Hoci mám len štyridsaťjeden rokov, som už presvedčený, že nestihnem prečítať všetky knihy, ktoré som si dosiaľ zakúpil do svojej knižnice. Nemalú časť prečítaných kníh som už podaroval ďalej, lebo si myslím, že vzhľadom na desiatky zakúpených kníh, ktoré som ešte ani poriadne neprelistoval, sa k nim sotva ešte niekedy vrátim.
Už raz kompletne prečítaná publikácia Umenie spovedať. Poradca pre kňazov aj laikov si však vydobyla pevné miesto v mojej knižnici. Zaujal ma príspevok slovenského teológa, ktorého treba začať brať vážne - Róbert Sarka a jeho článok Spovedník ako duchovný terapeut.
Myslím si, že dodnes platí to, ako Róbert Sarka diagnostikoval už pred ôsmimi rokmi slovenské katolícke náboženské reálie:
„Vytvorila sa akási paranoická atmosféra. Obávam sa, že čiastočne na tom má zásluhu nesprávne chápanie poslania exorcistov. Exorcistov si veľmi vážim. Sú to teológovia – ‚výsadkári‘, ktorí bojujú na nepriateľskom území. Ľud Boží sa však veľmi jednostranne orientuje na ich literárnu tvorbu, ktorej je na Slovensku habadej.
Orientáciou len na tento druh literatúry sa vytvorilo nebezpečenstvo, že mnohí veriaci akoby uverili vo všadeprítomnosť a všemohúcnosť diabla. Vytvára sa mentalita dualizmu. Akoby Pán Boh a diabol boli sparingpartnermi.
Myslím si, že táto situácia je spôsobená jednostranným rozšírením exorcistickej literatúry. Exorcisti určite správne upozornili, že v duchovnom živote treba počítať s protibožskými silami. Ale exorcistické bestsellery môžu viesť k tomu, že diablovi sa venuje až príliš veľa pozornosti.
Diabol je len stvorenie, naša viera sa nemá zaujímať o diabla a jeho skutky, ale má poznávať Boha“ (Umenie spovedať, s. 411).
Poviem to otvorene a jednoznačne: znepokojujú ma (grécko)katolícki kňazi, ktorí pri svojej pastoračnej činnosti venujú viac pozornosti diablovi ako Bohu. A všímam si, že takýto spôsob pastorácie dostáva pravidelne priestor už aj na tradičných pútnických miestach. Treba to chápať tak, že medzičasom dostal aj biskupské požehnanie?
Kňazi, na ktorých tu zjavne útočím, by mi azda oponovali slovami ruského náboženského filozofa Nikolaja Berďajeva (1874 – 1948): „Aby sme zvíťazili nad zlom, musíme ho vidieť, vedieť ho odhaliť. Kto zlo nevidí a popiera, pripravuje sa o silu k odporu. Človek sa nachádza v moci démonov, ktorí sa často zdajú byť anjelmi svetla.“
"Exorcisti určite správne upozornili, že v duchovnom živote treba počítať s protibožskými silami. Ale exorcistické bestsellery môžu viesť k tomu, že diablovi sa venuje až príliš veľa pozornosti."
Róbert Sarka, teológZdieľať
Lenže Berďajev upozorňuje aj na existenciu druhého nebezpečenstva, „že sa príliš sústredíme na zlo, koncentrujeme ho v sebe, vidíme ho všade a preceňujeme jeho silu a zvodnosť. Prebieha akási neustála meditácia zla. Človeka sa zmocňuje nedôvera a podozrievavosť. Začína viac veriť sile diabla než Božej moci, viac verí v antikrista než v Krista. Z toho vzniká patologická duchovnosť, rozkladajúca pozitívny a tvorivý život“.
Berďajev upozorňuje, že „človek sa dostáva do vplyvu zla nielen vtedy, keď ho popiera, ale tiež vtedy, keď ho extrémne preceňuje. V boji so zlom sa človek ľahko zlom nakazí, napodobňuje svojho nepriateľa. Z nedôvery, podozrievania a hnevu voči zlu a jeho nositeľom sa stáva nová forma zla. A pre človeka, ktorý so zlom bojuje, je veľmi neľahké zostať dobrým a zlom sa nenakaziť. Dejiny sú plné zla spôsobeného bojom proti zlu, či už v konzervatívnej, alebo revolučnej strane“.
Berďajev odporúča:
„Ku zlu sa nemožno stavať zle, ale treba prinášať svetlo. Dokonca aj k samotnému diablovi sa treba správať džentlmensky a ušľachtilo. Diabol sa raduje, keď sa mu podarí voči sebe vyvolať zlé, teda diabolské vášne. Diabol slávi triumf, keď sa s ním bojuje zlými, vskutku diabolskými metódami. Vnukol ľuďom klamnú ideu, že je možné zlom bojovať proti zlu...
Pravá duchovná hygiena vedie k tomu, aby sa príliš neoddávali zlu, ale sústredili sa na dobro, na Boží svet a svetlo. Ak je však človek príliš zaujatý svetovým sprisahaním slobodomurárov či Židov a všade vidí ich agentov, duchovne sa tým ničí, prestáva vidieť svetlo a Boží svet...“ (Filosofie svobodného ducha. Část 1. Pavel Mervart 2009, s. 245-246).