Žehnal aj zo smrteľnej postele

Žehnal aj zo smrteľnej postele

Životný profil najstaršieho rehoľníka na Slovensku, pátra Akvinasa Juraja Gaburu, ktorý sa vo veku 104 rokov vrátil do domu Otca.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Prezývali ho Boží nezmar. „Pre jeho nezlomnú húževnatosť v práci na Pánovej vinici,“ ozrejmuje dominikán Dominik Roman Letz, ktorý v posledných rokoch chodieval koncelebrovať sväté omše s pátrom Akvinasom.

Ale nezmarom bol aj po fyzickej stránke. Akoby chcel dobehnúť roky, ktoré strávil za väzenskými múrmi. „Ešte ako storočný vyučoval novicov vo Zvolene a nechcel mať výnimky z kláštorného programu,“ spomína páter Dominik. „Nikdy pre seba nič nežiadal a uspokojil sa s tým, čo mal ešte zo starých čias, vzdal sa aj vreckového.“

Chlapec s dvoma matkami

Na jednoduchý štýl života bol páter Akvinas zvyknutý od detstva. Narodil sa v čase, keď vo svete zúrila prvá svetová vojna, 17. januára 1915, v obci Veľký Bysterec, ktorá je dnes súčasťou Dolného Kubína. Jeho rodičia sa volali Jozef a Mária, po najstaršej dcére Angele (1913) a Jurajovi sa im narodil ešte syn Jozef (1917).

Otec pôsobil na fronte ako námorník, takže o narodení syna Juraja sa dozvedel len vďaka manželkinmu listu, ktorý ho zastihol kdesi na mori.

Keď sa skončila vojna a mladá rodina mohla byť už konečne pokope, zastihla ju veľká tragédia. V roku 1920 len 31-ročná Mária Gaburová zomiera na španielsku chrípku.

Troch polosirôt sa ujala Máriina mladšia sestra Emília, ktorá sa za vdovca Jozefa zanedlho aj vydala. Narodili sa im ešte tri deti: Emil (1921), Štefan (1922) a Mária (1932).

„Naša nová matka bola vynikajúca, veľmi inteligentná a praktická. Keď opúšťala školské povolanie, školský inšpektor sa vyjadril, že stráca najlepšiu silu. Venovala sa nám s láskou. Bola to žena hlbokej viery,“ spomínal si na svoju druhú matku páter Akvinas.



Rodičia Jozef a Mária Gaburovci v deň svadby v Dolnom Kubíne 17. septembra 1912.


Juraj Gabura ako chlapec na dvore fary v Námestove v roku 1925. Zľava krstná mama Anna Karasová, ktorá bola najstaršou matkinou sestrou; krstný otec a námestovský farár Vendelín Schwarz, bratranec Jurajovho starého otca; a kaplán Ján Pienčák.​


Maturant Juraj Gabura v roku 1933.

Ľudové a meštianske školy absolvoval na Orave. Kňazské povolanie v sebe prvýkrát pocítil, keď istý čas býval v námestovskej fare, kde bol farárom jeho krstný otec Vendelín Schwarz.

V roku 1927 sa Gaburovci presťahovali do Bratislavy. Juraj nastúpil na Masarykovo gymnázium na Grösslingovej ulici, kde bol jedným z jeho spolužiakov Gustáv Husák.

Každý deň vstával skoro ráno, aby mohol miništrovať na svätej omši o 5.45 vo františkánskom kostole v centre mesta. Napriek tomu, keď prišiel čas definitívneho rozhodnutia sa pre rehoľné povolanie, vybral si iný žobravý rád – dominikánov. „Priťahovali ho spojením stredovekej hĺbky s modernou pružnosťou,“ napísal Dominik Roman Letz v Akvinasovom životopise, ktorý vyšiel v publikácii Život za mrežami (VMV 2007).

Pri obliečke v Olomouci v roku 1933 dostal rehoľné meno podľa slávneho dominikánskeho filozofa a teológa – svätého Tomáša Akvinského.

V časopise Kultúra pri príležitosti 700. výročia kanonizácie svätého Dominika páter Akvinas napísal: „Dominikán študuje, aby poznal pravdu, lebo poznaním rastie láska; štúdiom si pripravuje látku na rozjímanie, v hlbokej kontemplácii vniká do tajomstva svätých právd, prežíva ich a ovocie kontemplácie potom rozdáva dušiam.“ Tieto slová sa stali akýmsi mottom jeho života a vštepoval ich aj svojim mladším spolubratom.

„Neustále nám prízvukoval latinskú zásadu – silencium est pater praedicatorum, teda ticho je otcom kazateľov,“ spomína páter Dominik.

Vo väzení sedel aj s biskupmi

Slávnostné sľuby zložil v roku 1937. Za kňaza ho dva roky nato vysvätil olomoucký arcibiskup Leopold Prečan. Hoci dominikán, za miesto primičnej omše si vybral františkánsky kostol, ktorý v mladosti navštevoval. Počas tejto slávnosti udelil aj prvé sväté prijímanie svojej najmladšej sestre Márii.

Druhé primície slávil v rodnom Dolnom Kubíne, kde bol v tom čase farárom ďalší legendárny kňaz – Viktor Trstenský.

Po skončení štúdií v roku 1940 bol páter Akvinas poslaný do Trenčína. Výpočet všetkých aktivít, ktorým sa tu so spolubratmi venoval, zaberá v jeho životopise niekoľko strán. Pozoruhodnou bola duchovná starostlivosť o katolícku inteligenciu, pre ktorú trenčianski dominikáni založili revue Smer. Páter Akvinas, ktorý časopis istý čas viedol, v ňom publikoval aj básne pod pseudonymom Anjelov, takisto prekladal z latinčiny a francúzštiny.

Historik František Neupauer z Ústavu pamäti národa spomína, že práve v tom čase došlo k priam mystickej udalosti: „Keď páter Akvinas od jednej známej v Trenčíne počul, akú veľkú vieru má stigmatizovaná Terézia Neumannová v silu kňazského požehnania, tajne jej ho na diaľku posielal. Prekvapil ho odkaz od nej cez túto známu, ktorá ju osobne navštívila, že Terézia ďakuje nejakému kňazovi za požehnanie. Jej prorocký odkaz pokračuje: ,Po tom, ako niekoho vyspovedá, bude veľa trpieť.‘“


Novokňaz Akvinas Juraj Gabura v roku 1939.


Akvinas Juraj Gabura na letnom tábore trenčianskych miništrantov v Dolnej Súči v júli 1947.​

Keď sa v roku 1948 dostali k moci komunisti, predstavení preložili pátra Akvinasa do Košíc s poverením viesť miestny kláštor.

Akcia K, teda násilná likvidácia mužských kláštorov v noci z 13. na 14. apríla 1950, ho zastihla na cestách v Bratislave. Začal sa skrývať – najprv v Trenčíne, potom v Ružomberku a jeho okolí, neskôr na Orave. Tu sa dostal do kontaktu s členmi Bielej légie, ktorých raz večer vyspovedal, pričom ich vystríhal pred násilnými aktivitami.

Zakrátko však bola činnosť odbojovej organizácie odhalená a do rúk ŠtB sa dostal aj Akvinas. „Je jasné, o čo tomuto kňazovi išlo. Išlo mu o to, aby sa z týchto teroristov stali ešte zbesilejší zločinci,“ píše sa v jednej zo zápisníc z vyšetrovania. Súd ho napokon odsúdil na doživotné odňatie slobody za trestný čin velezrady.  

Väznili ho v Ružomberku, Ilave a Leopoldove, kde sa dostal do kontaktu s väznenými biskupmi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Petrom Gojdičom, Michalom Buzalkom, Stanislavom Zelom a Štěpánom Trochtom, neskôr vo Valdiciach. Viackrát sa ocitol na samotke či v sprísnenej väzbe. Najviac ho však ranilo to, že sa nemohol rozlúčiť s umierajúcou matkou a nepustili ho ani na jej pohreb.

Napriek všetkému nezatrpkol, spoluväzňov povzbudzoval nielen ľudsky, ale aj duchovne – slúžil tajné omše, spovedal, dokonca aj krstil.


Väzeň Akvinas Juraj Gabura v roku 1954.


Akvinas Juraj Gabura po prepustení z väzenia v roku 1960.

Na slobodu sa dostal po takmer ôsmich rokoch väznenia na základe prezidentskej amnestie v roku 1960. „Mladým odporúčam nepoddávať sa životným ťažkostiam, ale pevne veriť, že Boh, ktorý dopustil, neopustí. (...) Nie, nikdy som Bohu nič nevyčítal. Len som sa odovzdával do jeho vôle. A práve v tom som nachádzal silu a oporu,“ vydal pri jednej príležitosti svoje svedectvo.

Po prepustení sa ubytoval v rodičovskom dome na Zvolenskej ulici v Bratislave. Pracoval ako murársky pomocník a skladník, až do roku 1975, keď dosiahol dôchodkový vek. Kto by si vtedy pomyslel, že má pred sebou ešte takmer 45 rokov plodného života?

Apoštol Bratislavy

Už popri zamestnaní v sklade sa pustil do rozsiahlej tajnej pastoračnej činnosti. „Po skončení pracovného času o štvrtej popoludní sa na chvíľku vrátil domov a potom sa vydával do bratislavských ulíc na miesta dohovorených stretnutí, v bytoch roztrúsených po takmer všetkých mestských častiach Bratislavy. Pomôckou mu bol vreckový kalendár, do ktorého si zapisoval, kedy a kde má byť,“ hovorí páter Dominik Roman Letz, brat historika Róberta Letza.

Páter Akvinas prichádzal aj do ich bytu a oboch nielen pripravil na birmovku, ale im túto sviatosť aj vyslúžil.

Na vreckový kalendár pátra Akvinasa si pamätá aj IT manažér Michal Macko. Začiatkom 80. rokov, keď začal k nim domov prichádzať, mal iba päť alebo šesť rokov. „Našu rodinu mal zaznačenú pod skratkou Mia, podľa mena mojej sestry, ktorá sa volala Mária. Keby mu diár zhabali nepovolané osoby, veľa by z neho nemali, lebo by nedokázali identifikovať, kto sa skrýva pod ktorou skratkou,“ hovorí dnes už štyridsiatnik Macko.

„Doma sme to mali ťažké, lebo otec často pil. Páter Akvinas k nám však stále priniesol kus pokoja – odslúžil svätú omšu a vysvetľoval nám pravdy viery. Vedel zložité veci vyjadriť veľmi zrozumiteľným spôsobom. Dodnes mám odložený zošit, do ktorého nám pre lepšie pochopenie zakresľoval rôzne schémy. Časom z toho vznikol akýsi rodinný katechizmus,“ spomína Michal Macko, ktorý dal najmladšiemu synovi meno Juraj, na počesť pátra Akvinasa.

„Po páde totality boli naše kontakty už zriedkavejšie, pretože všetku energiu sa snažil investovať do obnovy rehole. Ale ostali sme v kontakte, z času na čas som za ním zašiel na spoveď alebo len tak po radu. Jeden z posledných zážitkov s pátrom Akvinasom mám z roku 2014 – jeden z mojich synov mal ísť na vážnejšiu operáciu, tak sme za ním išli do Zvolena, aby mu udelil požehnanie,“ dodáva otec piatich detí.


Tajné vyučovanie katechizmu počas komunistického režimu.


S dominikánskymi terciárkami v Hlohovci.


So sestrami dominikánkami už v čase slobody.


S pápežom Jánom Pavlom II. počas návštevy Slovenska v roku 2003.

Popri pastorácii rodín sa páter Akvinas usiloval aj o pestovanie nových rehoľných povolaní, keďže v dôsledku zatvorenia kláštorov a náboženského prenasledovania počet dominikánov dramaticky poklesol. Diakonské a kňazské vysviacky vysluhoval tajný biskup a neskorší kardinál Ján Chryzostom Korec.

„Otec biskup nás privítal v šedom obleku,“ opísal prvú tajnú dominikánsku vysviacku v roku 1983 páter Hilár Jozef Štefurik. „S predvídavosťou, že má v byte odpočúvacie zariadenie, zapol rádio, z ktorého znela počas celej vysviacky vážna hudba. Tri štóly – to bolo celé liturgické oblečenie nás troch. Nadišiel historický moment: bratia dominikáni Henrich Štefan Kuľha a Hilár Jozef Štefurik prijali diakonskú a následne kňazskú vysviacku z rúk biskupa Jána Chryzostoma Korca.“

V tomto období páter Akvinas úzko spolupracoval aj so súčasným pražským arcibiskupom, kardinálom Dominikom Jaroslavom Dukom – obaja boli tajnými vikármi dominikánskeho provinciála Ambróza Svatoša.

Z archívnych dokumentov je zjavné, že činnosť pátra Akvinasa neušla pozornosti tajnej polície a podrobne ho monitorovala. Niekoľkokrát sa takmer ocitol v rukách ŠtB, ale vždy ostalo len pri tom „takmer“.

Rodina nadovšetko

Synovca pátra Akvinasa Petra Gaburu zachytáva náš telefonát v aute. Práve cestuje do Zvolena, aby pomohol pri prípravách pohrebu svojho strýka, ktorý sa uskutoční v sobotu.

„Veľmi dbal nielen o svoju rehoľnú, ale aj pokrvnú rodinu. Bol naším celoživotným sprievodcom. Nás deti pripravoval na prijatie sviatostí, slúžil po domoch sväté omše a svojich súrodencov aj pochovával,“ hovorí Peter Gabura.

Dôkazom jeho slov je aj to, že hoci mal páter Akvinas po roku 1989 plno práce s obnovou dominikánskej rehole na Slovensku, v rodičovskom dome v Bratislave doopatroval svoju najstaršiu sestru Angelu.

„Rád som ho vozieval autom. Vtedy som sa s ním mohol do sýtosti porozprávať. Keď som ho v niečom požiadal o radu, zostal pár minút ticho a potom mi dal takú odpoveď, ktorá bola skutočným riešením môjho problému,“ hovorí Gabura rozcíteným hlasom do telefónu.

Na trefné Akvinasove odpovede si spomína aj páter Dominik Roman Letz: „Keď som sa ho pýtal, ako sa má, odpovedal, že tak, ako Pán Boh chce, a že je mu vďačný za všetko. Alebo povedal, že ,biedne, ale vďaka dobrému Bohu žijem‘. Inokedy prekvapil: ,Cítim sa ako dieťa v Božom náručí.‘ Alebo: ,Svoje utrpenie premieňam na lásku.‘ Tieto jeho strohé a jednoduché odpovede zasahovali každého.“


Koncelebrovaná svätá omša s pátrom Dominikom Romanom Letzom v Dunajskej Lužnej.


Celý život kráčal za jedným cieľom.

Posledný rok a pol prežil páter Akvinas v starostlivosti sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej. Keď ich predstavenú, sestru Vojtechu požiadame o krátku spomienku, zmôže sa len na jednoduchý, ale všetko hovoriaci povzdych: „Bol to svätý človek.“

Keď naliehame, pridá krátku spomienku: „Bol veľmi pokorný, nemal žiadne požiadavky a za všetko bol nesmierne vďačný. Keď som ho prišla pozrieť a trochu mu upratať izbu, hneď zdvíhal ruku a dával mi svoje požehnanie.“

Tak umieral páter Akvinas

Poslednú svätú omšu na svojom lôžku slúžil páter Akvinas vo štvrtok 28. marca. „Po záverečnom požehnaní nás opäť prekvapil – po slovách ,Iďte v mene Božom!‘ a ,Bohu vďaka‘ spontánne pridal ,Aleluja, aleluja‘, akoby bola Veľká noc,“ opisuje vrchol nesmierne bohatého života páter Dominik.

Na druhý deň večer mu sestra Vojtecha zatelefonovala, že páter Akvinas zomiera. On sám to takto povedal: „Je to smrteľný zápas, zomieram.“

„Ďakujem Bohu za tú milosť. Keby som sa znova narodil a bola by mi daná možnosť rozhodnúť sa, tak po tejto ceste by som išiel opäť. Aj s tými utrpeniami. Je to nezaslúžený Boží dar, tak to neprestajne vnímam.“
páter Akvinas Juraj Gabura Zdieľať

Keď k nemu páter Dominik dobehol, okolo už stáli sestry dominikánky a rehoľný brat Bruno, ktorý zomierajúcemu udelili viaticum – modlili sa a spievali.

„Sestry a bratia držali svojho otca za ruky a keď počul, čo sa modlíme, aj sám sa niekedy pridal, hoci len veľmi slabučko. Pozeral sa kdesi do nebeskej diaľky, občas sa akoby pozdvihol, akoby s niekým komunikoval a chcel kamsi vykročiť. V jednej ruke držal krížik a nečakane nám mlčky dal – on zomierajúci – požehnanie znamením kríža,“ približuje posledné chvíle páter Dominik.

„Podľa dominikánskej tradície sme pri zomierajúcom zaspievali antifónu Salve Regina a pridali sme aj spev k svätému Dominikovi O, Lumen Ecclesiae. Potom nastal zvláštny pokoj a ostali sme v tichu. Zdalo sa, akoby zaspával, mal privreté oči, no sestry si všimli, že sa zmenilo jeho dýchanie, opäť sa pri ňom začali modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu a presne, ako ju dokončili, otec Akvinas vydýchol naposledy, s úplným pokojom.“

Foto – dominikani.sk

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.

Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.


Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo