Už niekoľko rokov pozorujem čosi zvláštne: najprv sa objavili stredoveké liturgické rúcha, aké som dovtedy poznal len z múzeí a starých kostolných skríň. Potom prišli diskusie o tom, ako vraj pápež Benedikt XVI. znovu dovolil sláviť liturgiu podľa tzv. misálu pápeža Jána XXIII.

Nasledovali kňazi, ktorí vraj ponúknutú možnosť využili, lebo táto „nová liturgia“ je plná neporiadku, kým tá stará je zbožnejšia a vernejšia tradícii. Najnovšie sme svedkami výzvy, aby sme sa obrátili k Bohu. A vraj treba vnímať ducha koncilu, nie to, čo sa dialo po ňom. Nedá mi ostať ticho. Preto mi dovoľte aspoň pár slovami zareagovať.

Vzkriesený stredovek

Druhý vatikánsky koncil sa nezrodil v roku 1962, ale z mnoho rokov pred ním prebiehajúcej diskusie a na základe žiadostí biskupov celého sveta, ktorí si jasne uvedomovali, že stredoveká liturgia v polovici dvadsiateho storočia už skrátka nemá opodstatnenie.

Ak si niekto myslí, že liturgická reforma spočívala v zavedení národných jazykov do liturgie (napokon, túto otázku vyriešili ešte v 10. storočí naši svätí otcovia Cyril a Metod) a v otočení sa „k západu“ (všetci vieme, že samotná bazilika sv. Petra má apsidu otočenú nie na východ, ale na západ), tak nikdy nepochopil, o čom koncil hovoril.

K téme: 
Kardinál Sarah vyzval, aby sa od adventu slúžili omše k východu
Hovorca Vatikánu: Žiadna reforma reformy, kardinála Saraha zle pochopili Zdieľať

Liturgická reforma v prvom rade vychádza z ekleziológie, zjednodušene povedané z toho, ako Cirkev vníma samu seba. A z tohto kontextu jasne vyplynula koncepcia jediného spoločenstva, ktoré sa v chráme schádza predovšetkým nie na adoráciu, ale na slávenie Eucharistie, ktorá sa rodí na oltári, pretože on je symbolom Kristovho kríža, ale i hrobu, teda smrti a vzkriesenia, a práve toto tajomstvo je ústredným v celom slávení, a teda aj v celom spoločenstve.

Preto je oltár centrom chrámu.

A mám obavu, že všetci, ktorí sa oháňajú akousi „lepšou“ zbožnosťou, pretože tá dnešná je vraj zlá, v skutočnosti len zakrývajú túžbu vrátiť sa k Cirkvi, ktorá sa delí na tých, ktorí majú moc, a tých, ktorí majú len ticho sedieť v kostolnej lavici, a navyše, možno ešte raz aj za mrežou.

Birmingham Oratory. Omša slávená „mimoriadnou formou“ (Foto: Flickr.com/Matthew Doyle)

Mimoriadna forma slávenia

Kroku pápeža Benedikta XVI. som rozumel. Povolenie sláviť Eucharistiu formou, ktorú on sám nazval mimoriadna (teda nie riadna), vysvetlil predovšetkým v druhom a piatom článku apoštolského listu Summorum pontificum: ide buď o kňaza, ktorý slávi omšu bez účasti ľudu, alebo o farnosti, v ktorých „nepretržite jestvuje skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície“… a vtedy má farár ochotne prijať túto ich žiadosť.

Je však zaujímavé, že ani jeden z tých, ktorí sa oháňajú týmto apoštolským listom, nespomína, že dovolenie sa týka len žiadosti veriacich (teda nie farára, ktorému sa zachcelo vyskúšať čosi iné; ak chce, má sláviť bez účasti ľudí) a len v tých farnostiach, kde jestvuje nepretržitá tradícia takéhoto slávenia.

Na Slovensku na sto percent neexistuje ani jediná takáto farnosť, preto sa dovolenia pápeža Benedikta de facto nijakým spôsobom nedotýkajú územia Slovenska.

Tradičná omša

Toto slovné spojenie je znovu zavádzajúce. Pojem tradícia je odvodený od latinského slova tradere, ktoré znamená odovzdávať, a v súvise so slávením Eucharistie ho po prvýkrát nájdeme v Prvom liste Korinťanom: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb…“ (1 Kor 11, 23n).

Obsahom tradície je teda v skutočnosti to, že Pán Ježiš vzal chlieb a víno, že vzdával vďaky, že ich odovzdal apoštolom, že o tom chlebe povedal, že je jeho telom a víno krvou, že ich máme jesť a piť, a že prikázal, aby sme toto konali na jeho pamiatku.

Nie je obsahom tradície, či sa tento obrad má konať v latinskom jazyku alebo nejakom inom, ani to, čo má mať ten, kto ten obrad koná, oblečené a pod. Obsahom tradície je podstata slávenia, nie jeho vonkajší prejav, ktorý podľa vôle Cirkvi vždy odpovedá dobe a prostrediu, v ktorom sa koná.

V tomto zmysle je tradičnou každá omša, ktorá zodpovedá tomu, čo konal sám Ježiš, a nie len jedna jej forma.

Obrátiť sa k Bohu

Zarážajú ma výpovede, v ktorých sa postoj človeka „k Bohu“, a teda logicky aj „od Boha“ orientuje kompasom. Zarážajú ma o to viac, že verím a chcem veriť, že tým, ktorí o tom hovoria, nejde o vonkajší, telesný postoj človeka, kňaza, celebranta, ale o jeho vnútornú dispozíciu pre vzťah so živým Bohom, a tá je predsa vždy spojená so stavom milosti.

Pretože len človek s otvoreným a čistým srdcom je „schopný Boha“, ako zdôrazňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi. A preto som presvedčený o tom, že jediné, čo môže viesť k prehĺbeniu viery, obnoveniu dôstojnosti slávení, či ku skutočnému posväteniu človeka, je jedine „reforma sŕdc“, nie otáčanie sa zo strany na stranu.

Navyše, ak sa neustále zdôrazňuje len „východ“ ako svetová strana, pre súvis s vychádzajúcim slnkom (bez ohľadu na to, že vychádzajúce slnko je síce symbolom Krista, darcu života a pravého svetla, ale nie iným ani väčším ako napríklad veľkonočná svieca, baránok, či samotný oltár), zaváňa to pohanským kultom slnka.

Rímsky misál z roku 1911. (Foto: wikipedia.org)

Duch koncilu

Za prijatie Konštitúcie o posvätnej liturgii hlasovalo 4. decembra 1963 celkovo 2 151 koncilových otcov. Veľká väčšina z nich sa po skončení koncilu vrátila domov, do svojich diecéz a ako prvé, čo začali uskutočňovať, bolo slávenie v reči miestnych ľudí a tvárou k nim.

Po celom svete sú v chrámoch postavené oltáre, ktoré takéto slávenie umožňujú. Ako môže dnes niekto tvrdiť, že nič takéto konciloví otcovia nechceli? A ak sa treba vrátiť k pozornému čítaniu samotných dokumentov, tak sa zastavme pri prvom článku prvého dokumentu (SC 1). 

Začína sa slovami „Posvätný koncil“ a hovorí o tom, aké sú jeho ciele. Tento článok ich zhŕňa v štyroch bodoch:

1. rozvíjať kresťanský život medzi veriacimi; to je prehĺbenie duchovného života aj cez aktívnu účasť na liturgii, poznanie Písma, spoločnú modlitbu, a pod.,
2. lepšie prispôsobiť potrebám našich čias to, čo podlieha zmenám; známe aggiornamento, teda aj odvahu vzdať sa toho, čo už zostarlo, 
3. zveľaďovať to, čo prispieva k jednote všetkých veriacich v Krista, teda ekumenický dialóg,
4. upevňovať to, čo pomáha povolať všetkých do lona Cirkvi, teda misie.


Som presvedčený o tom, že všetky tieto štyri body oveľa lepšie napĺňa liturgia, ktorá je slávená v reči, ktorej všetci prítomní rozumejú, ktorá upevňuje spoločenstvo prítomných aj vonkajším usporiadaním, kde práve oltár, a teda Kristova obeta, je jasným stredom zhromaždenia a ktorá je prispôsobiteľná poznaniu a vnímaniu tých, čo nežijú v prostredí európskej kultúry.

A preto som presvedčený o tom, že každý, kto túži po skutočnom prehĺbení viery a posvätení sveta, v ktorom žijeme, sústredí svoje sily na to, aby si uchránil čisté srdce pre Pána a podľa starej zásady „sancta sancte tractanda sunt“ bude robiť všetko pre to, aby sväté veci sväto „bral do rúk“ a slávil, a nebude strácať energiu diskusiami o tom, či sa zakázalo alebo nezakázalo používanie barokových ornátov, či sa treba otočiť na východ, na západ, na sever či na juh a či môžem používať stáročné liturgické knihy, napriek tomu, že mi Cirkev podala do rúk nové.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo