnakej situácii rovnako správal on k nám. Taktný človek nemyslí egocentricky len sám na seba, ale snaží sa byť citlivý, vnímavý k snahám, túžbam a citom druhého človeka. Taktný človek dokáže upozorniť druhého na nedostatok v oblečení i správaní sa bez toho, aby sa ho dotkol a upozorňoval na to ostatných. Prejavom taktnosti je napr. zásada kritiky: chybu človeku vyčítame medzi štyrmi očami, no chválime ho verejne!

Najmä v rozhovore sa prejaví miera nášho taktu. Vedieť, kedy čo povedať, rozpoznať, kedy majú chuť hovoriť iní, kedy si želajú, aby s nimi niekto hovoril, alebo, naopak, kedy si to neželajú, a teda nechať ich na pokoji; vedieť hovoriť o veciach, ktoré druhého zaujímajú, a vedieť sa vyhnúť veciam nepríjemným, to všetko je predovšetkým vecou taktu. Nie je možné sa taktu mechanicky naučiť: takt je rozum srdca. Prebudí ho v sebe ten, kto je v styku s ľuďmi vnímavý, kto sa snaží zo situácií sa poučiť a rozvíjať v sebe morálne vlastnosti i spoločenskú obratnosť.

Takt neznamená, že sa budeme správať k ľuďom prehnane úctivo a prejavovať sa poklonami ako „ručičky bozkávam“ a „úctivý služobník“. Takt je prejav našej lásky k ľuďom, dôkaz toho, že si vážime jednotlivého človeka i všetkých ostatných ľudí. V každom človeku nájdeme niečo, pre čo si ho vážime, v čom je lepším ako my a čo by sme sa mohli od neho naučiť.“

Toto je pekná charakteristika. Keby sme mali povedať ešte viac, takt by sme položili do úzkej súvislosti s dobre vyvinutým pocitom hanby. Hanba je veľmi dôležitá pre človeka, ktorý chce žiť a prežiť v ľudskej spoločnosti. Hanba je totiž strážcom hraníc: mojich i toho druhého. A práve tu hrá dôležitú úlohu takt. Ktosi charakterizoval takt ako schopnosť rozpoznať, ako ďaleko možno ísť, aby si nezašiel priďaleko.

Hanba je veľmi dôležitá pre človeka, ktorý chce žiť a prežiť v ľudskej spoločnosti. Hanba je totiž strážcom hraníc: mojich i toho druhého. Zdieľať

Dovoľte mi trocha viac vysvetlenia. Keď hovoríme o hraniciach, myslíme tu na dve veci: 1) že ide o dvoje hranice: moje a toho druhého a 2) že sa to týka všetkých oblastí: nielen kontaktov na poli duševnom a duchovnom, ale i telesnom. K tomu prvému treba povedať, že človek, ktorý má vyvinutý zdravý pocit hanby, nielenže nejde k druhému tam, kde nemá čo hľadať, tzn. rozpoznáva, kde je hranica toho druhého, ale ani naopak: druhého nevpustí tam, kde nemá on čo hľadať, čiže rozpoznáva i svoje hranice.

Oboje sa robí za pomoci taktu. No niekedy tie hranice treba prekročiť. Tak ako lekár prekračuje hranice pacienta tým, že si ho nechá pred sebou vyzliecť alebo dokonca mu skalpelom pri operácii urobí hlboký rez, tak je dôležité aj v spoločenskom styku ísť poza isté hranice a tomu druhému povedať, čo potrebuje počuť. A na to je dobrý takt. Preto sa ktosi vyjadril, že takt je umenie vyjadriť podstatu veci bez toho, že by si si vyrobil nepriateľa.

Niekedy totiž treba dať najavo veci, ktoré sú dôležité a ten druhý sa môže cítiť napadnutý (ako keby sa znásilnili jeho hranice), no ak ide o nevyhnutnosť, musí sa to urobiť. Taktný človek, nakoľko je taktný, vie, ako na to. Niektorí sú toho názoru, že načo hovoriť o veciach, do ktorých ťa nič nie je. Z toho pochádza asi aj príslovie: hovoriť je striebro, mlčať je zlato. No niektorí k tomu pridávajú: Zlatom nie je mlčanie; zlatom je takt.

Ešte zopár výrokov o takte: „Takt je inteligencia srdca.“ „Nespomínaj to, čo nie si schopný pochváliť.“ „Takt je v konečnom zmysle schopnosť čítať myšlienky druhého.“ „Tajomstvo úspechu človeka spočíva v jeho schopnosti postrehnúť náladu ľudí a jeho takt v schopnosti s nimi zachádzať.“ „Bez taktu sa nenaučíš ničomu. Takt ťa naučí, kedy mlčať. Zvedavci, ktorí sa neustále pýtajú, sa nedozvedia nikdy nič.“ „Nemal by si hovoriť o slučke v obesencovom dome.“

„Tajomstvo úspechu človeka spočíva v jeho schopnosti postrehnúť náladu ľudí a jeho takt v schopnosti s nimi zachádzať.“ Zdieľať

Ohľaduplnosť možno nie je najväčšou spomedzi čností – ale je to aj napriek tomu veľká, úctu vzbudzujúca čnosť. Zaiste, prejavuje sa takmer výlučne iba v maličkostiach a bezvýznamnostiach. Neošetruje napríklad rany, neobetuje veľké sumy na dobročinné ciele, neriskuje život kvôli inému. Ale je pravdou, že často sú človeku maličkosti ťažšie než hrdinské činy a bezvýznamnosti sú mu ťažšie než veľké diela.

Okrem toho, aj keby boli maličkosti naozaj iba čímsi malým a ľahkým, ohľaduplnosť ich mení na čosi významného. A to preto, lebo ohľaduplnosť ich vykonáva nielen raz za čas; ohľaduplnosť je v činnosti takmer neustále, v každej chvíli. Aj keby tieto zdanlivé maličkosti boli naozaj iba ako malé centy, predsa tieto drobné peniažteky lásky, ktoré by sme bohato rozsýpali po celý dlhý život, vyvážili by vo svojom súhrne hodnotu množstva zlata – hodnotu kráľovského daru.

To je dôvod, prečo čnosť ohľaduplnosti len preto, že pôsobí a vládne tak jednoducho a nepozorovane, nemôže nikdy v našich očiach utrpieť komplex menejcennosti; práve naopak, to všetko jej hodnotu a krásu iba zvyšuje. Kráľovná Láska vo svojom najpokornejšom, najjednoduchšom rúchu, áno – v rúchu naozaj nenápadnom, že ju v ňom iba zriedkavo spoznávame – to je čnosť ohľaduplnosti.

Ohľaduplnosť nie je „rentabilná“ alebo lukratívna čnosť. Zdieľať

Kto obdaruje blížneho alebo mu preukáže láskavosť, alebo mu odpustí urážku, ten zožne za to aj vďaku, aj lásku, aj obdiv; naproti tomu ten, čo koná s ohľadom, zriedka počuje chválu a uznanie, lebo ohľaduplní ľudia, najmä keď sa stali majstrami v ohľaduplnosti, pestujú svoju čnosť tak, že mnohým síce prichádza vhod, ale málokomu udrie do očí. Ohľaduplnosť nie je „rentabilná“ alebo lukratívna čnosť.

Napriek tomu, Jeden ju predsa len vidí a vždy počuje a napokon predsa odmieňa všetky tie nevypovedané slová, všetky tie potlačené pripomienky a narážky, všetky tie želania, ktorých sme sa vzdali, všetky tie naše tlmené kroky a raz bude brať ohľad aj on na naše slabosti a želania. Keď bude naša duša v poslednej hodinke žobrať so žalmistom: „Pohliadni na mňa, a buď mi milostivý!“ (Ž 24,16). Jeho súd bude jednou veľkou ohľaduplnosťou voči nám.

Čo však, ak sme si na zemi na ohľaduplnosť nenavykli? – Zrejme už tušíme, že ohľaduplnosť je nielen pravá a veľká čnosť, ale je to i čnosť vskutku potrebná. Bezohľadného človeka očakáva bezohľadný súd. Tomu, čo zriedka utajil slovo, neutají ani Boh slovo, ktoré má na srdci – neutají ani narážku na minulosť takého človeka, ani zmienku na jeho slabosti a chyby, ani zahanbenie jeho úbohosti pred celým svetom. V tej hodine by bol taký človek radšej, keby bol kedysi počas svojho života radšej zanechal každú do očí bijúcu všetkými videnú dobročinnosť a namiesto nej pestoval iba jednoduchú, priamu ohľaduplnosť. Staňme sa preto už dnes ľuďmi ohľaduplnejšími.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo