Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
19. január 2020

Počuj, a nevolá Pán aj teba? Dnes sa takto priamo bojíme spýtať mladých

Rozhovor s rehoľníkmi Václavom Hypiusom a Janou Kurkinovou z Konferencie vyšších rehoľných predstavených.
Počuj, a nevolá Pán aj teba? Dnes sa takto priamo bojíme spýtať mladých
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovor s rehoľníkmi Václavom Hypiusom a Janou Kurkinovou z Konferencie vyšších rehoľných predstavených.

Redemptorista Václav Hypius je predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku, ktorá združuje vyšších predstavených mužských a ženských rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života na Slovensku. 

Saleziánka Jana Kurkinová pôsobí ako tajomníčka konferencie, pričom v minulosti bola predsedníčkou Konferencie vyšších predstavených ženských reholí. 

Pred rokom sa mužská a ženská rehoľná konferencia spojili do jednej. 

Páter Václav a sestra Jana v rozhovore pre Postoj hovoria o tom, čím si prešli rehole na Slovensku od pádu komunizmu, čo ich trápi dnes, ako sa vyrovnávajú s úbytkom povolaní aj či sú pripravené v oblasti bolestných prípadov zneužívania. 

Každá rehoľa má svoje vedenie. Prečo potrebujú mať rehoľníci nad sebou ešte Konferenciu vyšších rehoľných predstavených? 

Páter Václav: Konferencia je dobrovoľný orgán, ktorý odporúčal už Druhý vatikánsky koncil a je rovnako odporúčaný aj v Kódexe kánonického práva. Štatút konferencie je schválený Svätým stolcom. Je to fórum, ktoré má byť nápomocné pri riešení spoločných problémov, aby nemusela každá rehoľa či rehoľný inštitút riešiť podobné veci samostatne. Rehole nie sú povinné prijať naše návrhy alebo riešenia. Zmysel je v tom, aby sme spoločne riešili spoločné problémy. 

Akým témam sa venujete? 

Sestra Jana: Rôznym oblastiam – od duchovných až po čisto praktické, materiálne. V 90. rokoch spojila rehoľníkov otázka reštitúcií, ktoré museli riešiť. V roku 1995 vznikli konferencie vyšších rehoľných predstavených, mužská a ženská. Postupne sa rozvinula spolupráca medzi rehoľami, a to hlavne v oblasti formácie. V januári 2019 sa tieto dve konferencie spojili do jednej.   

Ktoré konkrétne veci spoločne riešite? 

V súčasnosti máme päť pracovných komisií, ktoré zodpovedajú témam, ktoré riešime. Ide o formáciu a spiritualitu, ekonomicko-právnu oblasť, masmediálnu, sociálno-zdravotnícku a školy, čiže vzdelávaciu. 

Majú všetky rehole na Slovensku svoje zastúpenie v konferencii?

Zopár reholí nemá, ale je to z dôvodu ich štruktúry, keď svoje vedenie nemajú na Slovensku. Napríklad misionárky lásky, známe ako sestry Matky Terezy – ich predstavená je v Poľsku. 

Aký je vzťah Konferencie vyšších rehoľných predstavených ku KBS?

Páter Václav: Máme snahu o partnerský vzťah, aj keď niekedy viac či menej vnímať, že sa nepoznáme, nepoznáme problémy jedni druhých a potom je to náročnejšie aj v chápaní sa. Čo je však pozitívne, v poslednom období je väčší záujem o vzájomné počúvanie a konštruktívny dialóg. Naša konferencia zastupuje záujmy zasvätených na Slovensku, pracujeme v Cirkvi na tom istom poli, aj preto sú vzájomná spolupráca a pochopenie potrebné.

„Asi 300 rehoľníkov a rehoľníčok nemá aktuálne príjem, takže zostanú neskôr aj bez dôchodku.“ Zdieľať

To je technický prístup, aký je to vzťah z pohľadu kvality? 

Náš vzťah je vo vývine. Sme pozývaní na plenárne zasadnutia KBS, zatiaľ ide skôr o informačnú bázu, ale za posledné roky sme prešli kus cesty. Na plenárne zasadnutia našej konferencie je vždy pozvaný aj zástupca KBS. Väčšinou je to vladyka Milan Chautur, ktorý je predsedom Rady KBS pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

V roku 2015 ste obaja – redemptorista a saleziánka – prevzali služby predsedov konferencií – vtedy ešte mužskej a ženskej. Pritom to bolo v čase po odvolaní trnavského arcibiskupa a redemptoristu Róberta Bezáka a tiež po odchode saleziánov z Rožňavy. Ako ste vnímali vzťahy s KBS? 

Sestra Jana: Je paradoxné, že náš nástup do tejto služby vyšiel práve na toto obdobie. Hneď na začiatku sme si však povedali, že sa budeme snažiť o budovanie mostov, komunikáciu a čo najlepšie vzťahy s biskupmi. 

Poviem úprimne, že by sme uvítali, keby sme boli viac zapojení do dialógu. Na druhej strane, robia sa konkrétne kroky. Po spojení konferencií sme požiadali o vstup do takmer všetkých komisií a rád KBS a plénum KBS to schválilo, čo oceňujeme. Zostáva aj zopár otvorených, citlivých vecí, ale to je prirodzené. My nie sme Cirkev v Cirkvi, chceme mať s biskupmi čo najlepšie vzťahy a sme otvorení pre spoluprácu. 

Nedávno sa menil zákon o financovaní cirkví. Pri tejto téme sa možno menej hovorí o reholiach, ktoré doplácajú na to, že majú medzi sebou aj rehoľných bratov a sestry, ktorí nedostávajú plat od štátu. Črtá sa nejaká zmena v tejto oblasti? 

Sestra Jana: Posun asi tak ľahko nenastane. Čo sa týka ženských reholí, máme približne 1 800 sestier, z nich len 37 má garantovaný príjem od štátu, sú v pozíciách vyšších rehoľných predstavených. Ďalšie sestry sa snažia zamestnať podľa svojich možností a osobitných chariziem a takto si zarábajú na život a apoštolskú činnosť.

Otvorili sme otázku sestier vo vedení reholí, ktoré v rámci reholí pracujú ako sekretárky, ekonómky či formátorky, a je nemožné, aby mali ďalšie zamestnanie. Tieto sestry však nedostanú ani cent. 

Našťastie, na Slovensku máme ešte dosť sestier v produktívnom veku, ale nežijeme v predstave, že príde zmena. Ak by sa našli financie aspoň pre spomínané osoby, ktoré pracujú pre život reholí, to by bola veľká pomoc. 

Koľko sestier a rehoľných bratov je bez zamestnania, a teda bez príjmu? 

Páter Václav: Ide o zhruba 300 osôb, ak prirátame k sestrám aj rehoľných bratov, ktorí nie sú kňazmi, a teda nemajú plat od štátu. Je to pomerne veľa ľudí, ktorí akoby „visia“ v systéme. My ich síce môžeme poslať do civilného zamestnania, ale potom budú chýbať vo svojich reholiach, čím by sme museli následne zamestnávať laických pracovníkov, a to nedáva zmysel. Navyše, niektoré veci sa nedajú ani pri dobrej vôli zveriť laikom, napríklad taká formácia. 

Sestra Jana: To, o čom hovoríme, má vážne dôsledky. Nejde len o fakt, že títo rehoľníci a rehoľníčky nemajú aktuálne príjem, ale tiež zostanú neskôr aj bez dôchodku. A potom sú to ľudia väčšinou v produktívnom veku, takže je dôležité nielen hľadisko finančné, ale aj ľudské.

Ako je vyriešené ich zdravotné a sociálne poistenie? 

Zdravotné poistenie im platí štát a v prípade sociálneho je to na rozhodnutí rehole. 

Ako sa s touto situáciou zvyknú vyrovnávať rehole? 

Tak ako v rodine – niekto musí byť živiteľ. Z komunity, kde je povedzme päť sestier, sú trebárs tri zamestnané a zvyšné sa venujú apoštolátu na báze dobrovoľníctva. Pracujú, ale nemajú plat. 

Veľký problém je to napríklad pre misionárov. Cez arcibiskupa Jána Oroscha sa nám podarilo získať príjem na financovanie sociálneho zabezpečenia sestier misionárok, aspoň na nejaký čas. Rehole, ktoré majú viac misionárov, apelujú, že majú misionárov, ktorí sa po rokoch vrátia a nemajú ani príjem, ani dôchodok. 

„Musíme byť pružní a odpovedať na aktuálne potreby, možno aj niektoré veci zanechať a otvoriť sa novým oblastiam.“ Zdieľať

Naznačili ste, že po zmene režimu riešili rehoľníci najmä materiálne veci súvisiace s reštitúciami, fyzickú obnovu kláštorov a podobne. Čo bola téma z duchovného hľadiska? 

Páter Václav: Rehole vyšli z podzemia. Nás redemptoristov bolo po totalite viac ako pred ňou. Bolo si však treba zvyknúť na komunitný život. Mnohí rehoľníci bývali na bytoch, iní boli na farách vo farnostiach, jednoducho museli sa znovu učiť žiť v kláštoroch a rehoľných domoch. Niektoré neskoršie odchody z reholí môžu súvisieť práve s tým, že nedokázali žiť komunitný život. Aj ku komunitnému životu je potrebná formácia a samotná komunita formuje svojich členov. Na to všetko je potrebný určitý čas.

Veľa sa tiež v tomto období investovalo do formačných projektov, ktoré sa už, samozrejme, prispôsobili slobodným podmienkam.  

Keď sa spätne pozriete na obnovu rehoľného života, nemáte pocit, že si toho nabrali rehole až príliš veľa – aj školy, nemocnice, vyučovanie i pastorácia mladých či misie a teraz možno už tak nestíhajú? 

Sestra Jana: Ťažko to spätne hodnotiť, vtedy sa fungovalo inak, s inými silami, kapacitami. Sme v novej etape, kde treba veľa rozlišovať. Musíme byť pružní a odpovedať na aktuálne potreby, možno aj niektoré veci zanechať a otvoriť sa novým oblastiam. 

Každá rehoľa sa musí pozrieť na túto dobu a zodpovedať si, ako v rámci svojej charizmy vie dať odpoveď na potreby tejto doby. Aby to bolo účinné a zároveň aby sme boli tými, ktorými máme byť. Často opakujem sestrám, že sme rehoľníčky, nie robotníčky. 

Páter Václav: Ako rehoľníci máme výhodu – nemusíme robiť všetci všetko. Keby som sa ako redemptorista chcel „hrať“ na milosrdného brata, asi by som neobstál. Preto je dobré, keď sa každá rehoľa drží svojej charizmy. 

Vedia u nás rehole spolupracovať? 

Sestra Jana: Určite. Vznikajú aj spoločné projekty, napríklad pri pastorácii Rómov. Misijné sestry prídu medzi nich v rámci terénnej sociálnej práce, saleziánky sa snažia o výchovné pôsobenie. Učíme sa spolupracovať a v tomto pomáha aj konferencia. Okrem toho, ženské rehole začali spoločné projekty internoviciátu a interjuniorátu. 

Môžete to priblížiť? 

Novicky či sestry juniorky a ich formátorky z rôznych reholí sa počas obdobia formácie spoločne stretávajú, je to niekoľko víkendoviek. Okrem toho, že sa obohacujú v spoločných formačných témach, budujú spoločenstvo, konfrontujú sa v charizmách a takto sa už pripravujú na neskoršiu spoluprácu a vzájomnú pomoc. Považujeme to za veľmi dôležité, najmä v súvislosti s úbytkom povolaní. 

Kedy nastal zlom v povolaniach, v zmysle úbytku, ale aj odchodov? 

Sestra Jana: Osobne nevidím pokles záujmu o rehoľné povolanie vo všeobecnosti. Áno, čísla hovoria jasne, povolaní je menej. V roku 2006 mali ženské rehole 43 noviciek, dnes len 14. Chcem však povedať, že hoci poklesol počet povolaní, nemyslím si, že poklesol záujem. 

Inzercia

Ako to myslíte? 

Zmenil sa spôsob, ako sa mladí o zasvätený život zaujímajú a ako sa rozhodujú. Záujem o duchovno sa podľa mňa skôr prehlbuje, ale akoby nebola vždy sila na volanie odpovedať. 

Na druhej strane, niektoré rehole, ktoré nemali dlhé roky novicku, majú rovno aj dve-tri. Napríklad sestry tešiteľky alebo dominikánky. Mnohé rehole žili v akomsi kolotoči, brali sme povolania automaticky. Istá suchota nás môže veľa naučiť. 

Hovoríte vlastne, že povolania u mladých sú na podobnej úrovni ako kedysi, ale chýba schopnosť ich podchytiť a dotiahnuť to až k noviciátu? 

Áno, je výzva ich počúvať, sprevádzať. Otázka by mala smerovať aj do našich radov, ako dokážeme my sami osloviť mladých. Pokiaľ vidia ubehanú sestričku, čo ledva žije, asi ich to až tak neosloví (úsmev). 

Niekedy máme strach položiť mladým priame otázky. Potrebujú počuť otázky typu: Počuj, a nevolá Pán aj teba? Nerozmýšľala si nad zasväteným životom? My to ale nepovieme, máme ostych v zmysle, že budeme na nich tlačiť. Lenže možno práve toto potrebujú počuť, ako prvý impulz. 

Osobne som to zažila, keď Michal Zamkovský prišiel k nám do farnosti na misie. V živote by mi nenapadlo, že ja mám rehoľné povolanie. Bola som kronikárka farnosti, tak ma pán farár poslal za redemptoristami a vtedy – pri istej príležitosti – sa ma páter Michal spýtal, či Pán nevolá aj mňa. Ten moment mi zostane v pamäti navždy. Dnes máme strach vyjsť s touto otázkou.  

Mnohé rehole robia rôzne projekty na prilákanie nových povolaní, ponúkajú napríklad pobyty v kláštore. Je to cesta? 

Páter Václav: Pastorácia povolaní, rôzne podujatia, to je všetko fajn a treba sa tomu venovať, lebo mnohí ani nevedia, že existujú takéto možnosti. Avšak za dôležité považujem, aby sme v prvom rade žili svoju charizmu. Vtedy je náš život príťažlivý a najviac oslovuje. Inými slovami, najviac povolaní máme vtedy, keď robíme to, čo máme.

„Veľkú pomoc môžu pre nás rehoľníkov predstavovať laici. Ak budeme k nim otvorení, môžu nám dať spätnú väzbu – povedať nám, že niečo nie je s nami v poriadku.“   Zdieľať

Nedávno som bol medzi bohoslovcami v bratislavskom seminári. Je ich tam zhruba 22, väčšina boli mladí. Dalo by sa povedať, že na dve diecézy je to málo, ale každé povolanie je Boží dar. Je obdivuhodné, že aj dnes dokáže mladý človek odpovedať na Božie volanie. Napriek všetkým možnostiam, ktoré sú vo svete. Rozmýšľal som, že keby som mal dnes 18 či 20 rokov, či by som dokázal povedať áno.  

Je to dnes ťažie? 

Vzhľadom na ponuku dnešných možností asi áno. 

Dnes sa hovorí veľa aj o tom, že mladí, najmä muži, sú nerozhodní. Vnímate to? 

Fakt je ten, že viac povolaní je staršieho veku. Rozhodujú sa neskôr, bežne okolo tridsiatky. Títo ľudia už študovali, mnohí aj pracovali, majú za sebou nejaký životný úsek a niečo v nich dozrelo. Toto je celosvetový jav, dá sa hovoriť o dospelých povolaniach, respektíve o povolaniach v dospelom veku.

Keď vstupujú starší, je potom samotná formácia stabilnejšia? 

Sestra Jana: Nezdá sa mi. Nerozhodnosť je dnes veľká. Často sa obdobie formácie, teda medzi prvými a večnými sľubmi, naťahuje až do maxima. Sestra akoby stále chcela mať tie zadné dvierka otvorené. Urobiť definitívne rozhodnutie a povedať áno navždy je ťažké. To však dnes rovnako platí aj pri manželstve. 

Keď sme sa bavili o 90. rokoch, že rehoľníci odchádzali preto, lebo si nezvykli na život v komunitách, aké sú dnes dôvody odchodov?

Páter Václav: Ťažko paušalizovať. Stane sa, že sa niekto pomýli alebo niečo nezvládol, niečo sa nepodchytilo. Faktom je, že každý odchod bolí obidve strany. 

Ako pristupujete k ľudom, čo odišli z rehole? 

Záleží, akým spôsobom sa odíde. Ak niekto buchne dverami a odíde, je to aj následne ťažšie. Ale život musí ísť ďalej. Kódex vyzýva ordinárov, aby sa starali o tých, čo odišli, aby naštartovali ďalšiu etapu svojho života. 

Sestra Jana: Momentálne sú časté odchody v období, ktoré môžeme nazvať kríza stredného veku. Môže to súvisieť aj s vyhorením, prázdnotou, vyčerpaním. Ak v probléme zostanem sám alebo sama a vezmem veci len do svojich rúk, prípadne ich prehluším novou aktivitou, je možné, že „to nedám“. 

Sú rehole pripravené na tieto situácie? 

Nie sme na to ešte dosť pripravení, ale aspoň sa o tom viac hovorí. Pred istým časom sme mali u nás saleziánok, teda FMA, víziu pomenovanú v jednej vete: „Byť šťastnou FMA.“ Aj sme sa zasmiali, aj niektoré mali určitú averziu voči tomu, ale je v tom kus pravdy. Isté šťastie by človek v reholi mal nachádzať, nemôže neustále len dávať a necítiť zázemie, istú spokojnosť, radosť, pochopenie. 

Na druhej strane sa ukazuje, že mladšia generácia je krehkejšia, chýba väčšia obetavosť, potrebujeme posilniť zdravú askézu, povzbudzovať sa v tom, aby sme boli vnútorne pevnejší a vedeli – ak príde aj náročnejšie obdobie – zdravo zabojovať za svoje povolanie. 

Čo by ešte pomohlo? 

Páter Václav: Veľkú pomoc môžu pre nás rehoľníkov predstavovať laici. Ak budeme k nim otvorení, oni nám môžu dať spätnú väzbu – povedať nám, že niečo nie je s nami v poriadku. Aj laici môžu rehoľníka „nakopnúť“, pomôcť mu a toto je oblasť, v ktorej ešte máme čo robiť. 

Aké sú vzťahy medzi rehoľníkmi a rehoľníčkami? Cítiť nadradenosť mužov? Mnohé sestry sa zvyknú posťažovať, že k nim kňazi pristupujú spôsobom: toto vyperte, vyžehlite, vybavte, porozdávajte prijímanie, choďte k chorým... 

Sestra Jana: Potrebujeme sa navzájom. Úprimne, stále je prítomná určitá kňazská nadradenosť, za čím môže byť aj otázka autority, moci, no niekedy ešte stále aj príliš služobné vnímanie sestier. Často je to však aj náš problém, že sa bojíme ohradiť, obhájiť si svoje miesto a svoje poslanie.

V čom napríklad?

Niekedy treba pravdivo povedať trebárs pánu farárovi alebo aj otcovi biskupovi, že pôjdeme rady, ale za určitých podmienok. Potrebujeme mať isté veci zabezpečené, aby sme mohli spokojne žiť svoj rehoľný komunitný život. Treba mať nielen ochotu slúžiť, ale mať aj úctu k sebe. Aby nešlo len o služobnícky postoj. 

Ženské rehole sú v oblasti vzťahov k mužom nastavené rôzne. Isto, závisí to aj od poslania a od skúsenosti spolupráce. Napríklad my saleziánky spolupracujeme so saleziánmi, takže máme dosť intenzívnu skúsenosť, na rozdiel od sestier, ktoré takúto možnosť spolupráce s mužskými rehoľami až tak často nemajú. V tomto vidím tiež pozitívum v spojení dvoch konferencií. 

Môže byť aj žena predsedníčkou konferencie? 

Páter Václav: Môže, samozrejme. V Štatúte je zakotvené len to, že ak je muž predseda, zástupkyňou predsedu je žena – a naopak. Ženy sú v konferencii v prevahe, máme 47 ženských a 28 mužských rehoľných predstavených. Takže som bol zvolený vo výraznej miere ženami (úsmev). 

Dá sa povedať, že Slovensko škandály sexuálneho zneužívania v podstate obišli. Ako si to vysvetľujete?

Nerád by som sa tým chválil, lebo nikto nemôže zaručiť, že sa niečo neobjaví. Pre každý prípad sa však musíme poučiť z iných krajín a zachovať všetky ustanovenia Cirkvi. Určite nemôžeme nič zatĺkať, to by bolo ešte horšie. Musíme zostať pokorní a byť pripravení, že ak sa niečo objaví, musíme byť pravdiví. 

Keď som pred asi ôsmimi rokmi na školení v Ríme počul o niektorých podrobnostiach škandálov zneužívania, skoro som o vieru prišiel. Odvtedy sa modlím, aby sa nič nestalo. 

Majú rehoľníci nejakú svoju smernicu na takéto prípady? 

Máme smernicu ako konferencia, ktorú sme vypracovali v spolupráci s rehoľami. Jej idey sú podobné so smernicou KBS a v tomto s biskupmi úzko spolupracujeme. V Bratislave bol polročný kurz o ochrane maloletých, teraz majú rehoľníci možnosť byť na kurze v Košiciach.

Čo sú výzvy pre rehoľníkov do budúcnosti? 

Sestra Jana: Výziev je veľa. Nedávno som bola na jednom stretnutí, kde istý profesor z Ríma hovoril o budúcnosti zasväteného života. Spomínal štyri výzvy alebo podnety do budúcnosti: pamätať na dejiny, z ktorých pochádzame, schopnosť uvádzať do stredu svojho života Slovo, apeloval tiež na to, aby sme boli znamením a dávali o sebe vedieť. A napokon, hovoril o kvalite bratského, respektíve sesterského života. S týmto sa plne stotožňujem. 

Ako ovplyvní súčasná doba rozmer zasväteného života? 

Páter Václav: Možno okolo zasväteného života nebude taká sláva, ale budúcnosť určite má. Dôležité je, aby sme nezabúdali na ľudí, medzi ktorými žijeme. Naše domy a kláštory musia byť centrá pre ľudí, nesmieme sa uzatvoriť. 

Poviem príklad. My redemptoristi sme nedávno otvorili komunitu v Kaunase, v Litve. Sú tam dvaja spolubratia. Je to náročné, ale mám pocit, že to do našej provincie vnieslo nový vietor. Hoci ide o riskantný projekt, ktorý mnohí spochybňujú, prináša veľa rozmerov. Napríklad ten, že naši mladí majú ďalšiu možnosť a novú víziu. Nezostali sme schovaní doma. 

Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku pripravili seriál o reholiach. Od jesene 2018 ste u nás mohli čítať aj nasledujúce texty, rozhovory a reportáže: 

PavlíniDo Šaštína sa vrátili po 231 rokoch. Venujú sa len pútnikom?
Ružové sestryAký je život za mrežami kontemplatívneho kláštora
AugustiniániVeľká reportáž o najmenšej reholi  
FrantiškániAko sa venujú nepočujúcim
DominikániČo potrebujú mladí slobodní od Cirkvi
SaleziánkySvoj názor na cirkev nám ľudia dávajú pocítiť (video)
Misionárky lásky: Kalkata medzi panelákmi. Ako u nás fungujú sestry Matky Terezy
Minoriti: Spoveď nie je vypočítavanie hriechov
SaletíniVedia to s rozvedenými aj na sociálnych sieťach
PiaristiNaším zmyslom nemôžu byť len preteky vo výsledkoch so štátnymi školami


Foto – Pavol Rábara

Odporúčame

)