Iba skutky lásky budú našimi advokátmi pred Božím súdom

Iba skutky lásky budú našimi advokátmi pred Božím súdom

Flickr.com/Rodrigo Rodrigues Photography

Vždy keď si vzbudíme lásku k Bohu v súvislosti so svojimi hriechmi a keď nás táto láska preniká a napĺňa, už ona sama nás očisťuje.

Dnešnou úvahou vás možno trocha zmätiem. A možno ani nie. Som rád, že môžem ako úvod k téme „Láska k blížnym ako prostriedok na odpúšťanie osobných hriechov“ (lebo v skutočnosti o tom je dnešná téma o Božej zhovievavosti ako o dare lásky) hovoriť celkovo o mimosviatostných formách odpúšťania hriechov. Väčšina kresťanov o nich nevie a je to škoda.

Väčšina z nás si myslí, že jedinou formou odpúšťania hriechov je sviatosť zmierenia a to nie je celkom pravda. Pravdou je, že spoveď je formou odpúšťania hriechov par excellence a ak ide o ťažké hriechy, je nevyhnutné sa jej „podrobiť“, no v skutočnosti i ťažké hriechy sa výnimočne dajú odpúšťať aj mimo spovede; spoveď (ak je na ňu možnosť a čas – lebo i to sa môže stať, že nie je) je len prirodzeným zavŕšením procesu pokánia.

Podľa učenia Ježišovho proces pokánia musí byť dovŕšený službou Cirkvi vo forme rozhrešenia. Vidíme to napríklad z toho, čo sa odohralo vo Večeradle v deň jeho vzkriesenia, keď Vzkriesený prišiel medzi svojich apoštolov, dal im Ducha Svätého a poveril ich mocou odpúšťať alebo zadržiavať hriechy, alebo z príbehu o uzdravení malomocných, kde im i po uzdravení káže ukázať sa kňazom... No ak nie je čas alebo možnosť na spoveď, hriechy odpúšťajú aj iné formy.

Prečítajte si tiež:
Láska sa odmieňa tým, že poskytuje jej darcovi radosť, pokoj a silu Zdieľať

Ktoré sú to a ako to s nimi je? Dovolím si tu ako pomôcku použiť prednášky nezabudnuteľného profesora pastorálky a homiletiky na CMBF v Bratislave Dr. Jozefa Vrableca o sviatosti pokánia. Vrablec na základe schváleného rituálu na vysluhovanie sviatosti pokánia uvádza celkovo osem mimosviatostných foriem odpúšťania hriechov: láska k Bohu, kajúcna pobožnosť, Božie slovo, eucharistia, vyznanie viny, bratské napomínanie, čokoľvek dobrého urobíš a skutky dobročinnej lásky.

1. Prvou formou je láska k Bohu, alebo inak nazývaná aj dokonalá ľútosť. Sú ľudia, ktorí svoj hriech nechápu, a preto ho ani neľutujú. No do ich života zrazu môže prísť čas, keď im to zrazu všetko dôjde a oni to všetko náhle a jasne pochopia. Zrazu vidia kontrast medzi sebou, svojím životom a svojím vzťahom k Bohu a životom a vzťahom Boha k nim. A začne im to byť ľúto. Takáto láska často spôsobí hlboký žiaľ človeka vo vnútri. Dosť často – ak je to veľmi intenzívne – vedie až k pocitu zhnusenia sa nad sebou. Samozrejme, akoby nie, keď človek vidí veľkorysosť Boha voči sebe na jednej strane a svoju „chrapúnskosť“ vo svojom vzťahu k Bohu na strane druhej. Kontrast je veľký a človeka je schopný priviesť až k žalúdočnej nevoľnosti.

No tu si treba dávať pozor, aby sme sa v tomto pocite nezasekli. Tento pocit, ak je od Boha, vždy vedie k východisku. Ak nás vedie do zacyklenosti a do labyrintu, z ktorého nepoznáme východisko, to je znak, že nás nevedie Boh, ale Zlý. Ak nás vedie Boh, ten vždy dáva do nášho srdca silnú lásku k nemu a my zrazu cítime túžbu vrátiť sa. Presne tak, ako to bolo v prípade márnotratného syna, ktorý uvažoval nad týmito kontrastmi v spoločenstve svíň v ďalekej krajine. Už vtedy, v tej chvíli mal odpustené. Svojmu otcovi sa už nemusel ani vyznávať. Láska ho pohla vrátiť sa a bola to ona, ktorá mu odpustila.

Preto vždy, keď si vzbudíme lásku k Bohu v súvislosti so svojimi hriechmi a keď nás táto láska preniká a napĺňa, už ona sama nás očisťuje. Ak by sme v takej chvíli zomreli, nech by bol náš hriech akokoľvek veľký, sme Boží. Táto láska nás prirodzene privedie k spovedi, no ak by nebola možnosť, sme čistí.

Sú ľudia, ktorí svoj hriech nechápu, a preto ho ani neľutujú. No do ich života zrazu môže prísť čas, keď im to zrazu všetko dôjde a oni to všetko náhle a jasne pochopia. Zdieľať

2. Druhý spôsob odpúšťania hriechov je kajúcna pobožnosť. Kajúcna pobožnosť je stretnutie skupiny veriacich, ktorí na základe čítania Božieho slova, uvažovania nad ním, reflexiou nad svojím vlastným životom, spytovaním svedomia, modlitieb a ľútosťou nad spáchanými hriechmi prichádzajú k duchu kajúcnosti a získavajú odpustenie hriechov. Často sa takáto kajúcna pobožnosť, zvlášť ak je tam prítomný kňaz, končí aj istou formou všeobecného rozhrešenia hriechov. Samozrejme, nie je to ekvivalent spovede, no kajúcna pobožnosť zvlášť pre tých, ktorí nie sú disponovaní na sviatosť pokánia alebo nemôžu k nej nateraz ešte pristúpiť, je silný prostriedok nastolenia stratenej rovnováhy u človeka.

3. Treťou formou je Božie slovo. Čítanie Svätého písma a načúvanie Božiemu slovu má svoju silu, a to či už súkromne, alebo verejne. Sv. Augustín ho nazval sacramentum audibile, sviatosťou počúvania. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Sv. František z Assisi hovorí, že skrze Božie slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. To je dôvod, prečo kňaz po prečítaní evanjelia pri sv. omši hovorí potichu: „Slová svätého evanjelia nech zmyjú naše previnenia!“  

4. Eucharistia je štvrtou formou mimosviatostného odpúšťania hriechov. Keď sa na eucharistii zúčastňujeme v hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Ježišom Kristom a spoločenstvo s bratmi a sestrami, ona v nás spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takej účasti prijímajú veriaci spoločne telo, „ktoré sa obetuje za nich“, a požívajú spoločne krv, „ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov“.

Vždy, keď si vzbudíme lásku k Bohu v súvislosti so svojimi hriechmi a keď nás táto láska preniká a napĺňa, už ona sama nás očisťuje. Zdieľať

Tu by som chcel poukázať na závažný omyl, ktorého sa dopúšťajú mnohí veriaci kresťania. Ich nesprávne chápanie eucharistie ich vedie k tomu, že hľadia na ňu nie ako na pokrm na cestu a na sviatosť nasýtenia, uzdravenia a získavania novej energie, ale skôr ako na sviatosť odmeny za dobré skutky alebo dobre prežívaný život. Pápež František vo svojej exhortácii Radosť z evanjelia píše: „Eucharistia, aj keď predstavuje plnosť sviatostného života, nie je len odmenou pre dokonalých, ale aj štedrým liekom a posilou pre slabých.“ 

Takéto presvedčenie, že eucharistia je odmenou za čnostný život, potom spôsobuje, že k ľudia k eucharistii pristúpia len párkrát po spovedi, keď sú si istí svojou „bezúhonnosťou“, a ak sa v nich objaví čo len malé zaváhanie, ostanú len pri adorovaní Ježiša v eucharistii. No zabúdajú, že Ježiš nepovedal svojim učeníkom: „Vezmite a klaňajte sa mi...“, ale „Vezmite a jedzte...“ a „Vezmite a pite...“ Ak by bol Ježiš mienil eucharistiu ako odmenu za čnostný a svätý život, potom by za jej podklad nepoužil chlieb, ale povedzme čokoládu, tortu alebo niečo podobné. Chlieb nás však nepomýli. Chlieb je symbolom základného pokrmu. Putujeme na ceste rastu v láske. A na tejto ceste padáme, zraňujeme sa, zlyhávame, sme vyčerpaní, hladní. A chlieb nám znova prinavracia nasýtenosť, sviežosť, energiu a odhodlanie kráčať vpred.

5. Ďalšou mimosviatostnou formou odpúšťania hriechov je vyznanie viny. Zakladá sa na liste sv. Jakuba: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli“ (Jak 5, 16). Ide tu o vyznanie viny priamo tomu človekovi, proti ktorému sme sa previnili urážkou na cti, hádkou, ohováraním, osočovaním či inými podobnými hriechmi. Tento spôsob pokánia nepotrebuje žiadny rituál. Môže sa vykonať formou ospravedlnenia, odprosenia, uzmierenia a vzájomnej prímluvnej modlitby. Medzi kresťanmi sú takéto ľudské formy pokánia zároveň záslužné na rovine spásy, tzn. prenášajú sa do večnosti.

Keď sa na eucharistii zúčastňujeme v hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Ježišom Kristom a spoločenstvo s bratmi a sestrami, ona v nás spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Zdieľať

6. Šiestou formou mimosviatostného pokánia je tzv. „correctio fraterna“ – bratské napomínanie. Zakladá sa na Matúšovom evanjeliu, kde Ježiš hovorí takto: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (18, 15-18). V praktickej podobe má táto forma pokánia podľa Waltera Kaspera tri zložky:

a) Vzájomné zdvorilé upozornenie na chyby, nebezpečenstvá a nesprávne postoje.

b) Povzbudzujúce slovo, duchovná rada a poukázanie na možnosti, ako sa dá konkrétne realizovať žitie s Kristom.

c) Prímluvná modlitba za druhého a zástupné skutky pokánia (tzn. ja urobím nejaký skutok pokánia za toho, kto to odmieta.

Samozrejme, toto všetko treba urobiť v pokore, lebo človek ľahko skĺzne do pocitu samospravodlivosti a nadradenosti. Je veľa tých, ktorí neustále kritizujú iných, a pritom im uniká, že ten, kto potrebuje zmenu, nie sú v skutočnosti iní, ale on sám. Ale ak sa takéto niečo vyskytne a človek sa riadne modlí k Duchu Svätému o svetlo a radu a tiež sa o celej veci poradí i s inými, potom sa to dá nazvať Božím dielom a človek, ktorý sa doň zapája, sa zapája do ťažkého skutku služby človeku, ktorý to potrebuje, lebo sa ten nachádza na klzkej naklonenej rovine. Veď či je niečo ťažšie, ako upozorňovať hriešnika, že to, čo robí, ho vedie k rozkladu? Kto to skúsil, vie, o čom je reč.

V stredoveku bola táto forma mimosviatostného pokánia veľmi obľúbená. Pokladala sa za prostriedok k odpusteniu všedných hriechov a najmä za realistický výraz toho, čo nazývame termínom votum sacramenti (túžba po sviatosti). Tento spôsob na mnohých miestach sveta dnes znova začína zažívať popularitu.

Je veľa tých, ktorí neustále kritizujú iných, a pritom im uniká, že ten, kto potrebuje zmenu, nie sú v skutočnosti iní, ale on sám. Zdieľať

7. „Quidquid boni feceris“ je ďalšia forma mimosviatostného odpúšťania hriechov; po slovensky: „čokoľvek dobrého urobíš“. Teológ Kreider hovorí, že každý náš dobrý skutok môže byť výrazom nášho nasledovania Krista, čiže našej viery, nádeje a lásky, a teda aj nášho pokánia. Napríklad zrieknutie sa luxusu a zábavy, odmietnutie lacných konzumných dobier a pôžitkov, trpezlivé znášanie utrpenia, uplatnenie ľudskej slušnosti a ohľaduplnosti. Sem by sme mohli priradiť aj askézu povolania, to znamená skutky námahy, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby sme verne plnili záväzky svojho povolania, či ako manžel/manželka, rodič, kňaz, rehoľník, študent, zamestnanec...

Táto forma vyplýva z jednej z modlitieb, ktoré kňaz môže odriekať nad človekom, ktorý sa spovedá: „Čokoľvek dobrého urobíš alebo čokoľvek ťažkého pretrpíš, nech ti slúži na odpustenie hriechov a na rozmnoženie milosti posväcujúcej a večného života.“ Švajčiarski biskupi v jednom zo svojich pastierskych listov na tému pokánia napísali takto: „Pokánie má zásadne ten istý obsah ako žitá viera!“

V tomto je veľká útecha pre mnohých z nás, ktorí sa cítime často takí vyprázdnení, vysušení, bez energie, avšak aj napriek tomu si konáme svoje povinnosti, ktoré nám vyplývajú z nášho stavu tak verne, ako to vieme. Naše deti sú najedené i oblečené, naša práca v zamestnaní načas odvedená, kázeň pripravená, bielizeň vypratá, nákup urobený... aj keď sa vnútorne cítime nanič. Vernosť je znakom viery a ako taká nám prináša odpustenie našich hriechov a našich nemožností a tak nás napája na Boha. Mali by sme tomu iba uveriť.

8. A nakoniec sa dostávame k tomu, čo je v skutočnosti pravým obsahom našej dnešnej úvahy, že totiž hriechy odpúšťajú i skutky pomáhajúcej a posluhujúcej lásky k blížnemu. Tieto môžu byť takým prejavom mimosviatostného pokánia, ktorému hlavne dnešný svet najlepšie porozumie. Skutky odriekania pripadajú dnešnému človeku ťažké, ak v nich vidí iba sebazaprenie. Ale stanú sa mu príťažlivými, ak ich vieme postaviť do súvislosti s pozitívnymi skutkami pomáhajúcej a posluhujúcej lásky. V takom prípade je človek ochotný podvoliť sa aj odriekaniu. Takýto zmysel treba vytýčiť modlitbe, pôstu a almužne, ako ich menuje Ježiš u evanjelistu Matúša (6,1-18).

Vernosť je znakom viery a ako taká nám prináša odpustenie našich hriechov a našich nemožností a tak nás napája na Boha. Zdieľať

Modlitba, pôst a almužna odpradávna platili ako prostriedky na odpustenie hriechov. Tobiáš napríklad povedal svojmu synovi: „Almužna oslobodzuje od každého hriechu, aj od smrti, a nedopustí, aby duša prišla do pekla“ (Tob 4, 11). Aj Kornélius, pohanský stotník, získal si Božiu milosť modlitbou a almužnou. Anjel mu povedal: „Kornélius, tvoje modlitby a almužny vystúpili pred Boha ako pamätník, Boh vypočul tvoje modlitby a rozpomenul sa na tvoje almužny“ (Sk 10,4; 10,31). Modlitbami a almužnami dosiahol Kornélius milosť obrátenia a krstu. Preto sv. Peter píše: „Predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4,8).

V tomto zmysle je veľmi zaujímavé, čo hovorí Ježiš vo svojom Podobenstve o poslednom súde v Matúšovom evanjeliu (25, 31-46). Keď sa Kráľa spasení s prekvapením pýtajú: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (25, 28-40). Z toho vyplýva, že dokonca i tí, ktorí Ježiša za svojho pozemského života nepoznali cez svoje dobré skutky, môžu prísť k spáse, lebo čokoľvek dobrého vykonali svojim blížnym, vykonali vlastne Bohu.

To je pre niektorých, zaiste, dosť veľký šok. Hlavne pre tých, ktorí si myslia, že k spáse stačí chodenie do kostola a občasná modlitba a povrchná spoveď raz za rok. K spáse je nutná láska: láska k blížnemu, ktorú Boh pokladá za lásku k sebe. Samozrejme, je smutné vedieť, že na tomto svete sú dobrí ľudia, ktorí konajú dobro z celých síl pre svojich blížnych, a pritom sa nikdy nič nedozvedeli o Bohu, no je už na nás, aby sme im o ňom povedali. To je zmysel misijnej činnosti.

Pre nás veriacich je však veľmi dôležité vedieť, že každý z nás bude – ako to povedala Matka Tereza – súdený z lásky. A iba skutky lásky budú našimi advokátmi pred súdnou stolicou Božou, nič iné.

K spáse je nutná láska: láska k blížnemu, ktorú Boh pokladá za lásku k sebe.  Zdieľať

Skúsme si na záver, vychádzajúc z podobenstva z Matúšovho evanjelia o poslednom súde parafrázovať Ježišove slová v tom zmysle, že čo asi môžeme začuť, ak budeme praktizovať lásku, v ten posledný deň z úst Boha, večného sudcu:

„Poď, požehnaný od môjho Otca. Lebo bol som hladný po úsmeve a ty si mi ho dal. Bol som hladný po slove povzbudenia a ty si mi ho ponúkol. Bol som hladný po slove vďaky a ty si mi ho naozaj poskytol.

Bol som smädný po slove uznania a ty si si ma všimol. Bol som smädný po znaku priateľstva a ty si mi napísal list. Bol som smädný po aspoň nenápadnom spoločenstve a ty si sa zastavil, aby si sa hoci neformálne so mnou porozprával.

Bol som cudzincom a ty si mi dal pocit, že som vítaný. Bol som mladým človekom zo zlej štvrte a ponúkol si mi prácu. Bol som sociálne nižšie ako ty, avšak ty si ma prijal a to ma vzpriamilo.

Iba skutky lásky budú našimi advokátmi pred súdnou stolicou Božou, nič iné. Zdieľať

Bol som nahý, lebo mi chýbala sebaúcta, a ty si ma zaodial slovami, ktoré ma uistili, že mám hodnotu. Bol som vyzlečený zo sebadôvery a ty si ma zaodial do plášťa dôvery. Bol som nahý tým, že som stratil dobré meno, lebo sa o mne šírili správy, ktoré neboli pravdivé, a ty si mi ponúkol oblek pravdy.

Bol som chorý na pochybovanie a strach a ty si svojím radostným postojom voči mne uľahčil moje bremeno. Bol som zranený neúspechom a sklamaniami a ty si mi ponúkol svoju oporu, ktorá ma uzdravila. Bol som v priepasti depresie a ty si mi cez svoje trpezlivé správanie ponúkol nádej.

Bol som väzňom nervozity a ty si mi tým, že si aj napriek môjmu správaniu zostal pokojný, ponúkol slobodu. Bol som väzňom samoty a ty si ma tým, že si mi ponúkol svoje priateľstvo, oslobodil. Bol som väzňom viny a ty si mi tým, že si mi ponúkol svoje odpustenie, uvoľnil reťaze mojej viny.

Bol som človekom bez domova, ktorý nevedel, čo je to nežnosť a cit, a ty si ma objal. Bol som bez domova, lebo mi chýbalo pochopenie, súcit a spoluúčasť na mojom živote a ty si ma počúval. Bol som bezdomovec, lebo mi chýbala láska a pocit prijatia a ty si si ma vzal do svojho srdca.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo