Kňaz, vdovec a otec Marián Kolník: V starobe treba ďakovať a tešiť sa

Kňaz, vdovec a otec Marián Kolník: V starobe treba ďakovať a tešiť sa

FOTO: Andrej Lojan

Keď mal 21 rokov, rozhodol sa, že bude kňazom. Jeho sen sa splnil až o šesťdesiat rokov. Dnes má vyše deväťdesiat a takmer každý deň ešte spovedá.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Zmaturovali ste v roku 1949. To už vládli komunisti. Napriek tomu ste sa rozhodli byť misionárom. Bola to dobrá voľba?

Rozmýšľal som nad medicínou a teológiou. Už vtedy museli maturanti, ak chceli študovať na vysokej škole, ísť na brigádu. Poslali nás na stavbu širokorozchodnej trate z Košíc. Napísal som odtiaľ svojej sesternici Stázke, chcel som od nej radu. Ona mi napísala: „Maroško, vyber si to, kde môžeš urobiť viac dobra.“ Ten list mám dodnes odložený. Aj medicína je krásna, ale keď som chcel zachrániť človeka pred zánikom, tak som si vybral teológiu.

Rok už boli komunisti pri moci, nijako vás to neovplyvnilo pri voľbe povolania?

Vtedy sa to ešte nedalo tak jasne vidieť. Rok 1949 bol posledný rok, keď sme sa ešte na gymnáziu modlili. A to bola novomestská reálka, teda štátne gymnázium. V auguste som sa išiel do Nitry k verbistom opýtať, či by som mohol ísť študovať k nim za kňaza, za misionára. Páter provinciál povedal, že samozrejme.

Takže pred vami bola kariéra misionára. Kam ste chceli ísť do sveta?

Mal som bratranca, ktorý bol v Austrálii, John Kolnik. Písali sme si a myslel som si, že možno sa tam dostanem aj ja. Asi sa mi to aj páčilo, ísť tak ďaleko. (Úsmev.)

Vaše štúdium v Nitre netrvalo dlho, 13. apríla 1950 bola tzv. barbarská noc, teda likvidácia mužských kláštorov. Ako si na to spomínate?

Nás brali až v druhej várke, bolo to 3. mája 1950. Dali nám pár minút na to, aby sme sa zbalili. Vzal som si jednu deku a literatúru v latinčine. Nastúpili sme do autobusov, nevedeli sme, kam nás vezú. Zastavili sme sa pri Trenčíne, v kláštore redemptoristov. Zhromaždili nás tam okolo dvesto a nevedeli, čo s nami. Kláštor nebol projektovaný pre toľkých ľudí, spávali sme na zemi na matracoch, záchody nestačili. Ale bola tam veľká záhrada a mohli sme v nej hrávať futbal. Boli sme mladí chlapci.

Ale komunisti vás mladých isto presviedčali, aby ste nechali rehoľný život, aby ste si užívali život, chodili za dievčatami, či nie?

Áno, hoci dievčatá nám nespomínali. Keď už sme boli vojakmi, prišli za nami a ponúkli nám, že kto sa chce vrátiť na štúdium teológie do Bratislavy, má možnosť. Ale odmietli sme, tušili sme, že to nebude slobodná fakulta, že to bude dirigované štátom a orientované proti Rímu. A aj to tak bolo.

Mali ste nejakú predstavu, ako dlho komunizmus bude trvať?

Keď má človek 21 rokov, o takých veciach ani nerozmýšľa. Ako vojaka ma poslali robiť do bane. Z toho, čo sme zarobili, sme si museli platiť aj ubytovanie, aj vojenské šaty. Hoci sme nemali zbrane, museli sme zložiť vojenskú prísahu. Takže sme boli vojaci a hocičo by sme urobili, išli by sme pred vojenský súd. Pustili ma 31. decembra 1953.

FOTO - Andrej Lojan

Keď vás pustili z armády, bolo už jasné, že misionárom v Austrálii nebudete. Aký bol náhradný plán?

Dostali sme podmienku, že si do piatich dní musíme nájsť prácu, mohla to byť len manuálna robota. Švagor mi pomohol nájsť prácu na stavbe hydrocentrály. A poprosil som ho, či by nezamestnali aj môjho známeho z bane Jozefa Porubčana. On už bol vtedy pátrom, ale nikto to o ňom nevedel. Tak sme sa obaja stali robotníkmi, on v kameňolome, ja na stavbe, najprv som robil tie najťažšie práce. Keď zistili, že mám maturitu, stal som sa zememeračom. Chcel som si urobiť stavebnú priemyslovku, ale jednému komunistovi sa to nepáčilo, tak mi nepodpísali súhlas.

Nevzdali ste štúdium teológie?

Nie, študoval som tie tri roky, keď som bol na vojne. Bola tam skupina mladých Čechov, ktorí už boli pátri. Oni nás učili, dokonca som tam urobil aj skúšky. Z vojny som sa vrátil s dokončeným teologickým štúdiom. Poslednú skúšku som robil u pátra Porubčana z metafyziky. On potom sústreďoval okolo seba chlapcov, ktorí chceli byť jezuitmi, a učil ich. Oslovil ma, aby som mu pomáhal. Dostal som na starosť skupinu štyroch chlapcov. Od roku 1957 chodievali ku mne do Hrachovišťa a u mňa študovali. Všetci štyria sa stali kňazmi.

Bola učiteľka, veľmi pekná a ja som sa do nej prosto zaľúbil. Zdieľať

A čo sa dialo s vami?

Robil som stále na stavbe hydroelektrárne a stále som dúfal, že dostanem možnosť študovať. Dokonca ma aj prijali na štúdium latinčiny – gréčtiny, plánovali dokonca, že po štúdiu ostanem na fakulte. Latinčina bola ako môj druhý materinský jazyk. Ale potom vypátrali, že som chcel byť kňazom, tak ma vyhodili. Prihlásil som sa aj na medicínu, prijímačky som spravil dobre, ale jednu vec som nevedel: trávopoľný systém Sovietskeho zväzu. Tak ma z prijímačiek vyhodili. Vždy som sa usiloval nájsť si prácu, z ktorej by ma poslali externe študovať. Aj sa to stalo. Keď už bol Stalin mŕtvy, pomery sa uvoľnili, tak som vyštudoval za stavebného inžiniera.

Ale urobili ste ešte jedno zásadné rozhodnutie. Oženili ste sa.

To bolo tak: keď som prišiel z vojny, býval som v Hrachovišti u mamy. Odtiaľ som dochádzal do Hydrostavu v Trenčíne. Chodieval som vlakom, a tak som sa stretol s dievčaťom, spolužiačkou mojej sestry. Bola učiteľka, veľmi pekná a ja som sa do nej prosto zaľúbil. Pátrovi Porubčanovi som to povedal. „Musíme porozmýšľať,“ povedal mi. Chodievali sme sa spolu k Váhu kúpať a raz mi hovorí: „Celý deň som sa za teba modlil a prišiel som k záveru, že sa môžeš oženiť. Ožeň sa ty!“

To bolo vlastne požehnanie.

Doslova požehnanie som dostal. A dokonca mi on sám začal hľadať v ich dedine dievča.

Ale veď vy ste boli zamilovaný do tej učiteľky.

Áno, lenže ona bola férová a povedala mi: „Maroš, prišiel si neskoro, ja už mám chlapca a budeme sa po Vianociach brať.“ Ale ja som sa mohol zamilovať ešte aj stokrát, tam išlo o ten princíp.

Aký princíp?
Že budem mať rodinu. To povolanie byť kňazom som stratil. Rozhodnutie pátra Porubčana, že sa mám oženiť, platilo. Dostal som požehnanie, a tak som si hľadal dievča. Trvalo to trochu dlhšie. Stretol som raz spolužiaka, s ktorým som v gymnáziu sedel v jednej lavici. Študoval medicínu, občas som ho potom navštevoval. No a on mal sestru.

Do nej ste sa zaľúbili?

Áno, ja som veľa čítal a najmä Dostojevského. V Bratoch Karamazovcoch je aj takáto veta: Zaľúbiť sa môže každý, ale skutočne milovať môže len dobrý človek.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Milovali ste svoju ženu?

Veľmi.

Neľutovali ste nikdy, že ste sa nestali kňazom, ale otcom rodiny?

Nie. Aj moja manželka mala veľmi pekný vzťah k cirkvi. Vychovali sme tri deti, to tretie dieťa bolo mentálne postihnuté. Veľmi nás to prekvapilo, ale aj to dieťa sme prijali, veľa sme sa mu venovali a náš syn sa pekne vypracoval, naučil sa aj čítať. Teraz býva tu so mnou.

Ďakovali ste Bohu za to, že vás napokon doviedol na cestu manželstva, rodičovstva?
Myslím, že áno.

Nevyčítali ste mu, že ste sa nemohli hneď stať kňazom?

Niekedy mi zišla na um myšlienka, či sa Jožko Porubčan trošku nepomýlil, keď mi povedal, že ma Pán Boh volá, aby som sa oženil. (Úsmev.) Či mi to vtedy nepovedal len z ľútosti, keď mi tá učiteľka povedala, že ona už má chlapca. A či si ja naozaj mám niekoho hľadať. No páter Porubčan bol presvedčený, že Pán Boh odo mňa už nechce, aby som sa stal kňazom.

Ale vy ste sa tým kňazom napokon stali.

Áno, stalo sa to. Ale ja som aj predtým celý čas slúžil cirkvi. Vyučoval som bohoslovcov. Keď prišla sloboda, mal som 61 rokov, ale hneď som išiel na teologickú fakultu. Dokončil som si vzdelanie a stal som sa diakonom. Pán kardinál Korec prišiel k záveru, že prví absolventi teologickej fakulty by mali aj učiť náboženstvo. Prihlásili sme sa štyria a dvoch nás prijali. Učil som potom na základných školách v Novom Meste nad Váhom. Bol som veľmi spokojný.

Prečítajte si aj
Keď sa z otca-vdovca stane služobník oltára Zdieľať

Lenže potom sa udialo ešte čosi.

Manželka ochorela na rakovinu prsníka. Keď zomrela, tak už na kare sa ma niektorí pýtali, či nechcem byť kňazom. Nezdalo sa mi vhodné rozmýšľať o tom už na kare. To som si musel premyslieť. Ani som nevedel, či je to vôbec možné. Ale aj ako diakon som občas zaskočil za kňazov a kázal som. Rád som to robil a ľudia ma mali radi. No bol som trvalý diakon, to je posledná priečka v cirkevnom postupe. Ďalej sa nešlo, aj keby človek nebol ženatý. Ale hovorili mi: „Marián, skús to, nič sa nestane, keď ti povedia, že to nejde.“ Tak som sa prihlásil, ťahalo sa to asi dva roky. Stále sme nevedeli, či z toho niečo bude. Ale viacerí hovorili, že Marián by ešte ako kňaz mohol dačo dobré pre ľudí urobiť, a tak presvedčili otca arcibiskupa Zvolenského. Bolo treba vybaviť súhlas z Vatikánu. Keď napokon prišiel, aj ma to prekvapilo. Vysvätený za kňaza som bol 27. júna 2010. A hneď som začal naplno fungovať.

To ste mali vyše 81 rokov. Vraj dodnes spovedáte.

Áno. Mám za sebou 19 940 spovedí. Nemyslel som si, že sa takého dožijem. Spovedám skoro každý deň.

Vy ste tu na sídlisku Dlhé diely obľúbeným spovedníkom. Veriaci vedia, že ste boli ženatý, že máte deti?

Vedia. Pán farár to všetkým „vycengal“. (Smiech.)

Rád spovedáte?
Rád. A ďakujem Pánu Bohu za to, že môžem slúžiť ako kňaz. Je niečo nádherné v tom, že môžem pre človeka, ktorý pod ťarchou svojich hriechov stráca životnú nádej, odkryť cestu. Keď taký človek stretne kňaza, ktorý k nemu pristupuje s láskou, úprimne oľutuje chyby, slabosti, hriechy. Otvorí sa mu tak nová cesta. Mňa to fascinuje. Božia milosť je aj na strane kňaza, aby vedel osloviť toho, kto sa spovedá. Aby ten človek pochopil, že Boh naozaj je, že to nie je fikcia, že Boh ho miluje a Bohu na ňom záleží.

Neunavuje vás to počúvať stále o tom, ako ľudia hrešia?

Nie. Napríklad príde žena, ktorá dvadsať rokov žila všelijako, s mnohými mužmi, má za sebou štyri umelé potraty. A teraz chce žiť pekným kresťanským životom, chce začať iný život. Keď stretne kňaza, ktorý sa k nej správa pekne, ukáže jej, že „ktosi na teba čaká, ktosi, kto za teba aj krv vylial – a nie ja o tebe rozhodujem, ale Boh“.

To je vlastne zrod nového človeka.

Áno, ako v medicíne, keď vidíte, že ste niekomu pomohli. Veľmi ťažké je pochopiť, ako Božia milosť pracuje. Ale veľa závisí aj od nás kňazov, od našej trpezlivosti, dobroty, láskavosti, lebo my musíme ukázať tú cestu Božej lásky.

Aj do manželstva by malo byť povolanie. Lebo sú ľudia, ktorí nedokážu ustúpiť na druhé miesto. Zdieľať

Keď za vami prídu ľudia, ktorí majú problém s manželstvom, máte pocit, že im lepšie rozumiete, keďže sám ste žili v manželstve?

Áno, mám ten pocit. Manželstvo je krásny zväzok muža a ženy, no mnoho ráz v spolužití muža a ženy vznikajú problémy. Môže to byť vecou výchovy, charakteru. Človek by mal pochopiť Boží zámer.

Čo máte na mysli?

Že muž a žena pokračujú v Božom pláne, aby ľudský rod nezahynul. Aby sa zachoval. A v tom je veľkosť a krása manželstva, keď dvaja ľudia pochopia zmysel tohto Božieho plánu. Boh chce, aby ľudský rod existoval.

Ale manželstvo môže byť aj zložité, nefunkčné.

Je pre nás ťažké pochopiť, prečo Boh chce, aby som sa ja zaľúbil do teba. Prečo chce, aby sa vytvoril taký vzťah, že si muž alebo žena povie: „Keby bolo treba, tak ja za teba život položím.“ Aj do manželstva by malo byť povolanie. Lebo sú ľudia, ktorí nemajú šancu pochopiť toho druhého, nedokážu ustúpiť na druhé miesto.

Keď za vami prídu ľudia a hovoria, že už nedokážu viac žiť v manželstve, že je to utrpenie, čo im poviete?

Cirkev je veľkorysá. Tam, kde dvaja ľudia už nedokážu spolu žiť, už sa ani  dívať na seba nemôžu, ale prijali sviatosť manželstva a ich manželstvo je stále platné, tak cirkev ustupuje. Ustupuje v tom zmysle, že nemusíte spolu žiť, spávať, môžete žiť oddelene. Ale ak ste odovzdali život, vašou povinnosťou je ten život podporiť.

FOTO - Andrej Lojan

Chceli ste byť kedysi misionárom. Dnes pôsobíte na sídlisku. Ten jeden kostol sa tu takmer stráca medzi činžiakmi. Aj toto je misia, nie?

Dostal som od Pána Boha akúsi milosť, že ľudia mi dôverujú. Lebo sa usmejem, opýtam sa, ako sa majú. Sú radi, keď v nich hľadám niečo pekné a dobré. To ľuďom imponuje. 

To by ste odporučili aj mladým kňazom?

Áno, ale v cirkvi sú aj takí, ktorí sa síce rozhodli byť kňazmi, ale asi tam tá Božia milosť nebola.

Mnohí starí ľudia už v starobe strácajú záujem o svet, majú pocit, že nie sú užitoční, potrební, uzavrú sa do svojho sveta. Čo robiť, aby človek aj v starobe bol otvorený novým výzvam, aby nerezignoval? Aby staroba nebola len úpadkom?

Modliť sa a prosiť Pána Boha o silu.

Čo je na starobe najťažšie?

Ďakovať za ňu. Ja ďakujem napríklad za to, že sa ako deväťdesiatročný môžem každý deň modliť breviár, to je krása. Ak som ženatý, môžem sa modliť za svoje deti, za svoju manželku. Mali by sme sa tešiť, že nám Boh stále dáva čas aj na zmenu, aj na obrátenie. A tešiť sa na to stretnutie s Ježišom.

Modliť sa, ďakovať a tešiť sa?

Áno. A myslieť na to, že ktosi na nás čaká. Miluje nás, pozná naše cesty a vie, že to nemáme vždy jednoduché. Ale teší sa na stretnutie s nami.

Kto je Marián Kolník starší

Narodil sa v decembri 1928 v Hrachovišti. Zmaturoval v roku 1949 na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Prihlásil sa na Teologickú fakultu do Nitry a nastúpil k verbistom do noviciátu. V rámci Akcie K ho v roku 1950 internovali do Kostolnej pri Trenčíne. Od septembra 1950 do decembra 1953 bol v PTP a vo vojenskom pracovnom tábore. Počas vojenskej služby vyštudoval tajne teológiu. Potom pracoval v Hydrostave. V roku 1971 sa stal inžinierom stavebníctva. Bol ženatý, vychoval s manželkou tri deti. V roku 2010 ho ako vdovca vysvätili za rímsko-katolíckeho kňaza. Dodnes slúži vo farnosti na bratislavskom sídlisku Dlhé diely.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo