Meškáme. Vo dverách evanjelického kostola v Ihľanoch nás už čaká staršia pani. „Som na dôchodku, nemám sa kam ponáhľať,“ veľkoryso prijíma naše ospravedlnenie a dodáva, že vždy ju poteší, keď niekto prejaví záujem o miestny kostol. Len keby to bolo častejšie.

Ihľany sú dedina v kežmarskom okrese, ktorá vznikla v 60. rokoch minulého storočia zlúčením obcí Majerka a Stotince. Žije v nej asi 1 500 obyvateľov.

„Môj starý otec Tobiáš Tomtschko bol v Majerke richtárom,“ začína svoj rodinný príbeh Anna Džubáková, ktorá nám prišla kostol odomknúť až z 15 kilometrov vzdialenej Slovenskej Vsi, kam sa v mladosti vydala. Viac ako tri desaťročia pracovala ako matrikárka, takže k menám, rokom a miestnej histórii má silný vzťah.

„Už dlhšie pracujem na rodinnej kronike, momentálne som v roku 1874,“ hovorí pani Anna. Po započúvaní sa do jej rozprávania niet pochýb o tom, že písať má naozaj o čom.

Tragédia ako mnoho iných

Tomtschkovci boli starým nemeckým rodom, v Majerke žili celé generácie. Tak ako väčšina spišských Nemcov sa hlásili k luteranizmu. Prvý reformovaný cirkevný zbor vznikol v Majerke už v druhej polovici 16. storočia.

Po tom, čo cisár Jozef II. v roku 1781 vydal Tolerančný patent, si miestni luteráni postavili malý kostolík. Oltár s ústredným obrazom ukrižovaného Krista a so sochami Mojžiša, Árona a apoštolov Petra a Pavla priviezli z drevenej modlitebne v Poprade, rovnako ako kazateľnicu a lavice.

„Čo viem, o kostol sa vždy starala naša rodina,“ hovorí skromná dôchodkyňa, ktorú sa nám napriek opakovaným pokusom nepodarilo nahovoriť, aby sa postavila pred fotoobjektív. „Nie, nie, ja na takéto nie som,“ vytrvalo odporuje.

Keď po skončení druhej svetovej vojny došlo k násilnému odsunu nemeckého obyvateľstva, v transporte sa ocitli aj jej starí rodičia, spolu so štyrmi dcérami a synom, ktorí už mali svoje rodiny.

Zo Spiša ich odviezli do sústreďovacieho tábora v Novákoch, odkiaľ bolo nemecké obyvateľstvo transportované do Čiech a ďalej do Nemecka. „Môjho starého otca zanedlho povolali späť, ako richtára ho potrebovali v Majerke. Išla s ním aj jediná slobodná dcéra, bola to moja mama. Ostatných súrodencov s rodinami vyviezli do Nemecka,“ hovorí pani Anna.


Kostol v Ihľanoch prekvapí nádhernou výzdobou, služby Božie sa v ňom však konajú len raz v roku.  


Nie, nízka stavba vpravo nie je hospodárskou budovou, ale zvonicou.


Všetky nápisy v chráme sú v nemčine.

Najdramatickejšia časť príbehu sa však ešte len blíži. „Starému otcovi sľúbili, že zakrátko pustia domov do Majerky aj jeho manželku. Nestalo sa. Babka Katarína v sústreďovacom tábore zahynula. Dodnes nevieme, kde je jej hrob. Vieme len, že zomrela 19. októbra 1945, mala iba 49 rokov,“ mĺkvo počúvame rozprávanie našej sprievodkyne.

Richtár-nerichtár, po návrate do rodnej dediny našiel Tobiáš Tomtschko svoj dom už obsadený. Ako obyvateľ druhej kategórie musel ísť bývať len do podnájmu a uchytiť sa v novom povolaní.

Dejiny kostolov sa prepletajú s osudmi ľudí, ktorí ich vystavali, celé generácie v nich šeptali svoje modlitby a ich malé príbehy sa ocitli vo vleku veľkých historických udalostí. Zdieľať

Z početného cirkevného zboru ostalo v Majerke len niekoľko jednotlivcov. „Pamätám si, že služby Božie sa konali len pri sviečkach. Mala som vtedy možno len sedem-osem rokov, ale dodnes mám pred očami tie predĺžené ľudské tiene. Nebála som sa, práve naopak, zdalo sa mi to romantické,“ spomína Anna Džubáková, ktorá si vieru zachovala aj počas komunistickej totality. „V strane som nebola ani ja, ani moji rodičia, ani môj muž. Držali sme si stále to svoje,“ hovorí s iskrou v očiach.

Keď sa pani Anna vydala do Slovenskej Vsi a vzala k sebe aj svojich rodičov, dejiny luteránov v Ihľanoch napísali svoju záverečnú kapitolu: „Boli sme poslednou evanjelickou rodinou v obci, po nás tu neostal už nikto.“

Veriaci síce vymizli, no kostol ostal. Aj s napučanou drevenou podlahou, zvlhnutými stenami a miestami opadanou omietkou je stále dôstojným svedkom minulosti.

A my si pri ďalšom putovaní po Spiši uvedomujeme, že tento príbeh nie je ojedinelý. Dejiny kostolov sa prepletajú s osudmi ľudí, ktorí ich vystavali, celé generácie v nich šeptali svoje modlitby a ich malé príbehy sa ocitli vo vleku veľkých historických udalostí.

Tak ako v Lomničke, ďalšej spišskej obci na konci sveta.

Kostol ako toaleta

Do Lomničky v staroľubovnianskom okrese prichádzame krátko pred poludním. Obec, v ktorej žije približne tritisíc Rómov, je fackou pre tých, ktorí tu zavítajú po prvýkrát. My však vieme, do čoho ideme. Presne pred rokom sme na tomto mieste robili rozhovor s kňazom Štefanom Hrbčekom.  

Náš príchod sledujú stovky párov očí – detí, mladých, dospelých aj starých. Toľko ľudí na ulici bežne nestretnete ani v meste. Už chápeme, ako sa cíti menšina vo väčšinovej spoločnosti.

Lomnička pritom bola v minulosti bohatou, čisto nemeckou obcou. Po reformácii ju zasiahla protireformácia, po vydaní Tolerančného patentu tu vyrástol chrám, ktorý po požiari prešiel rekonštrukciou, neskôr bola pristavaná aj veža.

Obyvateľkou prekvitajúcej obce bola istý čas aj spisovateľka Terézia Vansová (1857 – 1942), manželka obľúbeného miestneho farára Jána Vansu. Áno, odtiaľ to pomenovanie recitačnej súťaže Vansovej Lomnička.

Krátko pred druhou svetovou vojnou miestni nakúpili stavebný materiál, keďže sa plánovali pustiť do generálnej opravy chrámu. Naskladaný materiál vojnu prečkal, ale opravu už nemal kto realizovať. Nemeckí obyvatelia boli takmer do jedného nedobrovoľne vyvezení. Počet obyvateľov dramaticky klesol, no po príchode rómskeho obyvateľstva opäť prudko stúpol.


Z evanjelického kostola v Lomničke je už len ruina, po zemi sa povaľujú odpadky, fekálie a plastové fľaše od „čuča“. V pozadí sa týči fungujúci rímskokatolícky kostol. 


Pohľad z kostola môžete uprieť priamo do neba. 


Naša prítomnosť rýchlo pritiahla malých zvedavcov.

Pri vstupe do kostolnej ruiny, ktorá sa nachádza v susedstve školy, sa musíme pozorne dívať pod nohy. Všade je nielen plno odpadkov, ale aj výkalov. Zrazu nie sme sami. Sprievodcov nám začnú robiť traja rómski chlapci – Dominik, Patrik a Nicolas. Z toho, že by mali sedieť v škole, si ťažkú hlavu nerobia. Dominika skôr trápi to, že sa mu vybíja prenosný reproduktor. „Pani učiteľka mi ho nabije,“ vzápätí nachádza riešenie.

Od chlapcov sa dozvedáme, že na zvyšku kostolnej strechy sa nachádza ich futbalová lopta, ku ktorej sa nevedia dostať, že voda v potoku za kostolom sa víri, preto sa v lete chodia kúpať na iné miesto, a že sa tu veľa pije. Tretiu informáciu nám ani nemuseli prezrádzať – všade navôkol je plno plastových fliaš od najlacnejšieho vína.

Keď do ruiny vpáli jeden z miestnych obyvateľov a bez okolkov začne vykonávať veľkú potrebu, povieme si, že je čas ísť ďalej.

Mlčiace kroniky

Dejiny spišských Nemcov, ku ktorým sa počas našich potuliek neustále vraciame, sú hrdé, no zároveň pohnuté. Na územie dnešného Slovenska, v tom čase horného Uhorska, prišli po tatárskom vpáde v polovici 13. storočia, aby oživili krajinu a hospodársky ju povzniesli.

„Najnovšie výskumy dokazujú, že neprišli zo Saska, ako sa pôvodne predpokladalo, ale najmä z oblasti Franska, ktorá sa nachádza v okolí riek Rýn a Mása,“ hovorí historik Peter Zmátlo, ktorý vyučuje na Katedre histórie Katolíckej univerzity v Ružomberku a je členom Spišského dejepisného spolku.

Usadili sa tu najmä v troch regiónoch: v Bratislave a jej okolí, v stredoslovenských banských mestách a na Spiši. „Na hornom Spiši bol ich centrom Kežmarok, na dolnom Spiši to bola Gelnica. Väčšinou boli remeselníkmi, obchodníkmi, baníkmi, ale aj poľnohospodármi,“ hovorí spišský historik, podľa ktorého bolo spolužitie s miestnym slovanským obyvateľstvom bezproblémové a vzájomne obohacujúce.

„Pôsobili aj v miestnych samosprávach a cieľ, kvôli ktorému boli povolaní, sa skutočne podarilo naplniť. Spiš pozdvihli po hospodárskej, vzdelanostnej aj kultúrnej stránke,“ hodnotí historik. Z náboženského hľadiska boli spišskí Nemci katolíci, po vystúpení Martina Luthera ale rýchlo prijali reformačné myšlienky.

K prelomovým zmenám v ich živote došlo v 20. storočí. „V prevratových mesiacoch roku 1918 sa pokúsili o založenie Spišskej republiky, ale neúspešne. Oni mali totiž silné spišské povedomie, vždy hovorili, že sú Zipseri, Spišiaci, a viac si priali žiť naďalej v Uhorsku ako v novom československom štáte. Napriek tomu, že im Československá republika zabezpečila všetky národnostné práva, neboli spokojní,“ vysvetľuje Zmátlo.


Interiér kostola v Bušovciach je vcelku zachovalý, ale opadajúca omietka je neprehliadnuteľná. 


Kostol v Bušovciach je jedným z mála, ktorý sa podarilo aspoň sčasti zrekonštruovať...

 
... roboty je tu však stále ako na kostole.

Hoci všeobecne panuje predstava, že počas druhej svetovej vojny obyvateľstvo nemeckej národnosti bezvýhradne kolaborovalo s nacistickým režimom, podľa historika Zmátla je realita iná. „Mnohí síce kolaborovali, no iní sa zapojili do odboja alebo museli nedobrovoľne narukovať do Wehrmachtu a ísť bojovať na východný front, podobne ako sudetskí Nemci,“ hovorí historik a ilustruje to na konkrétnom príklade.

„V nemeckých mestách a dedinách na Spiši boli kronikármi neraz práve príslušníci nemeckej menšiny, najmä učitelia. A naraz sa v roku 1943 tieto kroniky odmlčali – učiteľ bol povolaný na front a väčšinou sa už nikdy nevrátil. Kroniky zmĺkli navždy. A ak sa vrátil, zakrátko bol vyhnaný zo Spiša do Nemecka v rámci uplatňovania kolektívnej viny,“ opisuje Zmátlo dobovú situáciu.

Sedemstoročné dejiny Nemcov na Spiši tak násilne preťalo povojnové dianie. „Okolnosti odsunu boli katastrofálne – celé rodiny museli narýchlo opustiť domovy, v ktorých žili ich rodiny celé storočia. To si dnes ani nevieme predstaviť. Bola to odplata československých elít na čele s prezidentom Benešom za okupáciu a Protektorát,“ uzatvára historický exkurz Peter Zmátlo.

Do živých či mŕtvych?

V evanjelickom kostole vo Vrbove sa stretáme s kežmarským farárom Romanom Porubänom. Už niekoľko rokov vedie Komisiu pre chátrajúce, ohrozené a málo využívané kostoly v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Medzi ne patrí aj vrbovský kostol z 18. storočia s dominantným obrazom Krista na Olivovej hore od Ladislava Mednyánszkeho.

Podobných sakrálnych objektov patriacich evanjelickej cirkvi je na Slovensku asi 50 – mnohé sa nachádzajú na Gemeri, ale najmä na hornom Spiši. Ich príbehy sa podobajú tým z Ihlian a Lomničky.

Služby Božie sa v nich slávia zväčša len raz do roka. Alebo vôbec. Niet pre koho. „Je to problém, ktorý keď chcete riešiť, tak narazíte na ďalšie,“ zamýšľa sa farár Porubän nad budúcnosťou týchto opustených kostolov.

Každý z nich formálne patrí nejakému blízkemu cirkevnému zboru a ten sa snaží riešiť situáciu vo vlastnej réžii. Napríklad v Holumnici, ktorá sa nachádza neďaleko Ihlian, sa kostol podarilo zrekonštruovať vďaka finančnej pozostalosti, ktorú jeden z miestnych veriacich vo svojom závete odkázal cirkvi.

Kostol v Bušovciach je zasa postupne rekonštruovaný vďaka prostriedkom z grantovej schémy ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom.

Prečítajte si aj
Čo s kostolmi, ktoré už nespĺňajú svoj účel Zdieľať

No a o kostol v Stráňach pod Tatrami sa postarali pôvodní obyvatelia vyvezení do Nemecka a ich potomkovia. „Keďže ich vysťahovali do jednej oblasti v okolí Berlína, dokázali sa zmobilizovať a udržiavať čulé kontakty. Pravidelne prichádzali autobusom z Nemecka do svojho rodiska, kde mladším generáciám ukazovali, kde žili a vyrastali. A keď videli, že čosi na kostole treba opraviť, postarali sa o to,“ hovorí farár Porubän, no jedným dychom dodáva, že takéto prípady sú skôr zriedkavosťou.

Keď sa ho spýtame na prípad kostola v Lomničke, prizná, že o devastáciu kostola sa postaralo najmä rómske obyvateľstvo. „Nemôžeme však kritizovať len ich,“ zdôrazní Porubän a pridá príbehy dvoch kostolov.

V Tvarožnej evanjelici zrekonštruovali kostol krátko pred druhou svetovou vojnou. Po odsunutí nemeckého obyvateľstva komunisti do obce nasťahovali obyvateľov z obcí Blažov či Ruskinovce, pretože v ich katastri vznikal vojenský priestor Javorina. „Noví obyvatelia nemali vzťah k obci a jej nemecko-evanjelickej minulosti. Lavice povynášali, podlahu povytŕhali a použili na stavebné účely,“ hovorí Porubän.

V Mlynici zasa z kostola urobili komunisti sýpku, dokonca vybúrali väčšie dvere, aby do objektu mohol vojsť traktor. Po páde totality tam zasa vzniklo múzeum áut. Oba kostoly, ktoré patria pod jeho cirkevný zbor, by rád vrátil do čo najpôvodnejšieho stavu. Nebráni sa ani myšlienke, žeby v kostole v Tvarožnej vznikla koncertná sieň a múzeum spišských Nemcov.


V kostole vo Vrbove sa služby Božie slávia len raz ročne. 


Nemecký nápis Hrad prepevný je Pán Boh náš sa týči aj vo vrbovskom kostole.


Kežmarský zborový farár Roman Porubän stojí na čele komisie pre chátrajúce, ohrozené a málo využívané kostoly.

Snaha, aby kostoly, z ktorých viaceré sú národnou kultúrnou pamiatkou, prešli spod správy cirkevných zborov priamo pod cirkev, ktorá by sa následne pokúsila dohodnúť s ministerstvom kultúry na spoločnom riešení, sa podľa Porubäna nestretla s pochopením. A keďže väčšina zborov nemá dostatok prostriedkov na ich údržbu, roky plynú a stavby chátrajú.

V lepšom prípade sa dostanú do užívania inej cirkvi. Evanjelický kostol v Žakovciach už dávnejšie odkúpili gréckokatolíci, kostol v Rakúsach zasa istý čas využívali rímskokatolíci.

Farár Porubän neváha na konci nášho stretnutia nahlas vysloviť na prvé počutie kacírsku otázku – nakoľko je užitočné vrážať prostriedky a energiu do kostolov, ktoré už aj tak nikomu neslúžia? „Nemali by sme radšej investovať tam, kde máme ľudí, a nie do mŕtvych stavieb, z ktorých spravíme len akési pomníky?“ odpovedá otázkou na otázku.

No kým sa z kedysi pulzujúcich domov modlitby definitívne stanú ruiny, alebo v lepšom prípade mŕtve pomníky, budú sa medzi nami týčiť s nemou výčitkou ako zdvihnutý prst Boží.  

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo