Prečo mi je sympatický svätý Pavol VI.

Prečo mi je sympatický svätý Pavol VI.

Konštantínopolský ekumenický patriarcha Atenagoras a rímsky pápež Pavol VI.

Vo Vatikáne vyhlásili 19. októbra 2014 za blahoslaveného a 14. októbra 2018 vyhlásia za svätého rímskeho pápeža Pavla VI. (1963 – 1978).

Civilným menom Giovanni Battista Montini sa narodil 26. septembra 1897 v talianskej provincii Brescia. Za kňaza bol vysvätený ako 23-ročný. Väčšinu svojho kňazského života pracoval v diplomatických službách Svätej stolice. Pius XII. ho vymenoval za arcibiskupa milánskej diecézy. O tri roky neskôr v roku 1959 ho už Ján XXIII. kreoval za kardinála. Dvadsiateho prvého júna 1963 bol zvolený za pápeža. Pavol VI. zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978.

Pavol VI. od počiatku svojho pontifikátu rozvíjal ekumenické vzťahy s Pravoslávnou cirkvou. Ešte počas konania Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) sa stretol vo Svätej zemi s konštantínopolským ekumenickým patriarchom Atenagorom.

Valéria Martanová je autorkou historickej štúdie s názvom „Jeruzalemské objatie – päťdesiat rokov po historickom stretnutí Pavla VI. a Atenagora“ (Rím 2014). Podľa Martanovej už pápež svätý Ján XXIII. pripravil pôdu pre uskutočnenie tohto stretnutia: „Obaja [Ján XXIII. a Atenagoras] sa o to snažili, ale nikdy sa nestretli, aj kvôli vysokému veku Jána XXIII. Nestihli sa stretnúť. Pavol VI. ale v priebehu pár mesiacov od svojho zvolenia na pápežský stolec dokončil tento veľký príbeh stretnutím v Jeruzaleme. Takto sa kresťania, bez akéhokoľvek gesta podriadenosti či ústupku ani jednej zo strán, mohli znovu pokladať za bratov, a to na mieste, kde sa zrodila viera.“ 

Z tejto udalosti sa verejnosti vrylo do pamäti hlavne historické verejné objatie Pavla VI. s patriarchom Atenagorom 5. januára 1964 na Olivovej hore v Jeruzaleme, pretože rímsky pápež a konštantínopolský ekumenický patriarcha sa niekoľko storočí nestýkali.

Pozadie historického stretnutia Pavla VI. a Atenagora vo Svätej zemi priblížila Alja Payer vo svojej publikácii s názvom „Ekumenický patriarcha Bartolomej I., nositeľ pokoja z Východu“ (Würzburg 1986). 

Atenagoras

Podľa slov nemeckej žurnalistky ekumenickému patriarchovi Atenagorovi bolo veľmi ľúto, že sa neuskutočnilo stretnutie medzi ním a pápežom Jánom XXIII. a nebolo mu dopriate vyslať pozorovateľov na prvé dve periódy zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Konštantínopolského patriarchu veľmi prenasledovala myšlienka, že svojím správaním musel vzbudiť dojem neochoty k dialógu. Cítil sa nepochopený a ponížený. Keďže Ján XXIII. bol už po smrti, musel samostatne dokázať svoju angažovanosť. On, ktorý sa nikdy nechcel uspokojiť s malými krokmi, podnikol mimoriadny krok, ktorý mal neskôr priviesť kresťanský svet do údivu. Atenagoras naliehavo žiadal osobné stretnutie s Pavlom VI. v Jeruzaleme.

Pavol VI.

Aj rímsky pápež Pavol VI. si túžobne želal nadviazať dialóg s Pravoslávím. Pociťoval veľkú lásku ku kresťanskému Východu. Veľmi si cenil jeho spiritualitu a starobylú tradíciu. Počas jeho pontifikátu sa začali mnohé osobné stretnutia medzi rímskym pápežom a patriarchami Východu. Toto jasne dosvedčovalo Pavlov vážny záujem o porozumenie. Pavol VI. mal mimoriadny záujem o osobné stretnutie s Atenagorom, aby podnikol prvý rozhodujúci krok.

Oznámenie púte koncilovým otcom

Štvrtého decembra 1963 Pavol VI. počas záverečného zasadania druhej periódy koncilových rokovaní pred koncilovými otcami prekvapivo oznámil svoje rozhodnutie vydať sa na púť do Svätej zeme.

„Prejavíme úctu zemi, z ktorej vyrazil svätý Peter,“ povedal rímsky pápež a tým vyjadril, že svoju cestu do Svätej zeme chce chápať ako peregrinatio ad locos sanctos.

O svojom úmysle stretnúť sa s Atenagorom v Jeruzaleme Pavol VI. nehovoril, no v jeho reči nechýbal náznak: „Prídeme tam úplne skromne a na celkom krátko v znamení modlitby, pokánia a duchovnej obnovy, aby sme Kristovi ponúkli Cirkev, aby sme do nej, jednej a svätej, pozvali oddelených bratov.“

Atenagorova reakcia na Pavlovo rozhodnutie

Okamžite po oznámení pápežskej púte Ekumenický patriarchát zverejnil komuniké, v ktorom sa písalo, že Atenagoras „s hlbokým dojatím a svätým nadšením“ prijal správu z Vatikánu a postúpil ju ďalej.

Pápež vyslal pátra Pierra Dupreyho zo Sekretariátu za jednotu kresťanov do sídla Ekumenického patriarchátu v istanbulskej štvrti Fanar, aby prebral s Atenagorom jednotlivosti stretnutia. Aj patriarcha vyslal dvoch delegátov do Ríma, aby v osobnom liste vyjadril pápežovi svoju vďaku a predostrel svoje myšlienky k blížiacemu sa stretnutiu.

Reprezentant len Ekumenického patriarchátu 

Atenagoras sa v žiadnom prípade nechcel zrieknuť „Bohom chceného dialógu“. No mohol konať len v súlade so svojimi bratmi v úrade.  Musel opatrne preskúmať nálady. Stanoviská boli, ako sa očakávalo, rôzne.

Ako skutočne potešený sa javil len srbský patriarcha Germanos. Aj pri tomto rozhodnutí bol rozhodujúci, ako už mnohokrát, hlas Moskvy. Alexej súhlasil pod podmienkou, že Atenagoras deklaruje svoju cestu ako púť. Nesmie pri Pavlovi VI. vystupovať ako reprezentant celého Pravoslávia. A rozhovor sa musí viesť na „rovnakej úrovni“.

Odtiaľ Atenagorovi už nestála v ceste nijaká prekážka, aby sa stretol s pápežom. Len grécka cirkev zaujala neústupný postoj. Dokonca sa zhromaždila v Aténach k duchovnému bdeniu, aby prosila Boha, „nech uchráni Pravoslávie od nebezpečných následkov, ktoré by mohli vzniknúť zo zblíženia medzi Atenagorom a Pavlom VI.“.

Pápežov príchod do Jeruzalema

Štvrtého januára 1964 sa Pavol VI. vydal do Svätej zeme.  Vystupoval nielen ako jednoduchý pútnik, ktorý zbožne bozkal stopy svojho Majstra, ale aj ako nositeľ pokoja. Ako takého ho veľmi srdečne uvítali.

Kráľ Husajn II. mu poslal svoj pozdrav „v mene moslimov a kresťanov, v mene všetkých národov, ktoré veria v Boha“. Úctivo Pavla VI. pozdravil aj izraelský prezident Zalman Šazar: „Nech je požehnaný ten, ktorý sem prichádza“.

Svätý Otec peši vstúpil do mesta, ktoré žiarilo sviatočným leskom. Jasot, more kvetov, olivové a palmové ratolesti pripomínali Ježišov vstup do Jeruzalema.

Homília pri betlehemskej jaskyni

Jedným z vrcholov púte Pavla VI. bola jeho homília pri jaskyni Narodenia Pána v Betleheme na sviatok Zjavenia Pána (6. január 1964).

Pripomeňme aspoň niektoré dojímavé vety k téme jednoty kresťanov:

„Otázku jednoty už nemožno obchádzať: Táto Kristova vôľa dnes na nás nalieha a zaväzuje nás konať múdro a s láskou všetko, čo je v našich silách, aby sme umožnili všetkým kresťanom mať účasť na jednote, ktorá je najvyšším dobrom a najvyššou poctou Cirkvi. – Sme ochotní zvážiť každú ľudskému rozumu prístupnú možnosť, ktorá vie kliesniť cestu úctivému a láskavému dialógu, ktorý je zacielený na budúce – a nech Boh dá, skoré – stretnutie s bratmi, ktorí sú od nás ešte oddelení. Brána ovčinca je ešte otvorená. Očakávanie je úprimné a srdečné, pozvanie trpezlivé a plné úcty. Tento krok povzbudzuje naša náklonnosť. Myslíme si, že ho možno urobiť v plnej úcte a obojstrannej radosti. Ctíme si všetko, čo oddelené cirkvi vlastnia z autentického pokladu kresťanskej tradície, a dúfame navzájom v zhodu vo viere, láske a zákonitej súdržnosti Kristovej Cirkvi.“

Reakcie na slová Pavla VI.

Aj v pravoslávnych kruhoch bolo vysoko oceňované pápežovo zmýšľanie. Andreas Scrima z Ekumenického patriarchátu súdil, že za Pavla VI. sa ekumenické povedomie môže stať podstatným pre Cirkev.

No Pavol VI. dospel k úsudku, že zmierenie nie je možné bez vyznania ťažkej viny Cirkvi pred Bohom a ľuďmi.  Preto mal vnútornú potrebu vyznať pri Božom hrobe: „Ó, Pane Ježišu, prišli sme sem ako ten, ktorý ťa nasledoval a napriek tomu ťa zradil, ako verní neverní, ktorými sme boli tak často.“

Už v koncilovej aule Pavol VI. nabral odvahu zložiť vyznanie viny Katolíckej cirkvi pred celým svetom. Na mieste Kristovho utrpenia, zomierania a zmŕtvychvstania bol pápež jedinečným spôsobom Ježišovým nasledovníkom. Pápež vzal na seba vinu sveta.

Púť do Svätej zeme bola bezpochyby historickou cirkevnou a duchovnou udalosťou. Jeden tichý pozorovateľ tejto udalosti poznamenal: „Pápež šiel do Svätej zeme, aby dokázal, že pravda sa nerobí v Ríme, ale udiala sa v Palestíne.“ Francúzsky kardinál Henri de Lubac povedal: „V kresťanstve gesto viery uvádza všetko do pohybu. Pavol VI. urobil toto gesto počas svojej púte modlitby, pokánia a duchovnej obnovy, pretože sa šiel pokloniť Ježišovi tam, kde sa on narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pútnická cesta bola vlastne gestom viery, podstatným gestom, ktoré zjavuje plnosť významu Cirkvi. Už sa nedalo podniknúť nič výraznejšie ako to, že Cirkev sa v osobe svojej viditeľnej hlavy hodila k nohám svojho Pána.“    

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo