Papiáš a jeho Výklad Pánových výrokov

Papiáš a jeho Výklad Pánových výrokov

Papiáš považuje za veľmi dôležité priame odovzdávanie apoštolského posolstva ústnym podaním.

Pamukkale predstavuje jednu z najväčších turistických atrakcií v Turecku. Svah pokrytý snehovobielym travertínom svojím výzorom skutočne pripomína bavlnený hrad (po turecky: pamukkale).

Pamukkale je oblasťou tektonického zlomu, kde na povrch vytekajú minerálne pramene bohaté na vápnik. Z minerálnej vody stekajúcej po skale vznikajú usadeniny – travertín. Takto vznikali v priebehu tisícov rokov pôsobivé terasy, kaskády a jazierka. A dodnes neprestali vznikať, lebo prameň je stále aktívny.

O prameň sa ľudia zaujímali už v antike a zhruba 250 rokov pred Kristovým narodením tu vzniklo kúpeľné mesto Hierapolis. Pozostatky mesta sa nachádzajú priamo nad travertínovými kaskádami. Pamukkale je spolu s Hierapolisom zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Papiáš Hierapolský

V prvej polovici druhého storočia po Kristovi v maloázijskom Hierapolise pôsobil ako biskup Papiáš. Ide o kresťanského spisovateľa, ktorý sa zaradzuje medzi apoštolských otcov. Všimnime si život a dielo tohto raného cirkevného otca vo svetle bádania dvoch patrológov, totiž moderných historikov starokresťanskej literatúry:

Johannes Quasten

Papiáš bol biskupom v Hierapolise v Malej Ázii. Irenej referuje (Adv. haer. 5, 33, 4), že počúval kázanie svätého Jána a bol priateľom smyrnianskeho biskupa Polykarpa. Euzébius (HE 3, 39, 3) ho vykresľuje ako „človeka dosť priemernej inteligencie, čo dokazujú jeho knihy“. Zaiste naráža na päťzväzkový „Výklad Pánových výrokov“, ktorý Papiáš spísal okolo roku 130. Euzébius mal na svoju prísnosť niekoľko dôvodov. Papiáš bránil milenarizmus. Výberom a interpretáciou svojich prameňov poskytol dôkaz o svojom skutočne priemernom kritickom úsudku. No akokoľvek závažné sú jeho nedostatky, jeho dielo je v zachovanom rozsahu veľmi dôležité. Obsahuje nesmierny poklad: ústne vyučovanie žiakov apoštolov. V predslove Papiáš takto zhrnuje svoje dielo:

Nebudem váhať pripojiť k svojim výkladom to, čo som sa kedysi dobre naučil od presbyterov a dobre si pamätám, aby som potvrdil pravdivosť týchto (svojich) výkladov. Pretože na rozdiel od väčšiny ľudí som neobľuboval tých, ktorí hovoria mnohé veci, ale tých, ktorí vyučujú pravdivé veci. Neobľuboval som tých, ktorí referujú príkazy druhých, ale tých, ktorí vyučujú príkazy, ktoré Pán dal (našej) viere a vyvierajú zo samotnej pravdy. Ak som niekde narazil na niekoho, kto žil spolu s presbytermi, snažil som sa spoznať rozprávania presbyterov: čo povedal Andrej alebo Peter, alebo Filip, alebo Tomáš, alebo Jakub, alebo Ján, alebo Matúš, alebo niekto iný z Pánových učeníkov; a to, čo hovoria Aristion a presbyter Ján, Pánovi učeníci. Pretože som bol presvedčený, že to, čo môžem načerpať z kníh, mi neosoží toľko, koľko to, čo pochádza zo živého a stáleho slova (Euzébius, HE 3, 39, 3-4).

Tento citát dokazuje, že Papiáš čerpal Pánove slová, ktoré vykladá, nielen z evanjelií napísaných pred ním, ale aj z ústnej tradície. Hoci prevezme z evanjeliových rozprávaní väčšinu pasáží, jeho dielo je jednoduchým komentárom k evanjeliám.

Spomedzi niekoľkých zlomkov z Papiášovho diela, ktoré nám odovzdal Euzébius, sa slávnymi stali poznámky o prvých dvoch evanjeliách. Tu je prvý z týchto zlomkov:

A tu je to, čo povedal presbyter: Marek, Petrov tlmočník, zapísal presne, ale napriek tomu bez poriadku, všetko, čo si zapamätal z Pánových slov a skutkov. Takže Marek ani nepočúval, ani nesprevádzal Pána; ale neskôr bol Petrovým spoločníkom, ako som už povedal. Peter vyučoval podľa príhodnosti, nepodával usporiadaný výklad Pánových slov. A tak Marek sa nedopustil chyby, keď zapísal veci tak, ako si ich pamätal; mal len jedno predsavzatie: nevynechať nič z toho, čo počul, a nepomýliť sa pri referovaní (Euzébius, HE 3, 39, 15-16).

Ten úryvok poskytuje najlepšie potvrdenie kánonickosti Evanjelia svätého Marka. No dosiaľ nie je ešte uspokojivo vysvetlené, prečo Papiáš menuje Jána dvakrát (3, 39, 4).

O pôvode Evanjelia svätého Matúša Papiáš hovorí: „Matúš zozbieral v hebrejskom jazyku (Ježišove) výroky (logia) a každý pretlmočil tak, ako najlepšie vedel“ (Euzébius, HE 3, 39, 16). Toto tvrdenie dosvedčuje, že v Papiášovej dobe Matúšovo originálne dielo už prenechalo miesto gréckemu prekladu. Preklady, na ktoré naráža Papiáš, neboli písomnými verziami evanjelia, ale ústnymi správami o Pánových slovách v ňom. Veľmi pravdepodobne išlo o preklad perikop používaných na liturgických zhromaždeniach gréckych alebo bilingválnych komunít.

Euzébius dodáva o Papiášovi: „Samotný Papiáš pripája ďalšie veci, ktoré sa dostali až k nemu ústnym podaním, totiž niektoré zvláštne Pánove podobenstvá a určité bizarné náuky a iné úplne vybájené veci. Papiáš hovorí, že po vzkriesení mŕtvych bude nasledovať tisícročné Kristovo kráľovstvo na zemi. Myslím si, že toto všetko predpokladal po tom, čo neporozumel rozprávaniam apoštolov a nepochopil veci, ktoré apoštoli vyjadrili v obraznej forme a symbolickým spôsobom“ (HE 3, 39, 11-12).

Podľa Euzébia Papiášova prestíž pritiahla k milenarizmu veľký počet kresťanských spisovateľov: „Kvôli nemu mnoho kresťanských spisovateľov po ňom prijalo rovnaké názory, pretože dôverovali jeho starobylosti: toto sa stalo Irenejovi a ďalším, ktorí si mysleli rovnaké veci, aké napísal on“ (3, 39, 13).

„Vybájené veci“, o ktorých rozpráva Euzébius, zahŕňali nepochybne legendu o hroznom konci zradcu Judáša, o zavraždení Jakubovho brata Jána rukami židov, ako aj to, čo sa autor osobne dozvedel od Filipových dcér (Sk 21,8n), ktoré bývali v Hierapolise. Tie mu porozprávali o zázrakoch vykonaných v ich dobe: vzkriesenie Manaimovej matky, príbeh Barsabáša Justa, ktorý požil jed, no ten mu neublížil.    

Zhrňme si to s Ilariou Ramelliovou

Papiáš sa narodil v Hierapolise vo Frýgii, kde bol aj biskupom. Okolo 130/140 napísal „Výklad Pánových výrokov“, ktorý veľmi ovplyvnil Ireneja, Hippolyta i Viktorína. Trinásť zachovaných zlomkov z tohto diela nachádzame u Ireneja (Adv. haer. 5, 33, 4) a Euzébia (HE 2, 15, 2; 3, 36, 2; 39, 13-17). Ide o výklad toho, čo Pán povedal a urobil, ako to naznačuje už samotný názov diela.

Podľa Euzébia (HE 3, 39, 15n) Papiáš bol nasledovníkom jedného zo siedmich Jánových učeníkov, ktorí patrili ku skupine presbyterov Aristiona a Jána, hoci často sa moderní historici domnievajú, že iba títo dvaja poslední sú historickými postavami.

Papiáš sa kladie do úzkeho spojenia s apoštolskou dobou: podľa Ireneja (Adv. haer. 5, 33, 4) bol „veľmi starobylý“, bol nasledovníkom Jána a súčasníkom Polykarpa. Papiáš považuje za veľmi dôležité priame odovzdávanie apoštolského posolstva ústnym podaním.

Euzébius, ktorý nepriznáva Papiášovi mysliteľské schopnosti, poukazuje na jeho židokresťanské tendencie.

Najznámejší zlomok, o ktorom sa diskutovalo už v kresťanskom staroveku, prináša informáciu od jedného presbytera, že Markovo evanjelium bolo napísané na základe Petrovho kázania v Ríme a Marek bol Petrovým „tlmočníkom“.

Podľa Papiáša Matúš napísal svoje evanjelium v hebrejčine alebo aramejčine: Matúš zozbieral v tomu jazyku Ježišove výroky (logia) a „pretlmočil“ či „preložil“ ich do gréčtiny, hoci Hieronym (Vir. ill. Matthaeus) tvrdí, že nevie, kto preložil do gréčtiny „hebrejského Matúša“. Jedno takého hebrejské evanjelium bolo potom používané židokresťanskými skupinami, napríklad Nazorejcami. Podľa slov Pantena, učiteľa Klementa Alexandrijského, ho používali niektoré kresťanské skupiny v Indii, ktorým ho mal priniesť Bartolomej.

Vynára sa otázka, či to, čo Matúš napísal „v hebrejskom jazyku“ podľa Papiáša, je zbierkou Ježišových výrokov, o ktorej hovoria Irenej a Origenes ako o „hebrejskom Matúšovi“.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo