Nebojme sa (populistických) pápežov

„Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery,“ povedal vo svojej homílii František a vzápätí vysvetlil, v čom spočívala viera oboch pápežov: „Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58, 7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.“

Pápež vo svojej krátkej homílii nehovoril o historickej role svojich predchodcov, všimol si vatikanista Andrea Tornielli. Nehovoril o porážke komunizmu, apoštolských cestách, ekumenickom a medzináboženskom dialógu... Hovoril o Božej dobrote, milosrdenstve, odpustení, blízkosti... Pretože toto je základ, všetko ostatné je len dôsledok.

Svedectvo viery však mohli stotisíce prítomných vidieť nielen v „pápežoch na nebi“, ale aj v „pápežoch na zemi“. Nielen svet, ale ani samotná cirkev si ešte stále celkom nezvykli na obraz dvoch žijúcich pápežov. Aj keď sa o Benediktovi XVI. veľa hovorilo ako o mužovi hlbokej viery, ktorú oceňovali aj jeho kritici, najsilnejším dôkazom bolo – paradoxne – rozhodnutie opustiť pápežský stolec. Emeritný pápež tak urobil „po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom“. Nešlo teda len o obyčajné racionálne rozhodnutie, ale o prejav viery. Vykročil do neznámej krajiny tak, ako kedysi Abrahám povolaný Bohom.