Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
04. február 2020

Summorum pontificum – spája či rozdeľuje?

Naozaj je nábožný len ten, kto odrieka latinské modlitby? Čo bolo sväté v minulosti, ostáva svätým naveky. Ale to neznamená, že sa nemôže rovnako svätým stať to, čo je tu a teraz.
Summorum pontificum – spája či rozdeľuje?

Pontifikálna omša podľa misálu Jána XXIII. celebrovaná litoměřickým biskupom Janom Baxantom. Foto – Wikipedia/Zdeněk Vojtěch

Od viacerých ľudí som počul kritiku na adresu pápeža Františka namierenú na niektoré jeho vyjadrenia, ktoré bolo potrebné neskôr vysvetľovať a objasniť, čo obyčajne urobil hovorca Svätej stolice.

Vtedy zazneli slová: je to pápež chaosu, ktorý sa nevyjadruje jasne, spôsobuje zmätok, a potom to treba „hasiť“. Pri týchto komentároch som si uvedomil, že každý, kto sa k niečomu vyjadruje, riskuje, že bude nepochopený, prípadne že jeho slová niekto vloží do iných súvislostí, že sa občas niečo vytrhne z kontextu alebo jednoducho ostane neprijaté, pretože nechce byť prijaté.

Stalo sa to Ježišovi, pápežovi Františkovi, stáva sa to nám a zdá sa mi, že sa to stalo (niekoľkokrát) aj emeritnému pápežovi Benediktovi.

Siedmeho júla 2007 vydal Benedikt XVI. apoštolský list motu proprio Summorum pontificum. Ešte v ten istý deň bol publikovaný aj iný jeho list, sprievodný k vydaniu toho prvého. (Myslím, že sa nestáva často, aby v jeden deň publikoval pápež dva listy týkajúce sa tej istej témy.)

V úvode sprievodného listu Benedikt XVI. konštatuje, že prvý list vyvolal rôzne reakcie, dokonca skôr ako bol oficiálne vydaný. A preto ruka v ruke s ním zverejňuje aj dôvody jeho vydania.

Misál sv. Jána XXIII. – nikdy úplne nezrušený

Oba listy sa týkajú používania tzv. tridentského misála, v poslednej úprave pápeža sv. Jána XXIII. (ja ho budem volať „starý misál“). Preto v oboch listoch Benedikt XVI. ubezpečuje čitateľov, že tento misál z roku 1962 „nebol nikdy právne úplne zrušený“.

Toto jeho presvedčenie vyvoláva mnohé otázniky po celé roky. Isté je, že táto mienka pápeža Benedikta nie je neomylným učením Cirkvi, ale i to, že mnohí s ňou nesúhlasia. A majú na to pádne dôvody.

Prvým je apoštolská konštitúcia Missale Romanum pápeža Pavla VI., ktorou vyhlasuje platnosť „nového misála“. V jej závere píše: „Predpisy tejto našej konštitúcie vstúpia do platnosti 30. novembra toho roku [1969], čiže na prvú adventnú nedeľu. Chceme, aby tieto naše nariadenia a predpisy platili a zachovávali sa teraz i v budúcnosti. Preto prestávajú platiť apoštolské konštitúcie a nariadenia našich predchodcov, ako aj ostatné predpisy akéhokoľvek druhu, ktoré by nariaďovali niečo iné.“

Benedikt XVI. použil zaujímavé vyjadrenie, keď napísal, že misál Jána XXIII. nebol „úplne zrušený“. Áno, nebol. Pretože v tom, čo v ňom nie je v rozpore s nariadeniami a predpismi „nového misála“, stále platí. Ale všetko ostatné zrušené je. A tým sa rozumie aj používanie „starého misála“.

Benedikt XVI. použil zaujímavé vyjadrenie, keď napísal, že misál Jána XXIII. nebol „úplne zrušený“. Zdieľať

Tento fakt potvrdzuje to, že 3. októbra 1984 zaslala predsedom biskupských konferencií Kongregácia pre Boží kult indult Quattuor abhinc annos, ktorým z poverenia pápeža Jána Pavla II. udelila diecéznym biskupom fakultu, vďaka ktorej mohli za istých podmienok povoliť kňazom a veriacim, ktorí sa pridŕžali starej liturgickej tradície, používať misál Jána XXIII.

Nebol to prvý krok v tejto veci, pretože podobné dovolenie niektorým kňazom v Anglicku a vo Walese odobril sám Pavol VI. ešte v roku 1970. Išlo o indult v cirkevných kruhoch známy pod prezývkou Agatha Christie. Odôvodnením bola veľká pripútanosť mnohých veriacich na britských ostrovoch k tridentskej liturgii, ktorá bola pre nich symbolom mučeníctva z čias reformácie.

Treba spomenúť aj neskoršiu zmenu spomenutého indultu, ktorá nastala v roku 1988. Vtedy predseda Pápežskej komisie Ecclesia Dei zverejnil list, v ktorom informoval, že dostal od pápeža Jána Pavla II. fakultu udeľovať dovolenie sláviť omše podľa „starého misála“, čím bola táto fakulta odňatá diecéznym biskupom a vyhradená predsedovi tejto pápežskej komisie.

Ak by však bolo možné používať „starý misál“ a sláviť tridentskú liturgiu preto, že tento misál jednoducho stále platí, ako to niektorí tvrdia, všetky tieto dovolenia by boli úplným nezmyslom.

Prečo teda Benedikt XVI. tvrdí, že „starý misál“ nikdy nebol úplne zrušený? Má pravdu? Má, pretože niektoré jeho časti boli prebraté do „nového misála“ a zároveň, takmer od samého uvedenia nového misála do platnosti, existovali skupiny veriacich a kňazov, ktorí dostali povolenie či skôr výnimku na používanie starého misála.

Háčik je teda v nenápadnom slove úplne. Znamená však táto skutočnosť to, že „starý misál“ mohol používať ktokoľvek, kedykoľvek a za akýchkoľvek podmienok? To ani zďaleka nie…

Veriaci s nepretržitou tradíciou

Vyplýva z toho logická otázka: kto, kedy a pre aké situácie dostal povolenie „starý misál“ používať? V roku 1970 Pavol VI. zohľadnil kresťanov Anglicka a Walesu, ktorí sa nechceli vzdať „starého misála“, pretože slávenie tridentskej liturgie bolo pre nich symbolom katolicizmu a mučeníckeho boja proti protestantom.

V roku 1984 Ján Pavol II. zohľadnil kňazov a skupiny veriacich, ktorí o takéto slávenie sami požiadali. Išlo prevažne o kňazské spoločenstvá, ako napríklad Kňazské bratstvo sv. Petra, Kňazské bratstvo sv. Pia X., Inštitút Krista, Kráľa a Najvyššieho kňaza, Personálnu apoštolskú administratúru sv. Jána Vianneyho, Bratstvo sv. Vincenta Ferrerského a ďalšie. Podmienkou vydania povolenia bolo jasné odmietnutie postoja tých, ktorí spochybňovali legitimitu misála Pavla VI.

Dokumentom Ecclesia Dei z 2. júla 1988 pápež Ján Pavol II. reagoval na biskupskú vysviacku štyroch kňazov, udelenú biskupom Marcelom Lefebvrom, založil pápežskú komisiu rovnomenného názvu, vyzval na zachovanie jednoty Cirkvi a upravil dovtedajšie dovolenie sláviť tridentskú liturgiu.

Inzercia

Nie je preto ťažké usúdiť, čo bolo motívom tejto úpravy, ktorá sa mala štedro udeľovať. Trochu s nadsadením povedané, že „tvrdosť sŕdc“ tých, ktorí v takej zaťatosti odmietali liturgickú reformu, že neváhali vstúpiť do schizmy a následnej exkomunikácie.


Foto – TASR/AP

Nasleduje motu proprio Benedikta XVI., ktoré túto vec posúva zas o kúsok ďalej. On sám vysvetľuje: „Teraz sa dostávam k pozitívnym dôvodom, ktoré ma motivovali k tomu, aby som prostredníctvom tohto motu proprio aktualizoval motu proprio z roku 1988. Ide o dosiahnutie vnútorného zmierenia v lone Cirkvi. Hľadiac do minulosti, na rozdelenia, ktoré po stáročia zraňovali Kristovo telo, prevláda dojem, že v kritických okamihoch, keď sa tieto rozdelenia rodili, sa zo strany zodpovedných v Cirkvi neurobilo dosť na zachovanie či dosiahnutie zmierenia a jednoty; prevláda dojem, že takéto zanedbania zo strany Cirkvi mali svoj podiel viny na skutočnosti, že tieto rozdelenia nadobudli trvalú podobu. Pohľad do minulosti nás preto dnes zaväzuje vynaložiť všetky sily na to, aby tí, ktorí skutočne túžia po jednote, mali možnosť v tejto jednote zotrvať alebo ju opätovne nájsť“ (zo sprievodného listu).

Vôbec tu teda nejde o duchovné dobro ani vyhovenie tým, ktorí dnes zatúžili vrátiť sa k tridentskej liturgii, hoci možno pred pár rokmi ju ani nepoznali, ale len o ústretovosť voči tým, ktorí túžia po jednote Cirkvi, no od väčšiny Božieho ľudu ich oddeľuje iba stará liturgická tradícia, ktorej ostali verní napriek reforme liturgie Druhým vatikánskym koncilom.

Práve toto je kľúč k čítaniu 5. bodu § 1 Summorum pontificum: „Vo farnostiach, v ktorých nepretržite jestvuje skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície, má farár ochotne prijať ich žiadosti týkajúce sa slávenia svätej omše podľa obradu Rímskeho misála vydaného roku 1962.“

Existuje takáto skupina veriacich na Slovensku? Odpoveď, myslím, všetci poznáme…

Čo bolo posvätné, ostáva posvätným

Ďalším faktom, ktorý mnohým dvíha adrenalín, je veľmi mylná mienka, že ten, kto jednoducho skonštatuje, že je rok 2020, že súčasná liturgia medzi nami rovnako sprítomňuje utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša ako tá stará a že riešením nešvárov a povrchností nie je krok dozadu, ale seriózna liturgická formácia kňazov a veriacich, poriadok v našich srdciach a pokora, že ten skrátka pohŕda liturgickou tradíciou. Takýchto obvinení aj v slovenskom prostredí v posledných dňoch zaznelo až príliš. A to s nekritickou drzosťou.

Strom poznať po ovocí. Ale ovocím toho, čoho som v posledných rokoch svedkom u tých, ktorí sa hlásia k akejsi tradícii, nie je ani láska, ani pokoj, ani miernosť, ani jednota. Zdieľať

Položím len pár otázok, na ktoré nech nájde odpoveď každý sám: Ak si ctíme a vážime napríklad cyrilo-metodskú tradíciu, námahu našich vierozvestov a uznávame a ďakujeme Bohu za ich námahu, obetu a veľkosť ducha… znamená to, že máme začať písať v hlaholike a začať rozprávať v staroslovienčine?

Či azda nie je možné uznávať obdivuhodné dielo Tridentského koncilu a vážiť si liturgiu, ktorou po štyri storočia naši predkovia oslavovali Boha a otvárali srdcia pre jeho milosti bez toho, aby sme sa tu a teraz usilovali o rozvoj súčasnej liturgie? Naozaj je nábožný len ten, kto odrieka latinské modlitby?

Čo bolo sväté v minulosti, ostáva svätým naveky. Ale to neznamená, že sa nemôže rovnako svätým stať to, čo je tu a teraz.

„Ovocie Ducha je láska… pokoj… miernosť…“ a jednota

Na záver pár osobných postrehov. Som kňazom takmer pätnásť rokov. V čase, keď som sa ním stal, sme všetci, novokňazi i múdri starci v spoločenstve kňazov, chodili k oltáru približne rovnako oblečení, slávili svätú omšu tým istým spôsobom a jediné, o čo sme sa usilovali, bolo zveľaďovanie liturgie.

Svedectvom toho je aj moja už skoro dve desaťročia trvajúca práca v liturgických komisiách pri vydávaní liturgických kníh, vydávanie časopisu so zameraním na liturgiu, pravidelné relácie v Rádiu Lumen a ďalšie aktivity.

Poznám i mnohých mojich predchodcov i kolegov v tejto službe, bez ktorých by som nebol tým, čím som, a na ktorých sa dnes útočí zo všetkých strán. Opravujem, nie „sa útočí“. Útočia tí, ktorí tvrdia, že si vážia slávenie liturgie, že im ide o dobro „duší“, že hľadajú pravdu a sú verní tradícii.

A tak sa vo mne priam denne rodí len jediná otázka, na ktorú sa bojím nahlas odpovedať: čie dielo, akého ducha sú tieto útoky, táto nenávisť, opovrhovanie, nejednota a nepokoj?

Aj na Slovensku máme, Bohu vďaka, takých, ktorí desaťročia stáli pred katedrou a vychovávali celé generácie kňazov, a dnes nimi opovrhujú tí, ktorí „si o sebe namýšľajú, že sú niekým“ (prichádza mi na um toto evanjeliové vyjadrenie).

Strom poznať po ovocí. Ale ovocím toho, čoho som v posledných rokoch svedkom u tých, ktorí sa hlásia k akejsi tradícii, nie je ani láska, ani pokoj, ani miernosť, ani jednota.

Odporúčame