Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
21. september 2019

Personalizmus Johna Henryho Newmana, kresťanského Sokrata

Keď Newman prebúdza náboženskú skúsenosť, chce uplatniť schopnosť pravdy, ktorú už uznávame, meniť život.
Personalizmus Johna Henryho Newmana, kresťanského Sokrata

Jeden bystrý autor, ktorý píše o Johnovi Henrym Newmanovi, poznamenal, že tento onedlho svätec „stojí na prahu novej doby ako kresťanský Sokrates, priekopník novej filozofie jednotlivej osoby a osobného života“. Dobre povedané. Tieto slová zdôrazňujú Newmanov personalizmus ako ústredný bod jeho učenia.

Teraz, keď má byť Newman predstavený Cirkvi ako svätec a onedlho bude pravdepodobne vyhlásený za učiteľa Cirkvi, prirodzene sa chceme dozvedieť viac o jeho priekopníckom personalizme najmä preto, že tento Newmanov aspekt občas prehliadajú dokonca i jeho obdivovatelia.

Začnime jeho rozlíšením medzi teoretickým a skutočným súhlasom, ktoré je pre jeho myslenie absolútne základné.

Predstavme si, že myslím na svoju smrť týmto spôsobom: každá živá bytosť zomiera a zomriem i ja, lebo som súčasťou množiny „všetkých živých bytostí“. Týmto spôsobom myslím na svoju smrť zvonka, lebo ju chápem len ako jednu z miliárd smrtí, ktoré nastávajú. Beriem ju len ako prípad všeobecnej smrteľnosti prírody. Som iba divákom svojej nadchádzajúcej smrti. Preto jej dávam len teoretický súhlas.

Newman nenavrhuje zrušiť teologický rozum a nahradiť ho náboženskou obrazotvornosťou. Chce ho ňou iba doplniť. Zdieľať

Predstavme si však, že tieto miliardy ignorujem, a pomyslím si, že jedného dňa zomriem ja – ja a nikto iný. Predstavme si, že svoju nadchádzajúcu smrť nebudem chcieť univerzalizovať a rozptýliť ju len na prostý prípad, ale sa s ňou stretnem v jej radikálnej jednotlivosti ako so svojou vlastnou smrťou. Vtedy jej dávam nie teoretický, ale skutočný súhlas.

Newman učí, že z týchto dvoch druhov súhlasu je osobnejší skutočný súhlas. Pri teoretickom súhlase sa chápem len ako prípad určitého typu a iba ako jeden spomedzi mnohých, kým pri skutočnom súhlase sa chápem ako tento človek a žiaden iný. Pri teoretickom súhlase používam len abstraktné poznanie, ktoré ma ako osobu hlboko nezasahuje. Naopak, pri skutočnom súhlase sú vody mojej osobnej existencie hlboko rozčerené. V prípade teoretického súhlasu môžem nad svojou nadchádzajúcou smrťou iba zívnuť, kým v prípade reálneho súhlasu sa pri pomyslení na ňu chvejem.

Podľa Newmana sa toto dôležité rozlíšenie vyskytuje i v našom vzťahu k Bohu. Boha môžem poznať spôsobom, ktorý nazýva „teologický rozum“, čo znamená poznať ho teoreticky alebo prostredníctvom „náboženskej obrazotvornosti“, čo znamená poznať ho skutočne.

Počas mnohých rokov spôsobili Newmanove kázne v jeho poslucháčoch a čitateľoch zázrak obrátenia. A tajomstvom ich sily je, aspoň sčasti, jeho tajomná schopnosť spraviť z teoretického súhlasu skutočný. Zdieľať

Jeden slávny Newmanov výrok hovorí: „Ani náhodou nepopieram reálnu silu argumentov pri dokazovaní Boha…, tie ma však nerozpália ani neosvietia, neodstránia zimu mojej osamelosti ani sa v mojom vnútri vďaka nim nerozvinú puky, nezačne v ňom rásť lístie a moje morálne bytie sa nebude radovať.“ Vlastne tým vraví: to, čo mi dáva teologický rozum vo forme argumentov a dôkazov, samo osebe nestačí, je to jalové. Až náboženská obrazotvornosť ma skutočne zasiahne ako osobu, živí ma a dáva mi čosi, z čoho a podľa čoho môžem žiť.

Čo presne je však zdrojom náboženskej obrazotvornosti? Newman odpovedá: podnety svedomia. V zážitku, že mám morálnu povinnosť, či v zážitku hanby, že som vykonal čosi zlé, sa vo svojom svedomí stretávam so živým Bohom, som v jeho prítomnosti. Zakúšam svoju stvorenosť a jeho zvrchovanosť.

Newmana by sme však nepochopili, keby sme si mysleli, že dokazuje Boha zo svedomia, akože by chápal morálnu povinnosť ako účinok a Boha ako jeho jedinú možnú príčinu. V tomto prípade by totiž stále používal len teologický rozum a nedostal by sa ďalej než k teoretickému súhlasu s Bohom. Prišiel by o osobné stretnutie s Bohom vo svedomí, ktoré je preň také dôležité. Skôr je to tak, že Boha v skúsenosti povinnosti nachádza. Toto nachádzanie je skôr vnímaním než usudzovaním.

Newman vo svedomí nachádza to, že nás niekto vidí a oslovuje. V tejto intersubjektívnej situácii nachádza absolútneho, božského Iného. Zakúša v sebe „nekonečnú priepasť existencie“, ktorá je v súlade s božským Iným. Toto stretnutie je pre Newmana „tvorivým princípom náboženstva“, základným zdrojom náboženskej obrazotvornosti. Môže nám dať to, čo nám teologický rozum dať nemôže, skutočný súhlas Bohu, ktorý sa dotýka nášho srdca a dáva nám silu žiť angažovanú náboženskú existenciu.

Pozor: Newman nenavrhuje zrušiť teologický rozum a nahradiť ho náboženskou obrazotvornosťou. Chce ho ňou iba doplniť. Vezmime si Newmanove inšpirované kázne, či už z anglikánskeho, alebo z katolíckeho obdobia. Počas mnohých rokov spôsobili v jeho poslucháčoch a čitateľoch zázrak obrátenia. A tajomstvom ich sily je, aspoň sčasti, Newmanova tajomná schopnosť spraviť z teoretického súhlasu skutočný.

Inzercia

Newman videl, že mnohí v jeho cirkevnom spoločenstve dávajú viere len konvenčný, teoretický súhlas a on vedel, ako do ich súhlasu vdýchnuť plnosť skúsenosti, nie tak, že by odstránil teoretický obsah viery, ale tak, že v mysli poslucháčov spojil „pojem“ a „zážitok“ spôsobom, ktorý im dával život a menil ho.

Napriek tomu Newmana občas podozrievali z toho, že je zhovievavý voči podvratnému subjektivizmu. Podľa niektorých so svojím personalizmom príliš zdôrazňuje náboženskú skúsenosť. Niektorí vravia, že pripravil cestu pre teologický modernizmus v Cirkvi, ktorý odsúdil pápež Pius X. v roku 1907.

Newmanovi ide nielen o objektívnu pravdu samu osebe, ale aj o to, ako túto pravdu prijíma a prežíva veriaci. Chce tým uplatniť schopnosť pravdy, ktorú už uznávame, meniť život. Zdieľať

Newmana by som obhájil takto. Je pravda, že Newman je napriek svojim koreňom v gréckych cirkevných otcoch výrazne moderný mysliteľ. Môžeme uňho vidieť čosi z „obratu k subjektu,“ ktorý má byť poznávacím znamením moderného myslenia. Newmanovi totiž ide nielen o objektívnu pravdu samu osebe, ale aj o to, ako túto pravdu prijíma a prežíva veriaci.

No tento Newmanov pastoračný záujem, ktorý sa veľmi podobá na pastoračný záujem 2. vatikánskeho koncilu, nemá nič spoločné s podkopávaním objektívnej pravdy. Keď Newman mení teoretický súhlas na skutočný a prebúdza náboženskú skúsenosť, chce uplatniť schopnosť pravdy, ktorú už uznávame, meniť život. Keď sa jeho subjektivizmus chápe takto, umocňuje silu jeho kresťanského svedectva a nemá nič spoločné so subjektivizmom.

Možno by sme to mohli povedať i takto. Nejde o subjektivizmus, keď v prípade svojej smrti prejdem od teoretického súhlasu ku skutočnému. Pri skutočnom súhlase vlastne prenikám oveľa hlbšie do pravdy o svojej smrti. Podobne ako platí, že vo veciach náboženstva nie je prechod od teoretického súhlasu k skutočnému pádom do subjektivizmu, tak aj v tomto prípade vďaka personalistickému prístupu vstupujeme hlbšie do pravdy o Bohu.

Dr. John F. Crosby
Autor je profesor filozofie a riaditeľ magisterského programu filozofie na Františkánskej univerzite v Steubenville. Profesor Crosby je medzinárodne známy svojou prácou o Johnovi Henrym Newmanovi, Maxovi Schelerovi, Karolovi Wojtyłovi a Dietrichovi von Hildebrandovi.

Pôvodný text: The Personalism of John Henry Newman.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame