Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!


V nedeľu sme vám priniesli rozhovor s rehoľnou sestrou Silviou Zábavovou, ktorá pôsobí v šarišskej obci Jarovnice s majoritným rómskym obyvateľstvom.

Hoci popri kostole v centre obce pred niekoľkými rokmi vyrástol kostol v rómskej osade, oba navštevujú rómski aj slovenskí veriaci. „Naše kostoly sú otvorené pre všetkých,“ povedala sestra Silvia.

Stačí sa však presunúť tridsať kilometrov na sever a človek sa ocitne v úplne odlišnej realite.

Marek Červeňák je Róm. Žije v Šarišskom Jastrabí v okrese Stará Ľubovňa. Spolu s manželkou vychovávajú v miestnej rómskej osade deväť detí. „Ale chceli by sme mať dvanásť apoštolov,“ vtipkuje Marek, ktorý nás víta na miestnom družstve.

Je nedeľa krátko pred poludním a z ošarpanej budovy počuť hlasnú hudbu a spev. Rómovia sa pripravujú na slávenie liturgie. Áno, na družstve.

„Kde sa Kristus narodil? V maštali v Betleheme. Tak prečo by sme my nemohli chváliť Boha hoc aj na takomto mieste?“ kladie si Marek rečnícke otázky.

Nie, Rómovia nie sú na tomto mieste dobrovoľne. Inde sa pre nich ale nenašlo miesto. V chráme ich majoritné obyvateľstvo nechce, v miestnej škole, kde sa istý čas stretávali, už byť nemôžu a nepovolili im využívať ani dom smútku.

No tento príbeh nie je len o ľudskej tvrdosti a nenávisti. Naopak, je najmä o svedectve viery, ktorá mení ľudské životy.

Nekrič, spievaj

V papučkárni, kde sa nachádza rómska kangera, je natlačených viac ako sto Rómov. Na vysvetlenie – v rómčine sa kostol povie kangera a papučkáreň je družstevná budova, v ktorej Rómovia zo Šarišského Jastrabia slávia liturgie. Kedysi v nej šili časti topánok pre JAS Bardejov.

„Lavice sme odkúpili od košických jezuitov, oltár, ikony a ďalšie bohoslužobné zariadenie sme si zakúpili sami,“ hovorí miestny gréckokatolícky kňaz Miroslav Šimko, ktorý v obci pôsobí od roku 2010.

Predtým bol správcom farnosti vo Veľkom Lipníku, taktiež v staroľubovnianskom okrese, a vicerektorom gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove.

„Nikdy som sa špeciálne nevenoval pastorácii Rómov. Ani som nevedel, že v Šarišskom Jastrabí nejakí sú,“ začína svoje rozprávanie otec Miroslav.

„Krátko nato, ako ma tu arcibiskup ustanovil za farára, mi na fare zazvonila rómska rodina. Chcela pokrstiť dieťa. Keď som sa s nimi chvíľu rozprával, zistil som, že rodičia nie sú zosobášení a že majú aj ďalšie deti, ktoré nie sú pokrstené. Tak som ich začal pripravovať zároveň na krst aj uzatvorenie sviatosti manželstva,“ ozrejmuje svoj prvý kontakt s tunajšími Rómami.

 

 


V kangere je vítaný každý, kto chce chváliť Boha. Ale musí to robiť naplno.

Kým sa kňaz v provizórnej sakristii pripravuje na liturgiu, Rómovia sa modlia ruženec, ladia gitary a okolo oltára sa zoraďujú miništranti. V dvojstupe, od najnižšieho po najvyššieho. Usmerňuje ich Samko, druhý najstarší syn otca Miroslava. Prvorodený Jakub študuje teológiu na gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove. Chce sa stať kňazom tak ako otec. A duchovnou cestou sa možno vyberie aj niektoré z ďalších troch mladších detí.

Začína liturgia, spievané modlitby kňaza strieda spev Rómov. „Nekrič, ale spievaj,“ nenápadne napomína otec Miroslav jedného z najhorlivejších miništrantov. Ich rady sa chvíľami rozpadajú, modlitby striedajú kamarátske štuchance. No stačí veľavravný pohľad kňaza alebo jeho syna a na chvíľu opäť zavládne disciplína.

„Jeden muž sa neustále hádal so svojou manželkou,“ začína otec Miroslav nedeľnú kázeň. Pokračuje tým, ako to mužovi nedalo, a preto išiel za múdrym starcom, ktorý mu poradil, aby do kuchyne zavesil tabuľu s nápisom: „Môže sa to zmeniť.“ Muž ho počúvol.

Po čase sa vrátil ku starcovi, aby sa mu poďakoval za radu. Nielen on, ale aj manželka a deti si pri pohľade na tabuľu deň po dni uvedomovali, že doma to nemusí byť také zlé ako doteraz. Stačí sa len zmeniť – a začať pri tom od seba.

„Nechaj tú tabuľu v kuchyni aj naďalej, lebo zmena k lepšiemu je nikdy nekončiacim procesom,“ poradil na záver starec mužovi.

Keďže je turíčna nedeľa, otec Miroslav rozpráva aj o otvorenosti Duchu Svätému. „Potrebujeme mať v sebe Svätého Ducha Božieho, nie ducha hnevu a hádok ani ducha nakupovania a materializmu,“ pokračuje kňaz.

„Ani ducha lenivosti,“ vykríkne z prvej lavice malý chlapec. Otec Miroslav mu dáva slovo. „Niektorí ostali ležať doma namiesto toho, aby prišli do kangery,“ žaluje odvážlivec. Neskôr sa dozvedáme, že sa volá Laďko a výborne hrá na kachon a bicích. Opatrne sa zapájajú aj starší Rómovia – pritakajú hlavami, kde-tu sa zasmejú.

Na prijímanie idú takmer všetci – vrátane mužov či najmenších detí. Vo východných cirkvách sa totiž pri krste udeľujú naraz tri sviatosti – okrem samotného krstu aj birmovanie a eucharistia. Po prijatí chleba namočeného vo víne nejedno z detí nahodí trpkú grimasu.

Po záverečnom požehnaní kňaz vyzve ľudí, aby nám požehnali. Všetci sa postavia, do jedného zdvihnú ruky a spievajú modlitbu požehnania. Niektorí sa pousmejú, keď vidia naše rozpaky, iní zažmurkajú. Odchádzame so zimomriavkami na tele.

Slováci sú medzi Rómami vítaní

Hoci od skončenia liturgie uplynula už dobrá polhodina, v kangere sa stále spieva. „Dnes im to až tak nešlo, chýbal hlavný kapelník,“ ospravedlňujúco sa prihovára otec Miroslav. My bez hudobného sluchu sme pritom mali pocit, že oduševnenejších rómskych muzikantov sme v živote nepočuli.

V sakristii s nami sedí aj Marek a mladá mamička Lucia, ktorá počas liturgie čítala úryvok zo Skutkov apoštolov. Napriek neľahkému textu („My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény...“) jej to išlo bez problémov.

Lucia a Marek – Rómovia, ktorým Boh a otec Miroslav zmenili život.

„Cez otca Miroslava prišlo do rómskej osady veľké požehnanie. To, čo Boh dáva jemu do srdca, on dáva nám. Aj ja sa tak snažím robiť,“ hovorí Marek, ktorý je pastoračným asistentom. Najprv pracoval ako zvárač, teraz je v plechárni, ale chystá sa na štúdiá. Popri murárčine by sa chcel stať kvalifikovaným animátorom voľného času.

„V osade žije asi 650 Rómov, okrem liturgií organizujeme aj stretnutia pre mužov, ženy a deti. Najmä im sa treba venovať, lebo sú vystavené kadečomu,“ pokračuje Marek, podľa ktorého sa počas uplynulých rokov situácia v osade zmenila na nepoznanie.

„Už by som nechcel žiť starým spôsobom života, ani na to nepomyslím,“ vraví mladý Róm, ktorý pred siedmimi rokmi zažil duchovné obrátenie. Rovnako ako mnohí ďalší. Medzi nimi aj Lucia.

„Dlho som žila v strachu, pôsobil na mňa zlý duch, hrešila som,“ hovorí Lucia, pričom zachádza do rôznych podrobností. Takmer ako na spovedi. „Ale keď som prijala Ježiša, môj život sa úplne zmenil. Aj keď stále musím bojovať s hriechmi a prekážkami.“

So sestrou a sesternicou chceli začať chodiť do chrámu. Vedeli však, že bieli ich tam nechcú. „Tak sme pred cerkvou čakali, kým po liturgii všetci odišli. Potom sme vošli dovnútra a modlili sa,“ spomína Lucia, ktorá sa s manželom už dlhšie chystá na púť do Litmanovej.

„Keď prídu Slováci k nám do kangery, lebo sú aj takí, tak sú medzi nami vítaní. Veď ani Kristus si ľudí nevyberal, zomrel za všetkých ľudí bez rozdielu. A keďže ja som prijal Krista, tak prijímam každého človeka,“ prekvapuje Marek hĺbkou svojho náboženského uvažovania.

„Cirkev ľudí nediskriminuje, nerobí rozdiely, robia ich len konkrétni ľudia. My chceme, aby bola jednota. Túžim, aby sme Krista chválili spoločne, Slováci aj Rómovia,“ pokračuje Marek a so svojským zanietením dodáva: „Európska únia nezmení ľudí v osade, ani eurofondy, len Ježiš Kristus.“

Pozrite si aj fotoreportáž
Keď to na liturgii rozpália Rómovia Zdieľať

Mnohí Rómovia si po obrátení podľa Marka uvedomili, že sa musia zamestnať, lepšie sa starať o svoje rodiny, ale aj o hygienu. A v preplnenej kangere to bolo naozaj vidieť aj cítiť. Žiadne špinavé oblečenie, žiadny nepríjemný zápach. Akurát tak z družstva.

On sám začal byť aktívnejší aj v spoločenskom dianí. Nevynechal ani nedávne eurovoľby, počas tých prezidentských bol zasa priamo vo volebnej komisii. „Niektorí sa smiali, že toto ešte nezažili,“ usmieva sa Marek.

Keď sa s ním lúčime, napriek veľkému odhodlaniu, ktoré z neho ide, neubráni sa povzdychu. Uvedomuje si, že v družstevných priestoroch sú Rómovia len tolerovaní a keď si majiteľ povie, že priestory potrebuje, budú sa musieť zbaliť aj odtiaľ. „Radi by sme mali nejaký vlastný priestor, aby to, čo tu vzniklo, pretrvalo, aj keď my tu už nebudeme.“

Lúčime sa aj s Luciou. Hoci sa ospravedlňuje, že nevie rozprávať tak dobre ako Marek, odzbrojuje svojou úprimnosťou a duchovnou uvedomelosťou.

Keď sa jej pýtame, prečo niektorých viera dokáže radikálne zmeniť k lepšiemu, kým iní, ktorí chodia odmala do kostola, ostávajú nezmenení, odpovedá: „Nestačí len veriť v Boha, dôležité je aj žiť podľa jeho vôle.“ 

Aj oni sú moji

Šarišské Jastrabie s takmer 1 500 obyvateľmi nie je žiadnou kotlebovskou baštou. Naopak, je to tradičná smerácka dedina, akých na severovýchode Slovenska nájdete desiatky. V parlamentných voľbách v roku 2016 každý druhý volič, ktorý sa dostavil k volebným urnám, volil Smer. Druhá SNS dostala osem percent, za ňou skončilo KDH a ĽSNS.

V druhom kole tohtoročných prezidentských volieb si Zuzana Čaputová v obci takmer neškrtla – až 84 percent voličov dalo hlas Marošovi Šefčovičovi. Pri chudobnej 36-percentnej účasti. A Smer triumfoval aj v eurovoľbách s 35 percentami pri 17-percentnej účasti.

Lokálna politika láka miestnych omnoho viac. V komunálnych voľbách v roku 2018 prišlo k urnám až 75 percent voličov. Rovnako ako v minulých, predminulých aj predpredminulých voľbách zvíťazil starosta Ľubomír Rešetár kandidujúci za Smer a SNS.

Zloženie obecného zastupiteľstva je už o čosi pestrejšie – z deviatich poslancov boli štyria zvolení za pravicovú koalíciu SaS, OĽaNO, Spolu a OKS, dvaja za Smer, rovnako dvaja za SNS a jeden za KDH.

 

 


Otec Miroslav v chráme, od ktorého je výhľad na družstvo s rómskou kangerou. 

 

Aj keď Rómovia sú v Šarišskom Jastrabí stále minoritou, otázkou je dokedy. „Ročne pokrstím tridsať až štyridsať rómskych detí, čo je niekedy desaťnásobne viac ako slovenských,“ hovorí po nedeľnom obede na fare otec Miroslav. A upresňuje, že aj keď väčšina obyvateľov sa hlási k slovenskej národnosti, pôvodom sú Rusíni.

Či už hovorí o jedných, alebo druhých, vždy používa slovíčko „moji“ – moji farníci, moji veriaci, moji Rómovia. „Keď som sa s nimi začal postupne zoznamovať, boli zanedbaní – nielen materiálne, ale aj duchovne. Uvedomil som si, že musím za nimi vyjsť na perifériu, lebo aj oni sú moji. A po tých rokoch môžem povedať, že sú naozaj skvelí, stále hladní po Bohu,“ hovorí otec Miroslav, pre ktorého bolo veľkým zadosťučinením, keď o pár rokov neskôr začal o vychádzaní z centra na perifériu rozprávať aj novozvolený pápež František.

Medzi obyvateľmi osady sa informácia o priateľskom a otvorenom kňazovi rozniesla rýchlo, postupne za ním začali prichádzať ďalší. Priestory fary už nestačili. Po súhlase starostu a riaditeľa školy sa s nimi otec Miroslav začal stretávať v jednej z tried. V katechézach Rómom približoval kresťanské učenie, učil ich modlitby a liturgické spevy a pripravoval na prijatie sviatostí.

Desiatky Rómov začali pravidelne pristupovať k spovedi a chodiť na liturgiu, ktorú kňaz mával v škole trikrát do týždňa. Napriek tomu, že po každom stretnutí v školských priestoroch po sebe poupratovali a pozmývali, začali sa objavovať prvé prejavy nesúhlasu s počínaním kňaza.

A keď niektorí zapálení Rómovia začali v dni, keď nemali liturgiu v škole, prichádzať do chrámu, bol oheň na streche.

„Na jednej strane som svojich farníkov chápal – celé desaťročia boli zvyknutí, že Rómovia žijú de facto mimo obce, niektorí s nimi mali aj zlé skúsenosti a tu zrazu ich mali priamo v kostole. Báli sa, aby im ho nezničili, aby sa nerozšírili parazity, prekážal im zápach... Zároveň som sa pokúšal o pomalé prelamovanie bariér, veď pred Bohom sme si všetci rovní. Snažil som sa farníkom vysvetliť, že ja som dnes tu, no zajtra ma možno arcibiskup preloží inde, ale že oni tu budú žiť s Rómami ďalšie desaťročia a je v ich záujme, aby sa stali lepšími, a tým, ktorí sa o to snažia, treba pomôcť,“ rozpráva otec Miroslav.

No jeho slová nepomohli. Rómovia dokonca prišli aj o to, čo mali. Školské priestory, ktoré užívali len neoficiálne, museli zo zákonných dôvodov opustiť.


Videoreportáž z rómskej liturgie v Šarišskom Jastrabí. Kamera – Pavol Rábara. Strih – Andrej Lojan.

Manželka otca Miroslava, ktorá sa na chvíľu zapojila do rozhovoru, so slzami v očiach spomína, ako desiatky Rómov s ikonami a ďalšími liturgickými vecami stáli v chladný decembrový deň okolo školy, modlili sa a plakali.

„Ostali sme na ulici. Čo som mal robiť? Zobral som ich do chrámu. Tak ako v škole, po každej liturgii sme po sebe povysávali, pozmývali, lavice poutierali dezinfekčnými prostriedkami... No aj tak niektoré rodiny kvôli Rómom prestali chodiť do chrámu a začali poburovať ostatných,“ opisuje kňaz reakciu časti majoritného obyvateľstva. Ako sa však dozvieme neskôr, najhoršie ešte len malo prísť.

Auto poliate farbou

Keďže sa ľudia báli, že Rómov budú mať v chráme aj počas Vianoc, vedenie obce im povolilo dočasne využívať priestory domu smútku. Keďže cintorín oddeľuje rómsku a nerómsku časť obce, toto riešenie zabezpečovalo, že obyvatelia osady sa vrátia „tam, kam patria“.

„Viete, spolubrat Martin Mekel z Rómskej misie v Čičave používa také prirovnanie, že keď niekto ide do Afriky, tak je z neho slávny misionár. No keď sa niekto v neraz horších podmienkach venuje Rómom na Slovensku, tak je označovaný za blázna. Presne tak som sa neraz cítil,“ zdôveruje sa otec Miroslav.

Po vianočných sviatkoch sa Rómovia museli z domu smútku pobrať. Opäť boli tam, kde predtým – na ulici. Keď sa otec Miroslav po druhýkrát pokúsil otvoriť im brány chrámu, čakali ho ešte tvrdšie ataky ako predtým.

Nespokojní veriaci mu poliali auto červenou farbou. Keď ani to nepomohlo, prešovskému arcibiskupovi Jánovi Babjakovi doručili list so žiadosťou o kňazovo preloženie. „Bol plný neprávd a osočovania,“ spomína otec Miroslav na trpké udalosti spred niekoľkých rokov.

Keď arcibiskup videl vážnosť situácie, vyslal do Šarišského Jastrabia vtedajšieho pomocného biskupa Milana Lacha. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva ho vedenie obce oboznámilo s jediným možným riešením – využívať priestory bývalej papučkárne na družstve vedľa rómskej osady. Bezplatne.

„Vladyka Milan povedal, že je to miesto nedôstojné pre slávenie liturgie. A dodal, aby som sa ešte viac modlil – nie za Rómov, ale za ľudí so zatvrdnutými srdcami,“ hovorí kňaz, ktorý – rovnako ako jeho Rómovia – nemal problém s nasťahovaním sa do papučkárne. Rešpektoval však rozhodnutie biskupa.

No keďže iné možnosti neboli schodné, arcibiskup Babjak napokon súhlasil s prerobením papučkárne na liturgické priestory a pri ich posviacke sa Rómom ospravedlnil za to, že o nich cirkev neraz neprejavovala záujem.

„Za všetko, čo sa stalo, sa mi prišla ospravedlniť jediná žena. Aj keď tých, ktorí proti mne brojili, bolo o dosť viac. Ale na nikoho sa nehnevám, rany sa zahojili, atmosféra sa upokojila, vedenie obce je nám nápomocné,“ uzatvára otec Miroslav a dodáva:

„Verím, že raz sa predsa len všetci zídeme pri jednom oltári. Nejaké kroky sa už urobili. Krstím a sobášim v chráme všetkých bez rozdielu, teda aj Rómov. Aj krížová cesta okolo obce pred Veľkou nocou býva spoločná. Stav, ktorý pretrvával celé desaťročia, sa nedá zmeniť naraz, ale len postupne.“

Možno by pri tom pomohla tabuľa s krátkym nápisom, ktorá by bola stále na očiach: „Môže sa to zmeniť.“

Foto – Pavol Rábara

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo