Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
30. 12. 2019, 20:39

Dvaja pápeži a jedna veľká mystifikácia

Karikovanie Ratzingera a skreslenie Bergoglia v novom filme. A jedna otázka na záver.
Dvaja pápeži a jedna veľká mystifikácia

Dve veci sa novému počinu z Netflixu v réžii Fernanda Meirellesa (ročník 1955) podarili: herecké obsadenie pápeža Benedikta XVI. (Anthony Hopkins) a pápeža Františka (Jonathan Pryce) je na jednotku. Hopkins má ťažšiu úlohu a zvládol ju o hviezdičku lepšie ako jeho kolega. Sú to najmä herci, ktorí robia film uveriteľným.

Inak je to dosť falošný pokus o interpretáciu rozdielov v našej Cirkvi a ich údajné prekonanie.

Neprezradím všetko, ale ak chcete film pozerať bez závanu interpretácie, môžete preskočiť na nasledujúci podnadpis, za ním už o filme reč nebude.

Najskôr k filmu

Film má dve dejstvá, prvé, kde je rozdiel medzi Ratzingerom a Bergogliom ako medzi bielou a čiernou, ten prvý je snob, antimodernista, po úrade pápeža neskrývane túži, červené topánky, vážna hudba, latinčina, vybraný ročník červeného vína, pevné návyky a pravidlá, nulový zmysel pre humor a ľudské poklesky.

Ten druhý je otvorený kňaz, úplne iná minulosť, mal dievča, možnosť voľby medzi dvomi kariérami, nosí bežné obnosené topánky, sám si kupuje letenky, sám varí, cení si osobný kontakt, funkciami pohŕda, má humor a rád sa usmieva.

Klišé podľa šablóny. A príde aj na posmešky. Bergoglio má rád futbal, Ratzinger Komisára Rexa, Ratzinger je konfrontačný, Bergoglio uprednostňuje milosť. Ratzinger nemá zľutovanie, všetko, čím je Bergoglio iný, mu vyčíta – ešte aj tie topánky. V rozhovoroch je to argentínsky jezuita, kto je uvážlivejší, kultúrnejší. Jeden pokoru predstiera, druhý reprezentuje. Argumentačné spory s odkazmi na Cirkev prvého tisícročia vyhráva Bergoglio (celibát), dôjde aj na napätie ako moja Cirkev – tvoja Cirkev. Čisté nezmysly.

A to nie kvôli tomu, že by to malo byť celé naopak, že by sa niekto mal posmievať argentínskemu pápežovi, ale pre predsudky voči nemeckému pápežovi, ktorý jednoducho nie je taký, ako ho vidí film. Ratzinger napríklad rád fajčil marlborky, zašiel si na nemecké pivo, každý, kto ho kedy čítal, vie, že myslí inak, ako to ukazuje film. A vzťah k oponentom? Keď vydal knižnú trilógiu o Kristovi, sám volal po kritike svojho diela, keď sa stal pápežom, pozval svojho známeho a tvrdého kritika Hansa Künga do Ríma na dlhú debatu. Jeho vzťah k polemike je povestný, spomeňte na Habermasa, Marcella Peru a mnohých ďalších.

Divák sa už-už obáva, či to má zmysel dopozerať, až príde k obratu. A ešte väčšej mystifikácii.

Film nám ponúka zavádzajúcu predstavu, že Bergoglia si ako svojho nástupcu vybral sám Ratzinger, ako prvému mu v rozhovore oznámi, že na svoj post rezignuje, Bergoglio mu odhodlane oponuje (v prvom dejstve chcel rezignovať pritom on sám), dôvod Benediktovho rozhodnutia nie je celkom jasný, len sa dozvieme, že už nepočuje Boží hlas a zmení sa to až počas dvoch dní, ktoré strávi Benedikt s biskupom z Buenos Aires v Castel Gandolfe a v Sixtínskej kaplnke, v sieni sĺz, kde býva nový pápež sám po zvolení a pred predstúpením na verejnosť. Je to vlastne Ratzinger, kto ešte skôr ako Bergoglio pochopí, že Cirkev potrebuje Františka na čele, že práve to je to, čo rieši súčasnú krízu katolicizmu.

Roly sa vymenia, Bergoglio tomu nechce veriť, pomenuje vlastné zlyhanie z minulosti. Potom príde konkláve, biely dym a pre zvoleného pontifa netypický pozdrav „dobrý večer“ z balkóna San Pietra.

Realita je, prirodzene, iná. Aj keď príde na najnepríjemnejšiu zo všetkých tém – osobnú zodpovednosť za sexuálne škandály a ťažké kriminálne previnenia kňazov. Robiť rozdiely medzi dvomi pápežmi je minimálne nevkusné a nepravdivé.

Nie je pravda, že by Ratzinger očakával zvolenie Bergoglia, favoritom číslo jeden bol pred siedmimi rokmi kardinál Scola, Bergoglio bol pri konkláve, ktoré vybralo Benedikta, podľa viacerých informácií naozaj druhý, ale väčšina bola predsa len inde. Ak ide o konkláve, je film čistá fikcia, vzťah k realite je dosť vzdialený, ani tvrdenie inšpirované skutočnými udalosťami z úvodu neobstojí. Nie je tiež pravda, že by si Benedikt zvolenie niekoho priamo želal (a už vôbec nie vybral), okrem iného preto, že to porušuje pravidlá konkláve, ktoré sám pomáhal tvoriť. Svoj odchod myslel vážne. Uplynulých sedem rokov to potvrdzuje.

Napokon, priority a témy jeho pontifikátu a pontifikátu Františka sú naozaj iné, rozdiely sú viditeľné, tvrdiť opak je niečo podobné, ako keď trnavský arcibiskup Orosch predstavil kardinála Burka v trnavskej bazilike sv. Mikuláša ako spolupracovníka pápeža Františka. Načo to robiť, keď každý vie, že to nesedí, všakže.

Dosť už o filme. Napriek všetkým výhradám sa oplatí si ho pozrieť, tie kulisy a prostredie človeka donútia o niektorých veciach premýšľať. Na to, aby sa film viac blížil k realite, by v ňom muselo byť viac úcty a modlitby ako mocenských intríg.

Otázky po siedmich rokoch

Mňa doviedli k tejto krátke poznámke.

Kapitola pápeža Benedikta XVI. je uzavretá, niečo sa zrejme ešte dozvieme, ale málokto asi čaká niečo prevratné.  

Žijeme dobu pápeža Františka a to je dnes zaujímavejšia téma, už preto, že je stále otvorená.

O pár týždňov to bude sedem rokov, čo je František pápežom, čiže rozdiel medzi pontifikátom Benedikta a Františka je už len rok. Ale to nie je hlavné kritérium, skôr moja preventívna obrana, že si niektoré otázky možno položiť.

Mám pocit, že uplynulých sedem rokov vyvrátilo viaceré očakávania, ktoré sme si s Františkom spájali. Vo veľkej obľube bolo napríklad tvrdiť, že je to latinskoamerický pápež, že Európe nerozumie, že je to vec mentality, preto tie rozdiely.

Dnes je to už neudržateľné tvrdenie. Napríklad preto, že najväčšími entuziastami a obrancami Františkových priorít sú nemeckí biskupi, od kardinála Kaspera po kardinála Marxa, a západoeurópski či americkí progresívci. Františkova obľuba je v progresívnych kruhoch rovnaká, ak nie väčšia ako v Latinskej Amerike. Ak mu najlepšie rozumejú Nemci, je po argumente.

Po druhé, istý čas sa zdalo – a všetci katolíci to vítali –, že František môže priniesť niečo, čo sa začalo v médiách nazývať Františkovým efektom, to znamená pastoračné oživenie, že jeho dôraz na perifériu, sociálne témy a pach oviec prinesie väčšie praktizovanie katolicizmu. Nestalo sa. Dnes vieme, že praktizovanie náboženstva upadá v Argentíne aj Latinskej Amerike, ako aj na Západe, v Severnej Amerike či Európe. O Františkovom efekte sa už nepíše.

Tretia skupina verila, že argentínsky pápež bude reformátor. Mala prísť hlboká reforma kúrie a zásadné zmeny. Nestalo sa ani to. Orgán, ktorý pápež na tento účel zriadil (C9), sa sám pripravil o renomé, niektorí kardináli z rôznych dôvodov tento orgán opustili, dnes sa hovorí, že jednou z nosných zmien kuriálnej reformy je jednotné pomenovanie kongregácií a dikastérií, menšie inštitucionálne zmeny, kde má povýšiť inštitúcia pre charitu na úkor kongregácie pre náuku viery a podobne. V Ríme som počul dva druhy reakcií: podľa jednej ide o nie celkom logické zhoršenie súčasného stavu, podľa druhej o nepodstatné zmeny.  

Štvrtá skupina v novom pápežovi, ktorý prišiel z iného sveta a za jeho zvolením nestáli kuriálne intrigy, videla nádej pre viac transparentnosti a nového inštitucionálneho ducha. Táto teória dostala dve ťažké trhliny. Tou prvou boli niektoré nejasnosti, ktoré pápež svojimi krokmi a textami vyvolal, a po pomenovaní nejasností nezasiahol. Obava sa nás dotýka aj v Európe, kroky a rozhodnutia nemeckých a povedzme poľských biskupov sa stále viac líšia.

Druhá trhlina prišla s podpisom medzinárodnej zmluvy medzi Svätou stolicou a komunistickou Čínou. Dodnes nie je zverejnená, nevieme teda, či sa vôbec dodržuje, vieme ale, že jej obeťou sa stala čínska podzemná Cirkev a jej martýri, že hoci dnes zažívame najtvrdšiu proti-náboženskú politiku v Číne od smrti Mao Ce-tunga, tak Vatikán hlasne mlčí. Ide pritom o novodobé čínske gulagy, v ktorých režim väznil od 1 milióna po 1,8 milióna politických väzňov, ide o protesty v Hongkongu, vývoj na Tchajwane (s ktorým mal Vatikán dlho diplomatické vzťahy na vyššej úrovni ako s Pekingom), ide o zatýkanie kresťanov pri 30. výročí Tchien an-men. Rím pri tom všetkom vytrvale mlčí. Žiaľ, tragický výpočet je dlhší, zvykne to pripomínať emeritný kardinál Zen. A nepochopenie len narástlo, keď mu pápež František osobne povedal, že s touto zmluvou nevie ani on nič urobiť. Transparentnosť a slobodný duch vyzerajú inak, toto skôr pripomína neslávnu ostpolitik.

Najvážnejšia otázka preto zostáva: Ako raz budeme charakterizovať pontifikát pápeža Františka?

A prosím, nezabúdajme pritom, že ani tu nepomôžu skratky a invektívy. Rovnako ako nepomohli filmu Dvaja pápeži  šablóny opisujúce Benedikta XVI. Poctivá diskusia si žiada viac.

Odporúčame