Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
17. február 2020

Slávenie tridentských omší je povolené a prospešné (reakcia)

Pluralita legitímnych liturgických foriem nemá byť povzbudením k liturgickým svojvoľnostiam, mala by nás však inšpirovať k patričnej úcte ku každej z nich.
Slávenie tridentských omší je povolené a prospešné (reakcia)

Svätá omša podľa mimoriadnej formy rímskeho obradu. Ilustračné foto: christianismus.files.wordpress.com

V poslednom čase rozvírila hladinu v Cirkvi na Slovensku diskusia o prípustnosti sv. omše podľa staršieho spôsobu slávenia (t. j. mimoriadnej formy rímskeho obradu, tzv. tridentskej omše). Pozornosť vyvolali najmä články Mons. Vojtecha Nepšinskéhovdp. Štefana Fábryho.

Obaja kňazi požívajú v Cirkvi veľký rešpekt ako známi liturgisti a patrí im vďaka za otvorenie širšej diskusie o mieste mimoriadnej formy sv. omše v živote Cirkvi na Slovensku. Zároveň je však potrebné pohľady, ktoré boli v tejto diskusii doteraz predstavené, v niektorých bodoch doplniť.

Obaja autori poukázali najmä na čl. 5 § 1 Motu proprio Summorum pontificum pápeža Benedikta XVI., ktoré upravuje slávenie tridentských omší. Citované ustanovenie je azda najdôležitejším (hoci nie jediným) predpisom zakotvujúcim možnosť celebrovať sv. omšu podľa staršieho spôsobu slávenia. Stanovuje, že „vo farnostiach, kde nepretržite jestvuje skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície, má farár ochotne prijať ich žiadosť“ vo veci slávenia tridentskej omše. Mons. Nepšinský to komentuje slovami, že „na Slovensku sa nespĺňajú tieto požiadavky na slávenie tridentskej svätej omše“.

K podobnému záveru očividne prichádza aj vdp. Fábry: „Existuje takáto skupina veriacich na Slovensku? Odpoveď, myslím, všetci poznáme...“ Argument oboch autorov teda znie, že na Slovensku neexistuje skupina veriacich, ktorá by sa od čias liturgickej reformy nepretržite pridŕžala staršej liturgickej tradície, a preto je takéto slávenie u nás neprípustné.

V latinskom znení Summorum pontificum nájdeme výraz „stabiliter existit“, „stabilne existuje“. Takáto skupina veriacich teda nemusí existovať „nepretržite“ od liturgickej reformy, ale len „stabilne“, t. j. má mať trvalý záujem o staršiu liturgiu. Zdieľať

Voči tomuto argumentu by sa dalo právom namietnuť, že podľa Summorum pontificum môže „ktorýkoľvek kňaz latinského obradu“ každý deň v roku okrem veľkonočného trojdnia sláviť tridentskú omšu „bez účasti ľudu“, na takúto omšu však zároveň môžu byť pripustení aj veriaci, ktorí to sami od seba žiadajú; „nepretržité“ jestvovanie skupiny veriacich sa pre takéto neverejné slávenie nevyžaduje (porov. čl. 2 a čl. 4 Summorum pontificum).

Faktom však je, že citované príspevky vyvolali pozornosť najmä z iného dôvodu: Na Slovensku je viacero miest, kde sa tridentské omše slávia verejne a sú celkom oficiálne uvedené v oznamoch, nemožno teda o nich hovoriť ako o neverejných omšiach „bez účasti ľudu“. Na západe Slovenska sa tridentská omša takto slávi každú nedeľu v Bratislave a v Trnave, okrem toho tiež pravidelne v sobotu večer s nedeľnou platnosťou v Moste pri Bratislave a v Nitre. Zároveň je známe, že v žiadnom z týchto miest dotyčná skupina veriacich naklonená tridentskej omši nejestvovala nepretržite od liturgickej reformy.

Hoci miera náklonnosti jednotlivých biskupov k tridentskej omši je na Slovensku i vo svete rôzna, na všetkých zmienených miestach sa stará liturgia slávi s vedomím a súhlasom príslušného biskupa. V Trnave bol miestny arcibiskup dokonca osobne prítomný na tridentskej omši a predniesol homíliu. Preto je pochopiteľné, že citované vyjadrenia vyvolali prekvapenie a údiv, u niektorých veriacich dokonca pobúrenie. Najmä sa však vynára otázka, či výklad dokumentu Summorum Pontificum predložený oboma autormi nie je predsa len príliš reštriktívny.

Skutočne, keď sa bližšie pozrieme na relevantné kánonické predpisy, zistíme, že pravidelné verejné slávenie tridentských omší na Slovensku povolené je. V autentickom latinskom znení Summorum pontificum, ktoré je na rozdiel od slovenského prekladu záväzné, nájdeme v citovanom čl. 5 § 1 pri podmienke týkajúcej sa skupiny veriacich naklonenej staršiemu spôsobu slávenia výraz „stabiliter existit“, v doslovnom preklade „stabilne existuje“. Už to samotné naznačuje, že takáto skupina nemusí existovať „nepretržite“ od liturgickej reformy, ale len „stabilne“ t. j. mať trvalý záujem o staršiu liturgiu.

Inzercia

Navyše, v r. 2011 vydala pápežská komisia Ecclesia Dei inštrukciu o aplikácii Summorum pontificum. Táto inštrukcia bola schválená pápežom Benediktom XVI. a predstavuje dodnes platný, cirkevnoprávne záväzný výklad Summorum pontificum. Inštrukcia v čl. 15 explicitne stanovuje, že skupina veriacich sa môže považovať za „stabiliter existens“ aj vtedy, ak bola vytvorená až po vydaní samotného Motu proprio Summorum pontificum, teda po roku 2007. O podmienke nepretržitého jestvovania od liturgickej reformy teda nemôže byť reč.

Okrem toho, inštrukcia v čl. 8 záväzne objasňuje aj ciele Summorum pontificum, pričom medzi nimi na prvom mieste uvádza: „ponúknuť všetkým veriacim rímsku liturgiu v usus antiquior (lat. starší spôsob), ktoré sa považuje za cenný poklad hodný zachovania“. V tom istom článku inštrukcia tiež ozrejmuje, že Summorum pontificum obsahuje viac než len disciplinárne predpisy: Treba ho zároveň považovať za „dôležité vyjadrenie magistéria rímskeho veľkňaza“.          

Po siedmich rokoch pontifikátu pápeža Františka je tiež jasné, že ani on nemieni ustúpiť od ústretového kroku svojho predchodcu. Napokon, Svätý Otec František vydal v januári 2019 svoje vlastné Motu proprio, ktorým preniesol právomoci komisie Ecclesia Dei na Kongregáciu pre náuku viery, pričom však samotné ustanovenia Summorum pontificum o povolení slávenia tridentskej omše, ako i citovanú inštrukciu z roku 2011 ponechal v plnom rozsahu v platnosti.

Staršia liturgia nám môže pomôcť spoznať vlastné historické dedičstvo, lepšie pochopiť novú liturgiu v kontinuite s tradíciou a sláviť ju s tým väčšou úctou a bázňou. Zdieľať

Existencia viacerých legitímnych spôsobov slávenia sv. omše nie je pre slovenských katolíkov ničím prekvapujúcim, keďže je u nás po stáročia prítomná gréckokatolícka cirkev so svojou vlastnou byzantskou liturgiou. No zatiaľ čo existencia východných katolíckych rítov je nám vďaka gréckokatolíkom známa, niekedy sa zabúda na to, že aj v samotnej latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi existujú viaceré špecifické liturgické formy uznávané cirkevnou autoritou. Pluralita legitímnych liturgických foriem zaiste nemá byť povzbudením k liturgickým svojvoľnostiam, mala by nás však inšpirovať k patričnej úcte ku každej z nich.

Veriacich i kňazov, ktorí sú naklonení staršiemu spôsobu slávenia liturgie a zároveň prijímajú celé učenie magistéria, možno preto právom považovať za plnohodnotných a pravoverných katolíkov. Ale aj pre veriacich pravidelne navštevujúcich riadnu (novšiu) formu sv. omše môže byť občasná účasť na staršej liturgii prospešná. Môže im pomôcť spoznať vlastné historické dedičstvo, lepšie pochopiť novú liturgiu v kontinuite s tradíciou a sláviť ju s tým väčšou úctou a bázňou.

Napokon, podľa samotného Benedikta XVI. má pri vzájomnom obohacovaní sa oboch foriem rímskeho obradu práve toto patriť medzi ovocie tridentskej omše: „Pri slávení omše podľa misála Pavla VI. sa môže mocnejšie ako doteraz prejaviť oná posvätnosť, ktorá mnohých priťahuje k používaniu starej formy.“

Odporúčame