Vy ste jedným z mála kňazov, ktorí sa stali známymi blogermi. Prečo ste sa dali na blogovanie?

Vždy som rád písal. Pochádzam z Tvrdošína a už ako študent som prispieval do miestnych novín. Na gymnáziu sme založili školský časopis a neskôr, keď som bol kaplánom vo Vysokých Tatrách, sme spolu s veriacimi rozbehli vydávanie farského časopisu.

Čo vás viedlo k založeniu blogu?

Chcel som iba zareagovať na vyjadrenia dnes už zosnulého profesora Miroslava Kusého, ktorý kritizoval pastiersky list slovenských biskupov pred parlamentnými voľbami v roku 2006. Napokon som počas piatich rokov napísal asi 90 blogov. Ale v roku 2011 som s blogovaním na SME skončil.

Len tam alebo úplne?

Istý čas som mal paralelne dva blogy – na SME aj v Týždni. Po veľkom redizajne však Týždeň blogy zrušil. Na SME môj blog síce ostal, ale postupne som už nemal toľko času na písanie, keďže po rokoch kaplánčenia som sa stal farským administrátorom v Ždiari.

Blogovanie mi zaberalo skutočne veľa času – ani nie tak písanie samotných textov, ako skôr diskutovanie pod nimi. Lebo ak som už čosi napísal, považoval som za seriózne, aby som aj odpísal ľuďom, ktorí pod blog pridali nejaký vecný komentár, či už pozitívny, alebo negatívny.

Prečítajte si aj
Kňaz a bloger Miroslav Lettrich: Biskupi nedoceňujú význam internetu Zdieľať

Veľmi si vážim, čo mi vtedy povedal taktiež už zosnulý politik KDH Pavol Minárik, že môj hlas kresťana – konzervatívca bol v liberálnom blogerskom prostredí dôležitý. Aj mňa samotného bavilo nebyť uzavretý v nejakom názorovom gete, ale obhajovať svoje názory v hodnotovo opačnom prostredí.

S akými reakciami ste sa stretali?

Niektorí mi vyčítali, že málo píšem o viere a veľa o spoločenskom dianí a politike. Moje články boli naozaj málo evanjelizačné či pastoračné, ale to ani nebolo mojím prvoradým cieľom. Na blogu som sa cítil byť predovšetkým človekom, občanom tejto krajiny, kresťanom a až tak kňazom.

Ja som ani nechcel byť nejakou mediálnou tvárou cirkvi, takže keď ma začali oslovovať novinári z rôznych médií, radšej som sa stiahol. Výnimkou bol Karol Sudor, ktorý pred rokmi vo víkendovej prílohe denníka SME na slušnej úrovni viedol rubriku Viera.

Pred prvým kolom prezidentských volieb ste po ôsmich rokoch svoj blog oprášili a verejne ste sa zastali Františka Mikloška, ktorého ste podporovali aj počas kandidatúry v roku 2009.

Neuveriteľne ma nahnevalo, s akým dešpektom k nemu pristupovalo nielen liberálne, ale aj konzervatívne prostredie. Vrátane niektorých cirkevných predstaviteľov. K nemu, ktorý sa za každého režimu otvorene hlásil ku kresťanským, konzervatívnym hodnotám, no zároveň vedel viesť kultivovaný dialóg s ináč zmýšľajúcimi ľuďmi.

Práve to mu niektorí vyčítali, že koketuje s liberalizmom.

To, že pevne presvedčený o svojich hodnotách vedel komunikovať s tými, ktorí ich nezdieľajú, nie je mínusom, ale veľkým plusom. Veď každý kresťan je povolaný vydávať svedectvo pred svetom. Netreba zabudnúť na to, že Mikloška najviac kritizovali práve tí, ktorí podporovali Štefana Harabina, čo bola čistá katastrofa.

Tieto svoje postoje ste ozrejmili už v spomenutom blogu, pozrime sa preto dopredu – koho budete voliť v druhom kole?

Pred desiatimi rokmi som v druhom kole nešiel voliť, pretože Iveta Radičová urobila veľmi málo preto, aby získala hlasy konzervatívnych voličov. Nič nenasvedčuje tomu, žeby sa Zuzana Čaputová plánovala zachovať ináč. Maroša Šefčoviča zasa jednoznačne diskvalifikuje to, že je človekom Smeru a kandidátom Roberta Fica.

Takže sa na druhom kole nezúčastníte?

S najväčšou pravdepodobnosťou nie. Hodnotový svet oboch kandidátov je veľmi podobný, pričom náhly príklon Šefčoviča ku kresťanským hodnotám pôsobí nedôveryhodne a vypočítavo. Nevidím dôvod vyberať si z dvoch európskych ľavicových liberálov, najmä keď sa zdá, že výsledok je takmer jasný.

Nemôžu si sami kresťania – konzervatívci za to, že nedokážu postaviť silného kandidáta, a tak im stále v ponuke ostane len liberálny a mečiarovský, respektíve ficovský kandidát?

Myslím si, že Mikloško bol kandidátom, za ktorého sa konzervatívne spektrum mohlo postaviť. Ale niekedy to vyzerá tak, že nám nikto nie je dosť dobrý. To, ako sa pri voľbe prezidenta správalo KDH, najmä predseda Alojz Hlina, je hanba. A to, že vraj už tá pravá strana kresťanov, KDŽP, sa postavila za Harabina, je katastrofa.

Nemálo kresťanov volilo Harabina a Kotlebu, teda evidentne máme problém s postojom voči systému. Je v poriadku systém, v ktorom má človek pracujúci za minimálnu mzdu nižší dôchodok ako človek, ktorý celý život nepracoval, pretože jeho dôchodok sa ráta z priemernej mzdy?

Vedel by som si predstaviť na čele kresťanskej demokracie napríklad Milana Krajniaka, ktorý je kresťanský demokrat a má ťah poukazovať na zlyhania systému. Nerozumiem tomu, čo robí v jednej partaji s Borisom Kollárom.

František Mikloško bol dôvodom aj vašej prestrelky s autorom Cynickej obludy Radom Ondřejíčkom, ktorý na stránkach Denníka N napísal, že Mikloška ako prezidentského kandidáta diskvalifikuje to, že počas omše podal ruku Kotlebovi. Vy ste reagovali fotkou, na ktorej nový predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter podáva ruku končiacemu županovi Kotlebovi a Ondřejíčka ste sa spýtali, či vyzve k odstúpeniu aj Luntera. Ondřejíček vám na to odpísal, že ste tlstý vypasený farár, ktorý vypisuje klišé. Čo na to hovoríte?

Vôbec ma neprekvapilo, že reagoval tak, ako reagoval. Ondřejíček, samozrejme, svoj odlišný meter nevysvetlil. Len ma udivuje, s akým dešpektom sa vyjadruje. Pritom aj tento posledný prípad ukazuje, že racionalita chýba aj v bratislavskej kaviarni. Teda, aby som nezovšeobecňoval, u Ondřejíčka určite.

Ak už o ňom máme hovoriť, pred časom bol v relácii Pod lampou, kde so Samuelom Marcom debatovali o úlohe tridsiatnikov v spoločnosti. V pamäti mi utkvel Ondřejíčkov postoj, že nikto nemá nikomu pomáhať a každý sa má starať sám o seba. Mne Ondřejíček pripadá ako veľmi zakomplexovaný človek.

Na tom, že som pre neho vypaseným farárom, som sa len zasmial. O to viac, že v poslednom čase som schudol 25 kíl a bicyklom som vyšliapal na Col du Tourmalet. Tento rok mám najazdených už vyše 500 kilometrov.

Nie je dôvodom politických neúspechov kresťanov hlavne ich dlhodobá roztrieštenosť? Vyvrcholením tohto stavu budú májové eurovoľby, v ktorých kandidujú až tri politické strany s odkazom na kresťanstvo vo svojom názve. Čo si o tom myslíte?

V súvislosti s eurovoľbami sa dejú veci, ktorým nerozumiem. Nechápem odkaz, ktorý KDH vysiela tým, že lídrom ich eurokandidátky je Ivan Štefanec. Nemám proti nemu nič, ale dostal sa do KDH ako Pilát do Kréda, jeho postoje nie sú pro-life postojmi, aké od europoslanca KDH očakávam. Aj keď na kandidátke sú správni ľudia ako Marián Čaučík, Miriam Lexmann či Miriam Kuzárová, líder je veľkým symbolom. Hlina pôsobí ako slon v porceláne. Nie je človekom, akého by som si predstavoval v pozícii lídra kresťanských demokratov.

Spomenuli ste KDŽP, za ktorou neformálne stojí váš kňazský spolubrat Marián Kuffa. Je to v poriadku?

Maroša Kuffu mám v úcte. Jeho výhrady voči Istanbulskému dohovoru sú správne, ale spozornel som, keď sa raz v kňazskej spoločnosti vyjadril, že preňho prijateľnejším politikom je Robert Kaliňák ako Lucia Žitňanská, lebo podpísala Istanbulský dohovor. Nemožno predsa všetko zúžiť len na túto jedinú tému.

„Neuveriteľne ma nahnevalo, s akým dešpektom k Mikloškovi pristupovalo nielen liberálne, ale aj konzervatívne prostredie. Vrátane niektorých cirkevných predstaviteľov.“ Zdieľať

Spozornel som aj vtedy, keď som počul, ako hovorí, že vzniká nová kresťanská strana, ktorú bude voliť. Vtedy som vedel len to, že sú za ňou nie príliš známi ľudia. A zrazu som sa dočítal, že za predsedu bol zvolený Marošov brat Štefan. KDŽP je strana, ktorá stojí na popularite Maroša Kuffu, čo je veľmi nešťastné, ako aj na ľuďoch, ktorí boli blízki SNS, či už je to Viliam Oberhauser, alebo Marián Tkáč. A prvým známym počinom tejto bizarnej strany bola napokon podpora Štefana Harabina.

Aby sme to celé uzavreli, zastavme sa ešte pri Kresťanskej únii.

Kresťanská únia je projektom primárne pre eurovoľby, vznikla, keď europoslanci Anna Záborská a Branislav Škripek zistili, že vo svojich materských stranách nebudú kandidovať. Záborská je podľa mňa pro-life osobnosť európskeho formátu, KDH sa k nej nezachovalo férovo. Vedel by som si ju prestaviť ešte jedno volebné obdobie v europarlamente a potom by niekomu odovzdala svoje žezlo.

Škripeka osobne nepoznám, ale na facebooku mi najčastejšie vyskakovala akurát tak jeho častá účasť na modlitebných raňajkách.

Fandil som Richardovi Vašečkovi, keď ohlásil kandidatúru na predsedu KDH, ale mal som pocit, že odvtedy robil všetko zle a Hlina všetko dobre. Kým Hlina mu podával ruku k spolupráci a ponúkol mu miesto v predsedníctve, Vašečka reagoval spôsobom, že buď bude predsedom, alebo nič. Vyzeralo to márnomyseľne, pritom on podľa mňa taký nie je. Čo si majú ľudia myslieť o tom, keď v priebehu jedného roka je už v tretej strane?

Poďme k vášmu životu. Po kňazskej vysviacke v roku 2002 ste boli menovaný za kaplána vo farnosti Vysoké Tatry. Na prvý pohľad to vyzerá ako lukratívna pozícia, nie?

Ísť za kaplána na faru do Smokovca bol skôr trest. Bolo to pekné, aj keď náročné miesto. Keďže farnosť má až 12 filiálok, navyše hore-dole prichádza a odchádza množstvo ľudí, nielen turistov, ale aj pacientov, tak práce tam bolo naozaj dosť. Rád spomínam najmä na Vyšné Hágy, či už to boli sväté omše v ústave, alebo vyučovanie náboženstva v miestnej málotriednej škole.

S vtedajším farárom sme však boli dve úplne odlišné povahy. Aj preto som sa po roku pýtal preč.

Vyšlo vám to?

Biskup František Tondra ma odmietol preložiť. Keď však o niekoľko mesiacov požiadal o moje preloženie spomenutý farár, tak mu hneď vyhovel, mal som okamžite odísť. Nahnevalo ma to. Zbalil som sa a odišiel som do Londýna. Bolo to veľmi impulzívne rozhodnutie.

Čím ste sa tam živili?

Pracoval som v reštaurácii.

Ako na vaše konanie zareagoval biskup?

Na to sú presné kánonické postupy. Vyzval ma k návratu do kňazskej služby, keď som neposlúchol, tak ma suspendoval.

Nebol za tým celým aj nejaký citový vzťah?

Nie, v Londýne som bol sám. Bolo to najmä o frustrácii, o túžbe po normálnosti. Vzťahy vnútri cirkvi ma neuveriteľne frustrovali a ubíjali.

„Veľmi dobre chápem ľudí, ktorí mi povedia, že sú na smrť unavení, lebo v robote stáli dvanásť hodín na nohách. Takisto chápem, ako ťažko sa cíti človek, ktorý nemôže pristupovať k sviatostiam.“ Zdieľať

Kedy ste začali opäť vykonávať kňazské povolanie?

Po vyše roku. Prišiel som sa nezáväzne porozprávať s biskupom Tondrom a on na mňa vyrukoval s tým, že ak sa chcem vrátiť, tak ma hneď berie späť. Rovnako, ako bol rýchlym môj odchod, bol aj môj návrat. O niekoľko dní som už bol kaplánom v Okoličnom. Farárom tam bol môj dobrý známy Ján Garaj, ktorý bol kedysi kaplánom u nás v Tvrdošíne.

Väčšina kňazov, keď odíde, tak sa už nevráti. V tomto ste výnimkou. Ako sa na to celé spätne pozeráte?

Som za tú skúsenosť vďačný. Dnes veľmi dobre chápem ľudí, ktorí mi povedia, že sú na smrť unavení, lebo v robote stáli dvanásť hodín na nohách. Takisto chápem, ako ťažko sa cíti človek, ktorý nemôže pristupovať k sviatostiam.

Keď je kňaz suspendovaný, nemôže pristupovať k sviatostiam?

Spočiatku som v Londýne normálne chodil na spoveď aj na prijímanie. Ale potom mi jeden kamarát povedal, že som v stave neposlušnosti voči biskupovi, takže by som k sviatostiam pristupovať nemal. Dávalo mi to zmysel, tak som sa podľa toho aj zariadil.

Okoličné, kde ste po návrate zakotvili, je zrastené s Liptovským Mikulášom, ktorý bol kedysi silným evanjelickým centrom. Navyše, pod túto farnosť patrí aj najväčšie miestne sídlisko Podbreziny. Pastorácia tam bola zrejme dosť náročná.

Na horný Liptov mám úžasné spomienky. Bolo to prostredie, kde nikto z nás nepadal na zadok len preto, že sme katolícki kňazi. Bolo treba si tých ľudí získať. A mne také prostredie vyhovuje.

Napokon, Liptovský Mikuláš už nie je ani tak evanjelickým ako skôr nábožensky ľahostajným mestom. Bežne sa stávalo, že na svätú omšu na filiálke prišli štyri babky. Alebo sme robili stretko pre deti a prišli dve, tri, štyri. Na Orave by ho rovno zrušili. (Smiech.) Naučil som sa nepozerať na počty, robili sme tábory, skvelo tam bolo rozbehnuté eRko...

Z nábožensky vlažného prostredia vás potom biskup poslal domov na hornú Oravu, do Rabče. Potešili ste sa?

Keď sa miestne tetušky dopočuli, že k nim príde kaplán, ktorý bol na luteránskom hornom Liptove, tak mi hneď po príchode vraveli: Nebojte sa, pán kaplán, tu vám už bude dobre. Trochu som ich prekvapil, keď som odvetil, že mne bolo dobre aj tam. (Úsmev.)

Je horná Orava ešte stále katolíckym kútom Slovenska?

Rabča mala pred desiatimi rokmi, keď som tam prišiel, skoro päťtisíc obyvateľov. Dnes ich už má cez päťtisíc. Nielen tam, ale na celej hornej Orave žijú veľké rodiny, kde sú všetci katolíci. Mnohí sú nábožensky horliví, ale je tam aj veľa formalizmu – všetci chodia do kostola, tak aj ja. Plný kostol a zvonček je zradným pocitom aj pre kňazov, ktorí môžu nadobudnúť pocit, že sa ani veľmi nemusia snažiť, lebo celé to tu ide akosi prirodzene samo.

Mnoho miestnych chlapov odchádza pracovať do cudziny. Aký to má vplyv na ich rodiny?

Veľký. Vidno to napríklad na manželstvách, kde si zvykli, že žijú v podstate bez seba. Keď sa chlap po rokoch vráti domov natrvalo, nevedia si s manželkou na seba zvyknúť. Fungovanie rodiny a domácnosti je neraz len na pleciach žien, ktoré sa potom uchyľujú aj k alkoholu. Keď som prišiel do Rabče, povedali mi: Pán kaplán, tu nepije iba mŕtvy.

Čo je hlavným poslaním kňaza v takomto prostredí?

Horná Orava je stále prostredím, ktoré je prajné viere a náboženstvu. Len treba prehlbovať vieru, aby nebola čistou tradíciou, folklórom. Mnohokrát sa naše kresťanstvo podobá vegetariánovi, ktorý chce každé ráno na raňajky klobásu.

Ako to myslíte?

Že sa síce hlásime k viere, ale žijeme, akoby Boha nebolo. Nejavíme záujem o sviatosti, omšu, modlitbu, rozhýbeme sa len vedy, keď niečo potrebujeme – pokrstiť, pobirmovať, pochovať... Zápasíme s veľkým formalizmom, nielen na Orave, ale vnímam ho napríklad aj teraz v Ždiari.

Čo s tým?

Mali by sme začať veci jasne pomenúvať, vysvetľovať, čo znamená byť veriacim katolíkom, a aj to vyžadovať.

Poviem vám príklad. Prišla za mnou žena, že chce byť krstnou mamou. Pýtam sa jej: Čo vás vedie k tomu, že chcete prijať tento záväzok, keď vás v kostole nevidím, ako je rok dlhý? A ona na mňa spustí, že čo si to dovoľujem, ako môžem spochybňovať jej vieru...

Čo ste jej odvetili?

Snažil som sa jej vysvetliť, že vôbec jej vieru nespochybňujem, že ju môže mať aj trikrát silnejšiu ako ja, ale ak je to tak, malo by sa to nejako prejavovať aj navonok.

Alebo iný príklad. V Tatranskej Javorine, ktorá patrí do mojej farnosti, je malebný kostolík. Len za prvé dva mesiace tohto roku som dostal osem žiadostí o sobáš na tomto mieste. Od ľudí, ktorí sa tam chcú sobášiť len preto, že je tam pekne.

„Ľudia chcú mať z kňazov len akýchsi servismanov, ktorí vyhovejú všetkým ich požiadavkám.“ Zdieľať

Na tom je niečo zlé?

Nie, ale je to maličká dedina, bývalá organistka dochádzala z Popradu a súčasná študuje v Bratislave. Kostolníčka pracovala šesť dní v týždni okrem nedele, navyše sa stará o mamu. Jednoducho, nemáme kapacity nato, aby sa tu mohol sobášiť každý, kto si to zmyslí. Preto som zaviedol pravidlo, že v Javorine budem sobášiť len miestnych.

Keď sa mi potom budúce nevesty odinakiaľ začali vyplakávať, že sobáš v tomto kostolíku je ich dávnym snom, to sa dalo zvládnuť. Ale zažil som aj ženícha, ktorý mi povedal: Buď nás zosobášite v Javorine, alebo budeme mať civilný sobáš! To je čo za vydieranie? Povedal som mu: Keď neviete, čo je na katolíckom sobáši najpodstatnejšie, tak si ho pre mňa za mňa urobte aj so šamanom.

S takýmito postojmi sa stretávate len u nepraktizujúcich katolíkov?

Ale kdeže. Goralský región je takmer čisto katolícky, ale zápasíme s veľkým formalizmom. Ale to už asi všade. Kamarát mi rozprával, ako rodičia privezú deti pripravujúce sa na prvé sväté prijímanie na omšu, a pod chórom alebo vonku čakajú, kedy sa skončí. A popritom sa hrajú na mobile. Toto je dnes realita slovenského katolíckeho prostredia. Mám pocit, že ešte viac ako s deťmi je potrebné pracovať s rodičmi a celou strednou generáciou.

Minule som telefonoval s rodičmi, ktorí chceli dať pokrstiť svoje dieťa. Spýtali sa ma, či môže byť krstným rodičom brat, ktorý je evanjelik. Desať minút som im vysvetľoval, že nemôže. Veď je nelogické, aby bol evanjelik zodpovedný za katolícku výchovu dieťaťa a bol viazaný predpismi katolíckeho cirkevného práva, ktoré to napokon ani neumožňuje.

Ako sa to skončilo?

Mal som pocit, že dobre, že ma pochopili. Keď prišli o týždeň na zápis a opýtal som sa ich, kto teda bude krstným rodičom, oni mi s úsmevom začali diktovať meno brata – evanjelika. Jednoducho, ľudia chcú mať z kňazov len akýchsi servismanov, ktorí vyhovejú všetkým ich požiadavkám.

Teda pastorácia v goralskom kraji nie je žiadna romantika?

Toto nie je fenomén len goralského prostredia, mám pocit, že je to tak už všade. No vidno aj rozdiely. Napríklad medzi Lendakom a Ždiarom, ktorý je silno poznačený turizmom. Mnohí miestni neprídu na omšu ani v nedeľu, pretože sa starajú o hostí na svojich privátoch. Rozšírený je tu biznis prístup. Miništrant sa mi ponúkne, že mi pokosí trávnik a jedným dychom sa spýta, koľko mu za to dám.

A koľko ste mu zaplatili?

Nič, lebo ja si kosím sám. (Úsmev.)

Prečítajte si aj
Ako som prežil snehovú kalamitu Zdieľať

Ždiar sa tento rok zviditeľnil aj snehovou kalamitou.

Ale, prosím vás, žiadna kalamita tu nebola. Mali sme normálnu, peknú zimu, aj keď snehu bolo o čosi viac ako po minulé roky. Jediným problémom bolo, že intenzívne snežilo práve po Novom roku, v čase vrcholiacej zimnej sezóny. Mnoho turistov parkovalo na krajniciach, takže sa sneh ťažko odhŕňal. Obec tak vydala zákaz a bolo po probléme.

Bavil som sa na celej tej mediálnej hystérii. Bol som práve v Tatranskej Javorine, keď prišiel nejaký špeciálny traktor z Humenného, aby sprejazdnil miestne komunikácie. Hasiči na svojej facebookovej stránke hneď zverejnili fotky s nadpisom Hasiči – hrdinovia. Akurát, že hasičský stroj ešte v ten deň zapadol a musel ho zachraňovať náš obecný traktor. (Smiech.)

Foto – Pavol Rábara 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo