Láska sa odmieňa tým, že poskytuje jej darcovi radosť, pokoj a silu

Láska sa odmieňa tým, že poskytuje jej darcovi radosť, pokoj a silu

Ilustračné foto: Flickr.com/Parekh Cards

Pri všetkej vrodenej zábudlivosti a nevďačnosti ľudí je predsa len prirodzené, že človeku, ktorý ich miluje, stokrát viac poskytnú pomoc ako človeku, ktorý prejavil voči nim nenávisť alebo ľahostajnosť.

                             „Kto štedro seje, štedro bude aj žať.“ (2 Kor 9,6)

Sme stále v sekcii odmeny lásky. To znamená hovoríme o tom, čo my – bez toho, že by sme si to výslovne želali, pretože láska nie je obchod – za lásku dostávame. Láska sa akosi automaticky sama odmieňa tým, že poskytuje jej darcovi radosť, pokoj, silu a vnútornú slobodu. Toto všetko sú veľké dary. Život človeka obohacujú, formujú, usmerňujú a napĺňajú.

Od nepamäti platí zásada: ak chceš nájsť naplnenie, hľadaj lásku. Vedia o tom i tí, ktorí sa venujú práci so závislými ľuďmi. Závislý človek sa vo väčšine prípadov stane závislým preto, lebo jeho postoj k svetu je taký, že „Svet mi je dlžníkom!“ On sám nie je zodpovedný za svoj život. Iní sú. Iní sú zodpovední za to, či on má čo jesť, kde spať, či on chodí vo vypratom oblečení, či má dobrý prospech v škole, či sa cíti emocionálne vyrovnaný.

Ak niečo z toho nie je, potom treba hľadať vinníkov. Nikdy tým vinníkom však nie je on sám. Keď ale iní nepristúpia na túto hru, začne byť manipulatívny alebo dokonca násilný. Ak ani to nezaberie, začne od reality utekať: začne sa dopovať niečím, čo mu pomôže potlačiť úzkosť, sklamanie, hnev, čo mu pomôže realitu zablokovať.

Prečítajte si tiež:
Život nevzniká z vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime Zdieľať

Preto prvou úlohou pri liečení závislých bude pomôcť im uvedomiť si, že za svoj život sú zodpovední len oni sami a nikto iný. Iní ľudia im môžu pomôcť, ak ich o to požiadajú: ale to iba vtedy, ak majú na to chuť, ak majú čas alebo energiu, či prostriedky. Ak im pomôžu, treba sa im poďakovať, lebo nikto im to, čo pre nich urobil, neurobil preto, lebo musel, ale preto, lebo to chcel. Nikto, a to dokonca ani vlastní rodičia, keď je ich dcéra či syn dospelý, nemá povinnosť poskytovať im službu.

Ak si toto závislí uvedomia, väčšiu časť liečby majú už za sebou. V inštitúciách, kde závislých liečia, sa o to snažia tým, že ich výslovne vedú do situácií, kde by sa starali nielen sami o seba, ale kde by sa dokonca oni starali o tých, ktorí to potrebujú, napríklad o hendikepovaných.

Láska sa akosi automaticky sama odmieňa tým, že poskytuje jej darcovi radosť, pokoj, silu a vnútornú slobodu. Zdieľať

Inak v hnutí Anonymných alkoholikov (AA) to funguje tak, že keď sa niekde ako skupina stretnú, koluje košík, do ktorého vyberajú príspevky na zaplatenie miestnosti, v ktorej sa stretávajú. Kedysi dávno, keď som pôsobil ešte v kostole sv. Ladislava, som umožnil členom tohto hnutia sa tam stretávať. Oni sami vyšli s tým, že chceli toto vyberanie peňazí praktizovať. Ja som s tým nesúhlasil, pretože nie je obvyklé vyberať od stretiek poplatok za miestnosť, v ktorej sa stretávajú. No vedúca AA mi to vysvetlila tak, že práve toto je jedna z vecí, ktoré majú pre nich terapeutický účinok: jednoducho nič nie je zadarmo. Nikto mi nie je nič povinný dávať ani umožňovať. Ak mi to umožní, potom som povinný to nejako odplatiť alebo sa mu revanšovať iným spôsobom.

Bola to pre mňa novinka. Poplatok som nezobral, no nejako sme sa dohodli inak. Ale rezonuje mi to v mysli stále. Lebo je to naozaj zaujímavý princíp.

Zo svojho pôsobenia v UPC v Mlynskej doline si spomínam na rozhovor s jedným mladíkom, ktorý do UPC bežne nechodieval, prišiel iba niekedy do Libressa alebo hrať ping-pong, no správal sa k ľuďom dosť arogantne. Koordinátori ho raz priviedli ku mne. Ani voči mne nebol veľmi slušný. Povedal mi, že on si v UPC môže robiť, čo chce, lebo to tu je pre každého a nikto ho nemá právo obmedzovať. Ja som sa ho spýtal, či toto je jeho bežný prístup k životu a či mu to funguje. Lebo každý z nás má nielen práva, ale aj povinnosti.

Nikto síce od neho nežiadal, aby za to, že chodí do UPC hrať ping-pong alebo inak tráviť čas, platil, ale mal by sa správať aspoň slušne a keď treba, tak aj pomôcť, napríklad s upratovaním. Žiaľ, on nebol sám. Práva a povinnosti idú vždy ruka v ruke. Pre niektorých však na to, aby si toto uvedomili, je často potrebná veľmi dlhá cesta.

Sebec je nešťastný človek, lebo životom ide ako sirota, ktorá má voči iným len výčitky, čo všetko by mu mali dávať a mu to nedávajú. Zdieľať

Ľudia, ktorí toto pochopia a začnú to praktizovať, zrazu zistia ohromné veci. Ich život sa nielen odblokuje a uzdraví, ale začne byť zalievaný nečakanými darmi. Také je svedectvo spomínaných závislých. Keď sa začnú starať o nevládnych, začnú cítiť radosť, pokoj, silu, energiu, inšpiráciu, kreativitu, slobodu a hlavne život. Sebec nič z toho nemá. Sebec je nešťastný človek, lebo životom ide ako sirota, ktorá má voči iným len výčitky, čo všetko by mu mali dávať a mu to nedávajú. Je zatrpknutý a zablokovaný. Je vo vzdore a v reakčnom postoji: „Nepotrebujem vás! Ja si vystačím!“ Samozrejme, vo svojom vnútri je – ako sme to už toľkokrát spomínali – ako Zachej alebo Lévi na mýtnici: zavretý, osamelý, zanevretý. Preto pre ľudí, ktorí túžia po šťastí a skutočnom sebanaplnení, niet inej cesty, iba láska.

Ale láska okrem toho, že automaticky toho, čo ju iným dáva, odmieňa všetkými možnými darmi, spôsobuje i to, že ju odmeňujú i ľudia. Príslovie, že nevďak vládne svetom, je pravdivé iba čiastočne. Pri všetkej vrodenej zábudlivosti a nevďačnosti ľudí je predsa len prirodzené, že človeku, ktorý ich miluje, stokrát viac poskytnú pomoc ako človeku, ktorý prejavil voči nim nenávisť alebo ľahostajnosť.

Nikto sa necíti byť pobádaný čo len rukou pohnúť pre neláskavého človeka. Aj keď, samozrejme – hlavne my, ktorí sme sa rozhodli nasledovať evanjelium –, sme neustále pobádaní milovať aj tých, ktorí sú nemilovateľní, predsa nie je to ľahké a ani prirodzené. Bežní ľudia to nerobia. Človeku, ktorý je sebec, ktorý nikdy nikomu nepomôže... obyčajne automaticky, spontánne nepomôžu. A možno ani vtedy nie, keď ich o to výslovne požiada.

Čo však znamená človek bez ľudskej pomoci? Čo znamená jednotlivec, keď sa mu postaví na účinný alebo tichý odpor celý svet? Človek je podobný skôr mravcovi než Bohu a sám neunesie nikdy dlho na svojich ramenách svet ako Atlas, nech by bol čo aký silný alebo mocný obor. Mnohí ľudia dosiahli veľmi málo aj napriek najlepšej vôli a vynikajúcim schopnostiam alebo stroskotali iba preto, lebo boli príliš osamelí.

Láska okrem toho, že automaticky toho, čo ju iným dáva, odmieňa všetkými možnými darmi, spôsobuje i to, že ju odmeňujú i ľudia. Zdieľať

Napoleon, Cézar, Alexander Veľký a mnohí im podobní sa napokon zrútili aj so svojimi plánmi a dielami; ich história by sa dala zhrnúť do slov: „Človek sa môže zaobísť bez mnohých vecí, iba bez človeka nie.“ A tak človeku, čo chce vytvoriť a dosiahnuť veľké veci, nezostáva nič iné, iba najprv získať pre seba pomoc druhých. Jednoducho, musí mať lásku a ju aj preukazovať. To sa vzťahuje na otca v rodine, na učiteľa a vychovávateľa v škole, na vodcu más, na reformátora v štáte, na kňaza a duchovného pastiera ľudu. I pre také triezve pole ako uplatnenie sa vo vzdialených kultúrach, Livingston vytýčil zákon: „Iba ustavičné preukazovanie dobroty a dobročinnosti nám môže prekliesniť cestu v Afrike.“

Samozrejme, toto je možné brať expanzionisticky, a teda ako súčasť špinavej taktiky: získať si naivných ľudí, aby som ich mohol ovládnuť. No nie každý, kto prenikal do týchto častí sveta, mal expanzionistické úmysly. Boli i takí, ktorí ľuďom na týchto miestach chceli priniesť vzdelanie, nové poznanie, ľahší život, technológie. Alebo evanjelium, ako to robili misionári. A i títo sa presvedčili, že bez pomoci domácich ľudí sa nedá v ničom napredovať a v ničom pokročiť. Alebo i teraz sa konajú mnohé výpravy „dobrodruhov“ (v dobrom zmysle) na rôzne divoké miesta sveta. Ak títo dobrodruhovia chcú byť úspešní, musia sa spriateliť s miestnymi, ktorí im pomôžu dosiahnuť ich cieľ.

Pravda, jestvuje aj náhrada lásky, ktorá môže zdanlivo konať rovnaké služby; je to pochlebovanie alebo lichotenie. „Kto nepociťuje nijakej lásky,“ mieni napríklad Geothe, „musí sa naučiť pochlebovať, inak sa neuplatní.“ Lenže pochlebovanie alebo lichotenie je lož a tá má krátke nohy; s luhaním ďaleko nezájdeme ani s ním vonkoncom nevystačíme. Pochlebovaním získame vplyv, ale ten sa nakoniec obráti v opak; táto sila poskytuje síce moc, ale tá sa jedného dňa ukáže ako slabosť.

Ako napísal Dale Carnegie, lichotenie je lacná chvála. Jedna správna definícia znie: „Lichotenie je, keď vravíte človeku presne to, čo si on sám o sebe myslí.“ Alebo ešte horšie: Lichotenie je, keď niekomu rozprávate jedno a myslíte si niečo iné. Lichotíme, keď sa chceme druhému zapáčiť alebo keď si ho chceme získať pre svoje ciele. Samozrejme, toto nie je láska. Láska je v chvále, povzbudzovaní a v pozitívnej spätnej väzbe. No láska je pravdivá. Chválime, keď je čo. Povzbudzujeme, keď je za čo a k čomu.

Komunita je možná iba s ľuďmi úprimnými a pravdivými, ktorí sa snažia praktizovať lásku. Zdieľať

Lichotníkov ľudia nemajú radi. Radi ich síce počúvajú, hlavne tí pri moci. O ľuďoch pri moci je známe, že sa obklopujú chórom lichotníkov a pochlebovačov. No je tu i paradox: aj keď tento chór spieva pekne, to, čo spieva, je lož, a preto mu ani ľudia pri moci neveria. Lichotenie a pochlebovačstvo skutočnú lásku ľudí neprodukuje. S lichotníkmi sa nedá vytvoriť komunita, v ktorej by sa každý cítil dobre. Komunita je možná iba s ľuďmi úprimnými a pravdivými, ktorí sa snažia praktizovať lásku.

Možno je namieste jasne si pripomenúť, že láska nie je taktika ani metóda. Láska je vlastnosť. To znamená, ak je človek človekom lásky, potom táto láska z neho automaticky sála, preniká všetko jeho správanie a úmysly. Takýto človek je ako lampa: svieti a nikoho zo svojej žiary nevylučuje. No človek lásky na rozdiel od lampy neoslňuje, ale snaží sa hľadať spôsoby, ktoré by boli pre toho druhého prijateľné a budujúce. V tomto zmysle môžeme hovoriť o láske i ako o taktike. Človek lásky hľadá taký spôsob, ako prejaviť lásku, ktorý by bol účinný a prijateľný. Medzi jeho spôsoby však nikdy nebude patriť pochlebovanie a lichotenie.

Skutočnú silu človeku dáva iba láska, silu kráľovskú, ktorá vládne a vedie, kúsok všemohúcnosti, ktorý vytvára veľké diela. To najlepšie a najkrajšie na svete by sa muselo zrútiť, keby sme odňali účasť na pomoci a práci, za ktorú pôvodcovia týchto diel vďačia verne oddaným spolupracovníkom.

Ak je človek človekom lásky, potom táto láska z neho automaticky sála, preniká všetko jeho správanie a úmysly. Zdieľať

Avšak nevyhnutné je získať si od ľudí nielen ich pomoc, ale – ako hlbokú a silnú potrebu duše – aj ich lásku a tým aj ich samých. Človek nie je rastlina, ktorá by mohla vyrastať aj v studenej osamotenosti pravekého sveta medzi ľadom a snehom. Človek je skôr rastlina, ktorá ráno, napoludnie a večer svojho života potrebuje teplé, priateľské slnko ľudskej blízkosti. „Zaiste,“ žaluje sa nejeden, „čo potrebujem, to dobre viem a cítim, ale na svete to nemám a nenachádzam: ľudia sú takí chladní, bez lásky, tvrdí a nespravodliví.“ Aj slnko sa raz žalovalo, ako mu hovoria, že zem tam dolu je často taká temná a neprívetivá; preto sa radšej ukrylo za husté mraky.

No keď občas náhodou cez štrbinu mračien pohliadlo úzkym svetelným lúčom svojich veľkých, jasných, ohnivých očí dolu, zem sa naň začala jasne usmievať, radostne a vrelo, hoci bola zima. „Ak chceš byť milovaný,“ hovorí pohan Seneca, „musíš najprv sám milovať.“ Dovoľ, aby z teba vyšiel slnečný lúč lásky a, hľa, iný, azda ešte krajší slnečný lúč vráti sa k tebe ako odmena; Stvoriteľ, ktorý nedá zahynúť ani nebesky čistému záchvevu prirodzeného svetla, ale – hoci aj po miliónoch rokov – premieňa ho z čierneho uhlia, z dreva lesov, z neviditeľnej sily rinúceho sa prúdu opäť na svetlo, tým skôr nedovolí zahynúť iskre lásky, ale dá jej vrátiť sa po rokoch, azda desaťročiach domov, do ľudského srdca, z ktorého vyšla.

Dovoľ rozozvučať v sebe tón lásky a on, ktorý dovolil stuhnutému lesu a mŕtvemu bralu vrátiť zvuk v milej ozvene, on stvoril ľudské srdce takým, aby sa v ňom nestratil nijaký hlas lásky.

Udri na tón lásky a kdekoľvek je ľudská duša, stvorená večnou Láskou a je naladená na tón lásky a pre lásku určená, rozozvučí sa sama od seba.

Udri na tón lásky vo svojich rečiach, daj svojmu hlasu priateľský tón, daj svojim ústam priateľské slová a po dlhšom alebo kratšom čase vráti sa k tebe priateľské, dobrotivé slovo.

Udri na tón lásky pri svojom správaní a konaní a jedného dňa, keď to nebudeš ani čakať, tvoj dobrý skutok odplatí nesmelý čin, skromná láskavosť alebo azda i veľká, dôležitá služba.

Udri na tón lásky vo svojich myšlienkach – dovoľ, aby sa tento zlatý hlahol sviatočného zvona rozniesol ďaleko po kraji tvojich myšlienok a nálad – a ani nebudeš vedieť ako a on prenikne ponad tvoj kraj a preleje sa do duše tvojho blížneho a aj v tejto, azda pochmúrnej ríši dá rozozvučať priateľským myšlienkam a náladám a odtiaľ sa vráti ako ozvena k tebe.

Človek lásky hľadá taký spôsob, ako prejaviť lásku, ktorý by bol účinný a prijateľný. Medzi jeho spôsoby však nikdy nebude patriť pochlebovanie a lichotenie. Zdieľať

Pravda, niekedy sa vráti ozvena neskoro, veľmi neskoro. Je to nenávisť alebo odpor, nedorozumenie alebo zlý rozmar, čo spôsobuje jeho neskutočný zánik? Len odvahu! Malé slovo lásky často prehlušilo a premohlo i najstarší predsudok alebo najprudšiu nevôľu. A ak nezvíťazí prvé slovo, vyslov druhé, tretie, nech zvuk zvonov dobrotivosti zaznie sedemdesiatsedemkrát... Láska je predsa mocnejšia než nenávisť... Amor vincit omnia!

Môžeme zakončiť spomienkou na príbeh od spisovateľky Eleanor H. Porter Pollyanna. Pollyanna bola malé dievčatko, ktoré sa ku každému správalo dobre, aj napriek tomu, že nie každý sa správal dobre k nemu. Od toho sa zrodil aj termín polyánizmus, ktorý poukazuje na naivitu ľudí, ktorí sa odplácajú dobrom za zlo a ktorí sa nikdy na nič nerozčúlia. Aj keď je na takomto postoji čo hodnotiť, predsa polyánizmus by sme mohli zaradiť skôr medzi formy evanjeliového správania sa ako negatíva. Toto dievča nakoniec veľa ľudí svojím správaním zmenilo. Pri nej zmäkli aj tí najtvrdší.

Poznám veľa ľudí, ktorí sú podobní. Nie je to však preto, lebo by ich formoval polyánizmus, ale Kristus. Sú to ľudia, na ktorých jasne vidieť, čo robí ideál lásky, keď sa mu človek oddá. Sú to ľudia, ktorí nielen milujú, ale sú i milovaní.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo