Život nevzniká z vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime

Život nevzniká z vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime

Ilustračné foto – Flickr.com/Joel Formales

Ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu.

„Vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1 Jn 3,14)

Jedným z výrazných znakov, ktoré charakterizujú naše desaťročie, je mimoriadne rozšírenie grafitov. Nájdete ich takmer všade, no najviac vo veľkomestách. Či už idete po niektorom z bratislavských mostov alebo aj na mnohých budovách mesta, nájdete ich všade. Na západe je to ešte horšie. Nájdete ich tam na najextrémnejších miestach: v tuneloch vlakov železníc i podzemnej dráhy, na nadjazdoch, na miestach, kde človek nevychádza z úžasu nad myšlienkou: ako sa tam ten dotyčný, ktorý toto grafíto maľoval, dostal?

Čo motivovalo tohto osamelého jedinca maľovať tieto výtvory na týchto extrémnych miestach, a to často v hĺbke noci, keď mal istotu, že ho nikto neuvidí? Je to vari výkrik človeka, ktorý v beztvarej mase husto zaľudneného mesta hľadá uznanie, snaží sa ukázať sa, zanechať po sebe znak, že tu je, že tu bol? V poslednej dobe graffiti a ich tvorcovia sa pokúšajú o zaujatie miesta v umeleckom svete a dostať sa do kategórie „moderné umenie“. V tejto snahe sa vynárajú z podzemia a prezentujú fotografie svojich výtvorov na výstavách. Zdá sa, že aj oni sa, podobne ako každé moderné umenie, snažia o prechod od konkrétna k abstraktnu.

V Belfaste, v hlavnom neste Severného Írska, v husto zaľudnenej štvrti nazvanej Shakill, sa nachádza na jednom múre graffiti, ktoré sa vôbec nepokúša tváriť ako umenie. Spočíva v nápise: „Jestvuje život pred smrťou?“ Zaujímavá otázka. Sme zvyknutí na inú: Či jestvuje život po smrti. Ľudí od nepamäti zaujímala odpoveď na to, čo je po smrti. Či jestvuje záhrobný, večný život. Otázka na spomínanom múre ako keby naznačovala nový fenomén. Naráža na mizériu života mnohých ľudí sveta a pýta sa na zmysel takéhoto života.

Prečítajte si tiež:
Čím väčšia je dobrota človeka, tým skôr sa priblíži k múdrosti večnej lásky Zdieľať

Môže to byť narážka na brutálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú tí, ktorí už celé desaťročia žijú vo vojnou zmietaných spoločenstvách, a to nielen v Belfaste. Existencia týchto ľudí je každodenným utrpením a snahou o prežitie pod Damoklovým mečom vznášajúcim sa nad ich životmi ako tieň smrti. Môžu to byť ľudia, Belfastu. No môžu to byť ľudia Iraku, Sýrie, Palestíny či Južného Sudánu.

Môžu to byť i ľudia nachádzajúci sa v extrémnej chudobe, v hlade a smäde, ktorým neostáva nič iné, iba čakať na zmilovanie zo strany kohosi.

Môže to byť však i žena, ktorá žije v násilnom manželstve, kde je zneužívaná nielen verbálne a emocionálne, ale dokonca aj fyzicky. Jej život sa v mnohom podobá peklu s množstvom utrpenia a otázok.  

Môže to byť človek postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Jeho život je životom neistoty a nádejí, ktoré sa už toľkokrát ukázali ako falošné. Je to život, kde uvažuje, či existuje nejaká činnosť, do ktorej by malo zmysel sa ešte vložiť.

Ľudí od nepamäti zaujímala odpoveď na to, čo je po smrti. Či jestvuje záhrobný, večný život.  Zdieľať

Môžu však byť aj ľudia postihnutí nejakou závislosťou. Nikdy nezabudnem na jeden škandál, ktorý som pred rokmi zažil v kostole sv. Ladislava s istými násilnými mladíkmi. Vyzerali silne a sebavedomo. Zakrátko po tomto škandále som potom jedného z nich videl sedieť na schodoch pred Trojičným kostolom. V kvete mladosti, vo svojej dvadsiatke vyzeral ako starec: nadrogovaný sedel na kamennom prahu hlavného vchodu, opieral sa o jeho obrubník. Driemal a z úst mu tiekli sliny.

„Jestvuje život pred smrťou?“ mohli by sa mnohí z týchto ľudí pýtať. Je to, čo prežívajú všetci títo ľudia, život?

Zdá sa, že odpoveď na otázku, ktorú sme si zvykli klásť doteraz, tzn. či je život po smrti, závisí od odpovede na otázku, či je život pred smrťou. Ak nie je život pred smrťou, nemôže byť ani život po smrti!

Čo tým myslím? Myslím tu na kvalitu života. Totiž ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu. Možno toto tvrdenie znie absurdne, najmä ak si predstavíme povedzme človeka, nachádzajúceho sa v ťažkej chorobe alebo v neľudskom vzťahu, alebo povedzme obyvateľa niektorej z afrických krajín, ktorý uteká, aby si zachránil holý život. Ako takýto človek môže prežívať radosť zo života?

Ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu. Zdieľať

Nech to znie akokoľvek, odpoveďou na všetky tieto otázky je láska. Láska je odpoveďou na túžbu po kvalite života, je odpoveďou však i pre tých, ktorí aj napriek tomu, že neprežívajú nič z toho, čo som vyššie opísal – pravdu povediac žijú život, v ktorom sa tešia každému pohodliu a plnohodnotnému zabezpečeniu –, no ani napriek tomu neprežívajú pocit šťastia. Pocit šťastia rovná sa život. Ten, kto sa cíti šťastný, žije, kto sa šťastný necíti, nežije.

Toto vidíme ilustrované na mnohých biblických príbehoch obrátenia, hlavne v prípade tzv. mýtnikov: Zacheja alebo Léviho. Obaja mali hmoty nadostač, nič im nechýbalo, neboli chorí, no pritom neboli šťastní. Ich život, to bola mizéria. Veď ako inak vysvetliť to ich náhle obrátenie a vzdanie sa takmer všetkého, do čoho dovtedy vkladali svoje nádeje? Keď sa začali o svoje veci deliť s inými, to znamená, keď začali žiť lásku k iným ľuďom, zrazu do ich stuchnutého a neživého sveta prišla sviežosť a život.

Veľa ľudí dnes hľadá život, no predsa ho nenachádzajú. Stretol som sa s mnohými ľuďmi tohto typu. Často z úst týchto ľudí počujete vety ako „Hľadám sebanaplnenie!“.

Pocit šťastia rovná sa život. Ten, kto sa cíti šťastný, žije, kto sa šťastný necíti, nežije. Zdieľať

„Dôležité je, aby si sa ty cítil naplnený...“ takto vám radia, keď sa rozhodujete pre nejaký životný smer. Samozrejme, toto je dôležitá myšlienka. Byť sebanaplnený alebo lepšie povedané – mať pocit sebanaplnenia je veľmi dôležité pre život. No čo to je to sebanaplnenie? Ako prebieha? A čo potom, keď sa „naplním“? Ostanem naplnený ako mech, ktorý je plný obilia (alebo možno občas, žiaľ, i smetí...), niekde uložený v nejakom skladišti, čakajúci... na čo? Na to, aby niekto, kto je po rokoch nervózny, že jeho skladište je preplnené, prišiel, aby krámy pretriedil a aby pri tom, keď príde ku mne (k tomuto dobre, doplna naplnenému mechu) povedal: „Tento mech nepotrebujem. Vyhodím to do smetí. Načo tu zbytočne zaberá miesto?“

Myšlienka sebanaplnenia je dobrá. Lenže ona je len jednou z fáz v procese života. Je len jednou etapou na ceste k životu. Ježiš to sám naznačil, keď povedal: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 35). Ak hľadáš život tým, že sa totálne sústredíš len na seba, že sa zahľadíš len a len do seba, naisto život nenájdeš. Naopak, stratíš ho. A stratíš i seba. Toto je „nelogika“ evanjelia, ktorá je však skutočnou logikou života. Veď či nás o jej platnosti nepresviedča množstvo konkrétnych príkladov?

Ako vyzerá cesta k životu, ktorú opisuje evanjelium? Aké má fázy? Opisuje ju pekne teológ Demetrius Dunn. Priznám sa vám, že toto je teória, ktorá sa mne osobne nesmierne páči, a preto o nej veľmi rád hlavne mladým ľuďom hovorím. Dunn – hlavne vychádzajúc z Lukášovho evanjelia – hovorí, že Ježišov život mal dve fázy. Podľa neho potom život každého jeho nasledovníka by mal mať dve fázy.

Je to fáza galilejská a fáza jeruzalemská. Galilejská fáza bola fáza sebanapĺňania, jeruzalemská fázou sebavyprázdňovania alebo lepšie sebaobetovania. Nejako mi to pripomína bager, ktorý naberie do lyžice materiál, premiestni sa nad iné miesto a tam ho vysype. On ho vlastne nerozsype bezcieľne, ale ho cielene, veľmi účelovo vysype na miesto, kde sa za jeho pomoci čosi nové buduje. Takto nejako sa voči sebe majú i tie dve fázy v živote človeka a mali sa i v živote Ježišovom.

Láska je odpoveďou na túžbu o kvalite života. Zdieľať

Vo fáze galilejskej sa Ježiš podľa teológa Dunna formoval, napĺňal. Hľadal si odpovede na základné otázky týkajúce sa seba, svojej identity, svojej misie, cieľa svojho života, jeho náplne. Pýtal sa možno sám seba – a i Boha, svojho Otca, v modlitbe: „Kto som? Aká je moja identita? O čom je môj život?“ Keď toto všetko pochopil, vybral sa na cestu do Jeruzalema, ktoré bolo miestom židovského kultu. Bol tam chrám a v chráme oltár. Oltár bolo miesto, kde sa prinášali obete. Jeruzalem bol preto miestom obetovania. Tam na oltár v obraznom zmysle (na kríž v skutočnom) položil seba samého, to čo v Galilei našiel, čo tam sformuloval a čo tam prijal a ponúkol to v totálnej slobode Bohu a nám, ľuďom.

Ježiš urobil presne to, čo povedal v Jánovom evanjeliu: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). V Galilei sformoval to zrno. Bolo to pekné zrno, naozaj plné života, kvalitné zrno. Keď už bolo vytvorené, zasadil ho do zeme, aby zhnilo. Keď zhnilo, zhnilo preto, aby vyklíčilo z neho steblo a zo stebla aby vyrašil klas, plný zŕn. Aby zo smrti jedného zrna vyrástol život mnohých zŕn.

Toto je cesta k životu pre každého človeka. Ak sa však pozrieme na nás ľudí, nájdeme medzi nami štyri kategórie vzhľadom na model, ktorý nám dáva Ježiš. 1) Prví sú tí, ktorí nikdy neboli ani v Galilei a ani sa nikdy nevybrali a pravdepodobne ani nevyberú do Jeruzalema. Neviem, či týchto ľudí nie je väčšina. To sú ľudia, ktorí nikdy nezistili, kto sú, ktorí po tomto svete chodia ako cudzinci, ktorí nie sú možno nijako zvlášť nebezpeční pre nikoho, ale pre nikoho nie sú ani užitoční. Sú to ľudia bez cieľa, bez vízie, bez snáh...

2) Druhú kategóriu tvoria ľudia, ktorí súce v Galilei sú, no nikdy sa nevybrali na cestu do Jeruzalema a ani sa tam vybrať nemienia. Sú to ľudia, ktorí zatúžili spoznať samých seba, objaviť seba samých, sformulovať si vlastnú identitu, nájsť svoje sebanaplnenie. A v tomto všetkom sú pri troche snahy a námahy aj dosť úspešní. No stanú sa tým mechom uloženom v nejakom sklade v Galilei. Sem by sme mohli zarátať mnohých tých, ktorí sa snažia za pomoci múdrosti duchovnej i psychologickej ľudsky i duchovne narásť. No čo nájdu, nikdy si nedajú. Ostanú zahľadení sami do seba. Prvotný rast sa tak premení na stagnáciu a ľudskú, duchovnú i duševnú sterilitu. Pre ľudí, pre ktorých boli kedysi na počiatku povzbudením, sa stanu otravou a symbolom hrubozrnného sebectva. Či nepoznáme takýchto ľudí v našich rodinách či iných typoch spoločenstiev? Či nie sme nimi my sami?

Život nevzniká z vecí, ktoré nebolia. A nevzniká ani z vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime, nikdy sme ich vnútorne neprijali, nikdy neboli súčasťou nášho života. Zdieľať

3) Tretiu kategóriu tvoria ľudia, ktorí sú síce v Jeruzaleme, no nikdy neboli v Galilei. Radi by Bohu i ľuďom čosi obetovali, no nemajú čo. Zrno, ktoré chcú zasadiť a ktoré chcú, aby zhnilo a tak prinieslo bohatú úrodu, je prázdne. Je to len pleva. Niet v skutočnosti ničoho, čo by sa mohlo obetovať. Sem patria mnohí „nábožní“ ľudia, ktorí chcú byť ľuďmi obetavosti a veľkých skutkov, no pritom cítite, že nemajú čo obetovať. Nikdy sa nenašli, nikdy si nič nevážili, nikdy pre nich nič nemalo hodnotu, nikdy si dokonca nevážili ani samých seba. Ako to vyzerá konkrétne? Je to tak, ako keby jeden človek dal druhému napríklad kabát, ktorý sa mu nikdy nepáčil, a preto si ho on sám nikdy neobliekol. Tam niet obety. Ten druhý sa stal pre tohto človeka odpadovým košom.

Ak napríklad manžel nevenuje svojej rodine čas, ktorý by rád strávil činnosťou, ktorá ho priam fascinuje, ale iba čas, ktorý má voľný, to nie je obeta. Ak kňaz robí sľub celibátu s tým, že pre neho manželstvo a všetko, čo s tým súvisí, nie je hodnota, potom sa zrieka odpadového koša. Ak dievča pri rozhodovaní sa pre rodinu, hlavne pre materstvo, nenechá stranou svoje ambície v kariérnom postupe, potom svojej rodine nedáva v skutočnosti nič. Život nevzniká z vecí, ktoré nebolia. A nevzniká ani z vecí, ktoré síce obetujeme, ale si ich nevážime, nikdy sme ich vnútorne neprijali, nikdy neboli súčasťou nášho života.

4. Štvrtú kategóriu tvoria ľudia, ktorí boli aj v Galilei aj v Jeruzaleme. Sú to ľudia, ktorí perfektne nasledujú Ježiša Krista. Obeta, ktorá vedie k životu, je len tá, v ktorej sa zriekneme toho, čo sme nadobudli v Galilei, čo sme si osvojili, čo si vážime, čo by sme si radi nechali. Toto je absurdum a nelogika evanjelia, no iba toto vedie k životu.

V tomto zmysle sa dá potom pochopiť i – už na tomto mieste toľkokrát spomínaný – text zo záveru evanjelia sv. Jána. Ide o slová, ktoré adresoval vzkriesený Ježiš Petrovi, ktorý ho pred pár dňami, práve vo chvíli, keď ho Ježiš najviac potreboval, zradil. Ježiš mu povedal: „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš“ (Jn 21,18).

Tu naznačuje presne to, čo sme si povedali o tých dvoch fázach Ježišovho života. Opásavať sa sám a ísť tam, kam človek sám chce, bez ohľadu na nikoho iného, je fáza galilejská. Fáza možno zdanlivého sebanaplnenia, no v skutočnosti fáza jalovosti. Táto fáza viedla Petra k zbabelosti, strachu, zrade, úteku... Aké to „nemužské“ vlastnosti, však!? No dovoliť iným (Bohu i ľuďom), aby nás opásavali a nechať sa viesť tam, kde by sme ani najradšej nešli alebo kde máme strach ísť, presne to je fáza, ktorá vedie k životu.

Tu by sa hodilo zopár príkladov zo životov veľkých ľudí. No nebudem ich uvádzať, aby to nevyznelo tak, že títo ľudia sú jediní tými, ktorí to dokázali, a tak by sa poukázalo na to, že toto je naozaj zriedkavé. Je veľa nenápadných ľudí v našich rodinách i komunitách, ktorí presne toto robia a preto sú nielen ľuďmi lásky, ale i ľuďmi života. Keby ste sa týchto nenápadných, ale o to výraznejších jedincov pýtali, čo cítia pri tom všetkom, jeden po druhom (alebo možno ešte viac jedna po druhej) vám povedia, že cítia život. Áno, cez lásku a obetavosť sa uberajú k životu a iba tak to so životom funguje.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo